Bhagavad-gītā vlastne končí sedemnástou kapitolou. Osemnásta kapitola je doplnkovým zhrnutím vyššie prebratých tém. Vo všetkých kapitolách Bhagavad-gīty Pán Kṛṣṇa zdôrazňuje, že najvyšším životným cieľom je oddaná služba Najvyššej Božskej Osobnosti. To isté je zhrnuté v osemnástej kapitole ako najdôvernejšia cesta poznania. V prvých šiestich kapitolách sa zdôrazňuje oddaná služba: yoginām api sarveṣām... „Zo všetkých yogīnov a transcendentalistov je najlepší ten, kto neustále myslí na Mňa.“ (Bg.6.47). Nasledujúcich šesť kapitol pojednáva o čistej oddanej službe, jej podstate a činnostiach. V posledných šiestich kapitolách sa popisuje poznanie, odriekanie, činnosti hmotnej a transcendentálnej povahy a oddaná služba. Z toho sa ďalej vyvodzuje, že všetky skutky majú byť konané v spojení s Najvyšším Pánom, čo bolo zhrnuté slovami oṁ tat sat, poukazujúcimi na Viṣṇua, Najvyššiu Osobu. V tretej časti Bhagavad-gīty bola oddaná služba definovaná ako najvyšší životný cieľ, s odkazmi na predchádzajúcich ācaryov a Brahma-sūtru, Vedānta-sūtru. Podaktorí stúpenci neosobnej filozofie sa nazdávajú, že vlastnia monopol na poznanie Vedānta-sūtry, no zmyslom Vedānta-sūtry je dospieť k pochopeniu oddanej služby, pretože Vedānta-sūtru zostavil samotný Pán a je jej znalcom. To je opísané v pätnástej kapitole. Vo všetkých písmach, všetkých Vedach je cieľom oddaná služba. To je vysvetlené v Bhagavad-gīte.

V druhej kapitole sa nachádza prehľad obsahu Bhagavad-gīty a v osemnástej kapitole súhrn všetkých pokynov. Zmyslom života sa rozumie odriekanie a dosiahnutie transcendentálneho stavu, ktorý je nad tromi kvalitami hmotnej prírody. Arjuna si prial, aby Kṛṣṇa vysvetlil tieto dva odlišné odborné výrazy, ktoré majú v Bhagavad-gīte veľký význam, totiž tyāga (odriekanie) a sannyāsa (životné štádium odriekania). Preto sa pýtal na význam týchto slov.

Mená Hṛṣīkeśa a Keśi-niṣūdana, ktoré boli v tomto verši použité na oslovenie Najvyššieho Pána, sú rovnako významné. Hṛṣīkeśa je Kṛṣṇa, pán všetkých zmyslov, ktorý nám vždy môže pomôcť dosiahnuť vyrovnanosť mysle. Arjuna Ho prosil o také zhrnutie Bhagavad-gīty, pomocou ktorého si bude môcť zachovať duševnú rovnováhu. Napriek tomu ho trápia pochybnosti, a pochybnosti sa vždy prirovnávajú k démonom. Preto oslovil Kṛṣṇu Keśi-niṣūdana. Keśī bol hrozný démon, ktorého Pán zabil. Teraz Arjuna očakáva, že Kṛṣṇa zabije aj jeho démona pochybnosti.

Človek musí skoncovať s činnosťami vykonávanými pre ich plody. To je pokyn Bhagavad-gīty. Nesmie sa však zriekať činností, ktoré vedú k pokroku v duchovnom poznaní. To bude jasne vysvetlené v nasledujúcom verši. Vo vedskej literatúre sú popísané mnohé metódy, určené na vykonávanie obetí, pomocou ktorých možno získať dobrého syna, alebo sa povzniesť na vyššie planéty, avšak obetné činy, ktoré sú hmotne motivované by sme mali zavrhnúť. Nesmieme však zanechať tie obetné činy, ktoré očisťujú srdce alebo vedú k pokroku v duchovnej vede.

Vedska literatúra popisuje mnohé činnosti, ktoré sú predmetom sporu. Píše sa tam napríklad, že zviera môže byť zabité pri obeti. Niektorí mudrci tvrdia, že zabíjanie zvierat je odporné v akejkoľvek podobe. Vo Vedach však stojí, že ak človek zabije zviera pri obetnom obrade, nepovažuje sa to za zabíjanie, pretože zviera získa nový život. Niekedy dostane nové zvieracie telo, a inokedy je ihneď povýšené do ľudskej podoby. Medzi mudrcmi však v tomto ohľade panujú rôzne názory. Jedni vravia, že je vždy nevyhnutné vyhnúť sa zabíjaniu zvierat a iní zas tvrdia, že pre zvláštne obete je to žiadúce. Śrī Kṛṣṇa teraz objasní tieto názory na obetné činy.

Hoci sa názory na odriekanie veľmi líšia, za konečné stanovisko musíme prijať to, ktoré nám predkladá Najvyššia Božská Osobnosť, Śrī Kṛṣṇa. Vedy sú koniec koncov zákony dané Pánom. Na tomto mieste je Kṛṣṇa osobne prítomný a Jeho slová by sa mali považovať za konečné. Pán hovorí, že povaha odriekania sa musí posudzovať podľa toho, v akej z hmotných kvalít sa nachádza.

Yogīni majú vykonávať činnosti, ktoré sú priaznivé pre pokrok ľudskej spoločnosti. Existuje mnoho očistných procesov, ktoré človeka povyšujú na duchovnú úroveň. Svadobný obrad sa nazýva vivāha-yajña a je považovaný za jednu z takýchto obetí. Mal by však sannyāsī, človek v životnom štádiu odriekania, ktorý pretrhal všetky rodinné putá, podporovať svadobné obrady? Śrī Kṛṣṇa hovorí, že by sme sa nikdy nemali zriekať obetí prospešných ľudstvu. Cieľom svadobného obradu vivāha-yajña je usmerniť myseľ človeka tak, aby našiel pokoj a mohol pokročiť v duchovnom živote. Vo väčšine prípadov by vivāha-yajñu mali podporovať aj osoby v životnom štádiu odriekania. Sannyāsī by sa nikdy nemal stýkať so ženami, ale to neznamená, že by sa mladý muž v nižšom životnom štádiu nesmel oženiť. Cieľom všetkých predpísaných obetných úkonov je dosiahnuť Najvyššieho Pána. Ak sa človek nachádza v nižšom životnom štádiu, nemal by sa týchto obetí zriekať. Dobročinnosť je tiež určená na očistu srdca. Ako bolo povedané — ak človek dáva milodary vhodným osobám, napreduje v duchovnom živote.

Aj keď sú všetky obete očistné, nemali by sme za ne očakávať odmenu. Inými slovami, človek by sa mal zriecť obetných úkonov, cieľom ktorých je hmotný pokrok, zatiaľ čo obetí, ktoré očisťujú existenciu a vedú k povýšeniu sa na duchovnú úroveň, by sa nikdy nemal zriekať. Všetko, čo vedie k vedomiu Kṛṣṇu, treba podporovať. V Śrīmad-Bhāgavatame sa takisto píše, že všetky činy vedúce k oddanej službe Bohu by mali byť vítané. To je najvyššie merítko náboženstva. Oddaný by mal prijať akýkoľvek druh činnosti, obete alebo dobročinnosti, ktorá mu pomôže vo vykonávaní oddanej služby Pánovi.

Človek sa musí zriecť činností, cieľom ktorých je hmotné uspokojenie. Namiesto toho sa mu odporúčajú činnosti, ktoré ho povýšia k duchovným aktivitám, ako napríklad príprava a obetovanie jedla Kṛṣṇovi a nakoniec prijímanie takéhoto jedla. Hovorí sa, že človek v životnom štádiu odriekania si nemá pripravovať jedlo sám pre seba. Varenie jedla pre vlastný pôžitok je zakázané, ale nie je zakázané pripravovať jedlo pre Pána. Podobne môže sannyāsī vykonať svadobný obrad, aby pomohol svojmu žiakovi v pokroku vo vedomí Kṛṣṇu. Ak sa niekto zrieka takých činností, mal by vedieť, že koná v kvalite nevedomosti.

Človek vedomý si Kṛṣṇu by sa nemal zriekať zárobkovej činnosti zo strachu, že koná plodonosné činy. Ak môže za svoju prácu získať peniaze a potom ich použiť vo vedomí Kṛṣṇu, alebo môže skorým vstávaním pokročiť v transcendentálnom vedomí Kṛṣṇu, nemal by sa takýchto činností zriekať zo strachu, alebo preto, že sa mu zdajú byť ťažké. Také odriekanie je v kvalite vášne. Výsledky vášnivého konania prinášajú vždy bolesť. Ak človek zanechá prácu v tomto duchu, jeho odriekanie neprinesie žiadne ovocie.

Predpísané povinnosti sa musia vykonávať v tomto duchu. Človek má konať bez pripútanosti k plodom svojej práce a nemá sa s prácou stotožňovať. Ak človek vedomí si Kṛṣṇu pracuje v továrni, nestotožňuje sa ani s továrňou, ani s jej zamestnancami. Pracuje iba pre Kṛṣṇu, a keď svoje výsledky odovzdá Kṛṣṇovi, koná transcendentálne.

Človek vedomý si Kṛṣṇu, alebo ten, kto sa nachádza v kvalite dobra, nikdy nechová nenávisť k niekomu alebo k niečomu, čo spôsobuje ťažkosti jeho telu. Koná činy na správnom mieste a v pravý čas a neobáva sa ťažkostí, ktoré by mohli so sebou priniesť. Taká osoba umiestnená na transcendentálnej úrovni by mala byť prijatá za najinteligentnejšiu — neomylnú vo svojom konaní.

V Bhagavad-gīte sa hovorí, že človek nikdy nemôže prestať konať. Preto ten, kto pracuje pre Kṛṣṇu a všetko Kṛṣṇovi obetuje, netúži po pôžitku v podobe plodov svojej práce a je skutočne tým, kto si odrieka. Mnoho členov Medzinárodnej spoločnosti pre vedomie Kṛṣṇu pracuje v kanceláriách, v továrňach a na iných miestach, a všetko, čo získajú, venujú tejto spoločnosti. Také vznešené duše sú v skutočnosti sannyāsīni, to znamená, že sa radia na úroveň životného štádia odriekania. Tu sa jasne uvádza, ako si má človek odriekať plody svojej práce a kvôli čomu sa má týchto plodov zriecť.

Osoba vedomá si Kṛṣṇu, ktorá koná s vedomím skutočného vzťahu ku Kṛṣṇovi, je vždy slobodná. Preto sa po smrti nemusí ani radovať, ani trpieť kvôli plodom svojich činov.

Keďže všetky vykonané skutky so sebou prinášajú svoje reakcie, môže vyvstať otázka, ako je možné, že človek vedomý si Kṛṣṇu netrpí za následky svojich činov a ani v nich nehľadá pôžitok. Śrī Kṛṣṇa preto cituje vedāntskú filozofiu, aby ukázal, ako je to možné. Hovorí, že každý človek by mal poznať päť príčin nutných k úspešnému zavŕšeniu akejkoľvek činnosti. Sāṅkhya znamená stred poznania a vedānta znamená konečné poznanie, prijímané všetkými hlavnými ācāryami. Aj Śaṅkara prijal Vedānta-sūtru v tomto duchu. Preto sa človek musí poradiť s príslušnou autoritou.

Zvrchovanú vládu nad všetkými má Nadduša. V Bhagavad-gīte sa píše: sarvasya cāhaṁ hṛdi sanniviṣṭaḥ. Každého zamestnáva v určitých činnostiach tým, že mu pripomína jeho minulé skutky. Ale činnosti vo vedomí Kṛṣṇu, vykonávané pod priamym vedením Pána sídliaceho v srdci, nenesú nijaké následky ani v tomto, ani v budúcom živote.

Slovom adhiṣṭhānam sa myslí telo. Duša v tele koná tak, aby svojím konaním priniesla výsledky, a preto je označovaná ako kartā, „konateľ.“ V śruti sa uvádza, že duša je znalcom a konateľom. Eṣa hi draṣṭā sraṣṭā (Praśna Upaniṣad 4.9). To je potvrdené aj vo Vedānta-sūtre, vo veršoch jño`ta eva (2.3.18) a kartā śāstrārthavattvāt (2.3.33). Zmysly sú nástrojmi činov, prostredníctvom ktorých duša koná. Každý čin vyžaduje isté úsilie, avšak všetky činy závisia od vôle Najvyššieho Pána, ktorý sídli v srdci všetkých tvorov ako ich priateľ. Najvyšší Pán je teda zvrchovanou príčinou. Za takých okolností nie je ten, kto oddane a láskyplne slúži Kṛṣṇovi pod vedením Nadduše umiestnenej v srdci, pútaný nijakými činmi. Tí, ktorí sú si plne vedomí Kṛṣṇu, nenesú s konečnou platnosťou zodpovednosť za svoje činy. Všetko závisí od najvyššej vôle, Nadduše, Najvyššej Božskej Osobnosti.

Slová „správny“ a „nesprávny“ sú v tomto verši veľmi dôležité. Správny čin je ten, ktorý je vykonaný podľa príkazov písiem, zatiaľ čo nesprávny čin sa príkazom písiem prieči. Úplné zavŕšenie všetkých činov však vždy závisí od týchto piatich faktorov.

Hlupák nemôže pochopiť, že v ňom prebýva Nadduša ako jeho priateľ a riadi všetky jeho činy. Aj keď hmotnými príčinami sú miesto, konateľ, zmysly a úsilie, konečnou príčinou je Najvyššia Božská Osobnosť. Preto nesmieme vidieť iba hmotné príčiny, ale aj najvyššiu príčinu. Človek, ktorý opomína Najvyššieho, považuje sám seba za konateľa.

Śrī Kṛṣṇa v tomto verši Arjunovi vysvetľuje, že jeho želanie nebojovať pochádza z falošného ega. Arjuna sa považoval za konateľa činov, nezohľadňujúc súhlas Najvyššieho vonku aj vo vnútri. Prečo by mal človek, ktorý opomína súhlas Najvyššieho, vôbec konať? Kto pozná všetky faktory nevyhnutné na vykonanie činu, seba ako konateľa a Najvyššieho Pána ako toho, kto dáva konečný súhlas, ten je vo svojom konaní dokonalý, nech už robí čokoľvek. Taký človek nikdy nepodľahne ilúzii. Svojvoľné konanie, obnášajúce osobnú zodpovednosť, pochádza z falošného ega a bezbožnosti, alebo inými slovami, z nedostatku vedomia Kṛṣṇu. Človek vedomý si Kṛṣṇu, ktorý koná pod vedením Nadduše, alebo Najvyššej Božskej Osobnosti, nezabíja, aj keď sa to tak môže javiť. Jeho konanie nenesie nijaké následky. Ak vojak zabije na rozkaz veliteľa, nie je za svoj čin zodpovedný. Ak však zabije z vlastnej iniciatívy, je postavený pred súd.

Poznanie, predmet poznania a poznávajúci sú tri druhy pohnútok našich každodenných činností. Nástroje činu, čin samotný a konateľ sú zložkami činu. Každá ľudská práca pozostáva z týchto faktorov. Pohnútka, ktorá dáva podnet k činu, sa nazýva inšpirácia. Pred každým úkonom si v mysli vypracujeme model činnosti, ktorý je jemnou formou vedúcou k samotnému vykonaniu činu. Každá činnosť musí prejsť najprv psychickým procesom pozostávajúcim z myslenia, cítenia a nakoniec rozhodnutia konať, a to sa nazýva podnet. Inšpirácia k činnosti je rovnaká, ak vychádza z písiem alebo od duchovného učiteľa. Keď je prítomný konateľ i inšpirácia, dôjde k samotnému činu prostredníctvom zmyslových orgánov vrátane mysle, ktorá je stredobodom všetkých zmyslov. Súhrn všetkých týchto zložiek činnosti sa nazýva všeobecná činnosť.

V štrnástej kapitole boli podrobne opísané tri kvality hmotnej prírody. Kvalita dobra bola opísaná ako žiarivá, kvalita vášne ako materialistická a o kvalite nevedomosti bolo povedané, že vedie k lenivosti a ľahostajnosti. Všetky hmotné kvality nás pútajú k hmotnému svetu a ani jedna nevedie k oslobodeniu. Aj človek v kvalite dobra je podmienený. V sedemnástej kapitole boli opísané rôzne druhy uctievania ľuďmi podmienenými rôznymi kvalitami hmotnej prírody. Teraz chce Kṛṣṇa objasniť všetky druhy poznania, činov a konateľov podľa troch hmotných kvalít.

Človek, ktorý vidí jedinú dušu vo všetkých živých tvoroch — či už v polobohoch, ľuďoch, zvieratách, vtákoch, šelmách, rybách alebo rastlinách — má poznanie v kvalite dobra. Jediná duša prebýva vo všetkých živých tvoroch, hoci tie majú rôzne telá vzhľadom na svoje minulé činy. V siedmej kapitole bolo vysvetlené, že za prejavom živej sily v tele každého je treba vidieť vyššiu energiu Najvyššieho Pána. Ak človek vidí túto vyššiu podstatu, živú silu vo všetkých telách, potom má poznanie v kvalite dobra. Životná sila je nezničiteľná, aj keď telo je dočasné. Rozdiely jestvujú na telesnej úrovni. Keďže v podmienenom živote jestvuje toľko rozmanitých životných foriem, životná sila sa zdá byť rozdelená. Také neosobné poňatie je časťou sebarealizácie.

Predstava, že živá bytosť je s telom totožná a že vedomie zaniká súčasne so zánikom tela, patrí do kvality vášne. Podľa tohoto poznania by rozmanitosť tiel spočívala v tom, že každé vyvinulo iný druh vedomia, pričom duša, ktorá manifestuje vedomie, sama osebe nejestvuje. Telo je totožné s dušou a mimo tela nijakej duše niet. Podľa tohoto poznania je vedomie dočasné. Podľa inej teórie nejestvujú individuálne duše, ale iba jedna všeprenikajúca duša, ktorá je plná poznania, zatiaľ čo telo je iba dočasným prejavom nevedomosti. Alebo, že mimo tohoto tela nejestvuje ani individuálna duša, ani Nadduša. Všetky tieto poňatia sa považujú za výplody kvality vášne.

„Poznanie“ bežného človeka je vždy v kvalite temnoty alebo nevedomosti, pretože každá živá bytosť sa v tejto kvalite nevedomosti rodí. Ten, kto nerozvíja poznanie od autorít alebo zjavených písiem, zostane v poznaní obmedzený na svoje telo. Pre takých ľudí sú peniaze Bohom a poznanie znamená uspokojenie telesných potrieb. Ich poznanie nemá vonkoncom nič spoločné s Absolútnou Pravdou a je viac-menej na úrovni obyčajných zvierat: vedieť „ako sa najesť, vyspať, brániť sa a mať sex“. Tento verš ho radí do kvality temnoty. Inými slovami, poznanie o duši existujúcej mimo tela je v kvalite dobra, poznanie podnecujúce rôzne teórie a doktríny založené na svetskej logike a mentálnej špekulácii je výplodom kvality vášne, a napokon poznanie, ktoré sa zaoberá iba telesným pohodlím, náleží do kvality nevedomosti.

Predpísané povinnosti, ktoré sú vykonávané podľa zásad písiem určených pre spoločenské triedy a rôzne životné štádiá, ktoré sú vykonávané bez pripútanosti a vlastníckych nárokov, bez lásky a nenávisti, s vedomím Kṛṣṇu, pre potešenie Najvyššieho Pána a bez túžby po sebauspokojení, také činnosti patria do kvality dobra.

Človek sa za všetky svoje skutky zodpovedá splnomocneným vyslancom Najvyššieho Pána, Yamadūtom. Nezodpovedná činnosť je deštruktívna, lebo odporuje predpísaným zásadám písiem. Taká činnosť sa často vyznačuje násilím a spôsobuje ujmu iným živým bytostiam. Pohnútkou k takému nezodpovednému činu je osobná skúsenosť. Tomu sa hovorí ilúzia. A každá taká iluzórna činnosť je výplodom kvality nevedomosti.

Človek vedomý si Kṛṣṇu je vždy transcendentálny kvalitám hmotnej prírody. Neočakáva výsledky za činnosti, ktorými bol poverený, pretože koná bez falošného ega a pýchy. Napriek tomu je neustále zamestnaný prácou až do jej zavŕšenia. Prípadné ťažkosti ho nemôžu znepokojiť; je vždy plný entuziazmu. Nedotkne sa ho úspech ani neúspech a je rovnaký v šťastí i v nešťastí. Taký konateľ sa nachádza v kvalite dobra.

Človek priveľmi lipne na určitej práci alebo na jej plodoch, pretože je veľmi materialistický, alebo ho silne púta domáci krb, žena a deti. Taký človek netúži po zdokonalení svojho života. Jediné, čo ho zaujíma, je, ako si zadovážiť čo najviac hmotného pohodlia. Obyčajne býva veľmi chamtivý a je presvedčený, že všetko, čo dosiahol, je trvalé a nikdy o to nemôže prísť. Taký človek je závistlivý a pre zmyslový pôžitok je schopný všetkého. Preto je nečistý a neláme si hlavu nad tým, či prichádza k peniazom čestným alebo nečestným spôsobom. Ak jeho práca slávi úspech, je šťastný, a ak mu niečo nevyjde, je sklamaný. Taký človek sa nachádza v kvalite vášne.

V písmach nájdeme pokyny o tom, aké činy sa majú vykonávať a aké nie. Kto sa týmito zásadami neriadi, robí, čo nemá, a taký človek je obyčajne materialistický. Koná podľa kvalít prírody, a nie podľa pokynov písiem. Takí konatelia nie sú práve najslušnejší a obyčajne bývajú veľmi úskoční a šikovní v urážaní druhých. Sú veľmi leniví a svoju povinnosť si nikdy nekonajú riadne; radšej si ju odložia na inokedy. Preto sú veľmi mrzutí. Všetko im trvá dlho — čo sa dá urobiť za hodinu, robia celé roky. Takí ľudia sa nachádzajú v kvalite nevedomosti.

Po výklade poznania, poznávaného a poznávajúceho a ich rozdelenia do troch rôznych tried podľa kvalít hmotnej prírody, Pán rovnako vysvetľuje inteligenciu a odhodlanosť.

Ten, kto nepozná pokyny písiem, zaplieta sa do následkov svojich činov. Činy vykonané podľa pokynov písiem, sa nazývajú pravṛtti alebo tie, ktoré majú byť vykonané. Opakom sú činy, ktoré by nemali byť vykonané, pretože nie sú schválené písmami. Pochopenie, ktoré rozlišuje pomocou inteligencie, sa nachádza v kvalite dobra.

Inteligencia v kvalite nevedomosti si počína vždy naopak, než by mala. Zavrhuje pravé náboženstvo a namiesto toho prijíma to, čo náboženstvom vlastne nie je. Človek v kvalite nevedomosti považuje veľké duše za obyčajných ľudí a obyčajného človeka prijíma ako veľkú dušu. Pravdu vidí ako nepravdu a nepravdu ako pravdu. Vo všetkých svojich činnostiach sa uberá nesprávnym smerom; preto je jeho inteligencia v kvalite nevedomosti.

Yoga je prostriedkom k pochopeniu Najvyššej Duše. Ten, kto je s pevnou odhodlanosťou pohrúžený do myšlienok na Najvyššiu Dušu, kto upriamuje myseľ, zmysly a život na Najvyššieho, je zapojený vo vedomí Kṛṣṇu. Takéto odhodlanie náleží do kvality dobra. Slovo avyabhicāriṇyā je veľmi dôležité, pretože poukazuje na osoby, ktoré sa neustále zapájajú do vedomia Kṛṣṇu a nikdy sa neuchýlia k iným činnostiam.

Človek, ktorý neustále túži po plodoch ekonomického a náboženského rozvoja, ktorého jedinou túžbou je zmyslový pôžitok a ktorého myseľ, život a zmysly sa týmito vecami neustále zapodievajú, sa nachádza v kvalite vášne.

Nemali by sme si teraz myslieť, že človek v kvalite dobra nesníva. „Snivosť“ v tomto verši znamená príliš dlhý spánok. Snívanie je prirodzený stav, či sa už nachádza v kvalite dobra, vášne alebo v kvalite nevedomosti. No ten, kto spí viac, ako je nutné, a nič proti tomu nerobí, kto sa nemôže zbaviť hmotnej pýchy a pôžitku zo zmyslových predmetov, kto nemôže prestať snívať o panovaní nad týmto hmotným svetom a kto celý svoj život, svoju myseľ a svoje zmysly zamestnáva v tomto duchu, toho odhodlanosť je v kvalite nevedomosti.

Podmienená duša neustále vyhľadáva hmotné šťastie. To sa obrazne nazýva „prežúvanie prežúvaného“. Niekedy sa však vďaka spoločnosti veľkej duše z tohoto hmotného väzenia oslobodí. Inými slovami, podmienená duša sa neustále zamestnáva nejakým druhom zmyslového pôžitku, no len čo milosťou dobrej spoločnosti pochopí, že sa snaží stále o to isté a zároveň znovu prebudí svoje skutočné vedomie Kṛṣṇu, môže sa oslobodiť z tohoto večne sa opakujúceho takzvaného šťastia.

Ak sa usilujeme o sebarealizáciu, musíme sa riadiť mnohými zásadami a príkazmi, aby sme sa naučili ovládať myseľ a zmysly a aby sme svoju myseľ dokázali uprieť na vlastné ja. To je veľmi ťažké, trpké ako jed, no ak človek uspeje nasledovaním týchto pravidiel a dosiahne tak transcendentálnu úroveň, ochutná skutočný nektár a začne sa tešiť z pravej radosti života.

Keď sa mladý muž stretne s mladou ženou, zmysly ho začnú nútiť, aby sa na ženu díval, aby sa jej dotýkal a mal s ňou pohlavný styk. Zmysly na to môžu spočiatku reagovať veľmi príjemne a uspokojivo, no skôr či neskôr bude celá situácia pôsobiť ako jed. Rozídu sa alebo rozvedú a namiesto šťastia sa dostaví sklamanie. Také šťastie je vždy v kvalite vášne. Radosť pochádzajúca zo spojenia zmyslov a zmyslových predmetov je vždy príčinou bolesti a mali by sme sa jej za každú cenu vyvarovať.

Ten, kto nachádza potešenie v lenivosti a spánku, sa iste nachádza v kvalite temnoty, nevedomosti. To isté platí o človeku, ktorý nikdy nevie, ako má a ako nemá konať. Pre tých, čo sa nachádzajú v tejto kvalite, je všetko ilúziou. Niet pre nich šťastia ani na začiatku, ani na konci. Človek v kvalite vášne môže spočiatku prežívať istý druh šťastia, z ktorého sa nakoniec vykľuje utrpenie, no človek v kvalite nevedomosti zažíva útrapy od začiatku do konca.

V tomto verši Pán zhŕňa vplyv troch kvalít hmotnej prírody, pôsobiacich v celom vesmíre.

Ako už bolo povedané v pätnástej kapitole, všetky živé bytosti sú malými čiastočkami Najvyššieho Pána a Najvyšší Pán je ich príčinou. To je potvrdené aj vo Vedānta-sūtre: janmādy asya yataḥ. Najvyšší Pán je teda počiatkom života všetkých živých bytostí. A v siedmej kapitole Bhagavad-gīty sa píše, že prostredníctvom Svojich dvoch energií, vonkajšej a vnútornej, preniká všetkým jestvujúcim. Najvyššieho Pána preto musíme uctievať spolu s Jeho energiami. Vaiṣṇavovia obyčajne uctievajú Najvyššieho Pána spolu s Jeho vnútornou energiou. Vonkajšia energia je pervertovaným odrazom vnútornej energie. Vonkajšia energia je pozadie, Najvyšší Pán vo Svojej podobe Paramātmy je všeprenikajúci. Je Naddušou všetkých polobohov, ľudí i zvierat — všetkého. Musíme si preto uvedomiť, že ako čiastočky Najvyššieho Pána sme Mu povinní slúžiť. Všetci by sme sa mali zapojiť do oddanej služby Pánovi a byť si plne vedomí Kṛṣṇu. To je odkaz tohoto verša.

Každý by si mal myslieť, že ho Hṛṣīkeśa, Pán zmyslov, poveril určitým zamestnaním a plody tejto práce by mal použiť v uctievaní Najvyššej Božskej Osobnosti, Śrī Kṛṣṇu. Ak takto človek neustále zmýšľa a ak si je plne vedomý Kṛṣṇu, začne si Kṛṣṇovou milosťou všetko uvedomovať. To je dokonalosť života. Pán v Bhagavad-gīte (12.7) hovorí: teṣām ahaṁ samuddhartā. „Najvyšší Pán sa osobne postará o ochranu takého oddaného.“ To je najvyššia dokonalosť života. Nech je už naše zamestnanie akékoľvek, ak slúžime Najvyššiemu Pánovi, dosiahneme najvyššiu dokonalosť.

V Bhagavad-gīte sú opísané predpísané povinnosti každého. V predchádzajúcich veršoch bolo povedané, že povinnosti brāhmaṇov, kṣatriyov, vaiśyov a śūdrov sú určené tromi kvalitami hmotnej prírody. Vykonávať povinnosti druhých sa však neodporúča. Človek, pre ktorého je prirodzené vykonávať prácu śūdru, sa nemá vydávať za brāhmaṇa, aj keby sa narodil v brāhmaṇskej rodine. Mali by sme konať podľa vlastnej prirodzenosti; nijaká práca nie je opovrhnutiahodná, ak sa vykonáva v duchu oddanej služby Najvyššiemu Pánovi. Povinnosti brāhmaṇov sa iste nachádzajú v kvalite dobra, a ak niekto nie je v kvalite dobra, nemal by napodobňovať brāhmaṇské činnosti. Kṣatriya, vládca, má mnoho nepríjemných povinností; niekedy musí používať násilie, zabíjať nepriateľov a niekedy sa musí z diplomatických dôvodov uchýliť ku klamstvu. Násilie a hra na dve strany patria k politike; kṣatriya sa však nesmie zriekať svojho postavenia a snažiť sa vykonávať povinnosti brāhmaṇov.

Človek musí konať tak, aby uspokojil Najvyššieho Pána. Arjuna bol kṣatriya, a predsa váhal, keď mal bojovať proti nepriateľovi. Ak je však taký boj vedený pre Kṛṣṇu, Najvyššiu Božskú Osobnosť, potom sa človek nemusí obávať nijakého poklesku. Vo svete biznisu sa zavše prihodí, že obchodník musí zaklamať, aby mal vôbec nejaký zisk. Ak tak neurobí, nič nezíska. Obchodník niekedy hovorí: „Drahý zákazník, pre vás sa zrieknem všetkého“, ale každý vie, že bez zisku by nemohol existovať. Ak obchodník hovorí, že nemá nijaký zisk, je jasné, že klame. Obchodník však nesmie opustiť svoje zamestnanie a prijať povinnosti brāhmaṇa len preto, že je vo svojom zamestnaní nútený klamať. To sa rozhodne neodporúča. Ak človek svojou prácou slúži Najvyššej Božskej Osobnosti, nie je dôležité, či je kṣatriya, vaiśya alebo śūdra. Aj brāhmaṇi, ktorí vykonávajú rôzne obete, musia niekedy zabiť zviera, pretože pri obetiach sa niekedy zabíjajú zvieratá. To však nie je hriech. Ak kṣatriya v boji zabije nepriateľa, ani to nie je hriech, pretože si koná svoju povinnosť. To už bolo podrobne vysvetlené v tretej kapitole. Všetci by sme mali pracovať pre Yajñu alebo Viṣṇua, Najvyššiu Božskú Osobnosť, pretože všetko, čo človek robí pre vlastné uspokojenie, zapríčiňuje jeho otroctvo. Na záver môžeme povedať, že každý má konať podľa toho, v akej hmotnej kvalite sa nachádza, a že má každopádne pracovať tak, aby jednoducho slúžil zvrchovanému záujmu Najvyššieho Pána.

V podmienenom stave sú všetky činnosti znečistené hmotnými kvalitami. Aj brāhmaṇa musí vykonávať obete, pri ktorých sa zabíjajú zvieratá. Podobne kṣatriya, nech je akokoľvek zbožný, musí bojovať so svojím nepriateľom. Nemôže sa tomu vyhnúť. Veľmi zbožný obchodník musí niekedy zatajiť svoj zisk, aby mohol pokračovať v obchodovaní, a niekedy je dokonca nútený obchodovať na čiernom trhu. Je to nevyhnutné. To isté platí o śūdrovi, ktorý je sluhom zlého pána. Musí vykonávať jeho pokyny, hoci by po pravde nemali byť vykonané. Napriek týmto nedostatkom musí človek pokračovať v nasledovaní svojich predpísaných povinností, pretože sa rodí s určitou povahou.

V tomto verši je na ilustráciu použitý veľmi dobrý príklad. Aj keď je oheň čistý, je v ňom prítomný aj dym. Oheň sa však dymom neznečistí. Obsahuje ho, a predsa je považovaný za najčistejšiu látku. Ak sa chce kṣatriya zrieknuť svojich vojenských povinností a radšej prijať povinnosti brāhmaṇa, kto mu zaručí, že brāhmaṇské povinnosti so sebou neprinesú nijaké nepríjemnosti. Z toho plynie záver, že nikto v hmotnom svete nie je nadobro zbavený hmotného znečistenia. Vráťme sa k príkladu s dymom a ohňom, ktorý je v tejto súvislosti veľmi výstižný. Keď niekto v zimnom období kvôli využitiu tepla vezme kameň z ohňa, môže sa stať, že sa mu dostane dym do očí a začne slziť. Tak či onak, aj napriek týmto nepríjemným okolnostiam sa musí oheň kvôli teplu používať. Podobne sa nemá človek zriekať svojich prirodzených povinností kvôli nejakým nemilým okolnostiam. Naopak, prostredníctvom svojich predpísaných povinností má s vedomím Kṛṣṇu odhodlane slúžiť Najvyššiemu Pánovi, Śrī Kṛṣṇovi. To je jeho dokonalosť. Ak človek pracuje pre potešenie Najvyššieho Pána, jeho činy sa očistia od všetkých nedostatkov. Keď sú plody jeho práce očistené vykonávaním oddanej služby, môže dokonale uzrieť svoje vlastné ja, a to sa nazýva sebarealizácia.

Skutočné odriekanie znamená, že človek na seba hľadí ako na čiastočku Najvyššieho Pána a uvedomuje si, že nemá právo užívať si plody svojej práce. Ako čiastočky Najvyššieho Pána musíme obetovať výsledky našich činov pre uspokojenie Jeho zmyslov. To je skutočné vedomie Kṛṣṇu. Osoba konajúca vo vedomí Kṛṣṇu je pravý sannyāsī, človek v životnom štádiu odriekania. Človek s takýmto vedomím sa cíti byť spokojný, pretože všetko robí pre Najvyššieho Pána. Nie je pútaný k ničomu hmotnému. Naučí sa nevyhľadávať radosť v ničom inom, než v transcendentálnom šťastí, ktoré zažíva v službe Pánovi. Sannyāsī je človek oslobodený od následkov svojich minulých činov, avšak ten, kto koná vo vedomí Kṛṣṇu, dosiahne automaticky tieto vlastnosti a nemusí vstupovať do stavu odriekania. Tento stav sa nazýva yogārūḍha alebo najvyššie štádium yogy. To je potvrdené v tretej kapitole: yas tv ātma-ratir eva syāt. Kto je spokojný sám v sebe, sa nemusí obávať následkov svojich minulých činov.

Śrī Kṛṣṇa vysvetľuje Arjunovi, ako dosiahnuť najvyššie dokonalé štádium jednoducho tým, že človek vykonáva svoje povinnosti pre Najvyššiu Božskú Osobnosť. Najvyššie štádium Brahmanu môžeme dosiahnuť tak, že sa zriekneme plodov svojich činov pre potešenie Najvyššieho Pána. To je cesta sebarealizácie. Skutočná dokonalosť poznania spočíva v dosiahnutí čistého vedomia Kṛṣṇu. To bude vysvetlené v nasledujúcich veršoch.

Človek, ktorý sa očistil pomocou inteligencie, zotrváva v kvalite dobra. Takto získava kontrolu nad svojou mysľou a je neustále v tranze. Nelipne na predmetoch zmyslového pôžitku a koná bez náklonnosti a odporu. Dáva prednosť životu na osamelom mieste, neje viac, než potrebuje a ovláda činnosti tela a mysle. Nemá falošné ego, pretože sa nestotožňuje s telom. Netúži po telesnej kráse a sile a falošná pýcha je mu cudzia, pretože nemá falošné poňatie života. Je spokojný so všetkým, čo dostáva milosťou Pána a nehnevá sa, keď si nemôže užívať. Netúži po získaní zmyslových predmetov. Taký človek je úplne ľahostajný k hmotným veciam, pretože sa zbavil falošného ega. Tento stav sa nazýva brahma-bhūta čiže realizácia Brahmanu. Len čo človek zavrhne telesné poňatie života, stane sa mierumilovným a nikdy ho nič nerozruší. To je opísané v Bhagavad-gīte (2.70):

„K mieru môže dospieť iba ten, kto sa nenechá rozrušovať nepretržitými žiadosťami, ktoré sa ako rieky vlievajú do oceánu — vo svojom základe vždy nehybného — a nie ten, kto sa snaží uspokojovať svoje žiadosti.“

Pre impersonalistov je konečným cieľom štádium brahma-bhūta alebo dosiahnutie jednoty s Absolútnym. Aby sa však niekto stal personalistom, čistým oddaným, musí pokročiť ďalej a zapojiť sa do čistej oddanej služby. To znamená, že ten, kto slúži Najvyššiemu Pánovi s čistou oddanosťou, sa už oslobodil a dosiahol jednoty s Absolútnym, zvanej brahma-bhūta. Nik nemôže slúžiť Najvyššiemu, ak sa s Ním nezjednotil. Na absolútnej úrovni nejestvuje rozdiel medzi tým, kto slúži, a tým, kto je obsluhovaný, no z hľadiska vyššieho duchovného poňatia tu rozdiel je.

Utrpenie jestvuje v hmotnom poňatí života, keď človek pracuje pre zmyslový pôžitok, no ak je zapojený do čistej oddanej služby v absolútnom svete, nijaké utrpenie nezažíva. Oddaný, vedomý si Kṛṣṇu, sa nemá prečo trápiť a ani nemá nič, po čom by túžil. Keďže Boh je dokonalý, osoba, ktorá Mu oddane a láskyplne slúži, sa stane takisto dokonalou. Bude ako rieka, ktorá sa zbavila všetkej mútnej vody. Keďže oddaný nemyslí na nič iné ako na Kṛṣṇu, je vždy prirodzene veselý. Nad hmotnou stratou alebo ziskom nenarieka, ani nejasá, pretože je úplne spokojný so svojou službou Pánovi. Vie, že každý tvor je malou čiastočkou Najvyššieho Pána, a teda Jeho služobníkom, a preto netúži po hmotnom pôžitku. V hmotnom svete nevidí nikoho vyššie alebo nižšie, pretože také rozlíšenie je iba dočasné a oddaný nemá nič spoločné s dočasnými javmi. Kameň a zlato majú pre neho rovnakú hodnotu. To je štádium brahma-bhūta a oddaný ho môže ľahko dosiahnuť. Pomyslenie na splynutie s Najvyšším Brahmanom mu pripadá diabolské, pretože znamená zánik individuality. Podobne predstava života v nebeskom kráľovstve je pre neho obyčajnou fantazmagóriou. Zmysly sú preňho ako polámané zuby hada — tak, ako sa človek nemusí báť hada s polámanými zubami, tak sa nemusí báť ani ovládnutých zmyslov. Pre človeka nakazeného hmotou je život v hmotnom svete utrpením, no pre oddaného je celý svet Vaikuṇṭha, duchovné nebo. Najvyššia osobnosť tohoto hmotného vesmíru nemá pre oddaného väčší význam než obyčajný mravec. Na túto úroveň môže človek dospieť milosťou Śrī Caitanyu, ktorý v tomto veku kázal čistú oddanú službu.

Najvyššiu Božskú Osobnosť, Kṛṣṇu, a Jeho úplné časti nemožno pochopiť intelektuálnym žonglérstvom alebo neoddanými. Ak chce niekto pochopiť Najvyššiu Božskú Osobnosť, musí začať vykonávať oddanú službu pod vedením čistého oddaného. Inak zostane pravda o Najvyššej Božskej Osobnosti skrytá. V Bhagavad-gīte (7.25) sa hovorí: nāhaṁ prakāśaḥ sarvasya. Śrī Kṛṣṇa sa nezjavuje všetkým. Nikto nemôže pochopiť Boha akademickými štúdiami alebo intelektuálnym hĺbaním. Jedine ten, kto si je vedomý Kṛṣṇu a oddane Mu slúži, môže pochopiť, kto je Kṛṣṇa. Akademické vzdelanie nám nepomôže.

Ten, kto plne realizuje vedu o Kṛṣṇovi, je kvalifikovaný na vstup do duchovného kráľovstva, Kṛṣṇovho sídla. Splynúť s Brahmanom neznamená stratiť svoju totožnosť. Oddaná služba je večná, a tam, kde je oddaná služba, tam je aj Pán a Jeho oddaní. Táto skutočnosť sa nikdy nezmení, ani po oslobodení. Vyslobodenie znamená zbaviť sa hmotného poňatia života. V duchovnom živote existuje rovnaké rozlíšenie, rovnaká individualita, ibaže s rýdzim vedomím Kṛṣṇu. Človek si nesmie mylne vykladať slovo viśate, “prídu ku Mne“, a myslieť si, že slovo viśate potvrdzuje teóriu impersonalistov o splynutí s neosobným Brahmanom. Naopak, slovo viśate znamená, že človek môže vojsť ako jednotlivec do kráľovstva Najvyššieho Pána a v Jeho spoločnosti Mu oddane slúžiť. Na bližšiu ilustráciu môžeme uviesť príklad so zeleným vtákom, ktorý vletí do zeleného lesa nie preto, aby s ním splynul, ale aby sa tešil z plodov stromov. Impersonalisti zvyčajne používajú príklad s riekou, ktorá splynie s morom. Možno im toto splynutie prinesie šťastie, no personalista si ponecháva svoju individualitu, podobne ako vodný živočích v mori. V morských hlbinách žije nespočetné množstvo rozmanitých tvorov. Keď chceme spoznať more, nestačí sa pozerať iba na hladinu; musíme mať dokonalé poznanie o morskej faune, skrývajúcej sa v hlbinách.

Oddaný môže vďaka čistej oddanej službe vpravde pochopiť transcendentálne vlastnosti a atribúty Najvyššieho Pána. V jedenástej kapitole sa tiež hovorí, že iba oddanou službou môže človek pochopiť Kṛṣṇu. To je potvrdené aj v tomto verši; iba prostredníctvom oddanej služby môžeme pochopiť Najvyššiu Božskú Osobnosť, Kṛṣṇu, a vstúpiť do Jeho kráľovstva.

Po dosiahnutí štádia brahma-bhūta alebo po opustení hmotných predstáv začne človek oddane slúžiť formou načúvania o Pánovi. Keď človek načúva o Najvyššom Pánovi, automaticky sa povýši do štádia brahma-bhūta a všetko hmotné znečistenie, ako žiadostivosť a chamtivosť, sa nadobro stratí. Len čo zmyselnosť a žiadostivosť zmiznú zo srdca oddaného, upevní sa jeho túžba slúžiť Pánovi, a tým sa postupne zbaví všetkej hmotnej nečistoty. V tomto štádiu potom môže spoznať Najvyššieho Pána. To je potvrdené i v Śrīmad-Bhāgavatame. Transcendentálna služba Kṛṣṇovi alebo bhakti pokračuje aj po oslobodení. Vo Vedānta-sūtre (4.9.12) je to potvrdené slovami: ā-prāyaṇāt tatrāpi hi dṛṣṭam. To znamená, že oddaná služba pokračuje i po oslobodení. V Śrīmad-Bhāgavatame sa skutočné oslobodenie definuje ako znovuobnovenie vlastnej identity živej bytosti, jej prirodzeného postavenia. Čo toto prirodzené postavenie znamená, sme už vysvetlili — živé bytosti sú malé čiastočky Najvyššieho Pána. Prirodzené postavenie živej bytosti teda spočíva v službe. Táto služba nekončí vyslobodením. Skutočné vyslobodenie znamená zbaviť sa falošného poňatia života.

Slová mad-vyapāśrayaḥ znamenajú “byť pod ochranou Najvyššieho Pána.“ Čistý oddaný koná pod vedením Najvyššieho Pána alebo Jeho zástupcu, duchovného učiteľa, s cieľom zbaviť sa hmotného znečistenia. Pre čistého oddaného nejestvuje časové obmedzenie; pod vedením Najvyššieho Pána je stopercentne zamestnaný v oddanej službe dvadsaťštyri hodín denne. K takému oddanému je Śrī Kṛṣṇa veľmi milostivý a napriek všetkým ťažkostiam dosiahne nakoniec Jeho transcendentálne sídlo, Kṛṣṇaloku. Vstup na Kṛṣṇaloku má zaručený. V tomto najvyššom príbytku nedochádza k žiadnym zmenám; všetko je večné, nepominuteľné a plné poznania.

Ak si je človek vedomý Kṛṣṇu, nechová sa ako vládca sveta. Mal by sa podriadiť Pánovmu vedeniu ako obyčajný služobník, ktorý nemá nijakú osobnú nezávislosť a vykonáva iba príkazy svojho pána. Ten, kto slúži Najvyššiemu Pánovi, nie je ovplyvnený ani ziskom, ani stratou. Verne si vykonáva svoje povinnosti podľa Pánových pokynov. Mohli by sme namietnuť, že Arjuna konal priamo pod Kṛṣṇovým vedením; no ak Kṛṣṇa prítomný nie je, ako máme konať? Ak budeme nasledovať Kṛṣṇove pokyny v tejto knihe, alebo pokyny Kṛṣṇovho predstaviteľa, výsledok bude ten istý. Slová mat-paraḥ majú v tomto verši veľký význam. Znamená to, že človek nemá mať iný životný cieľ, než oddane slúžiť Kṛṣṇovi pre Jeho potešenie. A pri takej práci má myslieť iba na Kṛṣṇu... „Kṛṣṇa chce, aby som urobil to a to...“ Ak človek takto koná, stane sa myslenie na Kṛṣṇu úplne prirodzené. To sa nazýva dokonalé vedomie Kṛṣṇu. Musíme však vedieť, že nie je prípustné obetovať Kṛṣṇovi výsledky práce, vykonanej z rozmaru, lebo taká práca nie je oddaná služba Kṛṣṇovi. Ak chceme dosiahnuť dokonalosť, musíme nasledovať Kṛṣṇove pokyny. To je veľmi dôležité. Kṛṣṇove pokyny prichádzajú prostredníctvom postupnosti pravých duchovných učiteľov. Vykonávanie pokynov, ktorými nás poveril duchovný učiteľ, musíme preto považovať za najvyššiu povinnosť. Ak sa nám pošťastí získať milosť duchovného učiteľa a ak konáme pod jeho vedením, dokonalý život vo vedomí Kṛṣṇu máme zaručený.

Človek, ktorý si dokonale uvedomuje Kṛṣṇu, sa nijak obzvlášť nesnaží pracovať pre udržanie svojej existencie. Hlupáci nemôžu pochopiť, čo zbavenie úzkosti znamená. Ak sa človek chová tak, aby potešil Kṛṣṇu, Kṛṣṇa sa stane jeho najdôvernejším priateľom. Kṛṣṇa sa vždy postará o to, aby sa mal Jeho oddaný dobre a sám sa odovzdá takému priateľovi, ktorý vo dne v noci pracuje pre Jeho uspokojenie. Nikto by sa preto nemal nechať oklamať telesným poňatím života, založeným na falošnom egu. Nemali by sme sa mylne považovať za nezávislých na zákonoch hmotnej prírody. No ak človek koná vo vedomí Kṛṣṇu, je oslobodený z hmotného zapletenia. Obzvlášť si musíme všimnúť, že ten, kto nekoná s vedomím Kṛṣṇu, tápe v hmotnom oceáne rodenia sa a smrti. Nijaká podmienená živá bytosť v skutočnosti nevie, ako má a ako nemá konať, zatiaľ čo osoba vedomá si Kṛṣṇu má voľnosť v konaní, pretože zvnútra je vedená Kṛṣṇom a zvonka duchovným učiteľom.

Arjuna bol kṣatriya; to znamená, že mal od narodenia povahu bojovníka. Bojovať bolo teda preňho prirodzenou povinnosťou. Pod vplyvom falošného ega sa však obával, že by sa dopustil hriechu, keby zabil svojho učiteľa, praotca a priateľov. V skutočnosti sa považoval za pána svojich skutkov, akoby to bol on, kto rozhoduje o dobrých a zlých následkoch činov. Arjuna zabudol na prítomnosť Najvyššieho Pána, ktorý mu prikázal bojovať. Táto zábudlivosť je príznačná pre podmienenú dušu. Najvyšší Pán nám radí, čo je dobré a čo zlé, a nám stačí konať podľa Jeho pokynov, aby sme dosiahli životnú dokonalosť. Nikto z nás nedokáže určiť svoj osud, tak ako to môže Najvyšší Pán, a preto je najlepšie konať pod Jeho vedením. Nikto by nemal zanedbávať pokyny Najvyššieho Pána a to isté platí o pokynoch duchovného učiteľa, ktorý je Jeho zástupcom. Mali by sme nasledovať Pánove pokyny bez váhania; tomu sa hovorí istota za všetkých okolností.

Ak človek odmieta konať podľa pokynov Najvyššieho Pána, je nútený konať podľa kvalít hmotnej prírody, v ktorých sa nachádza. Každý je v zajatí určitej kombinácie hmotných kvalít a podľa toho aj koná. No ten, kto sa dobrovoľne nechá viesť Najvyšším Pánom, sa preslávi.

Arjuna nie je vševedúci a jeho predsavzatie nebojovať bolo obmedzené vlastným úsudkom. Pán Śrī Kṛṣṇa hovorí, že nie jednotlivec, ale Najvyššia Božská Osobnosť je alfou a omegou všetkého. On sám sa v podobe lokalizovanej Nadduše nachádza v srdci každého, odkiaľ riadi všetky živé bytosti. Vo chvíli, keď živá bytosť získa nové telo, zabudne na svoje minulé činy, ale Nadduša, ktorá pozná minulosť, prítomnosť i budúcnosť, je svedkom všetkých jej činov. Takto vedie Nadduša všetky bytosti. Živá bytosť dostane, čo si zaslúži, a pod vedením Nadduše vstúpi do tela zhotoveného z hmotnej energie. Akonáhle živá bytosť dostane určité telo, je nútená konať v súlade s týmto telom. Človek v pretekárskom aute môže ísť rýchlejšie než človek v obyčajnom aute, aj keď vodiči, živé bytosti, sú si rovní. Podobne vytvára hmotná príroda na pokyn Nadduše rôzne telá, aby mohli rôzne bytosti konať podľa svojich osobitných túžob. Živá bytosť nie je nezávislá. Kto môže povedať, že je nezávislý na Najvyššom Pánovi? Všetci sme neustále pod Jeho dohľadom. Preto je povinnosťou každého človeka odovzdať sa Pánovi, k čomu nás osobne nabáda v nasledujúcom verši.

Živá bytosť by sa mala odovzdať Najvyššej Božskej Osobnosti sídliacej v srdci všetkých tvorov. Tak sa oslobodí od všetkých strastí hmotného bytia. Ak sa človek odovzdá úplne, nielenže sa oslobodí od všetkých útrap, ale nakoniec dospeje aj k Najvyššiemu Pánovi. Vo Vedach je transcendentálny svet opísaný ako tad viṣṇoḥ paramaṁ padam (Ṛg Veda 1.22.20). A keďže celé stvorenie je Božím kráľovstvom, všetko hmotné je v skutočnosti duchovné. Paramaṁ padam však poukazuje špeciálne na Pánove večné sídlo, zvané Vaikuṇṭha alebo duchovný svet.

V pätnástej kapitole Bhagavad-gīty sa píše: sarvasya cāhaṁ hṛdi sanniviṣṭaḥ. „Pán sídli v srdciach všetkých.“ Keď sa teda odporúča odovzdať sa Nadduši v srdci, znamená to odovzdať sa Najvyššej Božskej Osobnosti, Kṛṣṇovi. V desiatej kapitole prijal Arjuna Kṛṣṇu ako Najvyššieho: paraṁ brahma paraṁ dhāma. Prijal Kṛṣṇu ako Najvyššiu Božskú Osobnosť a ako útočisko celého tvorstva nielen z pozície vlastnej skúsenosti, ale aj na základe takých veľkých autorít, ako Nārada, Asita, Devala a Vyāsa.

Śrī Kṛṣṇa už vysvetlil Arjunovi poznanie brahma-bhūta. Každý, kto je na úrovni brahma-bhūta, je veselý, nikdy nenarieka a po ničom netúži. To všetko vďaka dôvernému poznaniu. Kṛṣṇa ďalej vysvetlil poznanie o Nadduši. To je tiež poznanie Brahmanu, ale toto poznanie je vyššie.

Slová yathecchasi tathā kuru, čiže „konaj, ako sa ti žiada“, naznačujú, že Kṛṣṇa neintervenuje do malej nezávislosti živej bytosti. V Bhagavad-gīte Kṛṣṇa jasne vysvetľuje, ako sa má človek povzniesť na vyššiu životnú úroveň. Najlepšia rada, ktorú Arjuna dostal, bola, aby sa odovzdal Nadduši v srdci. Správne rozlišovanie sa vyznačuje tým, že človek koná podľa pokynov Nadduše. To mu pomôže v ustálení sa vo vedomí Kṛṣṇu, ktoré je najvyššou dokonalosťou ľudského života. Arjuna dostal príkaz bojovať priamo od Najvyššej Božskej Osobnosti. Odovzdať sa Najvyššiemu Pánovi je v najvyššom záujme živej bytosti, nie v záujme Najvyššieho. Skôr, ako sa odovzdáme, máme všetci možnosť slobodne sa rozhodnúť a všetko dôkladne uvážiť v medziach našej inteligencie. To je najlepší spôsob, ako prijímať pokyny Najvyššej Božskej Osobnosti. Také inštrukcie môžeme získať aj od Kṛṣṇovho zástupcu, duchovného učiteľa.

Śrī Kṛṣṇa vyjavil Arjunovi dôverné poznanie o neosobnom Brahmane, ešte dôvernejšie poznanie o Nadduši sídliacej v srdciach všetkých tvorov a teraz mu vyjaví najdôvernejšiu časť poznania — odovzdanie sa Najvyššej Božskej Osobnosti. Na konci deviatej kapitoly Kṛṣṇa hovorí: man-manāḥ, „neustále na Mňa mysli.“ Rovnaká výzva sa opakuje aj tu, aby sa zdôraznilo jadro učenia Bhagavad-gīty. Toto učenie nemôžu pochopiť obyčajní ľudia. Človek musí byť najprv Kṛṣṇovi veľmi drahý, musí byť Jeho čistým oddaným. To je najdôležitejší odkaz celej vedskej literatúry. To, čo tu Kṛṣṇa hovorí, tvorí najpodstatnejšiu časť poznania, a všetky živé bytosti, nielen Arjuna, by sa tým mali riadiť.

Najdôvernejšou časťou poznania je, že človek sa má stať čistým Kṛṣṇovým oddaným, neustále na Neho myslieť a pre Neho konať. Byť nejakým moderným meditátorom nemá nijaký význam. Každý by si mal zariadiť život tak, aby mohol na Kṛṣṇu neustále myslieť a aby všetky jeho činy súviseli s Kṛṣṇom. Každodenný život by sme si mali zariadiť tak, aby sme celých dvadsaťštyri hodín mohli myslieť iba na Kṛṣṇu. A Pán sľubuje, že človek s takýmto čistým vedomím Kṛṣṇu, sa navráti do Jeho sídla a bude sa môcť stýkať s Kṛṣṇom tvárou v tvár. Kṛṣṇa túto najdôvernejšiu časť poznania vyjavuje Arjunovi, pretože Arjuna je Jeho veľmi dobrý priateľ. Tí, ktorí budú nasledovať Arjunov príklad, sa tiež môžu stať Kṛṣṇovými priateľmi a dosiahnuť rovnakej dokonalosti ako Arjuna.

Je dôležité, aby sme sústredili svoju myseľ na dvojrukú podobu Kṛṣṇu, na chlapca modrej pleti s nádhernou tvárou a pávím perom vo vlasoch, hrajúceho na Svoju flautu. Kṛṣṇov popis môžeme nájsť v Brahma-saṁhite a iných písmach. Mali by sme uprieť svoju myseľ na pôvodnú podobu Boha, Kṛṣṇu, a nesústreďovať sa na iné Pánove podoby. Pán má mnoho podôb, ako napríklad Viṣṇu, Nārāyaṇa, Rāma a Vāraha, no oddaný by mal sústrediť svoju myseľ na tú podobu, ktorá stála pred Arjunom. Sústredenie mysle na Kṛṣṇovu podobu predstavuje najdôvernejšiu časť poznania a táto časť bola vyjavená Arjunovi, pretože bol Kṛṣṇovým najdrahším priateľom.

Śrī Kṛṣṇa opísal najrôznejšie druhy poznania, zahŕňajúce náboženstvo, poznanie o Najvyššom Brahmane, poznanie o Nadduši, o rôznych spoločenských triedach a životných štádiách, o životnom štádiu odriekania, poznaní a odpútanosti, o tom, ako ovládať myseľ a zmysly, o meditácii atď. Ďalej opísal rôzne druhy náboženstiev. Teraz, v závere Bhagavad-gīty, radí Arjunovi, aby zanechal všetky metódy, ktoré mu opísal, a odovzdal sa iba Jemu, pretože to ho ochráni pred všetkými následkami za hriešne činnosti, a tiež mu sľúbil osobnú ochranu.

V siedmej kapitole bolo povedané, že iba ten, kto sa zbavil všetkých následkov za hriešne činnosti, môže začať uctievať Kṛṣṇu. To by mohlo znamenať, že nikto nemôže začať uctievať Kṛṣṇu, ak sa pred tým nezbavil všetkých následkov za hriešne činnosti. Na margo takých pochybností tu Kṛṣṇa hovorí, že aj človek, ktorý sa úplne nezbavil následkov za minulé hriechy, sa ich automaticky zbaví, len čo sa Mu odovzdá. Na to, aby sme sa oslobodili od následkov hriešnych činností, nemusíme vynaložiť nijaké zvláštne úsilie. Musíme však bez váhania prijať Kṛṣṇu ako najvyššieho záchrancu všetkých živých bytostí a s vierou a láskou sa Mu odovzdať.

Spôsob odovzdania sa Kṛṣṇovi je opísaný v Hari-bhakti-vilāse (11.676):

Podľa procesu oddanej služby by sme mali jednoducho prijať také náboženské zásady, ktoré nás nakoniec dovedú k oddanej službe Pánovi. Človek môže vykonávať svoje povinnosti podľa svojho sociálneho postavenia, no tieto činnosti sú zbytočné, ak ho nevedú k vedomiu Kṛṣṇu. Všetkému, čo nevedie k tomuto dokonalému vzťahu, sa musíme vyhýbať. Mali by sme byť presvedčení o tom, že nás Kṛṣṇa chráni pred všetkými ťažkosťami a za každých okolností. Nemusíme dumať nad tým, ako udržať telo a dušu pohromade. O to sa postará Kṛṣṇa. Mali by sme sa vždy považovať za bezmocných a na Kṛṣṇu hľadieť ako na základ svojho životného úspechu. Nečistôt hmotného sveta sa zbavíme, iba ak si plne uvedomíme Kṛṣṇu a s láskou a oddanosťou Mu začneme slúžiť. Existuje mnoho náboženstiev a mnoho očistných procesov, ako napríklad cesta kultivácie poznania, meditácia v mystickom yogovom systéme atď. Kto sa však odovzdá Kṛṣṇovi, nemusí vykonávať tieto očistné úkony. Prosté odovzdanie sa Kṛṣṇovi nás ušetrí zbytočnej straty času. Môžeme tak naraz urobiť pokrok a zbaviť sa všetkých následkov za hriešne činnosti.

Mali by sme byť pripútaní k prekrásnej podobe Kṛṣṇu. Kṛṣṇa znamená najpríťažlivejší. Človek, ktorého priťahuje krásna, vševedúca a všemocná podoba Kṛṣṇu, sa môže považovať za šťastného. Existuje mnoho druhov transcendentalistov. Jedných priťahuje neosobný Brahman, iných Nadduša, no ten, koho priťahuje osobná podoba Najvyššej Božskej Osobnosti, a predovšetkým podoba Kṛṣṇu, je najdokonalejší spomedzi všetkých transcendentalistov. Inými slovami, oddaná služba s plným vedomím Kṛṣṇu je najdôvernejšou časťou poznania a tiež podstatou celej Bhagavad-gīty. Karma-yogīni, empirickí filozofi, mystici a oddaní — tí všetci sú označovaní ako transcendentalisti, no čistí oddaní z nich stoja najvyššie. Veľmi dôležité slová, ktoré boli použité v tomto verši, sú mā śucaḥ alebo „neboj sa, neváhaj, nemaj strach“. Človek by sa azda mohol cítiť zmätený z toho, že sa má zrieknuť všetkých druhov náboženstiev a jednoducho sa odovzdať Kṛṣṇovi, no také obavy sú celkom zbytočné.

Ľuďom, ktorí nepodstupujú zbožné pokánia, ktorí sa nikdy nepokúsili oddane slúžiť Kṛṣṇovi, ktorí sa nikdy nesnažili potešiť čistého oddaného, a obzvlášť tým, ktorí považujú Kṛṣṇu iba za významnú historickú osobnosť alebo Mu závidia Jeho slávu, by táto najdôvernejšia časť poznania nikdy nemala byť vyjavená. Niekedy sa stane, že démonskí ľudia, ktorí Kṛṣṇovi závidia, uctievajú Pána rôznymi spôsobmi a vykladajú Bhagavad-gītu, aby si zarobili na živobytie. Kto sa však skutočne snaží pochopiť Kṛṣṇu, ten sa musí takým výkladom Bhagavad-gīty vyhýbať. Bhagavad-gītu nemôžu pochopiť materialisti. Dokonca ani človek, ktorý netúži po zmyslovom pôžitku a prísne dodržiava zásady predpísané vo Vedach, nemôže pochopiť Kṛṣṇu, ak nie je Kṛṣṇov oddaný. Ani ten, kto sa za oddaného vydáva, nepochopí Kṛṣṇu, ak sa nevenuje činnostiam určeným pre potešenie Kṛṣṇu. Je mnoho tých, ktorí Kṛṣṇovi závidia, pretože v Bhagavad-gīte hovorí, že je Najvyšší Pán, že sa Mu nikto nevyrovná a že nik nie je väčší než On. Takým závistlivým ľuďom by sme nemali vysvetľovať Bhagavad-gītu, pretože ju beztak nedokážu pochopiť. Neveriaci nemôžu porozumieť Bhagavad-gīte a Kṛṣṇovi. Nikto by sa nemal snažiť komentovať Bhagavad-gītu, ak neporozumel Kṛṣṇovi prostredníctvom autority čistého oddaného.

Všeobecne sa prijíma názor, aby sa učenie Bhagavad-gīty preberalo len medzi oddanými, pretože neoddaní nepochopia ani Kṛṣṇu, ani Bhagavad-gītu. Ten, kto neprijíma Kṛṣṇu takého, aký je, a kto neprijíma Bhagavad-gītu takú, aká je, by sa nemal pokúšať o výklad Bhagavad-gīty podľa vlastných rozmarov a dopúšťať sa tak priestupku. Bhagavad-gītā sa má vysvetľovať tým, ktorí sú ochotní prijať Kṛṣṇu ako Najvyššiu Božskú Osobnosť. Je určená pre oddaných, a nie pre mentálnych špekulantov. No ten, kto sa úprimne snaží predložiť Bhagavad-gītu takú, aká je, pokročí v oddanej službe a dospeje do štádia čistej oddanosti. Vďaka takej čistej oddanosti sa nepochybne vráti späť domov, späť k Bohu.

V šesťdesiatom siedmom verši tejto kapitoly Kṛṣṇa výslovne zakázal vykladať Bhagavad-gītu tým, ktorí k Nemu chovajú nenávisť. Inými slovami, Bhagavad-gītā je určená len pre oddaných. Zavše sa stane, že oddaný prednáša na verejnosti, a bolo by naivné myslieť si, že všetci poslucháči sú oddanými. Prečo teda Kṛṣṇov oddaný súhlasí s takými prednáškami? Tu je vysvetlené, že aj keď všetci nie sú oddanými, je mnoho tých, ktorí Kṛṣṇovi nezávidia. Veria v Neho ako v Najvyššiu Božskú Osobnosť. Ak potom takí ľudia počujú rozprávať čistého oddaného o Kṛṣṇovi, ihneď sa oslobodia od všetkých následkov hriešnych činností a neskôr sa povýšia na planéty zbožných. Preto aj človek, ktorý sa nesnaží stať čistým oddaným, môže získať výsledky zbožných činov prostým načúvaním Bhagavad-gīte. Tak čistí oddaní umožňujú všetkým oslobodiť sa od hriešnych reakcií a stať sa Pánovými oddanými.

Ľudia, ktorí sa oslobodili od následkov hriešnych činností a sú spravodliví a čestní, sa obyčajne ľahko zapoja do vedomia Kṛṣṇu. V tejto súvislosti sú obzvlášť významné slová puṇya-karmāṇam. Poukazujú na vykonávanie veľkých obetí, ako napríklad aśvamedha-yajña, o ktorých sa zmieňuje vedska literatúra. Tí, ktorí vykonávajú oddanú službu poctivo, ale nie sú celkom očistení, môžu dospieť na Polárku alebo Dhruvaloku, kde vládne Pánov veľký oddaný, Dhruva Mahārāja.

Śrī Kṛṣṇa vystupoval ako Arjunov duchovný učiteľ, a preto bolo Jeho povinnosťou spýtať sa Arjunu, či pochopil celú Bhagavad-gītu zo správnej perspektívy. Keby ju nepochopil, Kṛṣṇa bol ochotný znovu vyložiť akúkoľvek jej časť, alebo v prípade potreby celú Bhagavad-gītu aj zopakovať. V skutočnosti ten, kto načúva Bhagavad-gīte z úst pravého duchovného učiteľa, ako je Kṛṣṇa, alebo Jeho predstaviteľa, zistí, že celá jeho nevedomosť sa rozptýlila. Bhagavad-gītā nie je obyčajná kniha napísaná básnikom či mysticky naladeným spisovateľom; bola prednesená Najvyššou Božskou Osobnosťou. Každý, komu sa pošťastí vypočuť si toto učenie od Kṛṣṇu alebo od Jeho pravého duchovného zástupcu, si môže byť istý, že dosiahne vyslobodenie a vymaní sa z temnoty nevedomosti.

Prirodzeným postavením živej bytosti, ktorú tu predstavuje Arjuna, je konať podľa pokynov Najvyššieho Pána. Živá bytosť je stvorená pre výcvik v odriekaní. Śrī Caitanya Mahāprabhu povedal, že skutočným postavením živej bytosti je večne slúžiť Najvyššiemu Pánovi. Keď na to živá bytosť zabudne, stane sa závislou na hmotnej prírode, ale ak začne opäť slúžiť Najvyššiemu Pánovi, stane sa oslobodeným služobníkom Boha. Prirodzeným postavením živej bytosti je teda slúžiť; buď slúži hmotnej, iluzórnej māyi alebo slúži Najvyššiemu Pánovi. Za normálnych okolností slúži Najvyššiemu Pánovi, no ak sa rozhodne pre službu vonkajšej iluzórnej energii, je ňou spútaná. V tomto hmotnom svete slúžime pod vplyvom ilúzie. Sme spútaní žiadostivosťou a túžbou, a napriek tomu sa považujeme za pánov sveta. Tomu sa hovorí ilúzia. Keď sa človek oslobodí a zbaví sa ilúzie, dobrovoľne sa odovzdá Najvyššiemu, aby mohol konať podľa Jeho želaní. Poslednou ilúziou, poslednou pascou māyi je predstava, že živá bytosť je Boh. Myslí si, že už nie je podmienená, že je Boh. Vo svojej hlúposti nemôže pochopiť, že keby bola Bohom, nemala by dôvod pochybovať. Nad tým sa nezamyslí. To je posledná nástraha iluzórnej energie. Dostať sa spod vplyvu iluzórnej energie v skutočnosti znamená pochopiť, kto je Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, a riadiť sa podľa Jeho pokynov.

V tomto verši je veľmi dôležité slovo moha, ktoré sa vzťahuje na niečo, čo je opakom poznania. Pravé poznanie v skutočnosti znamená, že človek chápe, že každá živá bytosť je večným služobníkom Pána. No namiesto toho, aby sa považovala za Pánovho služobníka, myslí si, že je pánom sveta, pretože túži vládnuť hmotnej prírode. To je jej ilúzia. Túto ilúziu môže prekonať milosťou Pána alebo Jeho čistého oddaného. Len čo sa táto ilúzia rozplynie, človek získa túžbu s oddanosťou slúžiť Najvyššiemu Pánovi.

Vedomie Kṛṣṇu znamená riadiť sa podľa Kṛṣṇových pokynov. Podmienená duša, poblúznená vonkajšou energiou alebo hmotou, nevie, že Śrī Kṛṣṇa je pánom poznania a vlastníkom všetkého. Svojím oddaným môže dať všetko, čo len chce. Je priateľom všetkých živých tvorov a je obzvlášť naklonený Svojím oddaným. Je vládcom tejto hmotnej prírody a celého tvorstva. Ovláda aj nevyčerpateľný čas a je vlastníkom všetkých nesmiernych síl a vznešených atribútov. Môže sa dokonca odovzdať Svojmu oddanému. Ten, kto Ho nepozná, je pod vplyvom ilúzie. Nestane sa z neho služobník Boha, ale služobník māyi. Len čo si Arjuna vypočul Bhagavad-gītu z úst Najvyššej Božskej Osobnosti, oslobodil sa od všetkých ilúzií. Pochopil, že Kṛṣṇa nie je iba jeho priateľ, ale je zároveň Najvyššia Božská Osobnosť. Spoznal Ho takého, aký Je. Študovať Bhagavad-gītu teda znamená pochopiť Kṛṣṇu takého, aký je. Ak má človek dokonalé poznanie, potom sa prirodzene odovzdá Kṛṣṇovi. Keď Arjuna pochopil, že Kṛṣṇa má v úmysle znížiť nadbytok nežiadúceho obyvateľstva, prijal Jeho pokyny a bojoval podľa Jeho želaní. Znovu pozdvihol svoje zbrane — luk a šípy — pripravený bojovať na povel Najvyššej Božskej Osobnosti.

Na začiatku Bhagavad-gīty sa Dhṛtarāṣṭra spýtal svojho tajomníka Sañjayu: „Čo sa stalo na bojisku Kuruovcov?“ Celý rozhovor medzi Kṛṣṇom a Arjunom sa preniesol do Sañjayovho srdca milosťou jeho duchovného učiteľa Vyāsu. Sañjaya potom opísal celú situáciu na bojisku. Rozhovor bol úžasný, pretože nikdy predtým nedošlo a už ani nedôjde k takému významnému rozhovoru medzi dvoma veľkými dušami. Bolo to úžasné, pretože Najvyšší Pán rozprával o Sebe a o Svojich energiách živej bytosti, Arjunovi, veľkému oddanému. Ak budeme kráčať v Arjunových šľapajách, pochopíme, kto je Kṛṣṇa, a náš život bude šťastný a úspešný. Sañjaya si to uvedomil, a preto začal tento rozhovor tlmočiť Dhṛtarāṣṭrovi. Na záver dodá, že víťazstvo je tam, kde je Kṛṣṇa a Arjuna.

Vyāsa bol Sañjayov duchovný učiteľ a Sañjaya sám priznáva, že obdržal poznanie o Najvyššej Božskej Osobnosti Vyāsovou milosťou. To znamená, že Kṛṣṇu nemôžeme pochopiť priamo, ale prostredníctvom duchovného učiteľa. Duchovný učiteľ je sprostredkovateľ, no zážitok zostáva priamy. To je tajomstvo postupnosti duchovných učiteľov. Ak je duchovný učiteľ pravý, môžeme Bhagavad-gītu prijať priamo ako Arjuna. Na celom svete je veľa mystikov a yogīnov, no Kṛṣṇa je pánom všetkých yogových systémov. Jeho pokyn je priamo stanovený v Bhagavad-gīte: „Odovzdaj sa Mi!“ Kto tak urobí, je najvyšším yogīnom. To je potvrdené v poslednom verši šiestej kapitoly. Yoginām api sarveṣām.

Vyāsadeva je Nāradovým žiakom a Nārada je priamy žiak Kṛṣṇu. Preto je Vyāsadeva práve taký oddaný ako Arjuna a náleží do postupnosti duchovných učiteľov. Ako priamy Vyāsov žiak mohol Sañjaya vidieť a počuť Kṛṣṇu priamo, pretože jeho zmysly boli Vyāsovou milosťou očistené. Kto počuje Kṛṣṇu priamo, môže pochopiť toto dôverné poznanie. Ten, kto nie je spojený s postupnosťou duchovných učiteľov, nemôže počuť Kṛṣṇu priamo, a preto je jeho poznanie vždy nedokonalé, aspoň čo sa týka pochopenia Bhagavad-gīty.

V Bhagavad-gīte sú vysvetlené všetky yogové systémy: karma-yoga, jñāna-yoga a bhakti-yoga. Kṛṣṇa je pánom všetkých týchto procesov. Arjuna mal to šťastie, že mohol počuť Kṛṣṇu priamo, a podobne Sañjaya mohol počuť Kṛṣṇu priamo, a to vďaka Vyāsovej milosti. V skutočnosti nie je rozdiel medzi priamym počúvaním Kṛṣṇu a počúvaním Kṛṣṇu prostredníctvom duchovného učiteľa, ako je Vyāsadeva. Duchovný učiteľ je tiež Vyāsadevovým predstaviteľom, a preto podľa vedskeho zvyku pripravujú žiaci na učiteľove narodeniny oslavu zvanú Vyāsa-pūja.

Poznanie Bhagavad-gīty je také transcendentálne, že každý, kto sa oboznámi s predmetom Kṛṣṇovho a Arjunovho rozhovoru, sa stane spravodlivý a na ich rozhovor nikdy nezabudne. Taká je transcendentálna povaha duchovného života. Inými slovami, kto si vypočuje Bhagavad-gītu z pravého zdroja, priamo od Kṛṣṇu, stane sa plne vedomým si Kṛṣṇu. Výsledkom takého vedomia je, že sa stane osvietený a s nadšením sa teší zo života, a to nielen občas, ale v každom okamihu.

Zdá sa, že Sañjaya mohol Vyāsovou milosťou uzrieť aj vesmírnu podobu, ktorú Kṛṣṇa vyjavil Arjunovi. Ako už bolo povedané, Kṛṣṇa nikdy predtým takúto podobu nezjavil. Mohol ju vidieť iba Arjuna, a napriek tomu ju mohlo uzrieť ešte niekoľko veľkých oddaných. Vyāsa bol jedným z nich. Je jedným z najväčších Kṛṣṇových oddaných a je uznávanou splnomocnenou inkarnáciou Kṛṣṇu. Umožnil túto podobu uzrieť svojmu žiakovi Sañjayovi, ktorý si ju teraz vybavuje vo svojej mysli a zažíva opätovnú radosť.

Bhagavad-gītā začína Dhṛtarāṣṭrovými otázkami. Dhṛtarāṣṭra veril vo víťazstvo svojich synov, ktorí bojovali po boku takých mocných bojovníkov ako Bhīṣma, Droṇa a Karṇa. Veril, že šťastie bude stáť na ich strane. No po opísaní úvodnej scény na bojisku sa Sañjaya prihovoril kráľovi so slovami: „Veríš vo víťazstvo, no ja si myslím, že víťazstvo je všade tam, kde je Kṛṣṇa a Arjuna.“ Týmto spôsobom mu nepriamo naznačil, že by nemal očakávať víťazstvo svojich ľudí. To bolo jasne na strane Arjunovej, pretože s ním bol Kṛṣṇa. Śrī Kṛṣṇa vlastní všetky vznešené atribúty a jedným z nich je, že si dokáže najviac odriekať. Kṛṣṇa ho manifestoval tým, že prijal postavenie Arjunovho vozataja. Je mnoho príkladov, keď Kṛṣṇa predviedol Svoju schopnosť odriekať si, pretože je pánom odriekania.

Boj sa v skutočnosti odohrával medzi Duryodhanom a Yudhiṣṭhirom. Arjuna bojoval na strane svojho staršieho brata Yudhiṣṭhiru, a pretože Yudhiṣṭhira bojoval po boku Arjunu a Kṛṣṇu, víťazstvo mal zaručené. V boji sa malo rozhodnúť, kto bude vládnuť svetu, a Sañjaya predpovedal, že vládu získa Yudhiṣṭhira. Predpovedal tiež, že Yudhiṣṭhirovo kráľovstvo bude po víťazstve v tomto boji prekvitať stále viac a viac, pretože Yudhiṣṭhira nebol iba zbožný a spravodlivý, ale aj človek prísnych mravov. Po celý život nevyriekol jedinú lož.

Mnoho neinteligentných osôb považuje Bhagavad-gītu za bežný rozhovor dvoch priateľov, ktorí na bojisku diskutujú o najrôznejších veciach. Taká kniha by však nemohla byť svätým písmom. Iní zas namietajú, že Kṛṣṇa nabádal Arjunu k boju, čo považujú za nemorálne. Skutočný význam je však nad slnko jasný: Bhagavad-gītā je najvyššou náukou o mravnosti. V tridsiatom štvrtom verši deviatej kapitoly je vyslovený najvyšší mravný princíp: man-manā bhava mad-bhaktaḥ. Človek sa musí stať čistým Kṛṣṇovým oddaným. Podstatou všetkých náboženských učení je odovzdať sa Kṛṣṇovi (sarva-dharmān parityajya mām ekaṁ śaraṇaṁ vraja). Pokyny Bhagavad-gīty konštituujú najvyšší princíp náboženstva a morality. Všetky ostatné metódy môžu byť očistné alebo viesť k rovnakému princípu, no posledný pokyn Bhagavad-gīty je posledným slovom o morálke a náboženstve: „Odovzdaj sa Kṛṣṇovi.“ To je konečný záver osemnástej kapitoly.

Z Bhagavad-gīty môžeme vyrozumieť, že meditácia a filozofické hĺbanie sú cestami vedúcimi k sebarealizácii, no najvyššia dokonalosť života spočíva v odovzdaní sa Kṛṣṇovi. To je jadro učenia Bhagavad-gīty. Usmerňujúce zásady pre príslušné obdobia života a náboženské činnosti sú nepochybne dôvernou cestou k poznaniu, no aj keď sú náboženské rituály dôverné, meditácia a rozvíjanie poznania sú dôvernejšie. Najdôležitejší pokyn je ten, ktorý nás nabáda odovzdať sa Kṛṣṇovi a oddane Mu slúžiť s plným vedomím Kṛṣṇu. To je esencia osemnástej kapitoly.

Ďalším dôležitým bodom Bhagavad-gīty je, že Najvyššia Absolútna Pravda je Najvyššia Božská Osobnosť, Śrī Kṛṣṇa. Absolútnu Pravdu možno realizovať v troch aspektoch: ako neosobný Brahman, lokalizovanú Paramātmu a Najvyššiu Božskú Osobnosť, Kṛṣṇu. Dokonalé poznanie Absolútnej Pravdy znamená dokonalé poznanie Śrī Kṛṣṇu, ktoré zahŕňa všetky ostatné aspekty poznania. Kṛṣṇa je transcendentálny, pretože sa vždy nachádza vo Svojej vnútornej energii. Živé bytosti sa prejavujú prostredníctvom Jeho energií a delia sa na dve skupiny: večne podmienené a večne oslobodené. Je ich nespočetné množstvo a označujú sa ako základné čiastočky Kṛṣṇu. Hmotná energia sa prejavuje v dvadsiatich štyroch elementoch. Stvorenie je ovplyvňované večným časom a je prejavené a zničené pôsobením vonkajšej energie. Hmotný svet prechádza sústavne obdobiami, v ktorých je raz prejavený a raz neprejavený.

V Bhagavad-gīte sa hovorí o piatich základných subjektoch: o Najvyššej Božskej Osobnosti, hmotnej prírode, živých bytostiach, večnom čase a rôznych druhoch činností. Všetko závisí od Najvyššej Božskej Osobnosti, Kṛṣṇu. Ak človek pochopil Kṛṣṇu, potom jeho poznanie zahŕňa aj poznanie o neosobnom Brahmane, lokalizovanej Paramātme a všetkých ostatných transcendentálnych aspektoch Absolútnej Pravdy. Na prvý pohľad sa môže zdať, že Najvyššia Božská Osobnosť, živé bytosti, hmotná príroda a čas sa od seba líšia, no v skutočnosti sa od Najvyššieho nič nelíši. A predsa sa Najvyšší Pán odlišuje od všetkého ostatného. To je filozofia Śrī Caitanyu Mahāprabhua o nepochopiteľnej súčasnej jednote a odlišnosti. Tento filozofický systém zakladá dokonalé poznanie Absolútnej Pravdy.

Živá bytosť je vo svojom pôvodnom postavení čistá duša, nepatrná čiastočka Najvyššej Duše. Kṛṣṇu možno prirovnať k Slnku a živé bytosti k slnečným lúčom. Keďže živé bytosti patria do okrajovej energie Pána, môžu sa spojiť buď s hmotnou alebo s duchovnou energiou. Inými slovami, živá bytosť je umiestnená medzi dvoma Pánovými energiami, a keďže náleží do Pánovej vyššej energie, má čiastočnú nezávislosť. Ak využije svoju nezávislosť správne, dostane sa pod priame vedenie Kṛṣṇu, a tak dosiahne svojho prirodzeného postavenia v energii prinášajúcej radosť.