ŚB 9.22.12-13

देवापि: शान्तनुस्तस्य बाह्लीक इति चात्मजा: ।
पितृराज्यं परित्यज्य देवापिस्तु वनं गत: ॥ १२ ॥
अभवच्छान्तनू राजा प्राङ्‌महाभिषसंज्ञित: ।
यं यं कराभ्यां स्पृशति जीर्णं यौवनमेति स: ॥ १३ ॥
devāpiḥ śāntanus tasya
bāhlīka iti cātmajāḥ
pitṛ-rājyaṁ parityajya
devāpis tu vanaṁ gataḥ
abhavac chāntanū rājā
prāṅ mahābhiṣa-saṁjñitaḥ
yaṁ yaṁ karābhyāṁ spṛśati
jīrṇaṁ yauvanam eti saḥ

Palabra por palabra

devāpiḥDevāpi; śāntanuḥŚāntanu; tasyade él (de Pratīpa); bāhlīkaḥBāhlīka; itiasí; catambién; ātma-jāḥlos hijos; pitṛ-rājyamla propiedad paterna, el reino; parityajyarechazando; devāpiḥDevāpi, el mayor; tuen verdad; vanamal bosque; gataḥse marchó; abhavatfue; śāntanuḥŚāntanu; rājāel rey; prākantes; mahābhiṣaMahābhiṣa; saṁjñitaḥmuy famoso; yam yamtodo el que; karābhyāmcon sus manos; spṛśatitocado; jīrṇampor viejo que fuese; yauvanamjuventud; etiobtenía; saḥél.

Traducción

Los hijos de Pratīpa fueron Devāpi, Śāntanu y Bāhlīka. Devāpi abandonó el reino de su padre y se fue al bosque, de modo que Śāntanu fue coronado rey. Śāntanu, que en su vida anterior había sido Mahābhiṣa, tenía la habilidad de transformar a los ancianos en jóvenes con tan solo tocarles con las manos.