Bg. 2.16

Hmotné telo nemá trvalú existenciu. Aj moderná lekárska veda priznáva, že bunky v tele sa každým okamihom neprestajne menia a spôsobujú tak rast a zánik tela. Duša má však trvalú existenciu a zostáva rovnaká napriek všetkým premenám tela a mysle. To je rozdiel medzi hmotou a dušou. Telo sa stále mení, zatiaľ čo duša je večná. K tomuto záveru dospeli stúpenci osobnej i neosobnej filozofie. Táto skutočnosť je potvrdená tiež vo Viṣṇu Purāṇe (jyotīṁṣi viṣṇur bhuvanāni viṣṇuḥ; 2.12.38). Uvádza sa, že v duchovnom svete majú Viṣṇu a Jeho planéty samožiariacu duchovnú existenciu. Slová sataḥ — to, čo je večné — a asataḥ — to, čo je iluzórne — sa vzťahujú iba na dušu a hmotu.

Toto je začiatok Kṛṣṇovho učenia, ktoré je určené pre živé bytosti pomýlené vplyvom nevedomosti. Odstrániť nevedomosť znamená obnoviť večný vzťah medzi uctievateľom a objektom uctievania a tiež pochopiť rozdiel medzi Najvyšším Pánom a Jeho nepatrnými časťami, živými bytosťami. Povahe Najvyššieho môžeme porozumieť prostredníctvom dôkladného skúmania našej pravej podstaty, a tak dospejeme k poznaniu, že rozdiel medzi nami a Bohom je ako rozdiel medzi časťou a celkom. Vo Vedānta-sūtre a v Śrīmad-Bhāgavatame je Najvyšší Pán prijímaný ako zdroj všetkých nižších i vyšších energií. Aj keď medzi energiou a jej zdrojom nie je rozdiel, zdroj je vždy nadradený a energia podriadená. Živé bytosti sú preto Najvyššiemu Pánovi vždy podriadené, aj keď patria do vyššej energie. Tak je to napríklad v prípade služobníka a pána, alebo žiaka a učiteľa; podrobnejšie to bude vysvetlené v siedmej kapitole. Kým je však človek zakliaty v nevedomosti, nemôže túto náuku jasne pochopiť. Śrī Kṛṣṇa predniesol Bhagavad-gītu, aby navždy osvietil všetky živé tvory a odstránil hmotnú nevedomosť.