Skip to main content

TEXT 2

VERŠ 2

Texte

Verš

śrī-bhagavān uvāca
sannyāsaḥ karma-yogaś ca
niḥśreyasa-karāv ubhau
tayos tu karma-sannyāsāt
karma-yogo viśiṣyate
śrī-bhagavān uvāca
sannyāsaḥ karma-yogaś ca
niḥśreyasa-karāv ubhau
tayos tu karma-sannyāsāt
karma-yogo viśiṣyate

Synonyms

Synonyma

śrī-bhagavān uvāca: Dieu, la Personne Suprême, dit; sannyāsaḥ: le renoncement à l’action; karma-yogaḥ: l’action dans la dévotion; ca: aussi; niḥśreyasa-karau: menant sur le sentier de la libération; ubhau: tous les deux; tayoḥ: des deux; tu: mais; karma-sannyāsāt: en comparaison avec le renoncement à l’action intéressée; karma-yogaḥ: l’action dans la dévotion; viśiṣyate: est mieux.

śrī-bhagavān uvāca — Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol; sannyāsaḥ — zrieknutie sa činov; karma-yogaḥ — činnosť s oddanosťou; ca — aj; niḥśreyasa-karau — vedú k ceste oslobodenia; ubhau — obidve; tayoḥ — z týchto dvoch; tu — však; karma-sannyāsāt — v porovnaní s odriekaním plodonosných činností; karma-yogaḥ — činnosť s oddanosťou; viśiṣyate — je lepšia.

Translation

Překlad

Dieu, la Personne Suprême, répond: Bien que le renoncement aux actes et l’acte dévotionnel conduisent l’un et l’autre à la libération, le service de dévotion prévaut.

Vznešený riekol: „Zrieknutie sa činnosti i činnosť s oddanosťou vedú k vyslobodeniu. Z týchto dvoch je však oddaná služba lepšia než zrieknutie sa činnosti.

Purport

Význam

L’action intéressée (accomplie afin de jouir des sens) enchaîne son auteur à la matière. Tant qu’on agira simplement pour améliorer ses conditions de vie matérielle, on devra transmigrer de corps en corps et demeurer indéfiniment en ce monde. Ce que confirme le Śrīmad-Bhāgavatam (5.5.4–6):

Plodonosné činnosti, ktorých cieľom je zmyslový pôžitok, sú príčinou hmotného otroctva. Pokým sa človek zaoberá činnosťami, ktoré sú určené na zväčšenie telesného pohodlia, bude sa určite prevteľovať z tela do tela, a tak neustále žiť v hmotnom zajatí. To je potvrdené v Śrīmad-Bhāgavatame (5.5.4-6):

nūnaṁ pramattaḥ kurute vikarma
yad indriya-prītaya āpṛṇoti
na sādhu manye yata ātmano ’yam
asann api kleśa-da āsa dehaḥ
nūnaṁ pramattaḥ kurute vikarma
yad indriya-prītaya āpṛṇoti
na sādhu manye yata ātmano ’yam
asann api kleśa-da āsa dehaḥ
parābhavas tāvad abodha-jāto
yāvan na jijñāsata ātma-tattvam
yāvat kriyās tāvad idaṁ mano vai
karmātmakaṁ yena śarīra-bandhaḥ
parābhavas tāvad abodha-jāto
yāvan na jijñāsata ātma-tattvam
yāvat kriyās tāvad idaṁ mano vai
karmātmakaṁ yena śarīra-bandhaḥ
evaṁ manaḥ karma-vaśaṁ prayuṅkte
avidyayātmany upadhīyamāne
prītir na yāvan mayi vāsudeve
na mucyate deha-yogena tāvat
evaṁ manaḥ karma-vaśaṁ prayuṅkte
avidyayātmany upadhīyamāne
prītir na yāvan mayi vāsudeve
na mucyate deha-yogena tāvat

« L’homme est avide de plaisirs matériels, ignorant que son corps, exposé à toutes sortes de souffrances est précisément le fruit d’actions intéressées passées. Bien qu’elle soit temporaire, cette enveloppe charnelle est toujours source d’affliction. Il n’est pas bon, dès lors, d’agir en vue du seul plaisir des sens. La vie de celui qui ne s’enquiert pas de sa véritable identité demeure vaine, car tant qu’il ne connaît pas son identité véritable, il ne peut qu’agir dans le but de jouir des sens. Et tant qu’il s’absorbe dans la seule quête du plaisir matériel, il se voit contraint de transmigrer d’un corps à l’autre. Quand bien même son mental serait influencé par l’ignorance et pénétré de désirs pour les fruits de l’acte, il doit développer de l’attachement pour le service dévotionnel du Seigneur, Vāsudeva (Kṛṣṇa). Alors seulement pourra-t-il trancher les liens de l’existence matérielle. »

„Ľudia bažia po zmyslovom pôžitku a vôbec nevedia, že terajšie telo, ktoré je plné utrpenia, je výsledkom ich niekdajších ploduchtivých činností. Hoci je toto telo dočasné a pominuteľné, je príčinou mnohého utrpenia. Preto nie je dobré konať pre zmyslový pôžitok. Ak sa človek nezačne zaujímať o svoju pravú totožnosť, jeho život treba považovať za neúspešný. Kým neporozumie svojej skutočnej totožnosti, musí pracovať pre plody svojich činov a uspokojovať zmysly, a kým jeho vedomie lipne na zmyslovom pôžitku, musí prechádzať z jedného tela do druhého. Človek musí vyvinúť lásku a oddane slúžiť Vāsudevovi, Kṛṣṇovi, aj keď je jeho myseľ pripútaná k plodonosným činnostiam a ovplyvnená nevedomosťou. Jedine potom má možnosť vymaniť sa z otroctva hmotnej existencie.“

Être un jñānī, savoir que l’on est une âme spirituelle distincte du corps, ne permet pas pour autant d’atteindre la libération. Il faut également agir en conséquence, car c’est le seul moyen de briser les chaînes qui nous retiennent prisonniers de la matière. L’action dans la conscience de Kṛṣṇa, toutefois, ne ressemble en rien à l’action axée sur l’intérêt personnel. Joindre l’action à la connaissance renforce notre progrès sur la voie du vrai savoir. Par contre, si l’âme conditionnée renonce aux actes matériels sans prendre part aux activités de la conscience de Kṛṣṇa, elle ne pourra purifier son cœur. Et tant qu’elle gardera quelque impureté, il lui sera impossible de ne pas s’adonner à l’action intéressée. Seule l’action accomplie dans la conscience de Kṛṣṇa libère automatiquement l’âme des chaînes du karma et l’empêche de redescendre à un niveau matériel. D’où la supériorité de l’action accomplie dans la conscience de Kṛṣṇa sur le simple renoncement qui comporte toujours un risque de chute et, par conséquent, demeure incomplet. Śrīla Rūpa Gosvāmī corrobore ce point dans son Bhakti-rasāmṛta-sindhu (1.2.258):

Preto jñāna (znalosť toho, že človek nie je hmotné telo, ale duša) nestačí na vyslobodenie. Človek musí konať ako duša, lebo inak nemôže uniknúť z hmotného zajatia. Konanie s cieľom uspokojiť Kṛṣṇu však nie je na úrovni plodonosných činností. Keď človek koná s plným poznaním, posilňuje to jeho pokrok v pravom poznaní. Samotné zrieknutie sa plodonosných činností bez vedomia Kṛṣṇu v skutočnosti neočisťuje srdce podmienenej duše. Kým srdce človeka nie je očistené, musí konať s myšlienkou na odmenu. No čin určený pre Kṛṣṇovo potešenie nás automaticky oslobodí od následkov plodonosných činností, takže už nemusíme poklesnúť na hmotnú úroveň. Preto sú činnosti určené na uspokojenie Kṛṣṇu vždy vyššie než odriekanie, ktoré je vždy sprevádzané nebezpečenstvom poklesnutia. Odriekanie bez vedomia Kṛṣṇu je neúplné, čo potvrdzuje Śrīla Rūpa Gosvāmī vo svojom diele Bhakti-rasāmṛta-sindhu (1.2.258):

prāpañcikatayā buddhyā
hari-sambandhi-vastunaḥ
mumukṣubhiḥ parityāgo
vairāgyaṁ phalgu kathyate
prāpañcikatayā buddhyā
hari-sambandhi-vastunaḥ
mumukṣubhiḥ parityāgo
vairāgyaṁ phalgu kathyate

« Le renoncement de l’homme vraiment désireux d’obtenir la libération ne sera jamais complet si, les considérant matérielles, il rejette les choses reliées à Dieu, la Personne Suprême ».

Le renoncement n’est parfait que si l’on a conscience que tout appartient à Dieu, que nul ne peut donc se dire propriétaire de quoi que ce soit. Au demeurant, quand on comprend que rien ne nous appartient, comment pourrait-il être question de renoncement ? Celui qui reconnaît Kṛṣṇa comme le possesseur suprême fait preuve du vrai renoncement. Et puisque tout appartient à Kṛṣṇa, tout doit être utilisé à Son service. Cette forme d’action accomplie dans la conscience de Kṛṣṇa est parfaite, et de loin supérieure au renoncement artificiel des sannyāsīs de l’école māyāvāda.

„Keď sa ľudia túžiaci po vyslobodení zriekajú vecí spojených s Najvyššou Božskou Osobnosťou, považujúc ich za hmotné, nazýva sa ich odriekanie neúplným.“ Odriekanie je úplné, keď sa koná s vedomím, že všetko, čo jestvuje, patrí Bohu a nikto by sa nemal považovať za majiteľa čohokoľvek. Musíme pochopiť, že v skutočnosti nič nevlastníme. Ako teda môžeme hovoriť o zrieknutí sa? Ten, kto vie, že všetko je Kṛṣṇovým majetkom, si skutočne odrieka. A keďže všetko patrí Kṛṣṇovi, malo by sa všetko použiť v službe Jemu. Tento dokonalý spôsob konania s mysľou uprenou na Kṛṣṇu je oveľa lepší než akákoľvek forma vyumelkovaného odriekania, ktoré podstupujú māyāvādski sannyāsīni.