Súcit s hmotným telom, nariekanie a slzy sú príznakom neznalosti pravej totožnosti alebo sebarealizácie. Naopak súcit s večnou dušou je príznakom uvedomenia si skutočnej totožnosti. Slovo Madhusūdana je v tomto verši dôležité, pretože Kṛṣṇa zabil démona Madhua a Arjuna si želal, aby teraz Kṛṣṇa zabil démona pochybnosti, ktorý ho ovládal. Zvyčajne nikto nevie, kde uplatniť svoj súcit. Ľutovať odev topiaceho sa človeka je nerozumné. Človek, ktorý spadol do oceánu nevedomosti, nemôže byť zachránený, ak zachraňujeme iba jeho vonkajší odev, teda hmotné telo. Nariekanie nad telom je príznačné pre śūdru; ten sa stále sťažuje. Lenže Arjuna bol kṣatriya, a preto bolo od neho takéto konanie neočakávané. Kṛṣṇa môže rozptýliť zármutok nevedomého, a preto tiež predniesol filozofiu Bhagavad-gīty. V druhej kapitole nás Kṛṣṇa, Najvyšší Pán, poučí o sebarealizácii prostredníctvom analytického štúdia hmotného tela a duše. Táto realizácia sa dá dosiahnuť, ak človek koná bez myšlienky na plody svojej práce, vedomí si svojho skutočného „ja“.

Śrī Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť. Preto je v celej Bhagavad-gīte nazývaný Bhagavān, konečný aspekt Absolútnej Pravdy. Absolútna Pravda je realizovaná v troch štádiách: Brahman, neosobný všeprestupujúci duch, Paramātmā, aspekt Najvyššieho, ktorý je umiestnený v srdciach všetkých živých bytostí, a Bhagavān, Najvyššia Božská Osobnosť, Śrī Kṛṣṇa. V Śrīmad-Bhāgavatame (1.2.11) sú tieto tri aspekty Absolútnej Pravdy vysvetlené takto:

„Znalci Absolútnej Pravdy realizujú Absolútnu Pravdu v troch identických aspektoch, ktoré sa nazývajú Brahman, Paramātmā a Bhagavān.“

Tieto tri božské aspekty sa dajú vysvetliť na príklade so Slnkom. Aj Slnko má tri aspekty: žiaru, povrch a samotnú planétu. Kto sa zaoberá štúdiom slnečnej žiary, študuje iba prvý aspekt Slnka. Pokročilejší je ten, kto spoznal povrch. A najdokonalejší je ten, kto vkročí na samotnú planétu. Obyčajným ľuďom stačí poznanie slnečnej žiary, čiže neosobná oslňujúca žiara, a možno ich prirovnať k tým, ktorí z Absolútnej Pravdy nerealizujú nič viac než aspekt nazývaný Brahman. Pokročilejší ľudia pozorujú povrch Slnka, ktorý sa z pohľadu Absolútnej Pravdy prirovnáva k realizácii Paramātmy. A napokon človek, ktorý dokáže vstúpiť do samotného vnútra slnečnej planéty, sa dá prirovnať k tomu, kto zrealizoval osobný aspekt Najvyššej Absolútnej Pravdy, Bhagavāna. Všetci ľudia hľadajúci Absolútnu Pravdu sa zaoberajú tou istou vecou, no oddaní alebo transcendentalisti, teda tí, čo realizujú najvyšší aspekt Absolútnej Pravdy, Bhagavāna, sú najpokročilejší. Aj keď slnečná žiara, slnečný povrch a samotná planéta sú úzko spojené, tvoria tri rozdielne študijné prvky, tri rôzne štádia poznania.

Vyāsadevov otec Parāśara Muni, ktorý je uznávanou vedskou autoritou, vysvetlil význam sanskṛtského slova bhagavān. Bhagavān je osoba neobyčajne krásna, bohatá, slávna, silná, múdra a schopná odriekania. Je veľa bohatých, mocných, krásnych, slávnych, učených a schopných odriekať si, no nikto z nich nemôže tvrdiť, že má všetky tieto atribúty naraz a v plnej miere. To môže povedať jedine Kṛṣṇa, pretože je Najvyššia Božská Osobnosť. Žiadna živá bytosť, vrátane Brahmu, Śivu či Nārāyaṇa, nemôže vlastniť tieto atribúty v plnej miere ako Kṛṣṇa. Preto v Brahma-saṁhite (5.1) Brahmā hovorí, že Śrī Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť. Nikto sa Mu nevyrovná a nikto Ho neprevyšuje; On je Bhagavān, prvotný Boh, nazývaný tiež Govinda, najvyššia príčina všetkých príčin.

„Je veľa tých, ktorí majú vlastnosti ako Bhagavān, ale Kṛṣṇa je najvyšší, pretože Jeho nikto neprekoná. Je prvotným Pánom, Govindom, príčinou všetkých príčin a Jeho telo je večné, plné poznania a blaženosti.“

V Śrīmad-Bhāgavatame (1.3.28) je zoznam mnohých inkarnácií Najvyššieho Pána. Ale Kṛṣṇa je tu opísaný ako pôvodná Najvyššia Božská Osobnosť, v ktorej majú všetky inkarnácie a božské zjavenia svoj pôvod.

„Všetky inkarnácie Boha sú buď úplnými expanziami alebo časťami úplných expanzií Najvyššieho Pána, ale iba Śrī Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť.“

Takže Kṛṣṇa je pôvodná Najvyššia Božská Osobnosť, Absolútna Pravda a zdroj Nadduše (Paramātmy) a neosobného Brahmanu.

Arjunovo nariekanie nad svojimi príbuznými bolo v prítomnosti Najvyššieho Pána naozaj nemiestne. Preto tu Kṛṣṇa vyjadril Svoje počudovanie slovom „kde“ (kutaḥ). Také nečistoty boli u človeka, ktorý patril k civilizovanej skupine ľudí nazývaných Āryovia, prekvapujúce. Slovom Āryovia sa označujú tí, ktorí poznajú hodnotu života a ich spoločnosť sa zakladá na duchovnom poznaní. Ľudia, ktorí sa nechali zviesť materialistickým poňatím života, nevedia, že životným cieľom je realizácia Absolútnej Pravdy, Viṣṇua alebo Bhagavāna. Nazývajú sa ne-āryovia, lebo sú očarovaní vonkajšími rysmi hmotného sveta a nevedia, čo znamená vyslobodenie z hmotného otroctva. Arjuna zlyhal vo svojej kṣatriyskej povinnosti, keď odmietol bojovať. Takéto bojazlivé konanie sa pre Āryu nehodí. Ak chce človek pokročiť v duchovnom živote, neprospeje mu, keď sa vyhýba povinnostiam, a ani na tomto svete mu to neprinesie slávu. Kṛṣṇa teda neschvaľoval Arjunov takzvaný súcit s jeho blízkymi.

Arjuna je tu oslovený ako syn Pṛthy, lebo jeho matka Pṛthā bola sestrou Kṛṣṇovho otca Vasudevu a Arjuna bol teda s Kṛṣṇom pokrvne spriaznený.

Brāhmaṇov syn nie je brāhmaṇom, ak nie je cnostný; podobne kṣatriyov syn nie je kṣatriyom, ak odmieta bojovať. Takí brāhmaṇi a kṣatriyovia sú nehodnými synmi svojich otcov. Preto Kṛṣṇa nechcel, aby bol Arjuna nehodným synom kṣatriyu. Arjuna bol Kṛṣṇovým veľmi dôverným priateľom a Kṛṣṇa bol jeho poradcom na bojovom voze. Ak by Arjuna napriek týmto výhodám odmietol bojovať, spáchal by nečestný čin, a preto mu Kṛṣṇa povedal, že takýto postoj sa na kṣatriyu nehodí. Arjuna by nechuť k boju rád odôvodnil svojou veľkodušnosťou voči Bhīṣmovi a voči svojím blízkym príbuzným, no Kṛṣṇa ju pokladal za obyčajnú slabosť srdca. Falošná veľkodušnosť nie je v súlade s učením autorít. Preto mal Arjuna pod priamym vedením Śrī Kṛṣṇu túto veľkodušnosť alebo tzv. nenásilie zavrhnúť.

Nadriadené osobnosti, ako praotec Bhīṣma a učiteľ Droṇācārya, sú vždy hodní úcty. Aj keď zaútočia, nie je vhodné odvetiť protiútokom. Podľa etických pravidiel sa nemá nadriadeným ani len odvrávať. Hoci sa niekedy chovajú hrubo, k nim by nikto nemal byť hrubý. Ako teda na nich mohol Arjuna zaútočiť? Dokázal by snáď Kṛṣṇa napadnúť svojho učiteľa Sāndīpani Muniho alebo svojho starého otca Ugrasenu? To boli niektoré z argumentov, ktoré Arjuna predložil Kṛṣṇovi.

Podľa predpisov zjavených písiem treba opustiť učiteľa, ktorý sa dopúšťa hanebných činov a ktorý stratil súdnosť. Bhīṣma a Droṇa sa museli na základe Duryodhanovej finančnej podpory pridať na jeho stranu, aj keď by vlastne takéto postavenie nemali prijať. Za týchto okolností stratili úctu ako učitelia. Arjuna ich však aj naďalej pokladal za svojich nadriadených, a preto by sa užívanie hmotného zisku po ich smrti rovnalo užívaniu koristi poškvrnenej krvou.

Povinnosťou kṣatriyu je bojovať, no Arjuna napriek tomu nevedel, či sa má boja zúčastniť a riskovať zbytočné násilie, alebo od boja upustiť a živiť sa žobraním. Ak by nepriateľa v boji neporazil, bolo by žobranie jeho jediným zdrojom obživy. A víťazstvo preňho nebolo isté, pretože zvíťaziť mohla hociktorá strana. Aj keby zvíťazil (právo bolo na jeho strane) a Dhṛtarāṣtrovi synovia by v boji zahynuli, bolo by veľmi ťažké žiť bez nich. Za týchto okolností by to preňho bol iba iný druh porážky. Všetky tieto úvahy plne dokazovali, že Arjuna nebol len veľký oddaný, ale aj veľmi osvietený človek, ktorý dokonale ovládal svoju myseľ a zmysly. Jeho odhodlanie žiť z almužien, hoci sa narodil v kráľovskej rodine, bolo ukážkou odriekania. Arjuna bol naozaj cnostný, čo koniec-koncov vyplýva z jeho vlastností, vrátane jeho viery v pokyny svojho duchovného učiteľa Śrī Kṛṣṇu. Bol preto hoden vyslobodenia. Kým nie sú zmysly ovládnuté, nejestvuje žiadna možnosť povznesenia sa na úroveň poznania a bez poznania a oddanosti sa nedá dosiahnuť vyslobodenie z hmotnej existencie.

Podľa prírodných zákonov je každá materialistická činnosť iba zdrojom zmätku. Na každom kroku vznikajú nové a nové otázky, a preto je pre každého dobré vyhľadať pravého duchovného učiteľa, ktorý mu pomôže splniť životné poslanie. Všetky vedske písma nás vyzývajú, aby sme vyhľadali pravého duchovného učiteľa a pod jeho vedením sa oslobodili od problémov, ktoré nás trápia proti našej vôli. Tak ako sa niekedy z ničoho nič rozpúta lesný požiar, tak vznikajú aj životné problémy bez toho, že by to niekto chcel. Vedske písma nám preto radia, aby sme vyhľadali duchovného učiteľa, v učeníckej postupnosti, ak chceme vyriešiť svoje problémy, a ak chceme vede zaoberajúcej sa týmto riešením porozumieť. Človek, ktorý prijal duchovného učiteľa, získa dokonalé poznanie. Preto by nikto nemal zostávať zmätený v spleti problémov hmotnej existencie a mal by pre ich riešenie vyhľadať duchovného učiteľa. Taký je význam tohto verša.

Kto je zmätený človek? Je to človek, ktorý nepozná životné problémy. V Bṛhad-āraṇyaka Upaniṣade (3.8.10) sa taký človek opisuje nasledovne: yo vā etad akṣaraṁ gārgy aviditvāsmāl lokāt praiti sa kṛpaṇaḥ. „Poľutovaniahodný je ten, kto nevyrieši životné problémy ako človek a opustí tento svet ako pes alebo mačka bez toho, že by porozumel vede o sebarealizácii.“ Ľudské telo je najcennejším darom pre živú bytosť, ktorá túto výhodu môže využiť na vyriešenie životných problémov. Kto túto príležitosť dostatočne nevyužije, je poľutovaniahodný úbožiak. Oproti tomu brāhmaṇa je natoľko inteligentný, že svoje telo využíva na vyriešenie životných problémov. Ya etad akṣaram gārgi viditvāsmāl lokāt praiti sa brāhmaṇaḥ.

Kṛpaṇa alebo úbožiaci plytvajú svojím časom vďaka nadmernej pripútanosti k rodine, k spoločnosti, k národu atď. Zvyčajne sú títo ľudia pripútaní k rodine, predovšetkým k svojej žene, deťom a ostatným rodinným príslušníkom na základe „kožnej choroby“. Kṛpaṇa si myslí, že sám dokáže ochrániť svoju rodinu pred smrťou, alebo že rodina či spoločnosť môže zachrániť pred smrťou jeho. Také pripútanie k rodine môžeme nájsť aj u nižších zvierat, ktoré sa tiež starajú o svoje mláďatá. Lenže Arjuna bol inteligentný a vedel pochopiť, že jeho láska k rodinným príslušníkom a želanie ochrániť ich pred smrťou sú príčinou jeho zmätenosti. Vedel, že je povinný bojovať, no pre svoju slabosť to nebol schopný urobiť. Preto požiadal najvyššieho duchovného učiteľa, Śrī Kṛṣṇu, o definitívne riešenie. Odovzdáva sa Kṛṣṇovi s prosbou stať sa Jeho žiakom. Chce prestať s priateľským rozhovorom. Rozhovory medzi učiteľom a žiakom sú dôležité, a preto chcel Arjuna hovoriť so svojím duchovným učiteľom naozaj vážne. Kṛṣṇa je teda pôvodný duchovný učiteľ vedy obsiahnutej v Bhagavad-gīte, a Arjuna je prvým žiakom, ktorý túto vedu pochopil. Ako Arjuna Bhagavad-gītu pochopil, vysvitá z Gīty samotnej. Napriek tomu však niektorí hlúpi svetskí učenci tvrdia, že človek sa nemusí odovzdať Kṛṣṇovi ako osobe; stačí sa odovzdať „tomu nezrodenému v Kṛṣṇovi“. Medzi Kṛṣṇovým vonkajškom a vnútrom však nie je rozdiel. Človek, ktorý sa snaží porozumieť Bhagavad-gīte, a pritom nepochopí túto vec, je najväčší hlupák.

Napriek tomu, že Arjuna predložil množstvo dôkazov založených na poznaní náboženských a mravných zásad, je zrejmé, že sám, bez pomoci duchovného učiteľa Śrī Kṛṣṇu, nebol schopný svoje skutočné problémy vyriešiť. Uvedomoval si, že jeho znalosti sú bezcenné, čo sa týka odstránenia problémov, ktoré vysúšali celú jeho existenciu. Bez pomoci duchovného učiteľa, ako je Kṛṣṇa, nebol schopný tieto problémy vyriešiť. Akademické vedomosti, učenosť, vysoké postavenie atď. sú bezcenné pri riešení životných problémov. Pomoc môže poskytnúť jedine duchovný učiteľ, akým je Kṛṣṇa. Z toho tiež vyplýva, že duchovný učiteľ, ktorý si je stopercentne vedomý Kṛṣṇu, je pravým duchovným učiteľom, pretože môže vyriešiť životné problémy. Śrī Caitanya Mahāprabhu definoval pravého duchovného učiteľa týmito slovami:

„Ak človek ovláda vedu o Kṛṣṇovi, je dokonalým a pravým duchovným učiteľom bez ohľadu na to, či je skúsený vo vedskej múdrosti (vipra), či sa narodil v nižšej rodine alebo či žije v životnom štádiu odriekania (sannyāsa).“ (Caitanya-caritāmṛta, Madhya 8.128) Takže nikto nemôže predstierať, že je duchovný učiteľ, keď neovláda vedu o Kṛṣṇovi. Vo vedskych písmach je tiež uvedené:

„Učený brāhmaṇa, ktorý pozná všetky odvetvia vedskeho poznania, nemôže byť duchovným učiteľom, ak nie je vaiṣṇava, tzn. ak nie je znalcom vedy o Kṛṣṇovi. Naopak ten, kto sa narodil v rodine nižšej spoločenskej skupiny, sa môže stať duchovným učiteľom, ak je vaiṣṇava, vedomý si Kṛṣṇu.“ (Padma Purāṇa)

Problémy hmotnej existencie, ako narodenie, staroba, choroby a smrť, sa nedajú prekonať hromadením hmotného bohatstva. Je veľa bohatých a hospodársky rozvinutých krajín s bezpečnými životnými podmienkami, ale napriek tomu v nich aj naďalej jestvujú problémy hmotnej existencie. Rôznymi spôsobmi hľadajú pokoj a šťastie; ak však naozaj chcú dosiahnuť pravé šťastie, musia hľadať Kṛṣṇu a Jeho učenie — Bhagavad-gītu a Śrīmad-Bhāgavatam — prostredníctvom Jeho pravého zástupcu, človeka vedomého si Kṛṣṇu.

Keby hospodársky rozvoj a materiálne pohodlie mohli zahnať naše nariekanie nad rodinnými, spoločenskými, národnostnými alebo medzinárodnými problémami, potom by Arjuna nepovedal, že ani prekvitajúce kráľovstvo na tejto planéte, ani zvrchovaná moc polobohov na nebeských planétach nemôžu zahnať jeho zármutok. Arjuna preto hľadal útočisko u Kṛṣṇu, čo je pravá cesta k dosiahnutiu pokoja a harmónie. Jediný úder hmotnej prírody môže zastaviť hospodársky rozvoj a vládu nad svetom. Takisto pokusy dostať sa na vyššie planéty, napríklad na Mesiac, môžu byť zmarené jediným zásahom. Potvrdzuje to aj Bhagavad-gītā: kṣīne puṇye martya-lokaṁ viśanti. „Keď človek vyčerpá výsledky dobrých skutkov, klesne z vrcholu šťastia opäť do najnižšieho životného postavenia.“ Takto pokleslo veľa svetových politikov a spôsobilo im to ešte väčší zármutok.

Ak chceme navždy utíšiť nárek, musíme sa, podobne ako Arjuna, snažiť hľadať ochranu u Kṛṣṇu. Arjuna prosil Kṛṣṇu, aby definitívne vyriešil jeho problémy, a to je zásadou každého, kto si je vedomý Kṛṣṇu.

Dhṛtarāṣṭru muselo veľmi potešiť, keď počul, že Arjuna nemá v úmysle bojovať a chce opustiť bojisko, aby sa živil žobraním. Sañjaya ho však sklamal zmienkou o Arjunovej schopnosti hubiť nepriateľov (parantapaḥ). Aj keď Arjunu kvôli láskyplnému vzťahu k rodine na okamih premohol falošný zármutok, odovzdal sa Kṛṣṇovi, najvyššiemu duchovnému učiteľovi, ako žiak. Toto jeho rozhodnutie naznačuje, že sa zanedlho oslobodí od falošného zármutku, ktorý má svoj pôvod v náklonnosti k rodine, a že bude osvietený dokonalým poznaním o Bohu, čiže stane sa vedomým si Kṛṣṇu. Dhṛtarāṣṭrove nádeje budú takto zmarené a Arjuna osvietený Kṛṣṇom bude bojovať až do konca.

Rozhovor prebiehal medzi dvoma dobrými priateľmi, Hṛṣīkeśom a Guḍākeśom. Ako priatelia boli na rovnakej úrovni, ale jeden z nich sa dobrovoľne stal žiakom druhého. Kṛṣṇa sa usmieval, lebo jeho priateľ sa rozhodol stať Jeho žiakom. Śrī Kṛṣṇa ako Pán vždy zostáva v nadradenom postavení, a predsa sa z vlastnej vôle stane priateľom, synom alebo milencom oddaného, ktorý si Ho v tejto úlohe želá vidieť. Keď Arjuna prijal Kṛṣṇu za svojho duchovného učiteľa, Kṛṣṇa túto úlohu ihneď prijal a začal sa s ním zhovárať ako učiteľ so svojím žiakom, teda s vážnosťou, akú si situácia vyžadovala. Tento rozhovor bol otvorený a prebiehal v prítomnosti obidvoch vojsk, bol teda prospešný pre všetkých. Učenie Bhagavad-gīty nie je určené pre konkrétnu osobu, spoločnosť alebo skupinu ľudí, ale pre všetkých; takže priatelia i nepriatelia majú rovnaké právo počuť ju.

Śrī Kṛṣṇa ihneď prijal postavenie duchovného učiteľa a svojho žiaka pokáral, keď ho nepriamo oslovil ako nevedomca: „Rozprávaš ako učený človek, a pritom nevieš, že ten, kto je učený — kto pozná rozdiel medzi telom a dušou — nesmúti nad žiadnou premenou tela, či už živého, alebo mŕtveho.“ V ďalších kapitolách bude objasnené, že skutočné poznanie znamená poznať podstatu hmoty, duše a tiež toho, kto ich ovláda. Arjuna hájil svoju neochotu bojovať tým, že dával prednosť náboženským zásadám pred politikou a sociológiou, ale nevedel, že znalosť hmoty, duše a Najvyššieho je dôležitejšia než náboženské formality. Keďže mu toto poznanie chýbalo, nebolo od neho správne, že sa vydáva za veľmi učeného človeka. Následkom toho nariekal pre čosi, čo nebolo hodno zármutku. Telo sa narodí a dnes alebo zajtra je predurčené k zániku, preto nie je také dôležité ako duša. Kto pozná pominuteľnosť tela, je v skutočnosti učený a nenarieka nad tým, v akom stave sa telo nachádza.

Vo Vedach, presnejšie povedané, v Kaṭha Upaniṣade (2.2.13) a vo Śvetāśvatara Upaniṣade (6.13) sa uvádza, že Najvyššia Božská Osobnosť podporuje nespočetne veľa živých bytostí podľa ich rozličných postavení, ktoré získali vďaka svojím činom a ich následkom. Najvyššia Božská Osobnosť je taktiež prítomná vo Svojej úplnej emanácii v srdci každej živej bytosti. Iba svätci, ktorí vidia Najvyššieho Pána vo vnútri i mimo tela, môžu naozaj dosiahnuť dokonalý a večný mier.

Pravda, ktorú Kṛṣṇa vyjavil Arjunovi, je určená pre všetky osoby na svete, ktoré sa vydávajú za veľmi učené, hoci v skutočnosti majú len minimálne znalosti. Jasne tu Arjunovi hovorí, že On, Arjuna i všetci králi prítomní na bojisku sú večnými individuálnymi bytosťami a že On je ich udržovateľom, či už sú podmienení hmotnou prírodou, alebo sú z nej vyslobodení. Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, je najvyššia individuálna osoba, Arjuna je Jeho večným druhom a všetci tu zhromaždení králi sú tiež individuálne osoby. Ich individualita jestvovala v minulosti a bude bez prerušenia pokračovať i v budúcnosti. Nikto preto nemá dôvod nariekať.

Māyāvādsku teóriu (podľa ktorej jestvuje individuálna duša iba počas svojho podmienenia hmotou a po vyslobodení stratí svoju individualitu a splynie s neosobným Brahmanom) tu Kṛṣṇa, najvyššia autorita, nepodporuje. Ani teóriu, že o individualite sa dá hovoriť len v podmienenom stave. Śrī Kṛṣṇa jasne hovorí, že Jeho individualita i individualita ostatných je večná, čo potvrdzujú aj Upaniṣady. Toto Kṛṣṇovo prehlásenie je autoritatívne, pretože Kṛṣṇa nemôže byť ovplyvnený ilúziou. Keby individualita každej bytosti nebola skutočnosťou, Kṛṣṇa by ju tak nezdôrazňoval i v súvislosti s budúcnosťou. Impersonalisti môžu odporovať a tvrdiť, že individualita, o ktorej tu Kṛṣṇa hovorí, nie je duchovná, ale hmotná. Aj keby tomu tak bolo a individualita by jestvovala iba počas hmotnej existencie, ako by bolo možné poznať Kṛṣṇovu individualitu? Kṛṣṇa dokázal Svoju individualitu mnohými spôsobmi a neosobný Brahman je Mu podriadený. Kṛṣṇa si Svoju individualitu zachováva stále. Keby bol obyčajnou podmienenou dušou, potom by Jeho Bhagavad-gītā nemala ako autoritatívne duchovné písmo žiadny význam. Obyčajný človek obmedzený štyrmi nedostatkami ľudskej povahy nie je schopný učiť niečo, čo je hodné počutia. Gītā stojí vysoko nad takou literatúrou a žiadna svetská kniha sa jej nevyrovná. Ak považujeme Kṛṣṇu za obyčajného človeka, stráca Bhagavad-gītā akúkoľvek hodnotu. Māyāvādīni môžu namietať, že individualita, o ktorej sa v tomto verši hovorí, sa vzťahuje iba na telo. Kṛṣṇa však už v predchádzajúcom verši zavrhol telesné poňatie života. Ako by teda teraz mohol tvrdiť niečo, čo už raz jednoznačne odmietol? Individualita preto spočíva na duchovných základoch, čo potvrdzujú aj veľkí ācāryovia, ako je Śrī Rāmānuja a iní.

Na mnohých miestach Bhagavad-gīty sa jasne hovorí, že duchovnú individualitu môžu pochopiť iba Kṛṣṇovi oddaní. Tí, ktorí Mu závidia Jeho postavenie Najvyššej Božskej Osobnosti, nemajú k tejto veľkej literatúre správny prístup. Spôsob, akým tí, ktorí nie sú oddaní Kṛṣṇovi, pristupujú k Bhagavad-gīte, sa dá prirovnať k správaniu sa včiel, ktoré olizujú pohár s medom. Med sa jednoducho nedá ochutnať, kým človek neotvorí pohár. Práve tak môžu tajomstvu Bhagavad-gīty porozumieť len Kṛṣṇovi oddaní a nikto iný, čo je potvrdené v štrnástej kapitole. Osoby, ktoré závidia Bohu, nemôžu poslanie Bhagavad-gīty pochopiť. Preto je māyāvādska interpretácia Bhagavad-gīty veľmi klamným podaním celej pravdy. Śrī Caitanya Mahāprabhu nám zakázal čítať māyāvādske komentáre a varuje nás, že ten, kto prijíma túto filozofiu, stratí všetky schopnosti potrebné pre pochopenie skutočného tajomstva Bhagavad-gīty. Ak sa individualita vzťahuje na empirický vesmír, potom nie je Kṛṣṇove učenie potrebné. Individuálny rozdiel medzi Bohom a živými bytosťami je teda večnou skutočnosťou, ktorú, ako sme mohli vidieť, potvrdzujú vedske písma.

Keďže každá živá bytosť je individuálna duša, mení svoje telo každým okamihom. Telo má niekedy podobu dieťaťa alebo mládenca, dospelého či starca. Napriek všetkým týmto telesným zmenám však duša ostáva nezmenená. Individuálna duša napokon telesnú schránku opustí a prejde do iného tela. Keďže v ďalšom živote dostane celkom iste nové telo, hmotné, alebo duchovné, nemal Arjuna žiadny dôvod bedákať nad Bhīṣmovým a Droṇovým osudom, ktorý mu tak ležal na srdci. Skôr ho mohlo potešiť, že obaja vymenia staré telá za nové a obnovia si svoju energiu. Pôžitky a rôzne utrpenia sa striedajú spolu s našimi telami, lebo sú to výsledky — odmeny a tresty — našich niekdajších činov. Šľachetné duše, ako Bhīṣma a Droṇa, dostanú v ďalšom živote celkom iste duchovné telá alebo aspoň telá polobohov, aby mohli užívať hmotnú existenciu na vyššej úrovni. V žiadnom prípade nemal Arjuna dôvod k žiaľu.

Kto dokonale spoznal povahu individuálnej duše, Nadduše a hmotnej duchovnej prírody, sa volá dhīra alebo vyrovnaný. Taký človek sa nikdy nedá zmiasť premenami tela.

Māyāvādska teória o jednotnosti individuálnych duší je neprijateľná, lebo individuálnu dušu nemožno rozdeliť na kúsky. Také rozdelenie by znamenalo, že aj Boh je deliteľný a premenlivý, čo je v rozpore s nemennosťou Najvyššej Duše. Ako potvrdzuje Bhagavad-gītā, živé bytosti sú večné (sanātana) fragmentárne časti Boha. Nazývajú sa kṣara, čo znamená, že majú tendenciu poklesnúť do hmotnej prírody. Tieto fragmentárne časti zostávajú fragmentárnymi i po dosiahnutí duchovného oslobodenia. Keď sa vyslobodia z hmotnej existencie, žijú tieto čisté, nepatrné čiastočky večný život plný blaženosti a poznania spolu s Božskou Osobnosťou.

Postavenie Nadduše, Paramātmy, ktorá sídli v tele každého tvora a ktorá sa od individuálnych bytostí odlišuje, môžeme znázorniť nasledovne. Keď sa obloha odráža vo vode, vidíme tam Slnko, Mesiac i ostatné hviezdy. Hviezdy sa dajú prirovnať k živým bytostiam a Slnko a Mesiac k Nadduši. Arjuna predstavuje fragmentárnu dušu a Najvyššia Duša je Božská Osobnosť, Śrī Kṛṣṇa. Skutočnosť, že nie sú na rovnakej úrovni, bude vysvetlená na začiatku štvrtej kapitoly. Keby bol Arjuna na rovnakej úrovni ako Kṛṣṇa, potom by ich vzťah učiteľa a žiaka nemal význam. Keby boli obaja pomýlení iluzórnou energiou, māyou, potom by nebolo potrebné, aby bol jeden učiteľom a druhý žiakom.Taká výuka by nemala zmysel, pretože ten, kto je spútaný iluzórnou energiou, nemôže byť spoľahlivým učiteľom. Kṛṣṇovo postavenie je však zrejmé; je Najvyšším Pánom nadradeným Arjunovi, ktorý je zábudlivou dušou spútanou hmotnou energiou.

Aby sme si mohli správne plniť povinnosti, musíme sa naučiť znášať pominuteľné príchody radosti a bolesti. Vedy nám napríklad odporúčajú osprchovať sa skoro ráno, a to aj v zimných mesiacoch, v januári a vo februári (Māgha). V tomto období je veľmi chladno, no človek, ktorý dodržiava náboženské zásady, sa napriek tomu neváha ísť osprchovať. Takisto ani žena neváha v najteplejších letných mesiacoch, v máji a v júni, variť v kuchyni. Svoje povinnosti si musí človek plniť i napriek klimatickým ťažkostiam. Náboženskou zásadou kṣatriyov je bojovať, a preto aj keby kṣatriya musel bojovať hoci proti svojmu priateľovi alebo príbuznému, nesmie zanechať svoje predpísané povinnosti. Človek sa musí riadiť podľa predpísaných náboženských pravidiel a zásad, ak chce dosiahnuť úroveň poznania, pretože iba prostredníctvom poznania a odovzdanosti sa môže vyslobodiť z otroctva hmotnej ilúzie.

Dve mená, ktorými je tu Arjuna oslovený, sú tiež významné. Slovo kaunteya označuje jeho vysoký pôvod z matkinej strany a bhārata označuje jeho vznešenosť z otcovej strany. Toto dedičstvo z obidvoch strán ho zaväzovalo k svedomitému plneniu si svojich povinností. Preto sa boju nemohol vyhnúť.

Každý, kto je pevne odhodlaný dosiahnuť duchovnú realizáciu a dokáže rovnako znášať šťastie i nešťastie, je nepochybne hodný vyslobodenia. Vo varṇāśramskej spoločnosti sa od človeka v štvrtom životnom štádiu, teda v stave odriekania (sannyāsa), vyžadujú veľké obete. No ten, kto chce dosiahnuť životnú dokonalosť, prijme stav sannyāsa napriek všetkým ťažkostiam. Najväčšie problémy pochádzajú z odlúčenia od rodiny, z prerušenia stykov so ženou a s deťmi. Ak je však človek pripravený znášať tieto nepríjemnosti, jeho cesta k duchovnej realizácii je otvorená. Kṛṣṇa radil Arjunovi, aby vytrval vo svojich kṣatriyských povinnostiach, a aby napriek všetkým ťažkostiam bojoval proti rodinným príslušníkom a proti tým, ktorých miloval.

Śrī Caitanya Mahāprabhu mal dvadsaťštyri rokov, keď prijal sannyās, a Jeho mladá žena, ani Jeho stará matka nemali nikoho, kto by sa o ne postaral. No on to predsa urobil pre dosiahnutie vyššieho cieľa a bol neoblomný v plnení Svojej vyššej duchovnej povinnosti. Iba s takou pevnou odhodlanosťou sa človek môže vyslobodiť z pút, ktoré ho väznia v hmotnom svete.

Hmotné telo nemá trvalú existenciu. Aj moderná lekárska veda priznáva, že bunky v tele sa každým okamihom neprestajne menia a spôsobujú tak rast a zánik tela. Duša má však trvalú existenciu a zostáva rovnaká napriek všetkým premenám tela a mysle. To je rozdiel medzi hmotou a dušou. Telo sa stále mení, zatiaľ čo duša je večná. K tomuto záveru dospeli stúpenci osobnej i neosobnej filozofie. Táto skutočnosť je potvrdená tiež vo Viṣṇu Purāṇe (jyotīṁṣi viṣṇur bhuvanāni viṣṇuḥ; 2.12.38). Uvádza sa, že v duchovnom svete majú Viṣṇu a Jeho planéty samožiariacu duchovnú existenciu. Slová sataḥ — to, čo je večné — a asataḥ — to, čo je iluzórne — sa vzťahujú iba na dušu a hmotu.

Toto je začiatok Kṛṣṇovho učenia, ktoré je určené pre živé bytosti pomýlené vplyvom nevedomosti. Odstrániť nevedomosť znamená obnoviť večný vzťah medzi uctievateľom a objektom uctievania a tiež pochopiť rozdiel medzi Najvyšším Pánom a Jeho nepatrnými časťami, živými bytosťami. Povahe Najvyššieho môžeme porozumieť prostredníctvom dôkladného skúmania našej pravej podstaty, a tak dospejeme k poznaniu, že rozdiel medzi nami a Bohom je ako rozdiel medzi časťou a celkom. Vo Vedānta-sūtre a v Śrīmad-Bhāgavatame je Najvyšší Pán prijímaný ako zdroj všetkých nižších i vyšších energií. Aj keď medzi energiou a jej zdrojom nie je rozdiel, zdroj je vždy nadradený a energia podriadená. Živé bytosti sú preto Najvyššiemu Pánovi vždy podriadené, aj keď patria do vyššej energie. Tak je to napríklad v prípade služobníka a pána, alebo žiaka a učiteľa; podrobnejšie to bude vysvetlené v siedmej kapitole. Kým je však človek zakliaty v nevedomosti, nemôže túto náuku jasne pochopiť. Śrī Kṛṣṇa predniesol Bhagavad-gītu, aby navždy osvietil všetky živé tvory a odstránil hmotnú nevedomosť.

V tomto verši je ešte podrobnejšie vysvetlená skutočná povaha duše, sídliacej v tele každej živej bytosti. Každý môže pochopiť, že vedomie prestupuje celé telo. Každý si je vedomý bolestí a pôžitkov celého tela alebo niektorej jeho časti. Naše vedomie je však rozšírené iba v našom tele, a tak radosti a bolesti nášho tela nie sú iným známe. Každé telo je schránkou individuálnej duše a príznaky jej prítomnosti vnímame ako individuálne vedomie. Vo Śvetāśvatara Upaniṣade (5.9) sú rozmery duše prirovnané k desaťtisícine končeka vlasu:

„Keď sa konček vlasu rozdelí na sto dielikov a každý z nich na ďalších sto, potom každý tento dielik predstavuje veľkosť duše.“ Podobný opis sa nachádza aj v Śrīmad-Bhāgavatame:

„Je nespočetne veľa duchovných atómov, ktoré svojou veľkosťou predstavujú desaťtisícinu končeka vlasu.“

Individuálna duša je teda duchovný atóm menší než hmotné atómy a ich počet je nesmierny. Táto veľmi malá duchovná iskra je základnou podstatou hmotného tela a jej vplyv preniká celým telom, tak, ako sa po celom tele šíria účinky lieku. Existenciu duše pociťujeme vo forme vedomia a to je dôkaz toho, že duša je v tele. Každý laik vie, že hmotné telo je bez vedomia mŕtve a že toto vedomie sa nedá oživiť alebo obnoviť žiadnym hmotným zásahom. Preto vedomie nevzniká vzájomným pôsobením akýchsi hmotných zlúčenín, ale prítomnosťou duše. V Muṇḍaka Upaniṣade (3.1.9) sa tiež opisuje veľkosť nepatrnej duše:

„Duša má rozmer atómu, ale môže byť postrehnutá dokonalou inteligenciou. Pohybuje sa v piatich druhoch vzduchu (prāṇa, apāna, vyāna, samāna a udāna). Duša je umiestnená v srdci a šíri svoju energiu po celom tele. Keď je od týchto piatich druhov hmotného vzduchu očistená, odhalí svoju duchovnú silu.“

Účelom haṭha-yogy je pomocou rôznych pozícií tela ovládnuť päť druhov vzduchu, ktoré dušu obklopujú. Zmyslom týchto cvičení nie je hmotný zisk, ale vyslobodenie nepatrnej duše zo spleti hmotnej atmosféry.

Povaha nepatrnej duše je opísaná vo všetkých vedskych písmach a jej prítomnosť môže na základe praktickej skúsenosti pocítiť každý rozumný človek. Iba hlúpy človek si môže myslieť, že táto nepatrná duša je všeprenikajúca viṣṇu-tattva.

Podľa Muṇḍaka Upaniṣady je nepatrná duša umiestnená v srdci každej živej bytosti a jej vplyv sa šíri po celom tele. No vzhľadom k tomu, že veľkosť nepatrnej duše sa vymyká vnímaniu materialistických vedcov, niektorí z nich naivne tvrdia, že duša nejestvuje. Nepatrná individuálna duša nesporne sídli v srdci každej živej bytosti spolu s Naddušou a vydáva odtiaľ všetku energiu, ktorú telo potrebuje. Krvinky, ktoré z pľúc rozvádzajú kyslík do celého tela, získavajú svoju energiu od duše. Keď duša opustí telo, krv prestane plniť svoju funkciu a jej kolobeh v tele sa zastaví. Moderná medicína síce pripisuje červeným krvinkám dôležitosť, ale nie je schopná dospieť k záveru, že zdrojom všetkej energie v tele je duša. Uznáva však, že srdce je sídlom všetkých energií v tele.

Tieto nepatrné častice duchovného celku sa prirovnávajú k molekulám slnečnej žiary. Slnečná žiara obsahuje nespočetne veľa molekúl. Podobne sú nepatrnými časticami Najvyššieho Pána duchovné iskry, ktoré tvoria Jeho žiaru. Volajú sa prabhā, lebo patria do vyššej Pánovej energie. Z hľadiska vedskeho poznania a ani z hľadiska modernej vedy teda nemožno vylúčiť existenciu duše v tele. Dokonalý opis vedy o duši však podáva samotný Boh v Bhagavad-gīte.

Hmotné telo je vo svojej povahe pominuteľné. Jeho zničenie môže nastať hneď alebo až o sto rokov. Je to len otázka času. Nie je možné navždy ho udržať pri živote. Duša je však taká malá, že ju nepriateľ nemôže ani zbadať, nie to ešte zabiť. Ako sme sa už zmienili v predchádzajúcom verši, je taká nepatrná, že si nikto nedokáže ani predstaviť, ako ju zmerať. Takže niet dôvodu k nariekaniu, pretože duša sa nedá zabiť, a ani jej hmotné telo sa nedá uchovať navždy. Pre každého človeka je teda dôležité, aby počas svojho svetského života nasledoval náboženské zásady, lebo hmotné telo, do ktorého sa vtelila duša, je výsledkom minulých činov dovŕšených v predchádzajúcom živote. Vo Vedānta-sūtre je živá bytosť prirovnaná k svetlu, pretože je čiastočkou najvyššieho svetla. Tak ako slnečné svetlo udržiava celý vesmír, tak aj „svetlo“ duše udržiava hmotné telo. Len čo duša opustí hmotné telo, začne sa telo rozkladať. Duša je tým, čo udržuje telo nažive. Telo samo osebe je bezvýznamné. Preto Kṛṣṇa Arjunovi radil, aby bojoval a neobetoval náboženstvo pre hmotné či telesné pohodlie.

Keď nejaká smrtiaca zbraň poraní hmotné telo živej bytosti, rozumie sa tým, že živá bytosť v tele poranená nebola. Duša je totiž taká malá a nepatrná, že ju nemôže zabiť žiadna hmotná zbraň, ako vyplynie z nasledujúcich veršov. Okrem toho je živá bytosť duchovná a ako taká tiež nemôže byť zabitá. Iba telo sa dá zabiť alebo byť považované za zabité. Táto skutočnosť však nenabáda k zabíjaniu. Vedske predpisy hovoria: mā hiṁsyāt sarvā bhūtāni. „Nikdy nikomu neubližuj.“ Aj keď vieme, že živá bytosť sa nedá zabiť, neoprávňuje nás to k zabíjaniu zvierat. Zabitie niečieho tela je ohavné a trestuhodné podľa zákonov ľudskej spoločnosti i podľa Božieho zákona. Situácia, v ktorej sa Arjuna nachádzal, ho nútila vykonať svoju kṣatriyskú povinnosť, a ak musel zabíjať, bolo to pre zachovanie náboženských zásad, a nie z vlastného rozmaru.

Kvalitou sa nepatrná duša ako častica Najvyššieho Ducha rovná Najvyššiemu. Duša neprechádza premenami ako telo, a preto sa niekedy nazýva stála (kūṭa-stha). Telo prechádza šiestimi rôznymi premenami: narodí sa, istý čas pretrváva, rastie, splodí potomkov, zaniká a nakoniec upadne do zabudnutia. Duša týmto zmenám nepodlieha. Duša sa nerodí; keďže však prijíma hmotné telo, narodí sa telo. Preto sa duša nezrodí ani v okamihu, keď sa tvorí telo, a nezahynie ani vo chvíli, keď telo zanikne. Všetko, čo sa raz narodilo, musí aj zomrieť; pre dušu však zrod neexistuje, a preto nemá ani minulosť, prítomnosť alebo budúcnosť. Je večná a pôvodná, čo znamená, že nie je možné zistiť počiatok jej existencie. Duša na rozdiel od tela nikdy nestarne. Preto sa takzvaný starý človek cíti vo svojom vnútri rovnako ako za mlada. Premeny tela nemajú na dušu vplyv. Duša sa nerozpadá ako strom alebo ako nejaká hmotná vec a nemá ani žiadne vedľajšie produkty. Vedľajšími produktami tela sú deti, aj to sú individuálne duše, no na základe telesného zväzku sa javia ako deti určitého človeka. Telo sa vyvíja, pretože sa v ňom nachádza duša. Duša však nemá žiadnych potomkov, nemení sa a ani neprechádza šiestimi premenami ako telo.

V Kaṭha Upaniṣade (1.2.18) je jeden podobný verš, ktorý znie:

Jeho zmysel je rovnaký ako v Bhagavad-gīte; v tomto verši je však použité slovo vipaścit, ktoré znamená „učený“ alebo „s poznaním“.

Duša je vždy vedomá a plná poznania. Preto je vedomie príznakom duše. Aj keď nedokážeme postrehnúť dušu v srdci, kde sídli, predsa môžeme cítiť jej prítomnosť prítomnosťou vedomia. Niekedy sa stáva, že kvôli mrakom nevidíme cez deň Slnko, no slnečné svetlo tu napriek tomu je a vďaka tomu sme presvedčení, že je deň. Len čo sa ráno na obzore objavia ranné zore, vieme, že zakrátko vyjde Slnko. Podobne, keďže ľudské i zvieracie telá majú vedomie, musia v nich byť prítomné duše. Vedomie individuálnej duše sa však od vedomia Najvyššieho odlišuje, pretože najvyššie vedomie zahŕňa všetko poznanie — poznanie minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Vedomie nepatrnej individuálnej duše má však na rozdiel od Boha sklon k zabúdaniu. Keď nepatrná individuálna duša zabudne na svoju pravú podstatu, poučí a osvieti ju Kṛṣṇa, ktorý túto slabosť nemá. Keby bol Kṛṣṇa zábudlivý ako nepatrná duša, potom by Jeho učenie Bhagavad-gīty bolo zbytočné.

V Kaṭha Upaniṣade (1.2.20) je dôkaz existencie dvoch druhov duší — nepatrnej individuálnej duše (aṇu-ātmā) a Nadduše (vibhu-ātmā) — takýto:

„Nadduša (Paramātmā) i nepatrná duša (jīvātma) sídlia v srdci živej bytosti. Iba ten, kto sa zbavil všetkých hmotných túžob a nariekania, môže vďaka milosti Najvyššieho Pána rozumieť sláve duše.“ V ďalších kapitolách bude objasnená skutočnosť, že Kṛṣṇa je zdrojom Nadduše a že Arjuna predstavuje nepatrnú dušu, ktorá zabudla na svoju pravú povahu. Preto musí byť Arjuna osvietený Kṛṣṇom, alebo Jeho pravým predstaviteľom, duchovným učiteľom.

Všetko má svoje správne uplatnenie. Kto má dokonalé poznanie, vie, kde a ako danú vec správne použiť. Násilie má tiež svoje uplatnenie a človek, ktorý má dokonalé poznanie, vie, ako a kde ho použiť. Keď sudca odsúdi človeka, ktorý spáchal vraždu, na trest smrti, nemožno mu to vyčítať, pretože násilie, ktoré tu použil, sa zhoduje s právnym zákonom. V Manu-saṁhite, zákonníku ľudskej spoločnosti, je napísané, že toho, kto sa dopustí vraždy, treba odsúdiť k trestu smrti, aby potom vo svojom ďalšom živote nemusel za svoj hriech trpieť. Preto je trest smrti za vraždu vlastne prospešný. Takisto, keď Kṛṣṇa vydá pokyn použiť násilie, je to v mene najvyššej spravodlivosti. Arjuna by preto mal tento pokyn nasledovať, pretože človeka, alebo lepšie povedané, dušu nemožno zabiť. Násilie použité v službe Kṛṣṇovi v skutočnosti nemôže byť nazývané násilím. Pre spravodlivosť je tzv. násilie dovolené. Cieľom chirurgickej operácie nie je pacienta zabiť, ale naopak, použitím „násilia“ ho vyliečiť. Arjunova účasť v boji pod Kṛṣṇovým vedením a s plným vedomím teda nie je hriešna a Arjuna za to nemusí niesť žiadne následky.

To, že nepatrná individuálna duša mení telá, je holá skutočnosť. Aj moderní vedci, ktorí neveria v existenciu duše, a pritom nevedia vysvetliť zdroj energie prichádzajúcej zo srdca, musia rešpektovať skutočnosť, že telo sa neustále mení — z detstva do mladosti, z dospelosti do staroby atď. Keď telo nakoniec dosiahne svoje posledné štádium, premiestni sa duša, ktorá v ňom sídlila, do iného tela. To už bolo vysvetlené v trinástom verši.

Prechod nepatrnej individuálnej duše do iného tela je umožnený milosťou Nadduše, ktorá tak plní želanie nepatrnej duše, tak ako priateľ plní želania priateľovi. Vo Vedach, v Muṇḍaka Upaniṣade a tiež vo Śvetāśvatara Upaniṣade sú duša a Nadduša prirovnané k dvom vtákom, ktoré sedia na jednom strome. Jeden vták (individuálna duša) pojedá plody stromu a druhý (Kṛṣṇa, Najvyššia Duša) ho pri tom pozoruje. Jedného z týchto vtákov priťahujú plody hmotného stromu, zatiaľ čo druhý je iba svedkom činov svojho priateľa, aj keď obaja majú rovnakú povahu. Kṛṣṇa predstavuje vtáka-svedka a Arjuna pojedajúceho vtáka. Sú priatelia, no jeden z nich je pán a druhý služobník. Keď nepatrná duša (jīva) na tento vzťah k Nadduši zabudne, musí stále prelietať z jedného stromu na druhý, z jedného tela do druhého. Jīva veľmi ťažko bojuje na strome hmotného tela, ale keď sa rozhodne prijať druhého vtáka za svojho najvyššieho duchovného učiteľa — tak ako to urobil Arjuna, keď sa dobrovoľne podriadil Kṛṣṇovým pokynom — zaraz sa oslobodí od všetkého utrpenia. Muṇḍaka Upaniṣad (3.1.2) i Śvetāśvatara Upaniṣad (4.7) to potvrdzujú:

„Obaja vtáci sedia na jednom strome, lenže zobajúci vták je plný strachu a nepríjemností, keď sa snaží užívať plody stromu. Ak sa však obráti na Boha, na svojho priateľa, a spozná Jeho slávu, ihneď prestane trpieť a zbaví sa všetkej úzkosti.“ Arjuna sa teraz obrátil na Kṛṣṇu, svojho večného priateľa, aby pod Jeho vedením porozumel Bhagavad-gīte. Vďaka načúvaniu Kṛṣṇovým slovám mohol porozumieť Jeho sláve a zbaviť sa utrpenia.

Śrī Kṛṣṇa tu Arjunovi radí, aby nenariekal nad tým, že jeho praotec a učiteľ vymenia svoje telá. Skôr by ho malo potešiť, že ich telá v spravodlivom boji zabije a očistí ich od všetkých následkov za ich činy. Kto svoj život položí na obetný oltár alebo v spravodlivom boji, ihneď sa očistí od následkov svojich hriešnych činov a povýši sa do vyššieho životného stavu. Arjuna preto nemal ani najmenší dôvod k nariekaniu.

Žiadna zbraň, meč, oheň, dážď, veterná smršť atď. nemôže zabiť dušu. Ako tento verš naznačuje, bolo vtedy okrem ohňových zbraní aj veľa iných druhov zbraní vyrobených zo zeme, vody, vzduchu, éteru a ďalších elementov. Dnešné zbrane, vrátane nukleárnych, patria k ohňových zbraniam. Proti strelným zbraniam sa používali vodné zbrane, o ktorých dnešná veda nemá ani potuchy. Ďalej existovali zbrane v podobe veterných smrští, o ktorých toho takisto veľa nevieme. Žiadna z týchto smrtonosných zbraní, ani dnešné vynálezy ničivých zbraní však nemôžu duši uškodiť.

Ani puto, ktoré spája individuálnu dušu s pôvodnou Najvyššou Dušou, sa nedá zrušiť. Impersonalisti nikdy nedokážu vysvetliť, ako poklesla individuálna duša na stupeň nevedomosti, v ktorej sa teraz nachádza, a ako ju mohla pokryť iluzórna energia, hmota. Keďže individuálne duše sú večne nepatrné, majú sklon byť pokryté iluzórnou energiou (māyou), a tak sa oddeliť od Pánovej spoločnosti. Podobne zhasne iskra, keď opustí oheň, napriek tomu, že je s ohňom kvalitatívne totožná.

Varāha Purāṇa i Bhagavad-gītā potvrdzujú, že živé bytosti sú oddelenými čiastočkami Najvyššieho Pána. Vo Svojich pokynoch dáva Kṛṣṇa Arjunovi zreteľne najavo, že ani po vyslobodení z ilúzie nestráca duša svoju individualitu. Arjuna sa oslobodil prostredníctvom poznania, ktoré prijal od Kṛṣṇu, no nestal sa tak totožným s Kṛṣṇom.

Všetky vlastnosti nepatrnej duše definitívne dokazujú, že individuálna duša je a vždy zostane nepatrnou čiastočkou. Je veľmi ťažké aplikovať pri tejto príležitosti monistickú teóriu, pretože individuálna duša nemôže nikdy dosiahnuť homogénnu nerozlíšenosť. Po vyslobodení z hmotnej nečistoty môže nepatrná duša zotrvávať ako duchovná iskra v žiari, ktorá vychádza z Najvyššej Božskej Osobnosti, ale inteligentná duša vstúpi na niektorú z duchovných planét, aby žila v spoločnosti Božskej Osobnosti.

Slovo sarva-gataḥ (všadeprítomná) je veľmi dôležité, lebo živé bytosti sa nachádzajú v celom Božom stvorení. Žijú na suchu, vo vode, vo vzduchu, v zemi aj v ohni. Všeobecne sa verí, že oheň dokáže zničiť všetko; tento verš však dokazuje, že oheň nemôže spáliť dušu. Preto niet pochýb, že aj na Slnku žijú živé bytosti, ktoré majú telá prispôsobené tamojším podmienkam. Keby to nebola pravda, potom by slová sarva-gataḥ — žijúca všade — nemali žiadny význam.

Ako už bolo povedané v predchádzajúcich veršoch, duša je taká maličká, že ju nemôžeme vidieť ani pomocou najsilnejšieho mikroskopu; je neviditeľná. Existencia duše sa nedá dokázať pomocou experimentov, ale prostredníctvom vedskeho poznania alebo śruti. Nezostáva nám nič iné, než túto pravdu prijať, pretože iný spôsob porozumenia existencii duše neexistuje, aj keď jej prítomnosť v tele je nepopierateľná. Je veľa vecí, ktoré musíme prijať len na základe vyššej autority. Nikto nemôže poprieť existenciu svojho otca, ktorú prijímame na základe autority svojej matky. Nikto nemôže poprieť matkinu výpoveď, keď nám povie, kedy sme sa narodili a kto je naším otcom, lebo okrem jej slov niet lepšieho dôkazu. Podobne neexistuje iný spôsob, ako porozumieť povahe duše, okrem štúdia Ved. Inými slovami, duša je nepochopiteľná pre toho, kto verí iba experimentálnemu poznaniu. Vedy učia, že duša je vedomie a tiež je vedomá a my to musíme prijať. Duša sa na rozdiel od tela nemení. Ako večne nemenná zostáva v porovnaní s Najvyššou Dušou veľmi maličká. Najvyššia Duša je nekonečne veľká a atomická duša je nekonečne malá, preto sa nemôže rovnať Bohu. Vedy toto poňatie duše opakujú na mnohých miestach a mnohými spôsobmi, aby tak potvrdili jej postavenie. Opakovanie istej veci je nevyhnutné, ak ju chceme dokonale a bezchybne pochopiť.

Vždy jestvuje určitý druh filozofov blízkych buddhistom, ktorí neveria v oddelenú existenciu duše mimo tela. Z Kṛṣṇových slov sa dá poznať, že aj vtedy, keď prednášal Bhagavad-gītu, títo filozofi žili a boli známi ako lokāyatikovia a vaibhāṣikovia. Títo filozofi tvrdia, že duša alebo život vzniká, keď hmotné prvky dosiahnu určitý stupeň vývoja. Dnešní vedci a ateistickí filozofi uvažujú podobne. Podľa nich je telo zlúčeninou fyzických a chemických látok, ktorých vzájomným pôsobením vznikne život. Na tejto myšlienke je postavená antropológia. V súčasnosti jestvuje (predovšetkým v Spojených štátoch) veľa nihilistických pseudonáboženstiev a buddhistických siekt, ktoré neuznávajú nijaké spoločenské, mravné a podobné hodnoty a ktoré sú tiež prívržencami tejto filozofie.

Aj keby Arjuna neveril v existenciu duše, tak ako v ňu neveria stúpenci vaibhāṣickej filozofie, ani tak by nemal dôvod k nariekaniu. Kto by žialil nad stratou nejakej zmesi chemických prvkov a prestal kvôli tomu vykonávať svoje povinnosti? Počas vojny predsa nikto nenarieka, keď sa na zničenie nepriateľa vyplytvajú tony chemikálií. Vaibhāṣická filozofia tvrdí, že ātmā alebo duša je zničená spolu s telom. Preto je jedno, či Arjuna vedsky záver o existencii maličkej duše prijal, alebo nie; ani v jednom prípade nemal dôvod bedákať. Podľa teórie vaibhāṣikov sa z hmoty neprestajne v každom momente rodí veľa nových bytostí a rovnako veľa ich zaniká; preto niet dôvodu smútiť kvôli smrti. Podľa toho Arjunovi nehrozilo, že sa znovu narodí, a preto nemal ani dôvod báť sa následkov, ktoré by ho čakali, keby zabil svojho praotca a učiteľa. Kṛṣṇa však Arjunu uštipačne oslovil „bojovník mocných paží“, lebo neprijímal teóriu vaibhāṣikov, ktorá úplne ignoruje vedsku múdrosť. Ako kṣatriya patril Arjuna do vedskej spoločnosti, a preto sa mal riadiť jej pokynmi.

Každý musí zomrieť a znovu sa narodiť. Naše činy v tomto živote určujú podmienky nášho budúceho života. Takto neustále pokračuje kolobeh rodenia a umierania pre toho, kto nedosiahol vyslobodenie. Tento kolobeh rodenia a umierania však neschvaľuje zbytočné vraždenie, zabíjanie zvierat a vojny, aj keď niekedy je pre udržanie zákona a poriadku v ľudskej spoločnosti nutné použiť násilie.

Vojna na Kuruovskom poli bola celkom nevyhnutná, lebo si to želal Najvyšší, a povinnosťou kṣatriyu je bojovať za spravodlivú vec. Prečo by sa teda Arjuna, ktorý si iba plnil svoju povinnosť, mal báť alebo trápiť pri pomyslení na to, že boj môže jeho príbuzným priniesť smrť? Nebolo vhodné, aby porušil zákon kṣatriyov a vystavil sa tak hrozbe, že bude potrestaný za hriešne konanie, čoho sa obával i on sám. Zanedbaním svojich povinností by aj tak nemohol zabrániť smrti svojich príbuzných, skôr by sa sám vystavil poklesnutiu, pretože by si zvolil nesprávnu cestu.

Sú dva druhy filozofov: jedni veria v existenciu duše a druhí nie. Ani jedni však nemajú dôvod nariekať nad mŕtvym telom. Tí, čo nasledujú zásady vedskeho poznania, nazývajú tých, ktorí v existenciu duše neveria, ateistami. Aj keby sme kvôli debate prijali ateistickú filozofiu, ani vtedy by sme nemali dôvod žialiť. Pred stvorením vesmíru sú hmotné elementy neprejavené a duša zatiaľ jestvuje oddelene, nezávisle od nich. Zo subtílneho neprejaveného stavu hmoty sa manifestuje vesmír, podobne ako sa z éteru tvorí vzduch, zo vzduchu oheň, z ohňa voda a z vody zem, z ktorej sa potom toho prejavuje veľa. Zoberme si napríklad mrakodrap, ktorý je postavený zo zložiek zeme. Keď ho zbúrajú, jeho prejavenie zanikne a opäť zostáva v podobe atómov. Zákon o zachovaní energie platí, rozdiel je len v tom, že veci sú niekedy prejavené, a inokedy nie. Ako teda môže byť prejavený, či neprejavený stav príčinou žiaľu? Skutočnosťou je, že v žiadnom prípade, teda ani v neprejavenom stave, nie je nič celkom stratené. Na počiatku i na konci je všetko neprejavené a len medzi týmito dvoma štádiami je všetko prejavené. Z materiálneho hľadiska tu nejde o nejaký podstatný rozdiel.

Keď prijmeme záver vedskych písiem, ako ho nájdeme v Bhagavad-gīte, že hmotné telá sú pominuteľné a časom zanikajú (antavanta ime dehāḥ), zatiaľ čo duša je večná (nityayoktāḥ śarīriṇaḥ), musíme pamätať na to, že telo je ako odev, a že nad zmenou odevu netreba nariekať. Pre večnú dušu je existencia tela ako sen. V spánku sa nám môže snívať, že sa vznášame vo vzduchu alebo sa vezieme ako kráľ v prepychovom kočiari. No len čo sa zobudíme, vidíme, že sa nevznášame vo vzduchu, ani nesedíme v žiadnom koči. Vedska múdrosť poukazuje na pominuteľnosť hmotného tela a na tomto základe odporúča prijať cestu duchovnej realizácie. Jednoducho, nech veríme v existenciu duše, alebo nie, nemáme žiadny dôvod nariekať nad stratou tela.

Keďže Gītopaniṣad je z veľkej časti postavená na zásadách Upaniṣad, nie je prekvapujúce, že sa podobný verš nachádza aj v Kaṭha Upaniṣade (1.2.7):

Je nesporne obdivuhodné, že nepatrná duša sa nachádza aj v tele obrovského zvieraťa alebo v mohutnom posvätnom banyanovníku, ako aj v mikróboch, ktoré sú také maličké, že sa ich na plochu jedného štvorcového centimetra zmestia miliardy. Ľudia, ktorí nežijú zdržanlivo, majú chabé vedomosti a nemôžu nikdy porozumieť obdivuhodnosti maličkej duše, aj keď to vysvetlila najvyššia autorita v poznaní, ktorá učila aj Brahmu, prvú stvorenú bytosť v našom vesmíre. Väčšina ľudí dnes pre prílišný materializmus nedokáže pochopiť, ako môže taká čiastočka prijať takú obrovskú, alebo na druhej strane takú nepatrnú podobu. Tí, čo poznajú povahu duše, usudzujú, že je obdivuhodná, a tí, ktorí o nej počuli rozprávať, si myslia to isté. Ľudia pomýlení hmotnou energiou sú tak hlboko pohrúžení v zmyslových pôžitkoch, že majú len veľmi málo času na duchovnú realizáciu. Skutočnosťou však je, že bez sebapoznania skončia napokon všetky naše snahy v boji o existenciu porážkou. Títo ľudia možno nevedia, že musia myslieť na dušu a nájsť tak konečné riešenie, ako skoncovať s hmotným utrpením.

Niektorí ľudia, ktorí chcú získať poznanie o duši, niekedy prídu na prednášky, ale vďaka svojej nevedomosti môžu Naddušu (Paramātmu) a maličkú dušu (jīvātmu) mylne považovať za totožné, bez rozlíšenia ich hodnoty. Je veľmi ťažké nájsť človeka, ktorý dokonale chápe postavenie duše a Nadduše, ktorý rozumie ich činnostiam a vzťahu, jedným slovom, všetkému, čo sa ich týka. A ešte ťažšie je nájsť človeka, ktorý získal naozaj plný úžitok z poznania duše a je schopný jej povahu vysvetliť. Keď je však človek schopný rozumieť otázkam týkajúcim sa duše, jeho život bude úspešný.

Najjednoduchší spôsob, ako porozumieť tejto téme, je prijať výroky Bhagavad-gīty, ktoré vyslovila najvyššia autorita, Śrī Kṛṣṇa. Človek sa nemá nechať zviesť inými teóriami. Aby bol schopný prijať Kṛṣṇu ako Najvyššiu Božskú Osobnosť, musí sa podrobiť mnohým pokániam a obetám, či už v tomto alebo v predchádzajúcom živote. To, že Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť môžeme pochopiť vďaka bezpríčinnej milosti čistého oddaného, inak nie.

Týmto veršom zakončuje Kṛṣṇa časť, v ktorej opisuje nemennú dušu. Pri opise jej rozličných aspektov konštatoval, že duša je večná a telo pominuteľné. Preto by sa Arjuna ako kṣatriya nemal vyhýbať svojím povinnostiam zo strachu, že môžu na bojisku zahynúť jeho praotec Bhīṣma a učiteľ Droṇa. Takisto aj my musíme na základe Kṛṣṇovho autoritatívneho postavenia bez najmenších pochýb prijať, že jestvuje duša, ktorá sa odlišuje od tela. Mali by sme odmietnuť názor, že duše niet alebo že život vzniká v určitom štádiu hmotnej evolúcie, ktorá sa zakladá na vzájomnom pôsobení chemických zlúčenín. Napriek tomu, že duša je nesmrteľná, nie je podporované násilie. Iba v čase vojny, keď ide o nevyhnutnú potrebu, sa môže násilie použiť, ale jedine vtedy, keď je schválené Bohom, a nie z vlastného rozmaru.

Členovia druhej zo štyroch spoločenských tried majú na starosti vedenie štátu a ochranu všetkých obyvateľov krajiny. Volajú sa kṣatriyovia. Kṣat znamená „bolesti“ a trāyate znamená „chrániť“. Takže kṣatriya je ten, kto ochraňuje pred bolesťou. Kedysi sa kṣatriyovia cvičili v zabíjaní v lese; ozbrojení iba mečom bojovali s tigrom. Zabitému tigrovi potom poskytovali kráľovskú kremáciu. Tento zvyk dodržiavajú kṣatriyovia v Jaipure až dodnes. Kṣatriyovia sa učia byť majstrovskými bojovníkmi, lebo násilie je niekedy nevyhnutné pre ochranu náboženských zásad. Pre kṣatriyu sa nehodí, aby priamo prijal sannyāsu alebo stav odriekania. Politické nenásilie môže byť oprávnené, nesmie sa však stať zásadou. V náboženských zákonníkoch sa uvádza:

„Tak, ako sa brāhman môže obetovaním zvierat v obetnom ohni povzniesť na nebeské planéty, tak aj kráľ alebo kṣatriya môže dosiahnuť nebeské planéty, keď bojuje proti závistlivému nepriateľovi.“ Zabíjanie nepriateľov na bojisku a zabíjanie zvierat v obetnom ohni sa nemá považovať za násilné činy, ak sú vykonávané podľa náboženských zásad, lebo to prináša všetkým úžitok. Obetované zviera hneď dostane ľudské telo a nemusí transmigrovať z jedného životného druhu do druhého. Brāhmani vďaka týmto obetiam dosiahnu nebeské planéty, rovnako ako kṣatriyovia, ktorých zabijú v boji.

Človek má dva druhy osobitných povinností (sva-dharma). Aby sa mohol vyslobodiť zo svojho podmieneného stavu, musí si podľa náboženských zásad plniť povinnosti, ktoré súvisia s telom, ktoré mu bolo pridelené. Keď dosiahne oslobodenie, získa jeho sva-dharma duchovný charakter a už nie je viac na úrovni hmotného telesného poňatia. V telesnom chápaní života majú brāhmani a kṣatriyovia osobitné povinnosti, ktorým sa nedá vyhnúť. Rozdelenie povinností podľa povahy a sklonov človeka je stanovené Pánom a bližšie je opísané v štvrtej kapitole. Na telesnej úrovni sa sva-dharma nazýva varṇāśrama-dharmaalebo pomocný prostriedok k dosiahnutiu duchovného poznania. Ľudská civilizácia sa začína zavedením varṇāśrama-dharmy, v štádiu osobitných povinností, ktoré boli človeku určené podľa kvality jeho hmotného tela. Plnením si povinností podľa pokynov vyšších autorít sa človek povyšuje na vyššiu životnú úroveň.

Ako najvyšší učiteľ na svete odsudzuje Kṛṣṇa postoj Arjunu, ktorý tvrdil, že tento boj nemôže priniesť nič dobrého a že práve naopak vedie k večnému životu v pekle. Tieto Arjunove úvahy pochádzajú z nevedomosti. Iba nevedomosť je dôvodom Arjunovho rozhodnutia nepoužiť násilie, hoci to bolo jeho povinnosťou. Je hlúpe byť kṣatriya a presadzovať na bojisku nenásilie. V Parāśara-smṛti, náboženských nariadeniach, ktoré ustanovil veľký mudrc a Vyāsadevov otec Parāśara, sa uvádza:

„Povinnosťou kṣatriyu je chrániť občanov pred všetkými problémami, a preto musí niekedy pre zachovanie zákona a poriadku použiť násilie. Jeho povinnosťou je poraziť vojská nepriateľských kráľov a vládnuť tak svetu podľa náboženských zásad.“

Nech sa na to pozrieme z hociktorého uhla, Arjuna nemal dôvod vzdávať boj. Keby svojich nepriateľov porazil, radoval by sa z kráľovstva, a keby v boji zomrel, povýšil by sa na nebeské planéty, ktorých brány by boli preňho otvorené dokorán. V oboch prípadoch by bolo preňho dobré bojovať.

Arjuna bol slávny bojovník; svoju slávu získal, keď bojoval s mnohými veľkými polobohmi, vrátane samotného Śivu, ktorého porazil, keď sa Śiva prezliekol za lovca. Arjuna Śivu bojom potešil a dostal od neho za odmenu zbraň pāśupata-astra. O Arjunovi každý vedel, že je veľkým bojovníkom. I Droṇācārya mu dal požehnanie a venoval mu zvláštnu zbraň, s ktorou mohol zabiť aj svojho učiteľa. Veľa autorít, vrátane vlastného otca, nebeského kráľa Indru, udelilo Arjunovi množstvo vojenských vyznamenaní. Keby sa však vzdal boja, nielenže by zanedbal svoju kṣatriyskú povinnosť, ale prišiel by aj o svoju slávu a dobré meno, čím by si pripravil cestu do pekla. Inými slovami, nedegradoval by kvôli účasti v boji, ale preto, že sa chcel boja vzdať.

Ako priateľ a Arjunov poradca, vyslovuje teraz Kṛṣṇa svoj konečný verdikt ohľadom Arjunovho odmietnutia bojovať. Pán vraví: „Ak odídeš z bojiska ešte pred začiatkom boja, budú ťa ľudia považovať za zbabelca. Ak si aj tak myslíš, že nezáleží na tom, čo budú o tebe hovoriť, hlavne, že si zachrániš život útekom z bojiska, potom ti radím, že by pre teba bolo lepšie zahynúť v boji. Pre ctihodného muža, ako si ty, je potupa horšia ako smrť. Preto by si nemal od strachu pred smrťou zutekať; lepšie je zomrieť na bojisku. To ťa zachráni pred hanbou, ktorú by si pocítil, keby si zneužil Môjho priateľstva a stratil svoje významné postavenie v spoločnosti.“

Kṛṣṇov konečný názor teda je, aby Arjuna v boji radšej zahynul, než aby nebojoval.

Śrī Kṛṣṇa ďalej Arjunovi povedal: „Nemysli si, že veľkí generáli, ako Duryodhana, Karṇa a iní, budú uvažovať, že si bojisko opustil zo súcitu so svojimi bratmi a praotcom. Budú si myslieť, že si utiekol zo strachu o svoj život a ich vysoká mienka o tebe sa zmení.“

Kṛṣṇa bol spočiatku prekvapený Arjunovým nemiestnym súcitom a vysvetlil mu, že taký falošný súcit sa pre Āryu nehodí. Teraz mnohými slovami opodstatnil svoje prehlásenie proti Arjunovmu takzvanému súcitu.

Hoci Arjuna nemal víťazstvo nijako zaručené, mal napriek tomu bojovať, lebo aj keby ho zabili, dostal by sa na nebeské planéty.

Teraz Kṛṣṇa Arjunu priamo vyzýva, aby bojoval, pretože si to sám želá. Človek vedomý si Kṛṣṇu koná bez ohľadu na výsledky svojej činnosti, či už prinášajú šťastie alebo bolesť, zisk alebo stratu, víťazstvo alebo porážku. Keď dospeje k názoru, že všetko treba robiť pre Kṛṣṇu, má transcendentálne vedomie. Taká činnosť neprináša žiadne hmotné následky. Ten, kto koná pre svoj zmyslový pôžitok — je jedno, či pod vplyvom kvality dobra alebo kvality vášne — vystavuje sa buď dobrým, alebo zlým následkom. No ten, kto sa celkom odovzdá Kṛṣṇovi a všetko robí s týmto vedomím, s vedomím Kṛṣṇu, nemá voči nikomu žiadne povinnosti ani záväzky, ako to v normálnom živote zvyčajne býva. V Śrīmad-Bhāgavatame (11.5.41) sa hovorí:

„Kto sa celkom odovzdal Kṛṣṇovi, Mukundovi, a zriekol sa všetkých ostatných povinností, ten nemá voči nikomu žiadne záväzky — ani k polobohom, k mudrcom, k príbuzným, k predkom či k celému ľudstvu.“ Kṛṣṇa toto Arjunovi nepriamo naznačil a v nasledujúcich veršoch to bude vysvetlené podrobnejšie.

Podľa vedskeho slovníka Nirukti sa slovo saṅkhyā vzťahuje na to, čo podrobne opisuje veci, a sāṅkhya označuje filozofiu, ktorá vysvetľuje pravú povahu duše. Yoga znamená ovládanie zmyslov. Arjunova nechuť bojovať v skutočnosti pochádzala z hmotných záujmov. Zabúdal na svoju hlavnú povinnosť a chcel sa vzdať boja, lebo si myslel, že bude šťastnejší, keď svojich príbuzných nezabije, než keby sa mal radovať z kráľovstva po porážke svojich bratancov a bratov, Dhṛtarāṣṭrových synov. V obidvoch prípadoch ide o čistý zmyslový pôžitok. Šťastie, ktoré by ho čakalo po víťazstve nad príbuznými, i šťastie vidieť svojich príbuzných nažive bolo založené na uspokojení jeho zmyslov, pretože bol ochotný zanedbať poznanie a povinnosť. Preto chcel Kṛṣṇa Arjunovi vysvetliť, že keď zabije telo svojho praotca, nezabije samotnú dušu. Vysvetlil, že všetky individuálne osoby, vrátane Jeho samotného, boli večnými jednotlivcami v minulosti, sú jednotlivcami v súčasnosti a zostanú nimi aj v budúcnosti, pretože všetci sme individuálne duše, ktoré menia svojej telesné schránky. V skutočnosti si však našu individualitu zachovávame aj po vyslobodení sa z pút hmotného sveta. Śrī Kṛṣṇa teda Arjunovi podrobne vysvetlil povahu duše a tela. V slovníku Nirukti sa analytické štúdium duše a tela nazýva sāṅkhya. Saṅkhya však nemá nič spoločné so sāṅkhyovskou filozofiou ateistu Kapilu. Už dávno predtým, ako podvodník Kapila predložil svoju sāṅkhyovskú filozofiu, bola filozofia sāṅkhye vysvetlená v Śrīmad-Bhāgavatame pravým Kapilom, inkarnáciou Śrī Kṛṣṇu, ktorý túto filozofiu svojej matke Devahūti. Śrī Kapila veľmi jasne vysvetlil, že puruṣa, Najvyšší Pán, ktorý je aktívny, stvoril tento pominuteľný svet pohľadom na hmotnú prírodu (prakṛti). To je potvrdené v Gīte i vo Vedach. Opis vo Vedach udáva, že Pán pohľadom oplodnil prakṛti nepatrnými individuálnymi dušami. Všetky tieto individuálne duše pracujú v hmotnom svete pre svoj zmyslový pôžitok a očarované hmotnou energiou si myslia, že si užívajú. Táto mentalita ovplyvňuje živú bytosť aj vtedy, keď sa túži vyslobodiť z hmoty; v tomto štádiu má tendenciu stotožňovať sa s Bohom. To je posledná pasca iluzórnej energie alebo klam zmyslových pôžitkov. Len po mnohých a mnohých životoch v takej činnosti, vedenej túžbou po hmotných zmyslových pôžitkoch, sa veľké duše odovzdajú Vāsudevovi, Śrī Kṛṣṇovi, a dosiahnu svoj vytúžený cieľ, Absolútnu Pravdu.

Arjuna prijal Kṛṣṇu za svojho duchovného učiteľa, keď Mu povedal: śiṣyas te 'haṁ śādhi māṁ tvāṁ prapannam. Teraz mu Kṛṣṇa vyloží funkciu buddhi-yogy alebo karma-yogy, vysvetlí mu, ako vykonávať oddanú službu čisto pre potešenie Pánových zmyslov. V desiatom verši desiatej kapitoly sa píše, že buddhi-yoga znamená priamu spoločnosť s Pánom, sídliacim v srdciach všetkých bytostí v podobe Paramātmy. Bez oddanej služby však tento vzťah nemôže jestvovať. Preto ten, kto je zapojený do transcendentálnej láskyplnej oddanej služby Bohu, kto si je vedomý Kṛṣṇu, dosiahne štádium buddhi-yogy vďaka zvláštnej Pánovej milosti. Śrī Kṛṣṇa preto vraví, že čistým poznaním oddanosti v absolútnej láske odmení iba tých, ktorí neustále vykonávajú oddanú službu z transcendentálnej lásky. Takto môže oddaný ľahko dosiahnuť Boha, Jeho večnú a blaženú ríšu.

Buddhi-yoga, o ktorej je reč v tomto verši, predstavuje oddanú službu. Slovom sāṅkhya tu nie je označená sāṅkhya-yoga nepravého Kapilu, preto ju nesmieme zameniť so sāṅkhya-yogou, o ktorej sa hovorí v tomto verši. V tom čase nemala filozofia ateistického Kapilu žiadny vplyv, a preto ani Kṛṣṇa nemal záujem zmieňovať sa tu o takej bezbožnej špekulatívnej filozofii. Pravú sāṅkhyovú filozofiu opísal v Śrīmad-Bhāgavatame pravý Kapila. Slovo sāṅkhya znamená analytický opis tela a duše. Kṛṣṇa opísal Arjunovi povahu duše, aby ho tak priviedol k buddhi-yoge alebo bhakti-yoge. Preto Kṛṣṇova sāṅkhya a sāṅkhya pravého Kapilu sú jedno a to isté: bhakti-yoga. Preto Kṛṣṇa hovorí v Bhagavad-gīte, že iba hlúpi ľudia robia rozdiely medzi sāṅkhya-yogou a bhakti-yogou (sāṅkhya-yogau pṛthag bālāḥ pravadanti na paṇḍitāḥ).

Takže je jasné, že ateistická sāṅkhya nemá nič spoločné s bhakti-yogou, aj keď niektorí hlupáci tvrdia, že Bhagavad-gītā o nej pojednáva.

Malo by nám byť jasné, že buddhi-yoga znamená konať s mysľou uprenou na Kṛṣṇu alebo oddane slúžiť Bohu v plnej blaženosti a s plným poznaním, ktoré táto služba prináša. Kto pracuje iba pre Pánovo potešenie a nehľadí na problémy, koná podľa zásad buddhi-yogy a nachádza sa ustavične v transcendentálnej blaženosti. Vďaka tejto duchovnej činnosti získava človek automaticky Pánovou milosťou transcendentálne poznanie. Takto dosiahne úplné vyslobodenie bez toho, že by na získanie poznania vynaložil nejaké zvláštne úsilie. Medzi činnosťou, pri ktorej si je človek vedomý Kṛṣṇu, a činnosťou konanou s myšlienkou na odmenu v podobe rodinného alebo hmotného šťastia, je podstatný rozdiel. Buddhi-yoga je teda transcendentálna kvalita činnosti, ktorú vykonávame.

Činnosť, pri ktorej sme si vedomí Kṛṣṇu, alebo konanie pre Kṛṣṇu bez očakávania zmyslových pôžitkov je najvyššou transcendentálnou činnosťou. I tá najmenšia snaha potešiť Kṛṣṇu nevyjde nikdy nazmar. Na hmotnej úrovni sú všetky činy, ktoré neboli celkom dokončené, neúspešné, zatiaľ čo na duchovnej úrovni i ten najmenší čin, hoci nedokončený, prináša trvalý úžitok. Preto človek, ktorý urobil niečo pre potešenie Kṛṣṇu, o nič neprichádza, aj keby svoju prácu nedokončil. I jediné percento činnosti vykonanej v tomto duchu umožní človeku, aby nabudúce začal od dvoch percent, zatiaľ čo hmotné činy, ak ich nedokončíme stopercentne, neprinášajú žiadne ovocie. Ajāmila si plnil svoje povinnosti s niekoľko percentným vedomím Kṛṣṇu, ale výsledok, ktorého sa dočkal, bol vďaka Kṛṣṇovej milosti stopercentný. V tejto súvislosti nájdeme pekný verš v Śrīmad-Bhāgavatame (1.5.17):

„Keď niekto zanechá svoje predpísané povinnosti, aby oddane slúžil Bohu, a poklesne, keďže službu nedokončil — o čo taký človek prichádza? Čo však získa ten, čo dokonale vykonával svoje hmotné povinnosti?“ Alebo, ako vravia kresťania: „Na čo je človeku celý svet, keď stratil večnú dušu?“

Hmotné činy a ich následky zanikajú s telom. No čin vykonaný pre Kṛṣṇu, i keď ho preruší smrť, privedie človeka znovu naspäť k vedomiu Kṛṣṇu aj v ďalšom živote. Keď človek pracuje pre Kṛṣṇu, môže si byť istý, že v ďalšom živote dostane ľudské telo, narodí sa v rodine múdreho brāhmaṇa alebo v bohatej a vzdelanej rodine, čo mu umožní ďalší pokrok na ceste za duchovným poznaním. Taká je neporovnateľná sila oddanej služby.

Pevné presvedčenie, že človek dosiahne najvyššiu dokonalosť vedomím Kṛṣṇu, sa nazýva vyavasāyātmikā inteligencia. V Caitanya-caritāmṛte (Madhya 22.62) sa uvádza:

Viera znamená neochvejnú dôveru v niečo vznešené. Človek vedomý si Kṛṣṇu nemusí pri plnení svojich povinností konať vo vzťahu k hmotnému svetu s jeho záväzkami k rodinným tradíciám, k národu alebo k ľudstvu. Všetky naše skutky, dobré či zlé, nás opätovne zamestnávajú v ďalších hmotných činoch. Ak však láskyplne slúžime Kṛṣṇovi, nemusíme sa už ďalej namáhať a snažiť sa dosiahnuť dobré výsledky v našej činnosti. Všetky tieto činy sú na abolútnej úrovni, pretože už nie sú podriadené dualitám, ako je dobro a zlo. Najvyššou dokonalosťou človeka, ktorý si je vedomý Kṛṣṇu, je zrieknutie sa hmotného chápania života. Tento stav je možné automaticky dosiahnuť vďaka postupnému zameraniu mysle na Kṛṣṇu.

Rozhodnosť osoby vedomej si Kṛṣṇu sa zakladá na poznaní, že Vāsudeva alebo Kṛṣṇa je príčinou všetkých príčin (vāsudevaḥ sarvam iti sa mahātmā su-durlabhaḥ; Bg. 7.19). Keď zalejeme koreň stromu, voda sa automaticky rozšíri do konárov a listov. Podobne osoba slúžiaca Kṛṣṇovi preukazuje sebe, rodine, spoločnosti, krajine a ľudstvu tú najväčšiu službu. Ak je Kṛṣṇa s naším konaním spokojný, sú spokojné aj všetky ostatné bytosti.

Služba Kṛṣṇovi sa vykonáva najlepšie pod vedením pravého predstaviteľa Śrī Kṛṣṇu, duchovného učiteľa, ktorý pozná povahu svojho žiaka a môže ho zamestnať v činnostiach určených pre potešenie Kṛṣṇu. Keď sa človek chce odovzdať Kṛṣṇovi, musí Mu odhodlane slúžiť. Musí poslúchať duchovného učiteľa, Kṛṣṇovho predstaviteľa, a prijímať jeho pokyny ako svoje životné poslanie. Śrīla Viśvanātha Cakravartī Ṭhākura nás vo svojich modlitbách k duchovnému učiteľovi učí:

„Keď je duchovný učiteľ spokojný, je spokojná aj Najvyššia Božská Osobnosť. A ak duchovný učiteľ nie je spokojný, nie je možné pokročiť v duchovnom živote. Preto by som mal o ňom rozjímať a prosiť ho o milosť. Najmenej trikrát denne by som mal svojmu duchovnému učiteľovi vzdať pokorné poklony.“

Duchovná realizácia závisí od dokonalého poznania duše a jej odlišnosti od tela, a to nie teoreticky, ale prakticky. Toto poznanie umožňuje človeku prestať s konaním, ktoré vedie len k uspokojovaniu zmyslov a prejavuje sa v plodonosných činnostiach. Oproti tomu ten, ktorého myseľ nie je ovládnutá a zameraná na Kṛṣṇu, musí konať s ohľadom na plody svojich činov.

Ľudia všeobecne nie sú veľmi inteligentní a vďaka ich nevedomosti ich zo všetkého najviac priťahujú činnosti, ktoré sú odporúčané v karma-kāṇdskej časti Ved pre tých, ktorí túžia dosiahnuť isté hmotné výhody. Ich jediným cieľom je pôžitok na nebeských planétach, kde je dostatok žien a vína a kde je tradičné hmotné bohatstvo. Vo Vedach sú odporúčané mnohé obete a hlavne obete známe pod názvom jyotiṣṭoma, ktoré sú určené na povznesenie sa na nebeské planéty. Uvádza sa, že ten, kto sa chce povzniesť na nebeské planéty, musí vykonávať tieto obete. Ľudia s chabými vedomosťami ich však považujú za cieľ vedskeho poznania. Je pre nich veľmi ťažké odhodlať sa k činom, ktoré by potešili Kṛṣṇu. Nebeské planéty, ktoré ponúkajú rozmanité bohatstvo a pôžitok, sa dajú prirovnať k jedovatým kvetom, ktoré svojou vôňou očarujú nevedomého človeka a ten ani netuší nejaké nebezpečenstvo.

V karma-kāṇḍskej časti Ved je uvedené: apāma somam amṛtā abhūma a akṣayyaṁ ha vai cāturmasya-yājinaḥ sukṛtaṁ bhavati. Tým, ktorí vykonávajú štvormesačné odriekanie, je daná možnosť piť nápoj soma-rasa a stať sa tak nesmrteľnými a večne šťastnými. Aj na našej planéte by niektorí ľudia veľmi radi pili soma-rasu, aby boli zdraví a silní a mohli si užívať svojich zmyslov. Títo ľudia neveria vo vyslobodenie sa z hmotnej existencie a priťahujú ich honosné vedske obetné obrady. Sú to prevažne zmyselní ľudia, ktorí netúžia po ničom inom, len po pôžitkoch na nebeských planétach. Na nich sú záhrady nazývané Nandana-kānana, kde sa človek môže stretnúť s anjelsky krásnymi ženami a kde je hojnosť vína (soma-rasy). Také telesné šťastie je nepochybne zmyslové. Preto sú tí, ktorí sa považujú za pánov hmotného sveta, očarení iba hmotným, pominuteľným šťastím.

Slovo samādhi znamená „ustálená myseľ“. Vo vedskom slovníku Nirukti sa hovorí: samyag ādhīyate 'sminn ātma-tattva-yāthātmyam. „Stav, v ktorom je myseľ zameraná na poznanie svojho skutočného „ja“, sa nazýva samādhi.“ Osoby, ktoré vyhľadávajú hmotný pôžitok, alebo osoby, ktoré sú omámené pominuteľnými vecami, sa do samādhi nikdy nedostanú. Títo ľudia sú odsúdení k tomu, aby ich ovládala hmotná energia.

Všetky hmotné aktivity spolu s ich následkami sú riadené tromi kvalitami hmotnej prírody. Ich účelom je prinášať výsledky, a preto sú príčinou nášho otroctva v hmotnom svete. Ak sa Vedy zaoberajú predovšetkým hmotnými činnosťami, je to preto, aby ľudstvo postupne povzniesli na duchovnú úroveň. Kṛṣṇa radí Svojmu priateľovi a žiakovi Arjunovi, aby svoje vedomie povzniesol na transcendentálnu úroveň Vedānta-filozofie, ktorá sa začína otázkami týkajúcimi sa najvyššej transcendencie (athāto brahma-jijñāsā). Všetky živé bytosti v hmotnom svete veľmi ťažko zápasia o svoju existenciu. Po stvorení hmotného sveta im Pán dal vedsku múdrosť, v ktorej im radí, ako žiť, aby sa vyslobodili z hmotného otroctva. Po karma-kāṇḍskej časti Ved, ktorá pojednáva o činoch smerujúcich k dosiahnutiu hmotného pôžitku, ponúkajú písma v podobe Upaniṣad možnosť dosiahnuť duchovnú realizáciu. Upaniṣady patriace k rôznym Vedam, ako aj Bhagavad-gītā, ktorá je súčasťou piatej Vedy — Mahābhāraty — znamenajú začiatok duchovného života.

Pokým jestvuje hmotné telo, jestvujú tiež akcie a reakcie troch kvalít hmotnej prírody. Človek sa musí naučiť znášať protiklady, ako šťastie a nešťastie, teplo a zima atď., a vyslobodiť sa tak z úzkosti, ktorú spôsobujú túžba po zisku a obava zo straty. Tento transcendentálny stav dosiahneme, ak sme si plne vedomí Kṛṣṇu a celkom závisíme od Jeho dobrej vôle.

Účelom obradov a obetí, opísaných v karma-kāṇḍskej časti vedskej literatúry, je povzbudiť človeka k postupnému rozvíjaniu sebarealizácie. Cieľ sebarealizácie je jasne vysvetlený v pätnástej kapitole Bhagavad-gīty (15.15): účelom štúdia Ved je poznať Kṛṣṇu, pôvodnú príčinu všetkého. Sebarealizácia teda znamená pochopiť Kṛṣṇu a pochopiť večný vzťah k Nemu. O vzťahu medzi živými bytosťami a Kṛṣṇom je zmienka i v pätnástej kapitole, v siedmom verši. Individuálne bytosti sú Kṛṣṇovými čiastočkami, a preto obnovenie ich pôvodného vedomia je najvyšším stupňom dokonalosti vedskeho poznania. To je potvrdené aj v Śrīmad-Bhāgavatame (3.33.7):

„Ó, môj Pane, človek, ktorý prednáša Tvoje sväté mená, sa nachádza na najvyššej úrovni duchovnej realizácie, hoci môže pochádzať z nízkej rodiny caṇḍālov (pojedačov psov). Taký človek musel určite vykonať všetky možné pokánia a obete podľa vedskych predpisov, veľakrát preštudovať Vedy a zbaviť sa hriechov očistným kúpeľom na všetkých pútnych miestach. Taký človek je najlepší z Āryov.“

Takže človek musí byť dostatočne inteligentný, aby pochopil zmysel Ved, a nemal iba záľubu v obradoch. Musí sa tiež vzdať túžby povýšiť sa na nebeské planéty za účelom väčšieho zmyslového pôžitku. V dnešnej dobe nie je pre obyčajného človeka možné riadiť sa všetkými pravidlami, ktoré sú potrebné pri vykonávaní vedskych obradov, nie je možné ani dôkladne preštudovať Vedānta-sūtru a všetky Upaniṣady. Vyžaduje to veľa času, energie, znalostí a iných prostriedkov, teda to, čoho v tomto veku nie je práve nazvyš. Ale predsa, spôsob, ako najlepšie poslúžiť poslaniu vedskej kultúry, je spievať sväté Božie mená, ako to odporúča Śrī Caitanya Mahāprabhu, záchranca všetkých pokleslých duší. Keď sa Ho veľký učenec a znalec Ved Prakaśānanda Sarasvatī spýtal, prečo namiesto študovania Vedānty spieva Božie mená ako nejaký sentimentalista, Śrī Caitanya Mahāprabhu mu odpovedal, že Jeho duchovný učiteľ Ho považoval za veľkého hlupáka, a preto Ho požiadal, aby spieval sväté mená Pána Śrī Kṛṣṇu. Keď to urobil, zaplavila Ho extáza. V tomto veku, Kali-yuge, sú ľudia väčšinou nevedomí a nedostatočne kvalifikovaní pre pochopenie Ved. Najlepší spôsob, ako poslúžiť poslaniu Vedānty, je bez priestupkov spievať alebo spevne recitovať sväté Božie mená. Vedānta je posledným slovom vedskej múdrosti a jeho autorom a znalcom je Śrī Kṛṣṇa. Najväčším vedāntistom je tá veľká duša, ktorá nachádza potešenie v spievaní svätých Božích mien. A to je tiež vrchol vedskeho učenia.

Na úvahu sú tu predložené tri faktory: predpísané povinnosti, nezávislá činnosť a nečinnosť. Predpísané povinnosti sú činy, ktoré človek robí podľa toho, v akej kvalite hmotnej prírody sa nachádza. Nezávislá činnosť znamená vykonávanie činov bez schválenia autoritou a nečinnosť znamená zanedbanie predpísaných povinností. Śrī Kṛṣṇa tu Arjunovi radí, aby nebol nečinný, ale aby konal svoju predpísanú povinnosť bez lipnutia na výsledkoch. Ten, kto lipne na výsledkoch svojich činov, je príčinou konania a je za svoje činy tiež zodpovedný; potom si buď užíva, alebo trpí ich následky.

Predpísané povinnosti možno rozdeliť na tri skupiny: obyčajné, naliehavé a žiadúce. Obyčajné povinnosti, ktoré sú vykonávané v súlade s pokynmi písiem, charakterizujú činnosť v kvalite dobra, lebo sú vykonávané bez túžby po plodoch. Činnosti vykonávané s túžbou po výsledkoch človeka zotročujú, a preto sú nepriaznivé. Každý má svoje predpísané povinnosti a každý by mal konať bez lipnutia na výsledkoch. Takéto plnenie si povinností bez sebeckého záujmu vedie nepochybne k vyslobodeniu.

Śrī Kṛṣṇa preto Arjunovi radil, aby bojoval z povinnosti, bez lipnutia na výsledku. Jeho neúčasť v boji by bola formou hmotnej pripútanosti, ktorá nikdy nevedie človeka k spáse. Akákoľvek pripútanosť, kladná či záporná, je vždy príčinou otroctva a žiadna nám nemôže pomôcť vyslobodiť sa z hmotného bytia; a nečinnosť je hriešna. Bojovať z povinnosti bolo teda pre Arjunu jedinou cestou k vyslobodeniu.

Śrī Kṛṣṇa radí Arjunovi, aby nasledoval cestu yogy. Čo je yoga? Yoga znamená sústredenie mysle na Najvyššieho ovládaním večne nepokojných zmyslov. A kto je Najvyšší? Najvyšší je Kṛṣṇa. A keďže On samotný vyzýva Arjunu k boju, nemá Arjuna s následkami boja nič spoločného. Víťazstvo alebo porážka závisia od Kṛṣṇu a Arjunovou povinnosťou je riadiť sa Jeho pokynmi. Vykonávať Kṛṣṇove pokyny je pravá yoga a jej praktické uplatnenie nájdeme v procese nazývanom bhakti-yoga. Jedine prostredníctvom činností, ktoré sú určené na uspokojenie Kṛṣṇu, sa človek môže zbaviť vlastníckeho pocitu. Správny spôsob, ako si plniť povinnosti bhakti-yogy, je stať sa služobníkom Kṛṣṇu alebo služobníkom Jeho služobníka. To je jediná cesta, ktorá môže každému pomôcť v yoge.

Arjuna patril do varṇāśramského spoločenského zriadenia ako kṣatriya. Vo Viṣṇu Purāṇe je uvedené, že cieľom tejto spoločnosti je uspokojiť Viṣṇua. Nikto by nemal — ako je v hmotnom svete pravidlom — uspokojovať samého seba, ale Kṛṣṇu. Preto, ak neuspokojíme Kṛṣṇu, nemôžeme dobre plniť zásady varṇāśramskej spoločnosti. Kṛṣṇa tu Arjunovi nepriamo radí, aby nasledoval Jeho pokyny.

Ten, kto plne zrealizoval svoju skutočnú povahu ako večný služobník Pána, prestane so všetkými činnosťami okrem tej, ktorú robí pre potešenie Kṛṣṇu. Ako už bolo vysvetlené, buddhi-yoga je láskyplná služby Bohu a taká oddaná služba je náležitou činnosťou všetkých živých bytostí. Iba sebci vyhľadávajú pôžitok v plodoch svojej práce, ktorá ich stále viac a viac zaplieta do siete hmotnej existencie. Všetky činnosti, okrem tých, ktoré sú robené pre potešenie Kṛṣṇu, sú hanebné, pretože ich vykonávateľa natrvalo spútavajú v kolobehu rodenia a umierania. Preto sa človek nikdy nemá usilovať o to, aby bol príčinou svojho konania. Všetko treba robiť s mysľou zameranou na Kṛṣṇu a pre Jeho potešenie. Úbožiaci nevedia, ako využiť bohatstvo, ktoré získali vďaka šťastnému osudu alebo ťažkou prácou, a pretože sú sebeckí, nevyužívajú svoju ľudskú energiu v službe Najvyššiemu Pánovi. Človek by mal všetku svoju energiu vložiť do služby Bohu a úspešne tak zavŕšiť svoj život.

Každá živá bytosť si už odnepamäti nahromadila mnoho reakcií za svoje dobré a zlé skutky, a preto si neuvedomuje svoje pravé a večné postavenie. Táto nevedomosť sa však dá odstrániť dodržiavaním pokynov Bhagavad-gīty, ktorá človeka učí, aby sa v každom smere odovzdal Śrī Kṛṣṇovi a vyslobodil sa tak z kolobehu životov a prestal sa trápiť činmi a ich následkami. Arjuna preto dostal radu, aby oddane slúžil Kṛṣṇovi a očistil tak výsledky svojich skutkov.

Oslobodeným živým bytostiam patrí miesto, kde neexistuje žiadne hmotné súženie. Śrīmad-Bhāgavatam (10.14.58) hovorí:

„Tomu, kto prijal ochranu pri lotosových nohách Pána, ktorý je útočiskom celého vesmírneho stvorenia a je známy ako Mukunda alebo darca mukti (vyslobodenia), sa oceán hmotného sveta zdá byť trochou vody, ktorá sa vojde do otlačku kopýtka teliatka. Jeho cieľom sú Vaikuṇṭhaloky, kde nejestvuje hmotné utrpenie, a nie miesta, na ktorých na každom kroku hrozí nebezpečenstvo.“

Kvôli svojej nevedomosti človek nechápe, že hmotný svet je miestom utrpenia, kde nebezpečenstvo číha na každom kroku. Iba z nevedomosti sa menej inteligentní ľudia snažia riešiť problémy života vyhľadávaním pôžitku v plodoch svojich činov a myslia si, že tak môžu byť šťastní. Nevedia, že na tomto hmotnom svete nejestvuje hmotné telo, ktoré by zaručovalo život bez utrpenia. Životné problémy, teda narodenie, staroba, choroby a smrť, sú v hmotnom svete všadeprítomné. No ten, kto porozumie svojmu pravému postaveniu večného Božieho služobníka a zrealizuje postavenie Najvyššej Osobnosti, Śrī Kṛṣṇu, odovzdá sa transcendentálnej láskyplnej službe Jemu. Vďaka tomu získa všetky kvalifikácie potrebné pre vstup na vaikuṇṭhské planéty, kde niet ani strastiplného hmotného života, ani vplyvu času a smrti. Poznať svoju skutočnú podstatu znamená poznať aj Pánovo vznešené postavenie. Kto si chybne myslí, že individuálna duša a Boh sú na rovnakej úrovni, blúdi v temnote, a preto nie je schopný oddane slúžiť Pánovi. Namiesto toho sa sám snaží byť „pánom“ a pripravuje si tak cestu k nekonečnému rodeniu sa a umieraniu. Kto však pochopí, že jeho poslaním je slúžiť, zapojí sa do služby Pánovi a stane sa tak spôsobilý pre vstup na Vaikuṇṭhaloky. Služba obetovaná Pánovi sa nazýva karma-yoga alebo buddhi-yoga, či jednoducho oddaná služba.

Medzi veľkými Pánovými oddanými môžeme nájsť veľa oddaných, ktorí sa stali ľahostajnými k vedskym rituálom vďaka tomu, že vykonávali oddanú službu. Aj skúsený brahmaṇa sa bez problémov stane celkom ľahostajným k obradným rituálom, ktorých cieľom je hmotný pôžitok, keď naozaj pochopí svoj vzťah ku Kṛṣṇovi a Jeho postaveniu. Śrī Mādhavendra Purī, veľký oddaný a ācārya v postupnosti duchovných učiteľov, hovorí:

„Ó, moje tri denné modlitby, prevolávam vám chválu. Ó, očistný kúpeľ, hlboko sa pred tebou klaniam. Ó, polobohovia! Ó, predkovia! Odpustite mi, prosím, moju neschopnosť uctievať vás. Všade, kde som, spomínam na mocného potomka yaduovskej dynastie, na Kṛṣṇu, Kaṁsovho nepriateľa, a tak sa vyslobodzujem z pút svojich hriechov. Myslím si, že mi to stačí.“

Vedske obrady, ktoré okrem iného obsahujú aj prednášanie rôznych modlitieb trikrát denne, kúpanie sa skoro ráno a vzdávanie úcty predkom, sú pre nováčikov povinné. No keď má človek plné vedomie Kṛṣṇu a je celkom odovzdaný transcendentálnej láskyplnej službe Jemu, zľahostajnie k všetkým týmto usmerňujúcim pravidlám, pretože už dosiahol dokonalosť. Keď človek prostredníctvom služby Najvyššiemu Pánovi, Śrī Kṛṣṇovi, dosiahne poznanie, nemusí už viac vykonávať rôzne druhy pokánia a obetí, ktoré sa odporúčajú v zjavených písmach. Rovnako je mrhaním času aj vykonávanie rôznych obradov bez pochopenia, že cieľom Ved je dospieť ku Kṛṣṇovi. Osoba vedomá si Kṛṣṇu transcenduje śabda-brahma, prekročí hranice Ved a Upaniṣad.

Povedať o niekom, že sa nachádza v samādhi, je to isté, ako povedať, že tento človek si plne uvedomuje Kṛṣṇu. V dokonalom samādhi človek realizuje Brahman, Paramātmu a Bhagavāna. Najvyššou dokonalosťou sebarealizácie je pochopiť, že sme večnými Kṛṣṇovými služobníkmi a že našou jedinou úlohou je plniť si svoje povinnosti s mysľou uprenou Naňho. Človeka vedomého si Kṛṣṇu, neochvejného Pánovho oddaného, by nemali rozptyľovať vznešené slová Ved a nemal by robiť výnosné činnosti so snahou povýšiť sa na nebeské planéty. Ten, kto si je vedomý Kṛṣṇu, je s ním v úzkom spojení a môže priamo porozumieť všetkým Jeho pokynom. Ak takto konáme, môžeme si byť istí, že dosiahneme poznanie a dokonalosť v duchovnom živote. Stačí sa len podrobiť Kṛṣṇovmu vedeniu alebo vedeniu Jeho zástupcu, duchovného učiteľa.

Ako možno každého človeka spoznať podľa jeho osobitného postavenia, tak aj človeka vedomého si Kṛṣṇu možno spoznať podľa toho, ako rozpráva, chodí, myslí, cíti atď. Tak ako bohatý človek prejavuje isté známky, podľa ktorých sa dá spoznať, že je bohatý, alebo chorý človek, že je chorý, a učený, že je učený, tak aj osoba s transcendentálnym vedomím má osobitné znaky, o ktorých sa môžeme dozvedieť z Bhagavad-gīty. Najdôležitejší je spôsob, akým osoba vedomá si Kṛṣṇu rozpráva, pretože reč je najvýznamnejšou vlastnosťou každého človeka. Vraví sa, že hlupák sa neprezradí, kým neprehovorí. Pekne oblečeného hlupáka nemožno spoznať, kým neprehovorí, no len čo začne hovoriť, je to jasné. Prvou vlastnosťou osoby vedomej si Kṛṣṇu je, že hovorí iba o Kṛṣṇovi a o veciach, ktoré s Ním súvisia. Ďalšie vlastnosti nasledujú automaticky a budú opísané v nasledujúcich veršoch.

Śrīmad-Bhāgavatam potvrdzuje, že osoba, ktorá láskyplne a oddane slúži Kṛṣṇovi, má dobré vlastnosti veľkých svätcov, zatiaľ čo ten, kto nie je na tejto transcendentálnej úrovni, nemá v skutočnosti žiadne dobré vlastnosti, lebo je isté, že sa bude uchyľovať k svojím mentálnym špekuláciám. Tiež je tu správne podotknuté, že človek musí zavrhnúť všetky druhy túžby po hmotných pôžitkoch, ktoré majú pôvod vo vypočítavej mysli. Tieto hmotné túžby sa nedajú zastaviť umelo, ale môžu bez zvláštneho úsilia postupne zmiznúť, ak človek robí všetko so snahou uspokojiť Kṛṣṇu. Preto by mal každý bez váhania s láskou a oddanosťou slúžiť Kṛṣṇovi, pretože láskyplná oddaná služba človeka okamžite povznáša na úroveň transcendentálneho vedomia. Duchovne vyspelý človek je vždy spokojný, pretože v plnej miere zrealizoval, že je večným služobníkom Najvyššieho Pána. Takto transcendentálne situovaná osoba netúži po zmyslovom uspokojení, ktoré pochádza z bezvýznamného materializmu; radšej zotrváva vo svojej blaženej prirodzenej pozícii, vo večnej službe Najvyššiemu Pánovi.

Slovo muni označuje človeka, ktorý dokáže sústrediť svoju myseľ na rôzne námety bez toho, že by došiel k nejakému skutočnému riešeniu. Každý muni má svoj vlastný názor, s akým sa pozerá na vec, a ak sa niektorý muni neodlišuje svojím názorom od iných, potom sa v pravom zmysle slova nemôže nazývať munim (na cāsāv ṛṣir yasya mataṁ na bhinnam; Mahābhārata, Vana-parva 313.117). Ale sthita-dhīr muni, o ktorom sa tu Kṛṣṇa zmieňuje, sa líši od obyčajného muniho tým, že je vždy pohrúžený v myšlienkach na Kṛṣṇu, lebo prekročil štádium intelektuálneho hĺbania a došiel k záveru, že Śrī Kṛṣṇa, Vāsudeva, je všetko (vāsudevaḥ sarvam iti sa mahātmā su-durlabhaḥ). Preto sa nazýva svätcom ustálenej mysle (praśānta-niḥśeṣa-mano-rathāntara; Stotra-ratna 43). Takého človeka, ktorého myseľ je celkom pohrúžená v myšlienkach na Kṛṣṇu, neznepokojujú tri druhy hmotného utrpenia, lebo ich prijíma ako Božiu milosť. Keďže si je vedomý svojich predchádzajúcich priestupkov, považuje sa za hodného väčších utrpení a chápe, že jeho utrpenie bolo Pánovou milosťou znížené na minimum. Podobne, keď je šťastný, nepovažuje sa za hodného takého šťastia, lebo si uvedomuje, že v tomto priaznivom postavení, ktoré mu umožňuje lepšie slúžiť Bohu, sa nachádza len vďaka Pánovej milosti. Vo svojej láskyplnej službe je vždy nebojácny, činorodý a nič nerobí so záľubou alebo s nevôľou. Záľubou sa rozumie plnenie si povinností pre vlastné zmyslové uspokojenie, no počas neprítomnosti zmyslového pôžitku sa dostaví nevôľa. Ten však, ktorého myšlienky sú neprestajne pohrúžené v myšlienkach na Kṛṣṇu, necíti ani pripútanosť, ani nevôľu, pretože svoj život zasvätil službe Bohu. Následkom toho sa nenahnevá, keď jeho snaha nie je úspešná, a zostáva nezlomný vo svojom úsilí.

V hmotnom svete neustále prichádzajú zmeny, či už dobré, alebo zlé. Toho, kto medituje o Kṛṣṇovi a o oddanej službe, tieto zmeny neovplyvňujú a neovplyvňuje ho ani dobro či zlo. Kým sa nachádzame v hmotnom svete, sme neustále vystavení dobru a zlu, pretože tento svet je plný dualít. No toho, kto je pohrúžený v myšlienkach na Kṛṣṇu, tieto duality neovplyvňujú, lebo jeho záujem je zameraný len na absolútne dobro — na Śrī Kṛṣṇu. Takéto rozjímanie o Kṛṣṇovi privádza človeka do dokonalého transcendentálneho stavu, odborne nazývaného samādhi.

Toto je odpoveď na otázku, ktorá sa týkala postavenia yogīna. Yogīn, oddaný alebo sebarealizovaná duša sa dá spoznať podľa toho, že je schopný ovládať svoje zmysly. Väčšina ľudí však svojím zmyslom slúži a riadi sa ich rozkazmi. Zmysly sa dajú prirovnať k jedovatým hadom; chcú si robiť, čo sa im zachce, bez akéhokoľvek obmedzovania. Yogīn alebo oddaný však musí byť veľmi silný, aby ako zaklínač hadov mohol ovládať svoje zmysly podobné hadom. Nikdy im nedovolí robiť niečo nezávisle.

V zjavených písmach je veľa predpisov, ktoré vravia o tom, ako sa človek musí a nesmie chovať. Ak sa nedokáže riadiť týmito príkazmi a zákazmi a neobmedzí svoje zmyslové pôžitky, nemôže svoje myšlienky plne sústrediť na Kṛṣṇu. Najlepším príkladom, ktorý ilustruje túto myšlienku, je korytnačka. Znázorňuje, ako by mal človek svoje zmysly vždy používať v službe Pánovi. Korytnačka môže hocikedy stiahnuť svoje údy a opäť ich podľa potreby vysunúť. Podobne ľudia vedomí si Kṛṣṇu používajú svoje zmysly, len aby oddane slúžili Kṛṣṇovi, inak nie. Arjuna bol poučený, aby používal zmysly v službe Pánovi, nie pre vlastný zmyslový pôžitok.

Ak človek nie je na transcendentálnej úrovni, nemôže zanechať zmyslový pôžitok. Obmedzovať zmysly rôznymi pravidlami a príkazmi je ako zakazovať chorému niektoré jedlá. Pacient nielenže nemá tieto zákazy rád, ale mu na zakázané jedlo ani neprejde chuť. Podobne sa obmedzovanie zmyslov pomocou yogy, napr. aṣṭāṅga-yogy, ktorá zahŕňa rôzne fázy (yama, niyama, āsana, prāṇāyāma, pratyāhāra, dhāraṇā, dhyāna atď.), odporúča menej inteligentným ľuďom, ktorí nemajú znalosti o lepšej metóde. No toho, kto počas svojho láskyplného slúženia Kṛṣṇovi spoznal krásu Najvyššieho Pána, už viac nepriťahujú mŕtve hmotné veci. Obmedzenia v duchovnom živote sú určené pre nováčikov a sú dobré, dokým človek nezíska ozajstnú chuť pre vedomie Kṛṣṇu. Ak si je človek naozaj vedomý Kṛṣṇu, hmotné veci preňho automaticky strácajú príťažlivosť.

Je množstvo veľkých učencov, filozofov a transcendentalistov, ktorí skúšajú ovládnuť zmysly, no napriek svojej snahe môžu aj najpokročilejší z nich padnúť za obeť hmotnému zmyslovému pôžitku vďaka nestálej mysli. Napríklad Viśvāmitru, veľkého učenca a dokonalého yogīna, zviedla Menakā, aj keď sa snažil ovládať svoje zmysly yogou a prísnym odriekaním. V dejinách nájdeme prirodzene veľa podobných príkladov. Ovládanie mysle a zmyslov je veľmi ťažké, ak ich nezamestnáme oddanou láskyplnou službou Kṛṣṇovi.

Pokým človek neuprie svoje myšlienky na Kṛṣṇu, nemôže zanechať svoje hmotné činnosti. Praktickým príkladom je Śrī Yamunācārya, veľký svätec a oddaný, ktorý povedal:

„Odvtedy, čo je moja myseľ zapojená v láskyplnej službe Śrī Kṛṣṇovi a ja sa teším zo stále nových transcendentálnych radostí, odvraciam svoju tvár, keď si spomeniem na pohlavný styk so ženou, a odpľujem si pri tejto myšlienke.“

Služba a láska ku Kṛṣṇovi prináša takú veľkú duchovnú radosť, že hmotné pôžitky sa automaticky stávajú nechutnými. Je to, ako keď hladný človek utíši svoj hlad dostatočným množstvom výživnej potravy. Ani veľký yogīn Durvāsā Muni nemohol ovplyvniť Mahārāja Ambarīṣa, ktorého myseľ bola zamestnaná myšlienkami na Kṛṣṇu.

Tento verš jasne dokazuje, že vedomie Kṛṣṇu je najvyššou formou yogy. Keď si človek nie je vedomý Kṛṣṇu, potom je preňho absolútne nemožné ovládať svoje zmysly. Veľký mudrc Durvāsa Muni si raz našiel zámienku pre hádku s kráľom Ambarīṣom. Z pýchy sa zbytočne rozhneval a nebol schopný ovládnuť svoje zmysly. Aj keď Mahārāja Ambarīṣa nebol taký mocný yogīn ako Durvāsa Muni, vyšiel napokon zo sporu víťazne, pretože bol Pánovým oddaným a mlčky znášal všetky mudrcove krivdy. Kráľ dokázal ovládnuť svoje zmysly vďaka vlastnostiam, ktoré sú opísané v Śrīmad-Bhāgavatame (9.4.18-20):

„Kráľ Ambarīṣa vždy zamestnával svoju myseľ rozjímaním o lotosových nohách Śrī Kṛṣṇu, svoju reč používal na opisovanie Pánovho transcendentálneho sídla, svoje ruky na upratovanie Pánovej svätyne, svoje uši k načúvaniu príbehom o Pánových zábavách, svojimi očami vnímal Pánove transcendentálne podoby, svoj hmat zamestnával úctivým dotýkaním sa tiel oddaných, svoj nos ovoniavaním kvetov obetovaných Pánovým lotosovým nohám, svoj jazyk ochutnávaním lístkov posvätnej rastlinky tulasī, ktoré boli obetované Kṛṣṇovi, svoje nohy používal na navštevovanie posvätných miest a Pánových chrámov, svojou hlavou sa pokorne klaňal Pánovi a túžil plniť len Pánove túžby — všetky tieto činnosti ho urobili spôsobilým stať sa Pánovým čistým oddaným.“

Slová mat-para tu majú veľký význam. Príklad s Mahārājom Ambarīṣom dobre znázorňuje, ako sa stať mat-para, čistým oddaným. Śrīla Baladeva Vidyābhūṣaṇa, veľký učenec a ācārya v tradícii čistých oddaných, poznamenal: mad-bhakti-prabhāvena sarvendriya-vijaya-pūrvikā svātma-dṛṣṭiḥ sulabheti bhāvaḥ. „Zmysly možno dokonale ovládnuť iba silou oddanej služby Kṛṣṇovi.“ Dá sa použiť aj príklad s ohňom — ako plamene spália všetko, čo je v miestnosti, tak aj Śrī Viṣṇu, sídliaci v srdci, spáli všetky nečistoty. Yoga-sūtra odporúča meditovať o Viṣṇuovi, a nie o vzduchoprázdne. Takzvaní yogīni, ktorí nemeditujú o Viṣṇuovi, iba plytvajú časom vo svojom ničotnom hľadaní akýchsi vidín. Skutočným cieľom yogy je byť si vedomý Kṛṣṇu, byť oddaným Božskej Osobnosti.

Kto nemá vedomie Kṛṣṇu, podlieha hmotným túžbam, keď rozjíma nad zmyslovými predmetmi. Zmysly sú svojou povahou vždy činné, a preto ak nie sú zamestnané v transcendentálnej láskyplnej službe Kṛṣṇovi, musia byť zamestnané v službe materializmu. Každý v hmotnom svete, vrátane Śivu a Brahmu, o iných polobohoch na nebeských planétach ani nehovoriac, je vystavený vplyvu zmyslových predmetov. Jediný spôsob, ako sa dostať z labyrintu hmotnej existencie, je byť si vedomý Kṛṣṇu. Śiva raz hlboko meditoval; keď ho však krásna Pārvatī vyzvala k zmyslovému pôžitku, Śiva s jej ponukou súhlasil a z ich spojenia sa narodil Kārtikeya. Keď mladého oddaného Haridāsa Ṭhākura podobne zvádzala samotná Māyādevī v podobe pôvabnej ženy, ľahko v skúške obstál vďaka svojej rýdzej oddanosti Kṛṣṇovi. Ako vyplýva z verša Śrī Yamunācāryu, ozajstný Pánov oddaný zavrhuje všetok hmotný zmyslový pôžitok vďaka vyššiemu pôžitku duchovnému, ktorý pochádza zo styku s Pánom. To je kľúč k úspechu. Preto ten, kto nemá vedomie Kṛṣṇu, nakoniec v snahe ovládnuť svoje zmysly neuspeje, aj keby bol akokoľvek šikovný pri ich ovládaní umelým potlačovaním. I tá najmenšia myšlienka na zmyslový pôžitok ho zvedie k uspokojovaniu svojej žiadostivosti.

Śrīla Rūpa Gosvāmī nám hovorí:

Rozvíjaním nášho duchovného vedomia môžeme zrealizovať, že v oddanej službe má všetko svoje miesto. Tí, čo nemajú znalosť o duchovných činnostiach robených s láskou pre Kṛṣṇu, sa umelo pokúšajú vyhýbať sa hmotným predmetom a napriek tomu, že túžia po vyslobodení z hmotného otroctva, dokonalosť odriekania nedosiahnu. Ich takzvané odriekanie sa volá phalgu — podradnejšie. Oproti tomu človek vedomý si Kṛṣṇu vie, ako všetko použiť v službe Pánovi, a nestane sa obeťou materializmu. Stúpenci neosobnej filozofie napríklad neuznávajú, že Boh alebo Absolútny môže jesť, pretože je neosobný. Zatiaľ čo sa stúpenec neosobnej filozofie vyhýba dobrému jedlu, oddaný vie, že všetko treba robiť pre Kṛṣṇov pôžitok, lebo si uvedomuje, že Kṛṣṇa zje všetko, čo Mu s láskou a oddanosťou obetuje. Po obetovaní jedla Kṛṣṇovi zje zvyšky nazývané prasādam. Takto všetko zduchovnie a oddanému nehrozí poklesnutie do hmotnej existencie. Prijíma prasādam s vedomím, že potešil Kṛṣṇu, zatiaľ čo neznaboh to odmieta a považuje prasādam za hmotné. Preto sa impersonalista nemôže kvôli svojmu umelému odriekaniu tešiť zo života a aj to najmenšie vzrušenie mysle ho opäť stiahne do víru hmotnej existencie. Vraví sa, že aj keď taká duša dosiahne vyslobodenie, napokon predsa poklesne, pretože nebola podporená oddanou službou.

Ako už bolo povedané, človek síce môže prostredníctvom nejakej umelej metódy navonok ovládať svoje zmysly, no v skutočnosti platí, že kým ich nezamestná v transcendentálnej službe Pánovi, je tu vždy hrozba poklesnutia. Môže sa zdať, že oddaný, ktorý láskyplne slúži Kṛṣṇovi, je na hmotnej úrovni, ale v skutočnosti nie je pripútaný k zmyslovým činom, lebo si je vedomý Kṛṣṇu. Ide mu len o to, aby uspokojil Kṛṣṇu. Preto je transcendentálny voči čomukoľvek, čo mu je milé i nemilé. Na Kṛṣṇovo želanie sa oddaný zdrží určitých činností, ktoré by inak vykonal pre svoje osobné uspokojenie, a takisto urobí pre Jeho potešenie to, čo by za normálnych okolností nikdy nespravil. Preto je vždy pánom svojich činov, lebo sa riadi Kṛṣṇovými pokynmi. Také vedomie môže oddaný získať vďaka bezpríčinnej milosti Pána, aj keď má sklon k zmyslovému pôžitku.

Dokiaľ človek nemá vedomie Kṛṣṇu, nemôže nájsť pokoj.To je potvrdené i v dvadsiatom deviatom verši piatej kapitoly: až keď človek pochopí, že jedine Kṛṣṇa sa môže radovať zo všetkých dobrých výsledkov vykonaných obetí a odriekania, že vlastní všetky vesmírne stvorenia a že je skutočným priateľom všetkých tvorov, potom môže získať ozajstný pokoj. Preto, ak si človek nie je vedomý Kṛṣṇu, nemôže mať jeho myseľ definitívny cieľ. Nepokoj pochádza z toho, že človek nemá konečný cieľ; keď si je však istý, že Kṛṣṇa je najvyšším užívateľom a priateľom všetkých a všetkého, potom môže s vyrovnanou mysľou nájsť pokoj. Preto je ten, kto koná bez vzťahu ku Kṛṣṇovi, stále znepokojený a chýba mu pokoj, aj keď predstiera vyrovnanosť a duchovný pokrok. Vedomie Kṛṣṇu sa automaticky prejavuje pokojom, ktorý sa dá dosiahnuť iba vo vzťahu ku Kṛṣṇovi.

Keď nie sú všetky zmysly zamestnané v službe Pánovi, hrozí, že i jeden z nich, ktorý vyhľadáva hmotný pôžitok, môže zviesť oddaného z cesty duchovnej sebarealizácie. Preto je veľmi dôležité, aby sme ako Mahārāja Ambarīṣa zamestnali všetky svoje zmysly v službe Kṛṣṇovi. To je najlepší spôsob, ako ovládnuť myseľ.

Túžby po uspokojovaní vlastných zmyslov sa môžeme zbaviť iba tým, že ich zamestnáme v transcendentálnej láskyplnej službe Kṛṣṇovi. Tak ako možno nepriateľa premôcť silnejším protivníkom, aj zmysly možno podmaniť oddanou službu, a nie ľudským úsilím. Kto pochopil, že skutočná múdrosť znamená láskyplne slúžiť Kṛṣṇovi a že toto umenie treba rozvíjať pod vedením pravého duchovného učiteľa, ten sa nazýva sādhaka alebo osoba hodná vyslobodenia.

Sú dva druhy inteligentných ľudí. Jedni sú inteligentní v oblasti hmotných aktivít zaručujúcich zmyslový pôžitok a druhí sú jasnozriví a otvorení pre rozvíjanie duchovného poznania. Konanie osvieteného človeka je „nocou“ pre toho, kto je zaneprázdnený po hmotnej stránke. Materialisti si nie sú vedomí svojej duchovnej totožnosti a zotrvávajú tak v nočnom spánku. Hĺbavý človek však zostáva počas „noci“ materialistických ľudí bdelý. Tento človek pri svojom postupnom pokroku v duchovnom živote pociťuje transcendentálnu radosť, zatiaľ čo hmotne zaneprázdnený človek, ktorý o duchovnej realizácii nemá ani tušenia, sníva o rôznych zmyslových radostiach. Niekedy je vo svojom sne šťastný a niekedy nešťastný. Múdry človek je k materiálnemu šťastiu a nešťastiu vždy ľahostajný; pokračuje vo svojich duchovných činnostiach a nenechá sa vyrušovať hmotnými okolnosťami.

Hoci sa do šíreho oceánu vlieva veľa vody, predovšetkým v období dažďov, oceán zostáva rovnaký a nevystupuje zo svojich brehov. To sa dá povedať aj o osobe vedomej si Kṛṣṇu. Kým máme hmotné telá, túžby po zmyslovom pôžitku neutíchajú. Oddaný sa však nimi nedá rušiť vďaka svojej duchovnej dokonalosti. Človeku vedomému si Kṛṣṇu nič nechýba, lebo Kṛṣṇa mu dáva všetky hmotné potreby. Preto je ako oceán večne nemenný a spočíva sám v sebe. Túžby môžu doňho prúdiť ako rieky do oceánu, ale on zostáva vo svojom konaní pevný a túžby po zmyslovom pôžitku ho ani trochu neznepokojujú. Človeka vedomého si Kṛṣṇu môžeme spoznať podľa nezáujmu o hmotné zmyslové pôžitky, aj keď túžba po nich zostáva. Keďže je spokojný v transcendentálnej láskyplnej službe Kṛṣṇovi, je stály ako oceán, a nachádza sa v úplnom pokoji. Tí, ktorí sa snažia uspokojovať svoje túžby hmotným pokrokom a niekedy aj spásou, nikdy nedosiahnu mier. Tí, čo pracujú pre plody svojej práce, tí, ktorí hľadajú spásu, a tiež yogīni, ktorí sa usilujú získať mystické sily, sú nešťastní, lebo ich túžby zostanú nenaplnené. Ale človek vedomý si Kṛṣṇu je šťastný v službe Bohu, a preto nevyhľadáva uspokojovanie svojich túžob. V skutočnosti ani netúži po vyslobodení z takzvaného hmotného zajatia. Kṛṣṇov oddaný nemá žiadne hmotné túžby, a preto sa raduje z dokonalého pokoja a mieru.

Zbaviť sa túžob znamená nežiadať nič pre svoje zmyslové uspokojenie. Inými slovami, túžba byť si vedomý Kṛṣṇu v skutočnosti znamená nemať žiadne hmotné túžby. Človek môže mať dokonalé vedomie Kṛṣṇu, keď chápe svoje skutočné postavenie večného Kṛṣṇovho služobníka, nestotožňuje sa s telom a neprivlastňuje si nič na tomto svete. Kto dosiahol túto dokonalosť, vie, že keďže Kṛṣṇa je vlastníkom všetkého, čo jestvuje, všetko treba použiť pre Jeho potešenie. Arjuna nechcel bojovať, lebo to odporovalo jeho zmyslovému uspokojeniu, a predsa bojoval, keď získal plné vedomie Kṛṣṇu, lebo si to Śrī Kṛṣṇa želal. Aj keď on sám bojovať nechcel, pre Kṛṣṇu bojoval, ako najlepšie vedel. Túžba potešiť Kṛṣṇu v skutočnosti znamená nemať túžby; to nie je umelý pokus o odstránenie túžob. Žiadny človek nemôže odstrániť túžby alebo zmysly, musí však zmeniť ich kvalitu. Ten, kto nemá hmotné túžby, s istotou vie, že všetko patrí Kṛṣṇovi (īśāvāsyam idaṁ sarvam), a preto si na nič nenárokuje. Toto transcendentálne poznanie je založené na sebarealizácii, ktorá obsahuje dokonalé poznanie, že každá živá bytosť je duchovná a večná čiastočka Kṛṣṇu, a preto sa Mu nikdy nevyrovná, ani Ho nikdy neprekoná. Keď takto spoznáme Kṛṣṇu, dosiahneme skutočný mier.

Vedomie Kṛṣṇu alebo duchovný život môže človek dosiahnuť za okamih — alebo ho nedosiahne ani za milióny rokov. Je to len otázka pochopenia a prijatia skutočnosti. Khaṭvāṅga Mahārāja dosiahol dokonalosť pár minút pred smrťou vďaka tomu, že sa odovzdal Kṛṣṇovi.

Nirvāṇa znamená koniec hmotného života. Podľa buddhistickej filozofie, ktorá sa odlišuje od učenia Bhagavad-gīty, nejestvuje po skončení hmotného bytia nič, len prázdnota. Skutočný život začína až po skončení hmotnej existencie. Zaťatému materialistovi stačí skutočnosť, že hmotný život raz skončí, ale duchovne pokročilé osoby veľmi dobre vedia, že po takzvanej smrti nasleduje ďalší život. Ak sa človeku ešte pred smrťou pošťastí získať vedomie Kṛṣṇu, ihneď dosiahne absolútnu úroveň brahma-nirvāṇa.

Medzi Božím kráľovstvom a oddanou službou Bohu nie je rozdiel. Keďže sú na absolútnej úrovni, človek zapojený v transcendentálnej láskyplnej službe dospeje do duchovného kráľovstva. Cieľom činov v hmotnom svete je zmyslový pôžitok, zatiaľ čo činy v duchovnom svete sú určené pre potešenie Kṛṣṇu. Vedomie Kṛṣṇu znamená okamžité dosiahnutie Brahmanu už v tomto živote a ten, kto si je vedomý Kṛṣṇu, už vstúpil do Božieho kráľovstva.

Brahman je úplným protikladom hmoty. Preto brāhmī sthiti znamená „za hranicami hmotných činností.“ Bhagavad-gītā potvrdzuje, že ten, kto sa venuje oddanej službe Kṛṣṇovi, je vyslobodený z hmotného zajatia (sa guṇām samatītyaitān brahma-bhūyāya kalpate; Bg. 14.26). Brāhmī sthiti je teda vyslobodenie z hmotného otroctva.

Śrīla Bhaktivinoda Ṭhākura vysvetlil, že táto druhá kapitola Bhagavad-gīty je zhrnutím celého diela. Témy, ktoré Bhagavad-gītā preberá, sú karma-yoga, jñāna-yoga a bhakti-yoga. V druhej kapitole boli jasne opísané karma-yoga a jñāna-yoga a Kṛṣṇa v nej podal aj náznak bhakti-yogy.