Bg. 15.12

Hlupáci nemôžu pochopiť prirodzený chod vecí. Prvým krokom na ceste k poznaniu môže byť pochopenie toho, čo Śrī Kṛṣṇa hovorí v tomto verši. Každý vidí Slnko, Mesiac, oheň či elektrinu. Každý by sa teda mal snažiť pochopiť, že ich žiara má svoj počiatok v Najvyššej Božskej Osobnosti, Śrī Kṛṣṇovi. Takéto chápanie tvorí začiatok vedomia Kṛṣṇu a znamená veľmi veľa pre duchovný pokrok podmienenej duše v hmotnom svete. Živé bytosti sú v podstate čiastočkami Najvyššieho Pána, ktorý tu nepriamo naznačuje, ako sa môžu vrátiť späť domov, späť k Bohu.

Z tohoto verša môžeme vyrozumieť, že Slnko ožaruje celú slnečnú sústavu. Existuje mnoho rôznych vesmírov, slnečných sústav, mesiacov a planét, ale v každom vesmíre je len jedno Slnko. V Bhagavad-gīte (10.21) sa píše, že Mesiac je jednou z hviezd (nakṣatrāṇām ahaṁ śaśī). Slnečná žiara pochádza z duchovnej žiare Najvyššieho Pána. Pri východe Slnka začínajú ľudia so svojimi činnosťami. Zapália oheň, aby pripravili jedlo, rozhýbali stroje v továrňach a podobne. Toľko vecí robíme s pomocou ohňa. Preto máme Slnko, oheň a mesačné svetlo tak radi. Nijaká živá bytosť by sa bez nich nezaobišla. Len čo pochopíme, že svetlo a jas Slnka, Mesiaca a ohňa emanujú z Najvyššej Božskej Osobnosti, začneme si byť vedomí Kṛṣṇu. Mesačné svetlo dodáva živiny zemi. Je také blahodárne, že každý môže ľahko pochopiť, že žije z milosti Najvyššieho Pána, Śrī Kṛṣṇu. Bez Jeho milosti by neexistovalo Slnko, Mesiac ani oheň. Nik by nedokázal žiť bez Slnka, Mesiaca alebo ohňa. Toto je zopár myšlienok, ktoré môžu v podmienených dušiach prebudiť vedomie Kṛṣṇu.