Bg. 13.8-12

Niektorí menej inteligentní ľudia tieto princípy poznania mylne zaraďujú do oblasti poľa pôsobnosti. No toto je v skutočnosti pravý proces poznania. Ten, kto tento proces príjme, sa môže priblížiť k Absolútnej Pravde. Nejde teda o vzájomné pôsobenie dvadsiatich štyroch hmotných prvkov, o ktorých sme už hovorili vyššie, ale o spôsob, akým sa človek môže vymaniť spod ich nadvlády. Vtelená duša je umiestnená v tele, ktoré je agregátom dvadsiatich štyroch prvkov, a vyššie uvedená cesta poznania je spôsob, ako sa z tejto hmotnej schránky vymaniť. Zo všetkých metód poznania je najdôležitejšia tá, ktorá je opísaná v prvom riadku jedenásteho verša. Mayi cānanya-yogena bhaktir avyabhicāriṇī: cesta poznania vrcholí v čistej oddanej službe Kṛṣṇovi. Ak neprídeme do styku s oddanou službou, alebo ak nie sme pripravení oddane slúžiť, potom je zvyšných devätnásť bodov takmer zbytočných. Keď začneme Kṛṣṇovi slúžiť s oddanosťou a láskou, automaticky získame aj ostatných devätnásť vlastností. V Śrīmad-Bhāgavatame (5.18.12) sa píše: yasyāsti bhaktir bhagavaty akiñcanā sarvair guṇais tatra samāsate surāḥ. Všetky dobré vlastnosti človek vyvinie, ak začne oddane slúžiť Najvyššiemu Pánovi. Zásada prijatia duchovného učiteľa, o ktorej sa zmieňuje ôsmy verš, je nevyhnutná. Aj pre toho, kto Kṛṣṇovi oddane slúži, je táto zásada najdôležitejšia zo všetkých. Transcendentálny život začína prijatím duchovného učiteľa. Najvyššia Božská Osobnosť, Śrī Kṛṣṇa, v tomto verši jasne hovorí, že toto je skutočný proces poznania. Akékoľvek iné špekulácie sú holé nezmysly.

Čo sa týka poznania, ktoré je opísané v týchto veršoch, každý bod môžeme rozobrať nasledovne: pokora (amānitvam) znamená, že človek by sa nemal snažiť byť uznávaný či chválený inými. Následkom hmotného životného poňatia si zakladáme na poctách druhých. Avšak pre človeka, ktorý má dokonalé poznanie, ktorý vie, že nie je toto telo, nemá pocta, potupa ani čokoľvek, čo sa vzťahuje k tomuto telu, žiaden význam. Nikto by nemal túžiť po takej hmotnej fantasmagórii. Ľudia bažia po sláve v rámci svojho náboženstva, a preto sa niekedy stáva, že človek neznalý princípov náboženstva vstúpi do nejakej náboženskej skupiny, ktorá sa v skutočnosti neriadi náboženskými zásadami, a vydáva sa za náboženského vodcu. Kvôli skutočnému pokroku v duchovnej vede by mal každý vyskúšať svoju pokročilosť zvážením uvedených vlastností.

Nenásilím (ahiṁsā) sa obyčajne myslí nezabíjanie alebo neubližovanie telu, no jeho podstata spočíva v nespôsobovaní bolesti druhým. Väčšina ľudí je v hmotnom poňatí života spútaná nevedomosťou a zažíva ustavičnú strasť. Ak sa ich nesnažíme povýšiť na úroveň duchovného poznania, dopúšťame sa násilia. Mali by sme sa preto snažiť rozdávať ľuďom skutočné poznanie, aby zmúdreli a opustili tento hmotný labyrint. To je nenásilie.

Znášanlivosť (kṣāntiḥ) znamená, že sa máme naučiť znášať urážky a potupy od ostatných. Ten, kto sa snaží o rozvoj duchovného poznania, je spravidla vystavený pohane a mnohým urážkam. To sa dá očakávať, pretože taká je povaha hmotnej prírody. Dokonca aj chlapec Prahlāda, ktorý už v piatich rokoch začal pestovať duchovné poznanie, sa dostal do úzkych, keď sa jeho otec nepriateľsky postavil proti jeho oddanosti. Snažil sa ho zabiť najrôznejšími spôsobmi, ale Prahlāda jeho útoky toleroval. Na ceste k duchovnému poznaniu sa teda môže objaviť mnoho prekážok, no človek musí byť znášanlivý a s odhodlanosťou na ceste zotrvať.

Jednoduchosť (ārjavam) znamená, že človek má byť taký otvorený, aby bez postranných úmyslov dokázal vyjaviť skutočnú pravdu aj nepriateľovi.

Prijatie duchovného učiteľa (ācārya-upāsanam) je nevyhnutné, pretože bez inštrukcií pravého duchovného učiteľa nemôže nikto pokročiť v duchovnej vede. Človek sa má obrátiť na duchovného učiteľa so všetkou pokorou a ponúknuť mu svoje služby tak, aby svojmu žiakovi s radosťou požehnal. Keďže pravý duchovný učiteľ je Kṛṣṇovým predstaviteľom, milosťou jeho požehnania dosiahne žiak rýchly pokrok, dokonca aj keď sa neriadi podla regulatívnych zásad. Alebo sa nasledovanie regulatívnych princípov stane omnoho jednoduchšie pre toho, kto bez výhrad slúži duchovnému učiteľovi.

Čistotnosť (śaucam) je nevyhnutná pre pokrok v duchovnom živote. Čistota je dvojaká: vonkajšia a vnútorná. Vonkajšou čistotou sa myslí čistota tela, zatiaľ čo vnútorná čistota znamená neustále myslieť na Kṛṣṇu a spievať Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare. Tento proces očisťuje myseľ od prachu nazhromaždenej karmy.

Stálosť (sthairyam) znamená, že človek by mal byť vytrvalý v snahe pokročiť v duchovnom živote. Bez takej odhodlanosti nemôže nikto urobiť nijaký viditeľný pokrok.

Sebaovládanie (ātma-vinigrahaḥ) znamená, že človek nesmie prijímať nič, čo by mohlo uškodiť jeho duchovnému pokroku. Musí sa naučiť vyhýbať sa všetkému, čo je v rozpore s cestou duchovného rozvoja. To je skutočné odriekanie (vairāgya). Zmysly sú také mocné, že sa neustále domáhajú zmyslového pôžitku. Týmto márnivým žiadostiam nesmieme podľahnúť. Zmysly sa majú uspokojovať takým spôsobom, aby udržali telo v kondícii, aby si človek mohol plniť svoje povinnosti a pokročiť v duchovnom živote. Najdôležitejší a najťažšie ovládnuteľný zmysel je jazyk. Ak dokážeme ovládnuť jazyk, je celkom pravdepodobné, že dokážeme ovládnuť aj ostatné zmysly. Funkciou jazyka je ochutnávať a hovoriť. Mali by sme teda zamestnať jazyk tým, že ochutnávame jedlo obetované Kṛṣṇovi a spievame Hare Kṛṣṇa. Čo sa týka očí, nikdy by sme im nemali dovoliť, aby sa dívali na niečo iné, ako na prekrásnu podobu Kṛṣṇu. Takto ovládneme zrak. Uši by sme mali používať len na počúvanie príbehov o Kṛṣṇovi a nos by mal privoniavať k vôni kvetov obetovaných Kṛṣṇovi. To je cesta oddanej služby a na základe tejto śloky môžeme pochopiť, že Bhagavad-gītā je jednoducho určená na šírenie vedy o oddanej službe. Oddaná služba je hlavným a jediným cieľom. Menej inteligentní komentátori Bhagavad-gīty sa snažia odlákať čitateľovu pozornosť na iné námety, no v Bhagavad-gīte je iba jedna téma, a tou je oddaná služba.

Falošné ego znamená, že sa stotožňujeme s telom. Ak niekto pochopí, že nie je toto telo, ale čistá duša, dospel k skutočnému egu. Ego jestvuje. Falošné ego sa zavrhuje, ale pravé zostáva. Vo vedskych písmach sa píše: ahaṁ brahmāsmi. „Som Brahman, som duša.“ (Bṛhad-āraṇyaka Upaniṣad 1.4.10). Toto „ja som“, toto sebavedomie jestvuje aj v oslobodenom štádiu sebarealizácie. Ego znamená „ja som“, no len čo sa toto „ja som“ aplikuje na hmotné telo, vzniká falošné ego. Ak toto cítenie vlastného ja zodpovedá realite, potom je to pravé ego. Niektorí filozofi tvrdia, že človek sa musí vzdať svojho ega, avšak svojho ja sa nikdy nemôžeme zbaviť, pretože ego znamená totožnosť. V skutočnosti by sme sa mali zriecť svojho falošného stotožňovania sa s telom.

Mali by sme sa snažiť pochopiť, že narodenie, choroba, staroba a smrť znamenajú utrpenie. Narodenie je opísané v mnohých vedskych písmach. V Śrīmad-Bhāgavatame je veľmi názorne popísaný život pred narodením — pobyt dieťaťa v matkinom lone, jeho utrpenie a podobne. Musíme si dobre uvedomiť, že narodenie je bolestné. Keďže sme zabudli, aké veľké utrpenie sme zažívali v matkinom lone, nestaráme sa o vyriešenie problémov opätovného rodenia sa a smrti. Aj v okamihu smrti sa dostavujú najrôznejšie útrapy, ktoré sú takisto popísané v autoritatívnych písmach. O týchto veciach by sa malo živo diskutovať. S chorobami a starobou máme praktické skúsenosti. Nikto nechce byť chorý a nikto nechce zostarnúť, nikto sa však týmto veciam nedokáže vyhnúť. Ak človek nie je pesimista vo veciach materialistického života — narodenia, chorôb, staroby a smrti, nemôže mať motiváciu pre pokrok v duchovnom živote.

Nepripútanosť k deťom, žene a domovu neznamená, že by k nim človek nič necítil. Je prirodzené pociťovať k nim náklonnosť, no ak nám nepomáhajú v duchovnom pokroku, nemali by sme na nich lipnúť. Najlepšou metódou, ako vytvoriť príjemný domov, je vedomie Kṛṣṇu. Ak si je človek plne vedomý Kṛṣṇu, môže vytvoriť šťastný domov, pretože tento proces vedomia Kṛṣṇu je veľmi jednoduchý. Stačí spievať Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare, jesť jedlo obetované Kṛṣṇovi, čítať a rozprávať sa o knihách, ako je Bhagavad-gītā a Śrīmad-Bhāgavatam, a uctievať Božstvá. Tieto štyri veci nám môžu priniesť šťastie. Každý by mal podľa tohoto vzoru viesť všetkých členov rodiny. Celá rodina môže každé ráno a každý večer sedieť spolu a spievať Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare. Ak si človek dokáže takto zariadiť svoj rodinný život a rozvíjať vedomie Kṛṣṇu nasledovaním týchto štyroch zásad, potom nemusí zameniť rodinný život za život v odriekaní. No ak rodinný život neprospieva duchovnému pokroku, mali by sme ho zanechať. Človek musí obetovať všetko, aby mohol porozumieť Kṛṣṇovi a aby Mu mohol slúžiť, tak ako Arjuna. Arjuna nechcel zabiť svojich príbuzných, ale keď pochopil, že stoja v ceste jeho duchovného pokroku, prijal Kṛṣṇove pokyny, bojoval proti nim a zabil ich. Človek by mal za každých okolností zostať nespútaný šťastím a nešťastím rodinného života, pretože na tomto svete nemôže byť nikto dokonale šťastný alebo nešťastný.

Šťastie a nešťastie sú sprievodnými javmi hmotného života. Bhagavad-gītā nám radí, aby sme sa učili byť znášanliví. Nikdy by sme nemali byť rozrušení príchodmi a odchodmi šťastia a utrpenia. Mali by sme byť odpútaní od materialistického spôsobu života a tak byť automaticky pripravení na obidve situácie. Obyčajne sa stáva, že keď získame niečo vytúžené, radujeme sa, a keď sa dostaví niečo nežiadúce, sme nešťastní. No ak sme skutočne na duchovnej úrovni, potom nás také veci nemôžu rozrušiť. Aby sme mohli dospieť na túto úroveň, musíme byť ustavične zapojení v oddanej službe. Oddane slúžiť Kṛṣṇovi bez akýchkoľvek odchýlok znamená zamestnať sa deviatimi metódami oddanej služby — ospevovaním, načúvaním, uctievaním, klaňaním sa atď., opísanými v poslednom verši deviatej kapitoly. Týmito metódami by sa mal každý riadiť.

Len čo si človek privykne na duchovný spôsob života, prirodzene stráca záujem o spoločnosť materialistov. Bolo by to proti jeho prirodzenosti. Človek môže sám vyskúšať, nakoľko inklinuje k životu na osamelom mieste bez nežiadúcej spoločnosti. Oddaný netrávi čas zbytočným športovaním alebo návštevou kín a nejaví záujem o takzvané zábavy či večierky, pretože si je dobre vedomý, že je to obyčajné mrhanie časom. Existuje mnoho učencov a filozofov, ktorí študujú pohlavný život a iné predmety, no podľa Bhagavad-gīty sú takéto snahy a filozofické špekulácie celkom bezcenné. Je to viac menej bezvýznamná záležitosť. Podľa Bhagavad-gīty sa má s filozofickým rozmyslom bádať o povahe duše. Mali by sme sa snažiť poznať vlastné ja. Táto śloka nám to vrelo odporúča.

Čo sa týka sebarealizácie, jasne sa tu hovorí, že bhakti-yoga je mimoriadne praktická. Akonáhle začneme hovoriť o oddanosti, musíme brať na zreteľ vzťah medzi dušou a Naddušou. Individuálna duša a Nadduša nemôžu byť totožné, aspoň nie podľa filozofie bhakti, filozofie oddanosti. Dôrazne sa tu hovorí, že služba individuálnej duše Nadduši je večná, nityam. Čiže bhakti alebo oddaná služba je večná. O tom by sme mali byť pevne presvedčení.

To je vysvetlené v Śrīmad-Bhāgavatame (1.2.11): vadanti tat tattva-vidas tattvaṁ yaj jñānam advayam. „Skutoční znalci Absolútnej Pravdy vedia, že Najvyšší sa realizuje v troch štádiách ako Brahman, Paramātma a Bhagavān.“ Bhagavān je konečné štádium realizácie Absolútnej Pravdy. Preto by mal každý dosiahnuť toto štádium poznania Najvyššej Božskej Osobnosti a zapojiť sa do oddanej služby Pánovi. To je dokonalosť poznania.

Táto cesta je ako schodisko; prvý stupienok znamená výcvik v pokore a posledný predstavuje realizáciu Najvyššej Pravdy, Absolútnej Božskej Osobnosti. Na tomto schodisku postáva veľa ľudí, niektorí sa dostali na prvé, iní na druhé alebo tretie poschodie, no ak nedosiahli najvyššie poschodie čiže vedomie Kṛṣṇu, nachádzajú sa na nižšej úrovni poznania. Sklamania sa dočká ten, kto chce súťažiť s Bohom, a zároveň robiť pokroky v duchovnom poznaní. V tomto verši sa jasne hovorí, že bez pokory sa poznania nedočkáme. Pokladať sa za Boha je ten najpyšnejší postoj. Hoci je živá bytosť v zovretí prísnych prírodných zákonov len obyčajnou hračkou, z nevedomosti sa vydáva za Boha. Poznanie teda začína pokorou, amānitva. Človek má byť pokorný a vedieť, že je podriadený Najvyššiemu Pánovi. Kvôli našej vzbure proti Najvyššiemu Pánovi sa stávame otrokmi hmotnej prírody. Každý by mal túto pravdu poznať a byť o nej presvedčený.