Bg. 6.10
Verš
ātmānaṁ rahasi sthitaḥ
ekākī yata-cittātmā
nirāśīr aparigrahaḥ
Synonyma
yogī — transcendentalista; yuñjīta — musí svoju myseľ sústrediť na Kṛṣṇu; satatam — neustále; ātmānam — on sám (telom, mysľou a vlastným „ja“); rahasi — v ústraní; sthitaḥ — zotrváva; ekākī — sám; yata-citta-ātmā — vždy pozorne ovláda svoju myseľ; nirāśīḥ — ničím nepriťahovaný; aparigrahaḥ — bez túžby vlastniť.
Překlad
Transcendentalista by mal neustále zamestnávať svoje telo, myseľ a svoje „ja“ vo vzťahu k Najvyššiemu, žiť osamote v ústraní a vždy pozorne ovládať svoju myseľ. Mal by sa zbaviť vlastníckych túžob a pocitov.
Význam
Sú rôzne stupne realizácie Kṛṣṇu, a to Brahman, Paramātmā a Najvyššia Božská Osobnosť. Stručne povedané, vedomie Kṛṣṇu znamená neprestajne slúžiť s láskou a oddanosťou Kṛṣṇovi. Tí, čo sú pripútaní k neosobnému Brahmanu, alebo tí, čo meditujú o Najvyššej Duši (Paramātme), sú si tiež čiastočne vedomí Kṛṣṇu, lebo neosobný Brahman je žiara vychádzajúca z Kṛṣṇovho tela a Paramātmā je Kṛṣṇova všeprenikajúca expanzia. Lenže človek vedomý si Kṛṣṇu vie, čo je Brahman a kto je Paramātmā, lebo pozná Absolútnu Pravdu dokonale. Je najvyšším transcendentalistom, zatiaľ čo impersonalista alebo yogīn si je vedomý Kṛṣṇu len nedokonale.
Všetkým transcendentalistom sa odporúča, aby sa vytrvalo pridŕžali svojej vytýčenej cesty, aby skôr či neskôr dosiahli najvyššiu dokonalosť. Prvou povinnosťou transcendentalistu je vždy upriamovať svoju myseľ na Kṛṣṇu. Človek by mal stále myslieť na Kṛṣṇu a nezabudnúť Naňho ani na okamih. Sústredenie mysle na Najvyššieho sa nazýva samādhi alebo vnútorné vytrženie. Aby sme mohli sústrediť svoju myseľ, mali by sme sa zdržiavať v ústraní a vyhýbať sa tak rušivému vplyvu vonkajších predmetov. Mali by sme si pozorne vyberať medzi prospešnými a neprospešnými podmienkami, ktoré môžu ovplyvniť našu duchovnú realizáciu. Musíme byť celkom rozhodní a netúžiť po zbytočných hmotných veciach, ktoré by v nás vzbudili túžbu po majetku.
Ak si je človek bezprostredne vedomý Kṛṣṇu, sú všetky predbežné kroky a získanie dokonalosti prirodzene zahrnuté vo vykonávaní bhakti-yogy, lebo vedomie Kṛṣṇu znamená úplné sebaodriekanie, ktoré takmer vylučuje možnosť túžby po hmotnom majetku. Śrīla Rūpa Gosvāmī charakterizuje vedomie Kṛṣṇu takto:
nirbandhaḥ kṛṣṇa-sambandhe, yuktaṁ vairāgyam ucyate
hari-sambandhi-vastunaḥ
mumukṣubhiḥ parityāgo
vairāgyaṁ phalgu kathyate
„Človek, ktorý na ničom nelipne a zároveň všetko používa v službe Kṛṣṇovi, sa v skutočnosti zbavil vlastníckeho pocitu. Na druhej strane ten, kto sa všetkého zrieka bez toho, že by vedel, aký to má vzťah ku Kṛṣṇovi, nie je vo svojom odriekaní taký dokonalý.“ (Bhakti-rasāmṛta-sindhu 2.255-256)
Človek vedomý si Kṛṣṇu dobre vie, že všetko patrí Kṛṣṇovi, a preto netúži po osobnom majetku a nechce nič vlastniť. Vie, ako prijímať všetko, čo je vhodné pre jeho pokrok vo vedomí Kṛṣṇu, a odmieta všetko, čo tomuto pokroku bráni. Keďže je stále na čistej duchovnej úrovni, transcenduje hmotu a žije vždy sám, pretože s ľuďmi, ktorí si nie sú vedomí Kṛṣṇu, nemá nič spoločné. Preto je Kṛṣṇu si vedomý človek dokonalým yogīnom.