V tridsiatom deviatom verši štvrtej kapitoly sa hovorí, že ten, kto pevne zotrváva pri jednom spôsobe uctievania sa postupne povýši na úroveň poznania a dosiahne najdokonalejšieho štádia mieru a úspechu. V šestnástej kapitole sa uvádza, že ten, kto sa neriadi príkazmi písiem, sa nazýva asura, démon, a ten, kto sa nimi verne riadi, je deva, poloboh. Ak sa človek verne riadi určitými zásadami, ktoré v písmach nie sú, aké je jeho postavenie? Túto Arjunovu otázku teraz Kṛṣṇa zodpovie. Nachádzajú sa tí, ktorí si zvolia za Boha nejakého človeka, v ktorého veria a ktorého uctievajú, v kvalite dobra, vášne či nevedomosti? Dosiahnu títo ľudia životnej dokonalosti? Môžu dosiahnuť skutočné poznanie a povýšiť sa na najvyšší stupeň dokonalosti? Dosiahnu úspech vo svojom konaní tí, ktorí sa neriadia zásadami a pokynmi písiem, hoci majú svoju vieru a uctievajú polobohov alebo ľudí? Všetky tieto otázky kladie Arjuna Kṛṣṇovi.

Tí, ktorí poznajú zásady a pokyny písiem, ale pre pohodlnosť alebo ľahostajnosť sa nimi prestali riadiť, sú ovládaní kvalitami hmotnej prírody. Podľa svojich minulých činov konaných v kvalite dobra, vášne či nevedomosti získajú povahu s určitými vlastnosťami. Kontakt živej bytosti s kvalitami hmotnej prírody prebieha neustále od okamihu, keď sa živá bytosť dostala do styku hmotnou prírodou. Stykom s hmotnými kvalitami získava určitú mentalitu, ktorá sa však môže zmeniť, ak človek vyhľadá spoločnosť pravého duchovného učiteľa a riadi sa jeho pokynmi a pokynmi písiem. Postupne sa tak môže povzniesť z kvality nevedomosti alebo vášne do kvality dobra. Z toho plynie záver, že slepá viera v ktorejkoľvek kvalite hmotnej prírody nemôže nikomu pomôcť dospieť k dokonalosti. Musíme teda k všetkému pristupovať s inteligenciou, v spoločnosti pravého duchovného učiteľa. Tak sa môžeme povzniesť do vyššej kvality hmotnej prírody.

Každý má určitú vieru, nehľadiac na to, kým je. Jeho viera je však buď v kvalite dobra, vášne alebo nevedomosti, podľa povahy, ktorú vyvinul. V súlade so svojou vierou vyhľadáva určitú spoločnosť ľudí. V skutočnosti je každá živá bytosť čiastočkou Najvyššieho Pána, to bolo vysvetlené už v sedemnástej kapitole. Preto je pôvodne transcendentálna voči všetkým kvalitám hmotnej prírody. Ak však zabudne na svoj vzťah k Najvyššej Božskej Osobnosti a v podmienenom živote sa dostane do styku s hmotnou prírodou, vytvorí si vlastnú existenciu stykom s rozmanitosťou hmotnej prírody. Výsledná falošná viera a existencia sú čisto materiálne. Aj keď sa človek môže nechať uniesť dojmami a istou životnou predstavou, jeho stále a pôvodné postavenie je nirguṇa, čiže transcendentálne. Preto sa musí najprv očistiť od hmotného znečistenia, aby mohol opäť nadviazať vzťah s Najvyšším Pánom. Vedomí Kṛṣṇu je jediná cesta späť, ktorá je zbavená strachu. Ak si je človek vedomý Kṛṣṇu, jeho pozícia mu zaručuje dosiahnutie dokonalosti. No ak sa nevydá touto cestou sebarealizácie, potom je celkom iste pod vplyvom kvalít hmotnej prírody.

Slovo śraddhā — viera, je v tomto verši veľmi významné. Śraddhā alebo viera pôvodne pochádza z kvality dobra. Môžeme veriť v nejakého poloboha alebo vymysleného boha či v nejaký výplod fantázie. Niekedy si myslíme, že pevná viera býva produktom hmotného dobra. V hmotne podmienenom živote však nie sú žiadne činy celkom čisté. Sú zmiešané. Nikdy nie sú v čistej kvalite dobra. Rýdze dobro je transcendentálne, v čistej kvalite môžme porozumieť skutočnej povahe Najvyššej Božskej Osobnosti. Dovtedy, kým nie je viera v čistej kvalite dobra, je vystavená znečisteniu niektorou z hmotných kvalít. Vplyv znečistených kvalít hmotnej prírody sa šíri do srdca. Preto sa naša viera utvára podľa stavu srdca, ktoré je v styku s určitou kvalitou hmotnej prírody. Mali by sme vedieť, že ak je naše srdca v kvalite dobra, je naša viera v tejto kvalite. Ak je srdce v kvalite vášne, naše viera je v kvalite vášne. A ak je naše srdce v kvalite nevedomosti, v ilúzii, naše viera je znečistená práve touto kvalitou. Preto sa v tomto svete vyskytuje toľko rôznych druhov vier a im prislúchajúcich náboženstiev. Skutočný princíp náboženskej viery tkvie v kvalite čistého dobra, ale pretože je naše srdce znečistené, nachádzame rôzne druhy náboženských zásad. Vzhľadom na rôzne typy vier jestvujú i rôzne druhy uctievania.

Najvyššia Božská Osobnosť opisuje v tomto verši rôzne druhy uctievačov podľa ich vonkajších činností. Podľa príkazov písiem je iba Najvyššia Božská Osobnosť hodná úcty, no tí, ktorí s nimi nie sú dostatočne oboznámení, alebo nenasledujú príkazy písiem, uctievajú rôzne objekty primerané ich postaveniu v kvalitách hmotnej prírody. Ľudia v kvalite dobra obyčajne uctievajú rôznych polobohov. Medzi polobohov patrí Brahmā, Śiva a iní, ako napríklad Indra, Candra a boh Slnka. To sú rôzni polobohovia. V tejto kvalite sú polobohovia uctievaní za určitým účelom. Podobne tí, ktorí sú v kvalite vášne, uctievajú démonov. Spomínam si, ako jeden muž počas druhej svetovej vojny uctieval Hitlera, pretože vďaka vojne nahonobil na čiernom trhu v Kalkate veľký majetok. Ľudia v kvalite vášne a nevedomosti si väčšinou namiesto Boha zvolia mocného človeka. Myslia si, že ako Boha môžu uctievať kohokoľvek a výsledok bude rovnaký.

Tu sa jasne hovorí, že ľudia v kvalite vášne si vytvárajú a uctievajú takýchto bohov, a tí, ktorí sa nachádzajú v kvalite nevedomosti alebo temnoty uctievajú duchov zosnulých. Niekedy uctievajú hrobku zosnulého. Aj sexuálna služba náleží do kvality temnoty. V odľahlých indických dedinách žijú uctievači duchov a strašidiel. V Indii môžme byť zavše svedkami toho, ako ľudia z nižších sociálnych vrstiev odchádzajú do lesa, a ak vedia, že v určitom strome sídli duch, uctievajú ho a prinášajú mu obete. Tieto rôzne druhy uctievania však v skutočnosti nie sú uctievaním Boha. Uctievaním Boha sa vyznačujú tí, ktorí sú transcendentálne umiestnení v čistom dobre. V Śrīmad-Bhāgavatame (4.3.23) sa píše: sattvaṁ viśuddhaṁ vasudeva-śabditam. „Ak je človek v kvalite čistého dobra, uctieva Vāsudevu.“ To znamená, že ten, kto je celkom očistený od kvalít hmotnej prírody a nachádza sa na transcendentálnej úrovni, môže uctievať Najvyššiu Božskú Osobnosť.

Impersonalisti, o ktorých sa predpokladá, že sú umiestnení v kvalite dobra, uctievajú päť druhov polobohov. Uctievajú neosobnú podobu Viṣṇua v hmotnom svete, ktorá je známa ako filozofický Viṣṇu. Viṣṇu je expanziou Najvyššej Božskej Osobnosti, no keďže impersonalisti nemajú ani štipku viery v existenciu Najvyššej Božskej Osobnosti, predstavujú si, že podoba Viṣṇua je iba iným aspektom Brahmanu. Podľa ich predstáv je Pán Brahmā neosobnou podobou hmotnej kvality vášne. Tak niekedy opisujú päť druhov bohov, ktorí sú hodní úcty, ale pretože si myslia, že skutočnou pravdou je neosobný Brahman, zanechajú nakoniec všetky objekty uctievania. Z toho môžme usúdiť, že rôzne kvality hmotnej prírody môžu byť očistené stykom s osobami, ktoré sú umiestnené na transcendentálnej úrovni.

Existujú osoby, ktoré si vymýšľajú rôzne spôsoby sebakázne a pokání, o ktorých sa písma nezmieňujú. Napríklad pôst s nejakým skrytým motívom, ako je dosiahnutie čiste politického cieľa, sa v písmach neuvádza. Písma odporúčajú pôst za účelom duchovného pokroku, a nie z nejakého politického alebo sociálneho dôvodu. Osoby, ktoré sa takto trýznia, sú podľa Bhagavad-gīty zaručene démonské. Ich konanie je proti príkazom písiem a je všeobecne škodlivé. Činia tak vlastne z pýchy, falošného ega, žiadostivosti a lipnutia na hmotnom pôžitku. Takým konaním sa narušuje nielen kombinácia hmotných látok, z ktorých sa skladá telo, ale aj samotná Najvyššia Božská Osobnosť, ktorá v tele sídli. Taký neautorizovaný pôst alebo sebakázeň s politickým zámerom pôsobí zaiste rušivo aj na ostatných. Vedska literatúra sa o nich nezmieňuje. Démonská osoba si môže myslieť, že týmto spôsobom prinúti nepriateľa alebo ostatné strany, aby sa podriadili jej želaniam, no niekedy môžu následkom takého pôstu zomrieť. Najvyššia Božská Osobnosť s takými činmi nesúhlasí, a tých, ktorí sa im venujú, nazýva démonmi. Také konanie je urážkou Najvyššej Božskej Osobnosti, pretože jasne odporuje príkazom vedskych písiem. Slovo acetasaḥ je v tejto súvislosti veľmi dôležité — osoby v normálnom mentálnom stave sa musia riadiť príkazmi písiem. Tí, ktorí majú iný názor, ignorujú a porušujú príkazy písiem a vymýšľajú si vlastné spôsoby pokánia a sebakázne. Musíme vždy pamätať na to, ako skončia démonskí ľudia, ako to bolo vysvetlené v predchádzajúcej kapitole. Najvyšší Pán ich prinúti znovu sa narodiť v lonách démonských matiek. Následkom toho budú žiť život za životom podľa démonských zásad bez toho, aby poznali svoj vzťah k Najvyššej Božskej Osobnosti. Ak sa však týmto ľuďom pošťastí, môžu sa z tohoto zapletenia dostať a nakoniec dosiahnuť najvyšší cieľ pod vedením duchovného učiteľa, ktorí im môže priamo ukázať cestu vedskej múdrosti.

Vzhľadom na rôzne situácie a kvality hmotnej prírody jestvujú rôzne druhy jedál, obetí, odriekaní a dobročinnosti. Nie všetky sú však vykonávané na tej istej úrovni. Ľudia, ktorí dokážu analytickým spôsobom porozumieť tomu, ako sa určité konanie radí do určitej kvality hmotnej prírody, sú skutočne múdri. Naopak tí, ktorí si myslia, že všetky druhy obetí, potravy a milodarov sú na tej istej úrovni, nemajú rozlišovaciu schopnosť a sú to hlupáci. Existujú takzvaní „profesionálni kazatelia“, ktorí zastávajú názor, že človek môže robiť čokoľvek a jednako dosiahne dokonalosti. Takí blázniví vodcovia však nekonajú podľa pokynov písiem. Vytvárajú si vlastnú cestu a zvádzajú druhých.

Účelom potravy je predĺžiť si život, očisťovať myseľ a dodávať telu silu. To je jej jediný význam. Veľké autority v minulosti vybrali potravu, ktorá najviac prospieva zdraviu a predlžuje ľudský život, ako napríklad mliečne výrobky, cukor, ryža, pšenica, ovocie a zelenina. Iné druhy potravín ako napríklad pečená kukurica alebo melasa, ktoré samy o sebe nie sú obzvlášť chutné, môžu slúžiť ako pochutiny, ak k nim pridáme mlieko alebo iné potraviny, potom sú v kvalite dobra. Všetky tieto potraviny sú od prírody čisté. Dajú sa ľahko odlíšiť od nečistých požívatín, akými sú mäso a alkohol. Tučné jedlá, o ktorých bola zmienka v ôsmom verši, nemajú nič spoločného s tukom zo zabitých zvierat. Zvierací tuk je obsiahnutý v mlieku — najlepšom zo všetkých jedál. Mlieko, maslo, syr a podobné produkty obsahujú zvierací tuk vo forme, ktorá si nevyžaduje smrť nevinných zvierat. Iba krutá mentalita ľudí je príčinou toho, že toto zabíjanie pokračuje. Potrebný tuk môžeme získať civilizovaným spôsobom — z mlieka. Zabíjania zvierat sa dopúšťajú iba bytosti, ktoré sú na nižšom stupni ako ľudia. V lúpanom hrachu, dāle, celozrnnej múke a pod. je proteínov viac než dosť.

Jedlá v kvalite vášne, ktoré sú horúce, príliš slané a horké alebo nadmieru korenené štipľavou paprikou, spôsobujú utrpenie, pretože oslabujú hlien v žalúdku, čím de facto zapríčiňujú ochorenie. Jedlá v kvalite nevedomosti alebo temnoty sú predovšetkým tie, ktoré nie sú čerstvé. Akékoľvek jedlo, ktoré bolo pripravené pred viac než tromi hodinami pred požitím (okrem prasādam, jedla obetovaného Pánovi), patrí do kvality nevedomosti. Tieto jedlá zapáchajú, pretože sa už začali rozkladať. Ľuďom v tejto kvalite je však takýto zápach príjemný, zatiaľ čo ľuďom v kvalite dobra pripadá odporný.

Zbytky môžu byť zjedené len vtedy, ak bolo jedlo vopred obetované Najvyššiemu Pánovi, alebo ak sa jedná o zbytky, ktoré po sebe zanechali sväté osoby, najmä duchovný učiteľ. Inak patria do kvality nevedomosti a zvyšujú riziko infekcie a choroby. Hoci také jedlá vyhovujú ľuďom v kvalite nevedomosti, ľuďom v kvalita dobra sú nielen nepríjemné, ale nemôžu sa ich ani dotknúť. Najlepšie jedlo je to, ktoré bolo obetované Najvyššej Božskej Osobnosti. Śrī Kṛṣṇa hovorí v Bhagavad-gīte (9.26), že prijme jedlo zo zeleniny, múky a mlieka, ak Mu bolo obetované s láskou a oddanosťou. Patraṁ puṣpaṁ phalaṁ toyam. Samozrejme, najdôležitejšia pri obetovaní jedla Najvyššej Božskej Osobnosti je láska a oddanosť. Uvádza sa tiež, že prasādam musí byť pripravené určitým spôsobom. Každé jedlo, ktoré bolo pripravené podľa pokynov písiem a obetované Najvyššiemu Pánovi, môže byť prijaté, aj keď nie je úplne čerstvé, pretože také jedlo je transcendentálne. Aby bolo jedlo čisté, požívateľné a všetkým chutilo, malo by byť vždy obetované Najvyššej Božskej Osobnosti.

Obyčajne sa prinášajú obety s nejakým postranným úmyslom, no tu sa uvádza, že obeť musí byť vykonávaná nezištne. Musí byť konaná z povinnosti. Zoberme si napríklad obrady v chrámoch a kostoloch; väčšinou sú vykonávané s nádejou na hmotný zisk, no takýto postoj nenáleží do kvality dobra. Do chrámu alebo kostola by sme mali chodiť z povinnosti, úctivo sa skloniť pred Najvyššou Božskou Osobnosťou a obetovať Pánovi kvety a jedlo. Ľudia však väčšinou nevidia zmysel v návštevách chrámov, ktorých jediným cieľom je uctievanie Boha. Uctievať Boha z ekonomických dôvodov sa však v písmach neodporúča. Mali by sme prosto vzdať úctu Božstvu. Tak sa umiestnime v kvalite dobra. Povinnosťou každého civilizovaného človeka je riadiť sa pokynmi písiem a uctievať Najvyššiu Božskú Osobnosť.

Niekedy sa vykonávajú obete za účelom dosiahnutia nebeského kráľovstva alebo kvôli nejakým hmotným výhodám v tomto svete. Také obete a rituály sa nachádzajú v kvalite vášne.

Viera v kvalite temnoty alebo nevedomosti nie je vlastne nijakou vierou. Ľudia zavše uctievajú nejakého poloboha kvôli peniazom, ktoré potom utratia na zábavu, ignorujúc pokyny písiem. Také pseudonáboženské okázalosti nemôžu byť prijaté za skutočnú zbožnosť. Všetky sú v kvalite nevedomosti a vytvárajú démonskú mentalitu, ktorá neprospieva ľudskej spoločnosti.

Najvyššia Božská Osobnosť popisuje v tomto verši rôzne druhy sebakázní a pokání. Najprv objasňuje sebakázeň vykonávanú telom. Mali by sme si ctiť, alebo sa učiť ctiť Boha alebo polobohov, dokonale kvalifikovaných brāhmaṇov a duchovného učiteľa a nadriadených, ako sú otec a matka vrátane osôb, ktoré sú dobre oboznámené s vedskym poznaním. Im všetkým by sme mali preukazovať náležitú úctu. Mali by sme sa cvičiť v čistote — ako vonkajšej, tak aj vnútornej — a učiť sa jednoduchému životu. Nemali by sme robiť nič, čo nie je schválené v písmach. Nie je prípustný ani mimomanželský pohlavný styk, pretože pohlavný život je podľa písiem povolený iba v manželskom zväzku, a nie inak. Tomu sa hovorí celibát. Táto sebakázeň a pokánie sa vzťahuje na telo.

Mali by sme hovoriť tak, aby sme nerozrušovali myseľ druhých. Pochopiteľne, učiteľ môže povedať pravdu svojím žiakom, ale nemal by hovoriť k ostatným, ktorý nie sú jeho žiakmi, ak by ich tým mal rozrušiť v mysli. To sa nazýva ukáznenosť reči. Okrem toho človek nemá hovoriť hlúposti. Ak hovorí o duchovných záležitostiach, jeho slova musia byť podložená písmami. Aby podložil to, o čom hovorí mal by vzápätí citovať autoritatívne písma. Zároveň by mal hovoriť tak, aby bolo veľmi príjemné načúvať jeho slovám. Takými diskusiami môže najviac prispieť k povzneseniu a prospechu ľudskej spoločnosti. Existuje nevyčerpateľná zásoba vedskej literatúry, ktorú by sme mali študovať. To sa nazýva ukáznenosť reči.

Ovládnuť myseľ znamená odpútať ju od zmyslového pôžitku. Myseľ musí byť cvičená tak, aby vždy myslela na dobro druhých. Najlepším tréningom pre myseľ je vážnosť v myslení. Človek by sa nemal nikdy odchýliť od vedomia Kṛṣṇu a mal by sa vyhýbať uspokojovaniu zmyslov. Očistiť svoju povahu znamená byť si vedomý Kṛṣṇu. Uspokojenie mysle môžme dosiahnuť iba tak, že prestaneme myslieť na zmyslový pôžitok. Čím viac myslíme na zmyslový pôžitok tým viac je naša myseľ nepokojná. V súčasnej dobe zbytočne zamestnávame myseľ mnohými plánmi za účelom zmyslového pôžitku, a preto naša myseľ nemôže nájsť pokoj. Najlepším riešením je obrátiť našu myseľ k vedskej literatúre, k Purāṇam a Mahābhārate, ktoré sú plné uspokojujúcich príbehov. Človek môže využiť poznanie a očistiť sa. Myseľ by nemala byť poškvrnená falošnosťou. Mali by sme myslieť na dobro všetkých. Mlčať znamená neustále myslieť na sebarealizáciu. Človek vedomý si Kṛṣṇu zachováva dokonalou mlčanlivosť. Ovládnuť myseľ znamená odpútať ju od zmyslového pôžitku. Človek musí byť priamy vo svojom konaní, a tak očistí svoju existenciu. Všetky tieto vlastnosti vytvárajú odriekania mentálnych činností.

Ľudia niekedy činia pokánie a odriekanie preto, aby na seba upútali pozornosť druhých, získali si ich rešpekt a pocty a nechali sa nimi uctievať. Osoby v kvalite vášne si to zariadia tak, aby je ich podriadení uctievali, umývali im nohy a obetúvali bohatstvo. Taká umelo navodená situácia dosiahnutá sebakázňou sa pripisuje kvalite vášne. Jej výsledky sú dočasné; môžu trvať nejaký čas, no nikdy nie večne.

Sú prípady kedy démoni podstupujú prísne pokánia, aby sa stali nesmrteľnými a mohli zabíjať polobohov. Hiraṇyakaśipu sa napríklad modlil o tieto veci k Brahmovi, ale nakoniec bol zabitý Najvyššou Božskou Osobnosťou. Činiť pokánie kvôli niečomu nedosiahnuteľnému náleží zaiste do kvality nevedomosti.

Vo vedskej literatúre sa odporúča obdarúvať tých, ktorí sa venujú duchovným činnostiam. Neustále musíme mať na zreteli duchovnú dokonalosť. Preto sa odporúča dávať dary na pútnych miestach, pri zatmení Slnka, alebo Mesiaca, na konci mesiaca, kvalifikovanému brāhmaṇovi, vaiṣṇavovi (oddanému) alebo v chrámoch. Taká dobročinnosť musí byť vykonávaná bez sebamenšieho nároku na odmenu. Zo súcitu niekedy obdarúvame chudobných, no ak toho nie sú hodní, nerobíme nijaký duchovný pokrok. Inými slovami, nerozlišujúca dobročinnosť sa vo vedskej literatúre neodporúča.

Dobročinnosť je niekedy vykonávaná za účelom povýšenia sa do nebeského kráľovstva a inokedy s veľkou nechuťou alebo pochybnosťami: „Prečo som len daroval toľko peňazí?“ Niekedy je vykonávaná len kvôli záväzkom alebo na žiadosť nadriadeného. Tento druh dobročinnosti náleží do kvality vášne.

Je mnoho dobročinných spolkov prispievajúcich na inštitúcie, v ktorých sa holduje zmyslovému pôžitku. Táto dobročinnosť sa vo vedskej literatúre neodporúča. Odporúča sa iba dobročinnosť v kvalite dobra.

Príspevky poskytované na opájanie sa omamnými látkami a podporu hazardných hier sú v tomto verši zamietnuté. Taký druh príspevku náleží do kvality nevedomosti. Taká dobročinnosť je nielenže neprospešná, ale aj podporuje hriešne osoby. Podobne, ak dá človek milodar vhodnej osobe, no bez úcty a pozornosti, patrí taký milodar do kvality temnoty.

Už bolo vysvetlené, že pokánie, obeť, dobročinnosť a jedlo sa rozdeľujú do troch kategórií: dobra, vášne a nevedomosti. Či už patria do prvej, druhej alebo tretej triedy, sú znečistené hmotnou prírodou. Ak sú však určené k potešeniu Najvyššieho — oṁ tat sat, večnej Najvyššej Božskej Osobnosti — stanú sa prostriedkom duchovného pokroku. Tento cieľ naznačujú pokyny písiem. Slová oṁ tat sat označujú Absolútnu Pravdu, Najvyššiu Božskú Osobnosť. Vo vedskych hymnách nájdeme slovo oṁ všade.

Ten, kto jedná bez ohľadu na príkazy písiem, Absolútnu Pravdu nedosiahne. Môže získať dočasné výsledky, no nedosiahne konečný zmysel života. Z toho plynie, že dobročinnosť, obeť a pokánie musia byť vykonávané v kvalite dobra. Ak sú vykonávané v kvalite vášne a nevedomosti, patria zaiste do nižšej triedy. Tieto tri slová, oṁ tat sat, sú recitované v spojení so svätým menom Najvyššieho Pána, napríklad oṁ tad viṣṇoḥ. Keď sa recitujú vedske hymny alebo odriekava sväté meno Najvyššieho Pána, pridáva sa oṁ. To je naznačené vo vedskych písmach. Tieto tri slová pochádzajú z vedskych hymien. Oṁ ity etad brahmaṇo nediṣṭhaṁ nāma (Ṛg Veda) naznačuje prvý cieľ. Tat tvam asi (Chāndogya Upaniṣad 6.8.7) naznačuje druhý cieľ a sad eva saumya (Chāndogya Upaniṣad 6.2.1) naznačuje cieľ tretí. Dovedna tvoria oṁ tat sat. Keď Brahmā, prvá stvorená živá bytosť ešte za pradávnych čias vykonával obete, oslovoval týmito troma slovami Najvyššiu Božskú Osobnosť. Ten istý princíp je stále nasledovaný postupnosťou duchovných učiteľov. Tento hymnus je teda veľmi dôležitý a významný. V Bhagavad-gīte sa preto hovorí, že každá práca by mala byť vykonávaná pre oṁ tat sat alebo Najvyššiu Božskú Osobnosť. Ak recitujeme tieto tri slová počas pokánia, dobročinnosti a obetí, jednáme v duchu vedomia Kṛṣṇu. Vedomie Kṛṣṇu je vedecký proces transcendentálnych činností, ktorý každému umožňuje vrátiť sa domov, späť k Bohu. Takým transcendentálnym konaním nevyjde nazmar ani to najmenšie úsilie.

Oṁ tad viṣṇoḥ paramaṁ padam (Ṛg Veda 1.22.20). Lotosové nohy Viṣṇua sú najvyššou úrovňou oddanosti. Ak človek všetky svoje činnosti zasvätí Najvyššej Božskej Osobnosti, môže si byť istý, že dosiahne dokonalosti vo všetkých svojich činnostiach.

Ak sa chce človek povýšiť na duchovnú úroveň, nemal by pracovať pre hmotný zisk. Činnosti by mali byť vykonávané za účelom dosiahnuť konečný cieľ — vrátiť sa do duchovného kráľovstva, späť domov, späť k Bohu.

Slová praśaste karmaṇi čiže predpísané povinnosti naznačujú, že vo vedskych písmach jestvuje mnoho predpísaných očistných procesov, počnúc časom rodičovskej opatery, až do posledných chvíľ tohoto života. Cieľom takých očistných procesov je konečné oslobodenie živej bytosti. Počas všetkých týchto činností je dobré recitovať oṁ tat sat. Slová sad-bhāve a sādhu-bhāve označujú transcendentálnu úroveň. Jednať vo vedomí Kṛṣṇu sa nazýva sattva a človek, ktorý si je plne vedomí povahy činov v tomto vedomí, sa nazýva sādhu. V Śrīmad-Bhāgavatame (3.25.25) sa píše, že transcendentálne námety môžeme jasne pochopiť v spoločnosti oddaných. Bez dobrej spoločnosti nemôžeme získať transcendentálne poznanie. To je potvrdené slovy satāṁ prasaṅgāt. Pri zasvätení, alebo keď sa niekomu dáva posvätná šnúra, sa prednášajú slová oṁ tat sat. Podobne je cieľom všetkých druhov obetí Najvyšší Pán, oṁ tat sat. Slová tad-arthīyam znamenajú slúžiť všetkému, čo predstavuje Najvyššieho, a zahŕňa tiež varenie a pomáhanie v chráme Pána alebo šírenie posolstva o sláve Pána. Tieto najvyššie slová oṁ tat sat sa používajú rozmanitými spôsobmi a vedú k zdokonaleniu všetkých činností a dosiahnutiu konečnej úplnosti.

Všetko, čo je vykonávané bez transcendentálneho cieľa, či už sa jedná o obete, dobročinnosti alebo pokánia, je bezcenné. Tento verš preto hovorí, že také činy sú zavrhnutiahodné. Všetko musíme robiť v duchu vedomia Kṛṣṇu pre potešenie Najvyššieho. Bez takej viery a správneho vedenia nemôžeme nikdy získať nijaký výsledok. Vo všetkých vedskych písmach sa odporúča viera v Najvyššieho. Podľa vedskeho poznania je konečným cieľom poznať Kṛṣṇu. Kto sa neriadi touto zásadou nemôže uspieť. Pre toho, kto sa vydal cestou oddanosti, je preto najlepšie už od samého počiatku konať pod vedením pravého duchovného učiteľa. To je spôsob, ako dosiahnuť plný úspech.

Ľudia v podmienenom stave majú sklon uctievať polobohov, duchov alebo Yakṣov, ako je Kuvera. Kvalita dobra stojí vyššie ako kvalita vášne alebo nevedomosti, no ten, kto je priamo zapojený do oddanej služby, je voči týmto kvalitám hmotnej prírody transcendentálny. Aj keď jestvuje metóda, ako sa postupne povýšiť, najlepšie je priamo sa zapojiť do vedomia Kṛṣṇu v spoločnosti čistých oddaných. To je odkaz tejto kapitoly. Aby sme uspeli, musíme najprv vyhľadať pravého duchovného učiteľa a nechať sa ním viesť. Jedine vtedy môžme získať vieru v Najvyššieho. Keď táto viera časom dozreje, hovorí sa jej láska k Bohu. Táto láska je konečným cieľom všetkých živých tvorov. Mali by sme sa preto priamo umiestniť vo vedomí Kṛṣṇu. To je posolstvo tejto sedemnástej kapitoly.