Pozorovanie armád na Kuruovskom bojisku

Bhagavad-gītā je jedno z najčítanejších teistických diel, ktoré je zhrnuté v epose Gītā-māhātmya (Chválospev na Gītu). Dočítame sa v ňom, že Bhagavad-gītā musí byť študovaná veľmi dôkladne a pod vedením človeka oddaného Śrī Kṛṣṇovi. Musíme sa snažiť pochopiť Bhagavad-gītu bez akýchkoľvek subjektívnych výkladov. Príklad, ako správne porozumieť Bhagavad-gīte, nájdeme v diele samotnom: Arjuna prijal učenie Bhagavad-gīty priamo od Kṛṣṇu a hneď ho pochopil. Keď má niekto také šťastie, že spoznal Bhagavad-gītu prostredníctvom postupnosti duchovných učiteľov a vyhol sa subjektívne motivovaným výkladom, možno ho pokladať za človeka, ktorý preštudoval všetky vedske písma a zároveň aj všetky písma na svete. Bhagavad-gītā obsahuje nielen všetko, čo sa dá nájsť v iných knihách, ale aj veci úplne jedinečné. Gītā ma osobitné postavenie. Je to dokonalá teistická veda, lebo je podaná priamo Najvyššou Božskou Osobnosťou, Śrī Kṛṣṇom.

Rozhovor medzi Dhṛtarāṣṭrom a Sañjayom, tak ako ho nájdeme v Mahābhārate, dáva základ tejto vznešenej filozofii. Túto filozofiu predniesol samotný Pán v čase, keď bol osobne prítomný na Zemi, aby viedol ľudstvo. Stalo sa tak na bojisku nazývanom Kuru-kṣetra, ktoré bolo už od nepamäti považované za posvätné miesto.

Slovo dharma-kṣetra (miesto, kde sa vykonávajú náboženské obrady) je významné, lebo Najvyšší Pán bol na Kuruovskom bojisku na Arjunovej strane. Dhṛtarāṣṭra, otec bratov Kuruovcov, veľmi pochyboval o tom, že jeho synovia vyjdú z tohto boja víťazne. Vo svojich pochybnostiach sa pýtal svojho tajomníka Sañjayu: „Čo urobili moji a čo Pāṇḍuovi synovia?“ Dhṛtarāṣṭra bol presvedčený, že jeho synovia i synovia jeho mladšieho brata Pāṇḍua sa zišli na Kuruovskom poli, aby tu odhodlane bojovali. Napriek tomu je jeho otázka veľmi významná. Dhṛtarāṣṭra dohode bratancov neprial, ale želal si poznať osud svojich synov na bojisku. Bál sa, že posvätné miesto by mohlo mať rozhodujúci vplyv na výsledok boja. Kuru-kṣetra je totiž vo Vedach opísaná ako miesto, ktoré by mali uctievať aj nebeskí polobohovia. Dhṛtarāṣṭra si veľmi dobre uvedomoval, že by to prinieslo výhody Arjunovi a Pāṇḍuovcom, pretože všetci vynikali cnostnými vlastnosťami.

Sañjaya bol Vyāsovým žiakom a vďaka jeho milosti získal schopnosť vidieť na Kuruovské bojisko, aj keď sa nachádzal v Dhṛtarāṣṭrovej komnate. Preto sa ho Dhṛtarāṣṭra pýtal na situáciu na bojisku.

Pāṇḍuovci i Dhṛtarāṣṭrovi synovia pochádzali z jedného rodu — tu sú však odhalené Dhṛtarāṣṭrove myšlienky. Za Kuruovcov úmyselne považoval iba svojich synov, zatiaľ čo synov svojho brata Pāṇḍua vydedil. Chápeme teda Dhṛtarāṣṭrov zvláštny vzťah k synom svojho brata Pāṇḍua. Dá sa už od začiatku očakávať, že tak ako sa burina vytrháva z ryžového poľa, tak budú aj z posvätnej pôdy Kuru-kṣetry za prítomnosti otca náboženstva Śrī Kṛṣṇu vytrhané nežiadúce rastliny, ako napríklad Dhṛtarāṣṭrov syn Duryodhana a jemu podobní, a že úprimným zbožným ľuďom vedeným Yudhiṣṭhirom sa od Pána dostane zadosťučinenia. Taký je zmysel slov dharma-kṣetre a kuru-kṣetre, nehovoriac o ich historickom a vedskom význame.

Dhṛtarāṣṭra bol od narodenia slepý. Bohužiaľ nemal ani duchovné vnímanie. Bol si dobre vedomý rovnakej slepoty svojich synov v otázke náboženstva, a preto bol presvedčený, že sa nikdy nedohodnú s Pāṇḍuovými synmi, už od narodenia zbožnými. Bál sa vplyvu, ktorý by pútne miesto mohlo mať. Sañjaya preto chápal zmysel otázky týkajúcej sa situácie na bojisku. Chcel povzbudiť sklesnutého kráľa a ubezpečil ho, že jeho synovia pod vplyvom posvätného miesta nepristúpia na žiadny kompromis. Sañjaya oznámil kráľovi, že jeho syn Duryodhana sa po zhliadnutí Pāṇḍuovských vojenských síl ihneď odobral za vrchným veliteľom Droṇācāryom, aby ho informoval o situácii. Aj keď bol Duryodhana nazývaný kráľom, musel sa vzhľadom k závažnosti situácie obrátiť na vrchného veliteľa. Bol teda dobrým politikom. Duryodhanova diplomatická maska však nemohla zakryť strach, ktorý pocítil, keď videl vojenské šíky bratov Pāṇḍuovcov.

Veľký diplomat Duryodhana chcel poukázať na nedostatky brāhmaṇského vrchného veliteľa Droṇu. Droṇācārya mal politický spor s kráľom Drupadom, otcom Draupadī, ktorá bola Arjunovou ženou. Kvôli tomuto sporu vykonal Drupada veľkú obeť, vďaka ktorej bol požehnaný synom, schopným zabiť Droṇācāryu. Droṇācārya to veľmi dobre vedel, no keď za ním Drupadov syn Dhṛṣṭadyumna prišiel, aby sa naučil vojenskému umeniu, neváhal Droṇācārya ako dobrý brāhmaṇa ani sekundu a zasvätil ho do všetkých vojenských tajomstiev, ktoré poznal. Na Kuruovskom bojisku stál Dhṛṣṭadyumna na strane Pāṇḍuovcov a bol veliteľom ich armády. Zoradil vojenské šíky tak, ako sa to naučil od Droṇācāryu. Duryodhana poukázal na túto Droṇācāryovu chybu, čím ho chcel prinútiť, aby bol v boji pevný a neúprosný. Pāṇḍuovci a predovšetkým Arjuna boli tiež jeho obľúbenými žiakmi a Duryodhana chcel dosiahnuť, aby sa Droṇācārya v boji správal neúprosne aj k nim, pretože akékoľvek zaváhanie by mohlo viesť k porážke.

Aj keď Dhṛṣṭadyumnova vojenská sila nebola v porovnaní s Droṇācāryovou mohutnou vojenskou silou nijakou veľkou prekážkou, predsa tu bolo veľa takých, ktorí vzbudzovali obavy. Duryodhana poznal Bhīmovu a Arjunovu silu a obratnosť, a preto k nim prirovnával ostatných.

Duryodhana sa tu zmieňuje o neprekonateľných, vždy víťaziacich hrdinoch. Vikarṇa je Duryodhanov brat, Aśvatthāmā je Droṇācāryov syn a Saumadatti čiže Bhūriśravā je synom kráľa Bāhlīkov. Karṇa je nevlastný Arjunov brat, lebo sa narodil Kuntī ešte predtým, než sa vydala za kráľa Pāṇḍua. Droṇācārya sa oženil s dvojčenskou sestrou Kṛpācāryu.

Čo sa týka ostatných — Jayadratha, Kṛtavarmu a Śalyu — všetci boli odhodlaní za Duryodhanu položiť svoje životy. Inými slovami, je už rozhodnuté, že všetci zomrú v bitke na Kuruovskom poli, pretože sa pridali k hriešnemu Duryodhanovi. Duryodhana si však bol samozrejme istý víťazstvom vzhľadom na silu svojich vyššie zmienených priateľov.

Duryodhana tu porovnáva obidve armády. Veril, že sila jeho vojska je neobmedzená, zvlášť preto, že bola pod ochranou najskúsenejšieho generála, praotca Bhīṣmu. Na druhej strane bola vojenská sila bratov Pāṇḍuovcov obmedzená, pretože ju ochraňoval menej skúsený generál Bhīma, ktorý bol v porovnaní s Bhīṣmom ako zrnko piesku. Duryodhana vždy cítil k Bhīmovi nenávisť, pretože dobre vedel, že ak v boji padne, zahynie jedine rukou Bhīmovou. Zároveň si však bol vďaka Bhīṣmovej prítomnosti istý víťazstvom, lebo Bhīṣma bol oveľa skúsenejším generálom.

Keď Duryodhana pochválil Bhīṣmovu vojenskú zručnosť, zišlo mu na um, že ostatní by sa mohli cítiť ukrivdene. Preto sa diplomaticky snažil napraviť dojem vyššie uvedenými slovami. Duryodhana podotkol, že Bhīṣmadeva je nepochybne najväčším hrdinom, ale je už starý, a preto ho musia všetci zo všetkých strán chrániť. Mohlo by sa stať, že sa bude plne sústrediť na boj z jednej strany a nepriatelia využijú situáciu a napadnú ho z druhej. Bolo teda potrebné, aby ostatní hrdinovia neopustili svoje strategické pozície a neumožnili tak nepriateľovi prelomiť ich rady. Duryodhana cítil, že víťazstvo bratov Kuruovcov závisí na Bhīṣmadevovej prítomnosti. Bol presvedčený, že Bhīṣmadeva a Droṇācārya ho v boji plne podporia, lebo dobre vedel, že ani slovom neprotestovali, keď chcel v ich prítomnosti na zhromaždení veľkých generálov vyzliecť Arjunovu ženu Draupadī donaha. Aj keď Duryodhana vedel, že obidvaja generáli prechovávajú voči bratom Pāṇḍuovcom istú náklonosť, dúfal, že teraz sa jej celkom zbavili (na čo, pravda, zabúdali pri hazardných hrách).

Predok Kuruovského rodu pochopil, čo sa deje v mysli jeho vnuka Duryodhanu, a tak sa ho zo súcitu snažil povzbudiť tým, že veľmi nahlas zatrúbil na svoju lastúru, napodobňujúc leví rev. Bhīṣmovo silné zatrúbenie symbolicky oznamovalo vnukovi Duryodhanovi, že nemá možnosť zvíťaziť, keďže na protivníkovej strane stojí Najvyšší Pán Śrī Kṛṣṇa. Bhīṣmovou povinnosťou však bolo zúčastniť sa boja, a preto svojím mocným zatrúbením Duryodhanu ubezpečil, že bude bojovať zo všetkých síl.

Na rozdiel od Bhīṣmovej lastúry, boli lastúry v rukách Kṛṣṇu a Arjunu transcendentálne. Zvuk ich lastúr naznačil, že protivník nemá nádej zvíťaziť, pretože na strane Pāṇḍuovcov je Kṛṣṇa. Jayas tu pāṇḍu-putrāṇāṁ yeṣāṁ pakṣe janārdanaḥ. Víťazstvo je vždy na strane osôb, ako sú synovia Pāṇḍua, pretože Pán Śrī Kṛṣṇa je ich spoločník. Vždy a všade tam, kde je prítomný Kṛṣṇa, je prítomná aj bohyňa šťastia, pretože ona nikdy neopúšťa svojho manžela. Arjunovo očakávané víťazstvo a šťastie bolo už naznačené transcendentálnym zvukom Viṣṇuovej čiže Kṛṣṇovej lastúry. Naviac bojový voz, na ktorom obaja priatelia sedeli, daroval Arjunovi boh ohňa Agni, čo znamená, že tento voz bol schopný odraziť akýkoľvek útok kdekoľvek v troch svetoch.

V tomto verši je Śrī Kṛṣṇa označený ako Hṛṣīkeśa, pretože je vlastníkom všetkých zmyslov. Živé bytosti sú neoddeliteľnými čiastočkami Boha a zmysly živých bytostí sú tiež časťami Jeho zmyslov. Impersonalisti (stúpenci teórie, že Boh nie je osoba) nevedia vysvetliť, prečo aj živé bytosti majú zmysly, a preto sa ich snažia opisovať ako neosobné — bez zmyslov a identity. Pán sídli v srdciach všetkých živých bytostí a riadi ich zmysly podľa toho, ako sa Mu odovzdávajú. Zmysly Svojich čistých oddaných riadi priamo. Tu na Kuruovskom bojisku ovláda Arjunove transcendentálne zmysly priamo, a preto sa nazýva Hṛṣīkeśa. Podľa Svojich činností dostáva Kṛṣṇa rôzne mená, ako napríklad Madhusūdana, pretože zabil démona Madhua; Govinda, pretože prináša radosť kravám a teší zmysly; Vāsudeva, lebo sa zjavil ako Vasudevov syn; Devakī-nandana, lebo prijal Devakī za Svoju matku; Yaśodā-nandana, lebo umožnil Yaśode prežívať Jeho detské hry vo Vṛndāvane; Pārtha-sārathi, pretože slúžil ako vozataj Svojmu priateľovi Arjunovi, a konečne Hṛṣīkeśa, pretože viedol Arjunu na Kuruovskom poli.

V tomto verši je Arjuna nazývaný Dhanañjaya, lebo svojmu staršiemu bratovi Yudhiṣṭhirovi pomohol získať bohatstvo, ktoré ako kráľ nevyhnutne potreboval na vykonávanie rôznych obetných obradov. Prezývku Vṛkodara si Bhīma zaslúžil pre svoju dravú chuť k jedlu, ktorá bola rovnako úžasná ako jeho herkulovské skutky, napríklad zabitie démona Hiḍimbu.

Pre bojovníkov na strane bratov Pāṇḍuovcov bolo veľmi povzbudzujúce počuť, ako Śrī Kṛṣṇa a ostatní velitelia trúbia na svoje podivuhodné lastúry. Nepriateľ tieto výhody nemal. Ani Kṛṣṇa, najvyšší poradca, ani bohyňa šťastia nestáli na ich strane. Porážka v boji im teda bola predurčená a toto posolstvo bolo vyhlásené zvukom lastúr.

Sañjaya taktne Dhṛtarāṣṭru upozornil, že jeho nerozumná politika podvádzania Pāṇḍuových synov s cieľom dosadiť na kráľovský trón svojich vlastných synov nie je veľmi chvályhodná. Určité znamenia jasne naznačovali, že v tomto veľkom boji nastane vyhladenie celej Kuruovskej dynastie, počínajúc praotcom Bhīṣmom až po vnukov ako Abhimanyu a ďalších kráľov mnohých krajín na svete. Všetci prítomní boli odsúdení k záhube. Zodpovednosť za celú túto katastrofu niesol kráľ Dhṛtarāṣṭra, pretože podporoval politiku svojich synov.

Nikde nenájdeme zmienku o tom, že by Bhīṣmovo zadutie alebo zadutie niekoho iného na Duryodhanovej strane nejako otriaslo srdcami bratov Pāṇḍuovcov. V tomto verši sa však vraví, že mohutný hluk lastúr zo strany Pāṇḍuovcov rozochvieval srdcia Dhṛtarāṣṭrových synov. Bratia Pāṇḍuovci plne dôverovali Śrī Kṛṣṇovi. Kto hľadá útočisko u Najvyššieho Pána, nemusí sa ničoho obávať ani uprostred najväčšej pohromy.

Boj sa mal práve začať. Z predchádzajúceho verša môžeme porozumieť, že Dhṛtarāṣṭrovi synovia boli viac-menej zhrození neočakávaným usporiadaním vojenských šíkov bratov Pāṇḍuovcov, ktorých na bojisku viedol samotný Pán. Znak Hanumāna na vlajke Arjunovho bojového vozu je ďalším znamením víťazstva, pretože Hanumān pomohol Najvyššiemu Pánovi, Śrī Rāmovi, v boji proti Rāvaṇovi, z ktorého vyšiel Rāmacandra víťazne. Teraz boli Rāma i Hanumān prítomní na Arjunovom voze, aby mu poskytli pomoc. Śrī Kṛṣṇa je samotný Rāmacandra a všade, kde je Rāma, tam je aj Jeho večná spoločníčka Sītā, bohyňa šťastia, a Jeho večný spoločník Hanumān. Arjuna preto nemal žiadny dôvod, aby sa bál akéhokoľvek nepriateľa. Bol tu Pán zmyslov, Kṛṣṇa, aby ho osobne viedol. Tieto priaznivé podmienky, ktoré Kṛṣṇa pripravil pre svojho oddaného, zaručovali Arjunovi isté víťazstvo.

Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť, no napriek tomu zo Svojej bezpríčinnej milosti slúžil Svojmu priateľovi Arjunovi. V tomto verši je oslovený ako Neomylný, pretože oddaných nikdy nesklame vo Svojej náklonnosti. Ako vozataj musel poslúchať Arjunove rozkazy, a keďže to neváhal robiť, je nazývaný Neomylným. Śrī Kṛṣṇa prijal úlohu vozataja Svojho oddaného, ale Jeho postavenie nebolo nikdy ohrozené. Za každých okolností zostáva Najvyššou Božskou Osobnosťou, Hṛṣīkeśom, Pánom všetkých zmyslov. Vzťah medzi Pánom a Jeho služobníkom je veľmi milý a transcendentálny. Služobník je vždy pripravený Pánovi slúžiť a Pán podobne stále vyhľadáva príležitosti na preukazovanie služby Svojmu oddanému. Kṛṣṇu viac teší prijímať pokyny od Svojich čistých oddaných, než ich sám vydávať. Keďže je zvrchovaným Pánom, každý Mu je podriadený a nikto nie je nad Ním, aby Mu mohol rozkazovať. Keď Mu však dá príkaz čistý oddaný, naplní Ho veľká transcendentálna radosť, aj keď za každých okolností zostáva neomylným Pánom.

Ako čistý Pánov oddaný nechcel Arjuna so svojimi príbuznými bojovať; prinútila ho k tomu Duryodhanova tvrdohlavosť, lebo Duryodhana nikdy nepristúpil na mierové riešenie. Arjunovi preto veľmi záležalo na tom, aby videl, ktorí vojvodcovia sú na bojisku. Mier sa nedal dohodnúť na bojisku, ale Arjuna chcel ešte raz vidieť, do akej miery sú odhodlaní zúčastniť sa tejto nevítanej vojny.

Bolo verejným tajomstvom, že Duryodhana spriadal spolu so svojím otcom Dhṛtarāṣṭrom nekalé plány, aby sa zmocnil kráľovstva Pāṇḍuovcov. Preto všetci, čo sa pridali k Duryodhanovi, museli zmýšľať rovnako, lebo „vrana k vrane sadá“. Arjuna sa chcel pred bojom ešte raz pozrieť na zhromaždených bojovníkov, ale nemal v úmysle ponúknuť im mier. V skutočnosti ich chcel vidieť len kvôli tomu, aby mohol odhadnúť ich silu, aj keď si bol celkom istý víťazstvom, pretože Kṛṣṇa stál po jeho boku.

V tomto verši je Arjuna oslovený ako Guḍākeśa. Guḍākā znamená „spánok“ a ten, kto ovláda spánok, sa volá guḍākeśa. Spánok znamená tiež nevedomosť. Arjuna ovládal spánok i nevedomosť vďaka priateľstvu s Kṛṣṇom. Ako Kṛṣṇov veľký oddaný nemohol Arjuna na Kṛṣṇu ani na chvíľu zabudnúť. Taká je čistá oddanosť. Či už v bdelom stave, alebo v spánku, oddaný neustále myslí na mená, podobu, vlastnosti a zábavy Najvyššej Božskej Osobnosti, Śrī Kṛṣṇu. Kto je takto odovzdaný, môže ovládnuť spánok i nevedomosť neustálym rozjímaním o Kṛṣṇovi a tento stav sa nazýva samādhi čiže neustále vedomie Kṛṣṇu. Kṛṣṇa je Hṛṣīkeśa — ten, kto ovláda zmysly a myseľ všetkých živých bytostí. Preto mohol porozumieť Arjunovmu zámeru umiestniť bojový voz medzi vojská. A tak povedal nasledujúce.

Keďže Kṛṣṇa je Naddušou všetkých živých bytostí, vedel, čo sa deje v Arjunovej mysli. Použitím mena Hṛṣīkeśa v tejto súvislosti je naznačená Kṛṣṇova vševedúcnosť. Arjuna je v tomto verši oslovený ako Pārtha, syn Kuntī alebo Pṛthy. Kṛṣṇa chcel Arjunovi priateľsky oznámiť, že sa stane jeho vozatajom, lebo Arjuna je synom Pṛthy, sestry Jeho otca Vasudevu. Čo tým však Kṛṣṇa sledoval, keď Arjunovi povedal „...pozri sa na zhromaždených Kuruovcov“? Uvažoval snáď Arjuna o tom, že nebude bojovať? Niečo také od Svojho bratanca vôbec nečakal. Takto Kṛṣṇa vyjadril Arjunove myšlienky v priateľskom žartovnom tóne.

Na bojisku uvidel Arjuna mnohých svojich príbuzných. Videl Bhūriśravu, ktorý bol vrstovníkom jeho otca, praotcov Bhīṣmu a Somadattu, učiteľov Droṇācāryu a Kṛpācāryu, strýkov (z matkinej strany) Śalyu a Śakuniho, bratanca Duryodhanu, syna Lakṣmaṇa, priateľa Aśvatthāmu, priaznivca Kṛtavarmu. Videl tiež veľa svojich priateľov.

Pravý oddaný má všetky vlastnosti polobohov, zatiaľ čo tomu, kto nie je odovzdaný Bohu, chýbajú zbožné vlastnosti, hoci môže byť hmotne pokročilý v kultúre, vo vzdelaní a pod. Keď Arjuna, Kṛṣṇov oddaný, uvidel pred sebou na bojisku svojich bojachtivých príbuzných a priateľov, pocítil s nimi súcit. Arjuna, prirodzene, už od začiatku súcitil so svojimi vojakmi, no súcit pociťoval aj k vojakom na opačnej strane, pretože predvídal ich záhubu. Zatiaľ čo takto uvažoval, chvel sa na celom tele a v ústach mu vyschlo. Arjunu prekvapila ich dychtivosť bojovať. Bojovať s ním prišli vlastne všetci jeho príbuzní. To ohromilo dobrosrdečného oddaného, ako je Arjuna. Aj keď tu o tom nie je ani zmienka, môžeme si ľahko predstaviť, že sa nielen chvel na celom tele a mal sucho v ústach, ale zo súcitu i plakal. To nie sú znaky Arjunovej slabosti; skôr to poukazuje na jeho dobré srdce, čo je charakteristický rys čistého oddaného. V Śrīmad-Bhāgavatame (5.8.12) sa preto uvádza:

„Kto je neochvejne odovzdaný Božskej Osobnosti, má všetky dobré vlastnosti polobohov. No ten, kto nie je Bohu odovzdaný, má iba hmotné vlastnosti, ktoré majú nepatrnú hodnotu. Je to kvôli tomu, že jeho myšlienky sa nachádzajú na hmotnej úrovni, a preto ho iste fascinuje trblietajúca sa hmotná energia.“

Trasenie tela a ježenie vlasov môže nastať v dvoch rôznych situáciách: buď v stave duchovnej extázy, alebo v stave hmotného strachu. Na transcendentálnej alebo duchovnej úrovni niet žiadneho strachu. Arjunove príznaky hmotného strachu v tejto situácii majú pôvod v strachu zo smrti, čo dosvedčujú aj ostatné príznaky. Arjuna cítil takú úzkosť, že mu aj jeho luk Gāṇḍīva padal z rúk. A keďže horelo jeho srdce, mal rozpálenú kožu. Všetky tieto príznaky pochádzajú z materialistického poňatia života.

Arjuna už nemohol na bojisku dlhšie vydržať. Od slabosti zabúdal na svoje postavenie. Príliš silné putá k hmotným veciam privádzajú človeka do strachu a zmätku. Aj v Śrīmad-Bhāgavatame (11.2.37) je potvrdené, že bojazlivosť a strata psychickej rovnováhy sa prejavuje u ľudí, ktorí sú príliš ovplyvnení hmotnými okolnosťami (bhayaṁ dvitīyābhini-veśataḥ syāt). Arjuna predvídal iba nešťastie, a aj keby nad nepriateľom zvíťazil, nebol by šťastný. Slová nimittāni a viparītāni sú v tomto verši významné. Keď človek očakáva iba nešťastie, nech už robí hocičo, položí si otázku: „Prečo tu vlastne som?“ Každý sa stará sám o seba, o svoje blaho, a nikto nejaví záujem o Najvyššiu Bytosť. Z Kṛṣṇovej vôle prejavil Arjuna známky nevedomosti ohľadne svojho pravého záujmu. Náš skutočný záujem spočíva vo Viṣṇuovi, v Kṛṣṇovi. Podmienené duše však na to zabúdajú, a preto trpia hmotnými bolesťami. Arjuna si myslel, že aj keby v boji zvíťazil, čakal by ho zas len zármutok.

Keďže podmienené duše nevedia, že ich vlastný prospech je vo Viṣṇuovi (v Kṛṣṇovi), sú spútané hmotnými a telesnými vzťahmi a domnievajú sa, že v takom stave môžu byť šťastné. Vo svojej ilúzii zabúdajú, že Kṛṣṇa je príčinou aj hmotného šťastia. Zdá sa, že Arjuna zabudol i na mravné zásady, ktoré platia pre kṣatriyov. Sú dva druhy ľudí, ktorým je dovolené vstúpiť na mocné a žiarivé Slnko. Sú to kṣatriyovia, ktorí zahynú priamo na bojisku na Kṛṣṇov osobný pokyn, a sannyāsīni, ktorí žili v odriekaní, plne odovzdaní duchovnému zdokonaľovaniu sa. Arjuna nechcel zabiť ani svojich nepriateľov, a už vôbec nie svojich príbuzných. Myslel si, že keď ich zabije, nebude mať v živote už žiadnu radosť. Preto sa mu nechcelo bojovať, tak ako sa človeku, ktorý nie je hladný, nechce variť. Rozhodol sa teda odísť do lesa, aby tam sklamaný žil osamote. Ako kṣatriya však potreboval kráľovstvo, aby naplnil svoj život, lebo nie je možné, aby sa kṣatriya zamestnal inak. Arjuna však žiadne kráľovstvo nemal a jeho jedinou možnosťou bolo získať bojom proti svojím bratancom a bratom kráľovstvo, ktoré pôvodne zdedil po svojom otcovi. Keďže to však Arjuna nechcel urobiť, nezostávalo mu nič iné, než odísť do lesa a žiť ako pustovník.

Arjuna oslovuje Kṛṣṇu menom „Govinda“, lebo jednou z Kṛṣṇových vlastností je, že prináša radosť kravám a zmyslom. Použitím tohto významného slova Arjuna naznačil, že iba Śrī Kṛṣṇa môže uspokojiť jeho zmysly. V skutočnosti však Govinda nie je určený na to, aby uspokojoval naše zmysly. Keď sa však my snažíme uspokojiť Jeho zmysly, potom sú automaticky uspokojené i naše zmysly. V hmotnom svete túžia všetci uspokojiť svoje zmysly a chcú, aby im Boh dodával všetko pre ich pôžitok. Ale Pán uspokojuje naše želania podľa našich zásluh a nie podľa našich žiadostí. Ak sa snažíme potešiť Govindu bez myšlienky na svoj osobný zmyslový pôžitok, vďaka Jeho milosti budú naše zmysly uspokojené. Skutočnosť, že Arjuna nechcel bojovať proti členom svojej rodiny, bola prejavom jeho súcitu a hlbokého puta k nim. Každý sa chce pochváliť svojím bohatstvom priateľom a príbuzným, a Arjuna mal strach, že všetci jeho príbuzní budú na bojisku zabití a on sa s nimi nebude môcť rozdeliť o víťazstvom získané bohatstvo. Toto je typické materialistické zmýšľanie. V duchovnom živote sa takto neuvažuje. Oddaný sa jednoducho snaží uspokojiť želanie Boha. Keď si Pán praje, oddaný prijme hocijaké bohatstvo, len aby Mu mohol slúžiť; keď si však Pán želá, aby bol chudobný, prijme to. Arjuna nechcel svojich príbuzných zabiť, ale ak bolo naozaj nutné zabiť ich, želal si, aby ich zabil Kṛṣṇa osobne. V tejto chvíli Arjuna nevedel, že Kṛṣṇa ich už vlastne zabil ešte skôr, než sa zhromaždili na bojisku, a že on má byť pri tejto príležitosti iba Kṛṣṇovým nástrojom. Táto skutočnosť bude opísaná v ďalších kapitolách Bhagavad-gīty. Keďže Arjuna bol Kṛṣṇovým čistým oddaným, netúžil pomstiť sa svojím naničhodným bratancom a bratom. Bola to však Kṛṣṇova vôľa, aby tu všetci zahynuli na bojisku. Pánov oddaný sa nepomstieva na previnilcoch a Pán nestrpí, aby nejaký hriešnik ubližoval oddanému. Boh môže odpustiť osobe, ktorá sa niečím previnila voči Nemu, ale nikdy neodpustí tomu, kto ublížil Jeho oddanému. Preto bol Śrī Kṛṣṇa pevne rozhodnutý hriešnikov zabiť, aj keď Arjuna im chcel odpustiť.

Podľa vedskych písiem existuje šesť druhov zločincov: 1. ten, kto otrávi jedom; 2. ten, kto podpáli dom; 3. ten, kto zaútočí smrtonosnou zbraňou; 4. ten, kto plieni bohatstvo; 5. ten, kto okupuje cudziu krajinu a 6. ten, kto unesie vydatú ženu. Takých zločincov treba bezodkladne zabiť a ich zabitím sa nespácha hriech. Obyčajnému človeku sa môže zdať úplne prirodzené zabiť takých zločincov, lenže Arjuna nebol obyčajný človek. Mal povahu svätca, a preto chcel s nimi konať ako svätec a odpustiť im. Taká svätosť sa však pre kṣatriyu nehodí. Zodpovedný panovník by mal byť zbožný, ale to neznamená, že môže byť zbabelý. Napríklad Śrī Rāma bol taký zbožný, že si dokonca ešte aj teraz ľudia želajú žiť v Rāmovom kráľovstve (rāma-rājya). Ale Śrī Rāmacandra nikdy neprejavil žiadne príznaky zbabelosti. Démon Rāvaṇa bol zločinec, lebo uniesol Rāmovu manželku Sītu. Rāma mu dal také ponaučenie, aké v histórii sveta nemá obdobu. V Arjunovom prípade musíme zobrať do úvahy, že tu nešlo o obyčajných zločincov, ale o jeho príbuzných, učiteľov a priateľov. Arjuna preto usudzoval, že by sa s nimi nemalo konať ako s obyčajnými zločincami. Okrem toho má svätec odpúšťať. Nasledovanie týchto cnostných zásad bolo pre Arjunu prednejšie, než bojovať z nejakých politických dôvodov proti svojím príbuzným a priateľom. Nevidel žiadny zmysel v tom, aby zabíjal pre nejakú pominuteľnú telesnú radosť. Radosť, ktorú môže človeku také kráľovstvo priniesť, netrvá predsa príliš dlho. Prečo by teda mal riskovať svoj život a večnú spásu tým, že zabije svojich príbuzných? Arjunovo oslovenie Kṛṣṇu „Mādhava“, čiže manžel bohyne šťastia tu má určitý význam. Arjuna sa totiž obával, aby ho Kṛṣṇa nepriviedol k niečomu, čo by mu nakoniec prinieslo nešťastie. Kṛṣṇa však nikdy nikomu nešťastie neprináša, a obzvlášť nie Svojím oddaným.

Kṣatriya nesmie odmietnuť bojovať, keď ho k tomu niekto vyzve. Nesmie dokonca odmietnuť, ani keď ho vyzvú k nejakej hre (v kocky a pod.) Arjuna teda nemohol boj odmietnuť, pretože ho vyzval Duryodhana. V tejto situácii však usudzoval, že Duryodhana bol zaslepený a nemohol predvídať následky svojej výzvy, zatiaľ čo Arjuna zlé následky takého činu predvídal, a preto výzvu prijať nechcel. Povinnosti sú záväzné iba vtedy, ak sú ich následky kladné, ináč nie. Po zvážení všetkých pre a proti sa Arjuna rozhodol, že bojovať nebude.

Vo varṇāśramskom spoločenskom zriadení je veľa morálnych zásad určených na výchovu členov rodiny a na dosiahnutie duchovných hodnôt v živote. Starší príslušníci rodiny sú zodpovední za zachovanie očistných obradov, ktoré sa začínajú pred narodením a pokračujú aj po smrti. Ak sa však stane, že starší členovia rodiny zomrú, môžu sa očistné tradície prerušiť, následkom čoho si mladšia generácia osvojí bezbožné návyky a stratí tak možnosť duchovného oslobodenia. Preto nesmú byť starší príslušníci rodiny za žiadnych okolností zabití.

Dobré obyvateľstvo je základom mieru, prosperity a duchovného pokroku. Mravné zásady varṇāśramského náboženstva sú zostavené tak, aby viedli k dobrému potomstvu, a tým aj k duchovnému pokroku krajiny a spoločnosti. Ľudská spoločnosť závisí od cudnosti a vernosti žien. Tak, ako sa ľahko dajú zviesť na scestie deti, tak aj ženy majú blízko k pokleskom. Preto musia byť ženy a deti chránené staršími členmi rodiny. Podľa Cāṇakyu Paṇḍita všeobecne nie sú ženy príliš inteligentné, a preto sú nespoľahlivé. Ak sú však zamestnané v rôznych náboženských činnostiach podľa rodinných tradícií, nie sú zvádzané k cudzoložstvu a svojou cudnosťou a oddanosťou tak umožňujú narodenie dobrého potomstva, ktoré je schopné nasledovať varṇāśramské zásady. Keď ľudia od tohto zriadenia ustúpia, môžu sa ženy voľne stýkať s mužmi a tak dochádza k cudzoložstvu, výsledkom ktorého sú nechcené deti. Aj nezodpovední muži bývajú príčinou cudzoložstva a záplava nechcených detí tak vedie k vojnám a úpadku spoločnosti.

Podľa predpísaných zásad pre plodonosné činnosti musí človek pravidelne obetovať vodu a jedlo rodinným predkom. Pri tejto obeti je uctievaný Viṣṇu, pretože prijímaním jedla obetovaného Viṣṇuovi sa človek oslobodzuje od následkov za svoje niekdajšie činy. Je možné, že predkovia trpia následkami za svoje niekdajšie hriechy, a niektorí z nich možno neboli obdarovaní ani hrubohmotným telom a musia žiť v subtílnych telách duchov. Keď im však potomkovia obetujú prasādam, teda jedlo, ktoré bolo obetované Viṣṇuovi, oslobodia sa z tiel duchov i z iných utrpení. Takáto pomoc predkom je rodinnou tradíciou a pre tých, ktorí nevykonávajú priamu oddanú službu Kṛṣṇovi, sú tieto obrady povinné. Človek, ktorý oddane slúži Bohu, nemusí tieto obrady vykonávať. Už jednoduchým vykonávaním oddanej služby môže človek oslobodiť tisíce predkov od všetkých druhov utrpenia. V Śrīmad-Bhāgavatame (11.5.41) je uvedené:

„Ten, kto prijal útočisko pri lotosových nohách Mukundu, darcu oslobodenia, kto sa vzdal všetkých povinností a s vážnosťou sa vydal na cestu oddanej služby, nemá voči polobohom, mudrcom, členom rodiny, predkom, voči ľudstvu, ani voči ostatným tvorom žiadne povinnosti ani záväzky.“ Tieto záväzky sa automaticky splnia, keď človek vykonáva oddanú službu Najvyššej Božskej Osobnosti.

Zásady varṇāśrama-dharmy, známej ako sanātana-dharma, usmerňujú rodinu a spoločnosť tak, aby mal každý jednotlivec možnosť dosiahnuť konečné oslobodenie. Ak nezodpovední vodcovia spoločnosti tieto tradície porušia, nastane v spoločnosti zmätok, následkom ktorého ľudia zabudnú, že cieľom života je Viṣṇu, Kṛṣṇa. Takí vodcovia sú slepí a svojich stúpencov vedú do záhuby.

Arjuna nezakladal svoje presvedčenie na svojich vlastných skúsenostiach, ale na tom, čo vypočul od autorít. To je jediný spôsob, ako získať pravé poznanie. Nemôžeme dosiahnuť ozajstné poznanie, ak nám nepomôže pravá osoba, ktorá už toto poznanie vlastní. Podľa varṇāśramského spoločenského zriadenia sa pred smrťou musí človek očistiť od následkov za hriešne činy. Táto očista sa nazýva prāyaścitta (odčinenie) a každý, kto koná hriešne, ju povinne musí využiť. Ak tak nespraví, určite sa za svoje hriechy dostane na pekelné planéty, kde bude žiť v utrpení.

Človek poháňaný sebeckou motiváciou sa môže dopustiť aj takých hriechov, ako je zabitie vlastného brata, otca alebo matky. Dejiny poukazujú na veľa takých prípadov. No Arjuna si bol ako Pánov oddaný vždy vedomý mravných zásad, a preto sa chcel takým činom vyhnúť.

Podľa vojenských zásad kṣatriyov sa na neozbrojeného nepriateľa alebo na toho, kto nechce bojovať, nemá útočiť. Arjuna sa vo svojej zmätenej situácii rozhodol, že nebude bojovať, aj keby ho nepriateľ napadol. V tejto chvíli ho nezaujímalo, ako veľmi sú jeho protivníci odhodlaní bojovať. Toto rozhodnutie je znakom dobrosrdečnosti, ktorá pramení z jeho veľkej oddanosti Kṛṣṇovi.

Keď Arjuna pozoroval postavenie nepriateľa, postavil sa na svojom bojovom voze; bol však taký skľúčený, že sa znovu posadil a odložil luk a šípy. Taká vľúdna a dobrosrdečná osoba odovzdaná Bohu je hodna získať poznanie o vlastnom „ja“.