Bg. 2.1

Súcit s hmotným telom, nariekanie a slzy sú príznakom neznalosti pravej totožnosti alebo sebarealizácie. Naopak súcit s večnou dušou je príznakom uvedomenia si skutočnej totožnosti. Slovo Madhusūdana je v tomto verši dôležité, pretože Kṛṣṇa zabil démona Madhua a Arjuna si želal, aby teraz Kṛṣṇa zabil démona pochybnosti, ktorý ho ovládal. Zvyčajne nikto nevie, kde uplatniť svoj súcit. Ľutovať odev topiaceho sa človeka je nerozumné. Človek, ktorý spadol do oceánu nevedomosti, nemôže byť zachránený, ak zachraňujeme iba jeho vonkajší odev, teda hmotné telo. Nariekanie nad telom je príznačné pre śūdru; ten sa stále sťažuje. Lenže Arjuna bol kṣatriya, a preto bolo od neho takéto konanie neočakávané. Kṛṣṇa môže rozptýliť zármutok nevedomého, a preto tiež predniesol filozofiu Bhagavad-gīty. V druhej kapitole nás Kṛṣṇa, Najvyšší Pán, poučí o sebarealizácii prostredníctvom analytického štúdia hmotného tela a duše. Táto realizácia sa dá dosiahnuť, ak človek koná bez myšlienky na plody svojej práce, vedomí si svojho skutočného „ja“.