Bg. 16.17

Démonskí ľudia niekedy vykonávajú takzvané náboženské rituály, a to bez sebamenšieho ohľadu na autoritu alebo písma, považujúc ich za najlepšie na svete. Keďže neuznávajú nijakú autoritu, sú veľmi nadutí. Je to vďaka ilúzii, ktorá hrozí pri hromadení bohatstva a falošnej prestíže. Títo démoni sa niekedy vydávajú za kazateľov, zvedú ľudí a stanú sa známymi náboženskými reformátormi alebo „inkarnáciami Boha“. Predstierajú vykonávanie obetí a uctievanie polobohov alebo si vytvoria vlastného „Boha“. Obyčajní ľudia ich uznávajú ako Boha, uctievajú ich a s detinskou naivitou ich považujú za znalcov náboženských zásad a duchovného poznania. Obliekajú sa do rúcha človeka žijúceho životom odriekania a v tomto rúchu sa potom oddávajú všelijakým hlúpostiam. V skutočnosti však musí ten, kto sa zriekol sveta, konať podľa mnohých usmernení. O tie sa však démoni nestarajú. Sú presvedčení, že každá cesta, ktorú si človek zvolí, je rovnako dobrá. Neveria, že jestvuje predpísaná cesta, ktorou sa majú vydať. Slová avidhi-pūrvakam (opovrhovanie príkazmi a pravidlami) majú v tomto verši veľký význam. Opovrhovanie danými pravidlami pochádza z nevedomosti a ilúzie.