Čím viac oddaný počúva o Najvyššom Pánovi, tým viac je osvietený. Tento proces načúvania odporúča aj Śrīmad-Bhāgavatam: „Posolstvá Najvyššej Božskej Osobnosti sú veľmi presvedčivé a možno ich realizovať v spoločnosti oddaných, ktorí si medzi sebou rozprávajú príbehy o Najvyššom Pánovi. Nemožno ich pochopiť v spoločnosti mentálnych špekulantov alebo akademických vzdelancov. Toto je poznanie, ktoré má byť realizované.“

Oddaní neustále slúžia Najvyššiemu Pánovi. Śrī Kṛṣṇa rozumie mentalite a úprimnosti živých bytostí vedomých si Kṛṣṇu a dáva im inteligenciu, aby porozumeli náuke o Ňom v spoločnosti oddaných. Rozhovory o Kṛṣṇovi sú veľmi dôležité a človek, ktorý má to šťastie a v spoločnosti oddaných získa náležité poznanie, určite pokročí v duchovnej realizácii. V deviatej kapitole vyjaví Kṛṣṇa ešte dôvernejšie veci, aké nikdy predtým nevyjavil, aby motivoval Arjunu k ešte väčšej oddanosti.

Prvá kapitola je úvodom k celej knihe. Druhá a tretia kapitola opisujú dôverné duchovné poznanie. Obsah siedmej a ôsmej kapitoly sa vzťahuje najmä na oddanú službu, a pretože tieto kapitoly objasňujú vedomie Kṛṣṇu, sú dôvernejšie. Deviata kapitola pojednáva o rýdzej, čistej oddanej službe, a preto je najdôvernejšia. Ten, kto má najdôvernejšie poznanie o Kṛṣṇovi, je prirodzene transcendentálny, a aj keď žije v hmotnom svete, neovplyvňuje ho hmotné utrpenie. V knihe nazvanej Bhakti-rasāmṛta-sindhu sa hovorí, že za oslobodeného by mal byť považovaný ten, kto má úprimnú túžbu slúžiť Najvyššiemu Pánovi, aj keď je v podmienenom stave hmotného bytia. To je potvrdené v Bhagavad-gīte v desiatej kapitole, kde sa hovorí, že každý, kto s láskou a oddanosťou slúži Kṛṣṇovi, je oslobodená osoba.

Tento prvý verš má zvláštny význam. Slová idaṁ jñānam (toto poznanie) poukazujú na čistú oddanú službu, ktorá sa dá vykonávať deviatimi rôznymi spôsobmi: načúvaním, spievaním, spomínaním, slúžením, uctievaním, modlením sa, poslušnosťou, priateľstvom a odovzdaním všetkého. Vykonávaním oddanej služby týmito deviatimi spôsobmi sa môžeme dostať na úroveň duchovného vedomia, vedomia Kṛṣṇu. Keď sa naše srdce očistí od hmotných nečistôt, môžeme pochopiť vedu o Kṛṣṇovi. Samotné poznanie, že živá bytosť nemá hmotnú povahu, nestačí; to je iba začiatok duchovnej realizácie. Mali by sme vidieť rozdiel medzi činnosťami tela a duchovnými činnosťami, a tak pochopiť, že nie sme toto telo.

Siedma kapitola pojednáva o vznešenosti Najvyššieho Pána, o Jeho rôznych energiách, vyššej a nižšej prírode a o všetkých hmotných stvoreniach. V tejto deviatej kapitole bude opísaná sláva a nádhera Śrī Kṛṣṇu.

Sanskṛtské slovo anasūyave má v tomto verši veľký význam. Väčšina komentátorov závidí Kṛṣṇovi, Najvyššej Božskej Osobnosti, aj napriek svojmu vysokému vzdelaniu. Dokonca aj najväčší učenci vykladajú Bhagavad-gītu nesprávne. Ich komentáre sú bezvýznamné, pretože závidia Kṛṣṇovi. Zato výklady Pánových oddaných sú pravé. Nikto nemôže vysvetliť Bhagavad-gītu alebo predložiť správne poznanie o Kṛṣṇovi, ak je závistlivý. Kto kritizuje Kṛṣṇu, a pritom Ho vôbec nepozná, je blázon a výklady takých ľudí treba prísne odmietnuť. Človeku, ktorý rozumie, že Kṛṣṇa je čistá transcendentálna Najvyššia Božská Osobnosť, prinesú tieto kapitoly veľký úžitok.

Táto kapitola Bhagavad-gīty sa nazýva kráľovské poznanie, pretože je základom všetkých už vysvetlených doktrín a filozofických smerov. V Indii je sedem popredných filozofov: Gautama, Kaṇāda, Kapila, Yajñavalkya, Śāṇḍilya, Vaiśvānara a Vyāsadeva, autor Vedānta-sūtry. Takže o poznanie rázu duchovného alebo filozofického nie je núdza. V deviatej kapitole Śrī Kṛṣṇa hovorí, že ide o kráľovskú múdrosť alebo základ všetkého vedenia, ktoré nemožno získať štúdiom Ved ani iných filozofických smerov. Je najdôvernejšie, lebo dôverné, čiže transcendentálne poznanie, zahrňuje pochopenie rozdielu medzi dušou a telom a vrcholí v oddanej službe.

Väčšina ľudí sa však nevzdeláva v tomto dôvernom poznaní, pretože sa vzdeláva vo vonkajších záležitostiach. Obyčajné poznanie tvorí mnoho oblastí: politika, sociológia, fyzika, chémia, matematika, astronómia, strojníctvo atď. Na celom svete je veľa vzdelávacích inštitúcií a veľkých univerzít, no ani jedna z nich sa nezaoberá náukou o duši, hoci duša je najdôležitejšou časťou tela — ak v tele nie je prítomná duša, nemá žiadnu cenu. Napriek tomu kladú ľudia väčší dôraz na požiadavky tela a nezaujímajú sa o životnú silu, dušu.

Počnúc druhou kapitolou zdôrazňuje Bhagavad-gītā dôležitosť duše. Od samého začiatku Śrī Kṛṣṇa hovorí, že toto telo je na rozdiel od duše dočasné (antavanta ime dehā nityasyoktāḥ śarīriṇaḥ). Vedieť, že duša sa líši od tela a že je vo svojej povahe nemenná, nezničiteľná a večná, je dôvernou časťou poznania, no nedáva pozitívnu informáciu o duši. Ľudia, ktorí pochopili túto zásadu, si niekedy myslia, že keď telo umrie, alebo keď sa človek vyslobodí z hmotnej existencie, duša sa rozplynie v prázdnote, alebo sa stane neosobnou. No v skutočnosti tomu tak nie je. Ako môže byť duša nečinná po vyslobodení, keď je taká činná v tele? Duša je vždy činná. Ak je večná, potom tu sú aj večné činnosti. Tieto večné činnosti v duchovnom svete tvoria najdôvernejšiu časť duchovného poznania a preto tu sú označené ako kráľovská múdrosť.

Vedske písma vysvetľujú, že toto poznanie vedie k najčistejšej podobe všetkých činností. Padma Purāṇa rozoberá hriešne činy človeka a vysvetľuje, že sú výsledkom minulých pokleskov. Ľudia, ktorí konajú s myšlienkou na odmenu, sú zapletení do rozličných foriem hriešnych reakcií na rôznych úrovniach. Napríklad, keď zasadíme semienko stromu, trvá istú dobu, než začne rásť. Spočiatku je to malá rastlinka, ktorá sa postupne premení na strom. Ten časom rozkvitne a prinesie ovocie. Až potom môžeme užívať ovocie stromu, ktorý sme zasadili. S hriešnymi skutkami človeka je to podobné; môže trvať nejaký čas, než získa ovocie za svoje hriešne konanie. Inokedy zas môže s hriešnou činnosťou prestať, ale aj naďalej užíva plody týchto činov, ktoré majú niekoľko stupňov: hriešne činnosti vo forme semienka, čiže klíčiace, prípadne činnosti prinášajúce ovocie, ktoré si užívame ako radosti a strasti.

Ako už bolo vysvetlené v dvadsiatom ôsmom verši siedmej kapitoly, človek, ktorý naďalej nekoná hriešne, zaoberá sa zbožnými činnosťami a je mimo dualít hmotného sveta, sa môže odovzdať láskyplnej službe Najvyššej Božskej Osobnosti, Kṛṣṇovi. Inými slovami, tí, ktorí oddane slúžia Najvyššiemu Pánovi, sa už zbavili všetkých následkov. Potvrdzuje to Padma Purāṇa:

Tí, ktorí oddane slúžia Najvyššiemu Pánovi, sa nemusia obávať žiadnych následkov, lebo všetky hriešne odplaty v podobe ovocia či semienka časom pominú. Očistná sila oddanej služby je teda nesmierna, a preto sa nazýva pavitram uttamam — najočistnejšia. Uttama znamená transcendentálny. Tamas značí tento hmotný svet alebo temnotu a slovom uttama sa označuje to, čo je transcendentálne voči hmotným činnostiam. Oddaná služba by nikdy nemala byť považovaná za hmotnú činnosť, aj keď sa niekedy zdá, že oddaní pracujú ako obyčajní ľudia. Ten, kto pozná oddanú službu, vie, že to nie je hmotná činnosť. Je to duchovné a láskyplné konanie, neznečistené kvalitami hmotnej prírody.

Hovorí sa, že vykonávanie oddanej služby je také dokonalé, že prináša okamžité výsledky, ktoré možno vnímať priamo. Prakticky sme sa presvedčili, že každý, kto spieva sväté mená Śrī Kṛṣṇu (Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare/ Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare) bez priestupkov, pocíti transcendentálnu radosť a veľmi rýchlo sa očistí od hmotného znečistenia. Keď okrem načúvania tiež pomôže v šírení posolstva oddanej službe, alebo sa priamo zapojí do takej činnosti, cíti, že robí pokroky v duchovnom živote. Tieto pokroky nezávisia na predchádzajúcom vzdelaní alebo kvalifikáciách. Táto metóda je sama osebe taká čistá, že každý, kto sa jej zúčastní, sa očistí.

Vedānta-sūtra (3.2.26) to opisuje slovami: prakāśaś ca karmaṇy abhāsāt. „Oddaná služba je taká mocná, že prostým slúžením Bohu človek nepochybne dosiahne osvietenie.“ Praktický príklad môžeme vidieť v predošlom živote Nārady Muniho. Nārada Muni bol vo svojom predchádzajúcom živote synom slúžky, nemal vysoké vzdelanie ani vysoký pôvod. Jeho matka však slúžila čistým oddaným, a tak zavše, keď matka nebola doma mohol im Nārada tiež osobne slúžiť. Samotný Nārada hovorí:

V tomto verši Śrīmad-Bhāgavatamu (1.5.25) Nārada rozpráva svojmu žiakovi Vyāsadevovi, ako vo svojom minulom živote slúžil čistým oddaným počas štyroch mesiacov a mal s nimi blízky vzťah. Niekedy títo svätí muži nechali jedlo vo svojich miskách. Nārada umýval ich misky a chcel zvyšky ochutnať. Spýtal sa ich teda, či môže zvyšky dojesť, a oni súhlasili. Keďže s touto činnosťou neprestával, bolo jeho srdce po nejakej dobe rovnako čisté ako srdce týchto svätcov. Veľkí svätci sa tešili z ustavičnej oddanej služby Pánovi, ako je načúvanie a ospevovanie a Nārada vyvinul rovnakú túžbu. V ďalšom verši Nārada ďalej hovorí:

V spoločnosti svätcov získal Nārada rovnakú chuť ospevovať Pána a počúvať príbehy o Jeho sláve a vyvinul veľkú túžbu oddane slúžiť. Preto sa vo Vedānta-sūtre hovorí: prakāśaś ca karmaṇy abhyāsāt. Človeku, ktorý oddane slúži, sa všetko automaticky vyjaví a všetkému porozumie. To sa nazýva pratyakṣa, priame vnímanie.

Slovo dharmyam znamená cesta náboženstva. Nārada bol v skutočnosti synom slúžky a nemal možnosť chodiť do školy. Mohol iba pomáhať svojej matke, ktorá našťastie slúžila oddaným. Nārada dostal v detstve rovnakú príležitosť a v ich spoločnosti dosiahol najvyšší cieľ všetkých náboženstiev, oddanej služby, ako je potvrdené v Śrīmad-Bhāgavatame: sa vai puṁsāṁ paro dharmo yato bhaktir adhokṣaje. Zbožní ľudia väčšinou nevedia, že najvyššou dokonalosťou náboženstva je dosiahnuť oddanú službu. V poslednom verši ôsmej kapitoly sme uviedli: vedeṣu yajñeśu tapaḥsu caiva. Na sebarealizáciu je potrebné vedske poznanie. No v tomto prípade, hoci Nārada nemal taký základ, docielil najväčších výsledkov, akých možno dosiahnuť štúdiom Ved. Oddaná služba Pánovi je taká mocná, že môže povzniesť človeka k najvyššej dokonalosti, a pritom nemusí vykonávať pravidelné náboženské obrady. Ako je to možné? To je takisto vysvetlené vo vedskych písmach: ācāryavān puruṣo veda. Aj ten, kto nie je vzdelaný a neštudoval Vedy, sa môže zoznámiť s celým poznaním potrebným na sebarealizáciu, keď sa zdržiava v spoločnosti veľkých ācāryov.

Cesta oddanej služby je veľmi radostná (su-sukham). Prečo? Oddaná služba sa skladá predovšetkým zo śravaṇaṁ kīrtanaṁ viṣṇoḥ, takže človek môže jednoducho načúvať ospevovaniu Pánovej nádhery alebo sa zúčastniť filozofických prednášok uznávaných ācāryov, ktorí prednášajú o transcendentálnom poznaní. Môže sa učiť prostým načúvaním a potom môžeme jesť veľmi chutné jedlá obetované Bohu. Oddaná služba je radostná za akýchkoľvek podmienok. Môže ju robiť dokonca i ten najchudobnejší človek. Śrī Kṛṣṇa hovorí: patraṁ puṣpaṁ phalaṁ toyam. Je pripravený prijať od Svojich oddaných hocijakú obeť. Dokonca aj lístok, kvietok, kúsok ovocia alebo trochu vody prijme, ak Mu ich obetujeme s láskou. Tieto veci sa dajú zohnať „všade“ na svete a môže ich obetovať „každý“, bez ohľadu na spoločenské postavenie. Z histórie poznáme mnoho príkladov. Aj z veľkých svätcov, ako sú Sanat-kumārovia, sa stali veľkí oddaní, keď ochutnali lístky posvätnej rastlinky tulasī, obetované Pánovým lotosovým nohám. Oddaná služba je teda veľmi pekná a môže byť vykonávaná s radostnou mysľou. Boh prijíma iba lásku, s ktorou Mu tú-ktorú vec obetujeme.

Povedali sme, že oddaná služba je večná. Māyāvādski filozofi s tým nesúhlasia. Niekedy robia takzvanú oddanú službu, kým sa nevyslobodia, no nakoniec po vyslobodení z hmotného sveta „splynú s Bohom“. Takáto dočasná oddaná služba sa nedá považovať za čistú oddanú službu. Ozajstná oddaná služba pokračuje i po vyslobodení. Keď oddaný odíde na duchovné planéty do Božieho kráľovstva, neprestane slúžiť Najvyššiemu Pánovi, ani sa s Ním nesnaží splynúť.

Z Bhagavad-gīty pochopíme, že pravá oddaná služba začína po oslobodení. Keď sa človek oslobodí a dostane na úroveň Brahmanu (brahma-bhūta), oddaná služba začína (samaḥ sarveṣu bhūteṣu mad-bhaktiṁ labhate parām). Nikto nemôže porozumieť, kto je Najvyššia Božská Osobnosť, vykonávaním karma-yogy, jñāna-yogy, aṣṭāṅga-yogy alebo hocijakej inej yogy bez ohľadu na bhakti alebo oddanú službu. Pomocou yogových metód môže človek pokročiť k bhakti-yoge; ak však nedospeje na úroveň oddanej služby, nemôže pochopiť, kto je Božská Osobnosť. Śrīmad-Bhāgavatam tiež potvrdzuje, že keď sa človek očistí vykonávaním oddanej služby, obzvlášť počúvaním Śrīmad-Bhāgavatamu a Bhagavad-gīty od realizovaných duší, môže porozumieť vede o Kṛṣṇovi, vede o Bohu. Evaṁ prasanna-manaso bhagavad-bhakti-yogataḥ. Keď očistíme svoje srdce od nezmyslov, pochopíme, kto je Boh. Preto je oddaná služba, vedomie Kṛṣṇu, najvyššou múdrosťou a dôverným kráľovským poznaním. Je to náboženstvo v najčistejšej podobe a dá sa vykonávať s radosťou a bez problémov. Preto by ho mal každý prijať.

Tento verš hovorí, že neveriaci nemôžu vykonávať oddanú službu. Viera sa dá získať v spoločnosti oddaných. Niektorí ľudia nanešťastie v Boha neveria, hoci mali možnosť počuť dôkazy vedskych písiem od veľkých autorít. Zdráhajú sa vykonávať oddanú službu z celého srdca. Viera je teda najdôležitejší prvok pre pokrok v duchovnom živote. V Caitanya-caritāmṛte sa píše, že viera je stopercentné presvedčenie, že človek môže dosiahnuť najvyššiu dokonalosť jednoduchým slúžením Najvyššiemu Pánovi, Śrī Kṛṣṇovi. To je ozajstná viera. V Śrīmad-Bhāgavatame (4.31.14) sa uvádza:

„Zalievaním koreňa stromu budú uspokojené všetky jeho konáre, vetvičky a lístky a dodávaním potravy žalúdku budú uspokojené všetky telesné zmysly. Vykonávaním oddanej služby Najvyššiemu Pánovi uspokojíme všetkých polobohov a všetky živé bytosti.“ Po pozornom prečítaní Bhagavad-gīty by sme mali dospieť k okamžitému záveru: mali by sme zanechať všetky zbytočné činnosti a prijať oddanú službu Najvyššiemu Pánovi, Kṛṣṇovi, Božskej Osobnosti. Keď sme presvedčení o tejto životnej filozofii, nazýva sa to viera.

Vedomie Kṛṣṇu je rozvíjaním tejto viery. Ľudia vedomí si Kṛṣṇu sa dajú rozdeliť na tri skupiny. Do tretej skupiny patria tí, ktorí nemajú vieru a oddanú službu vykonávajú len povrchne. Na najvyššiu dokonalú úroveň sa nikdy nemôžu dostať a veľmi pravdepodobné, že po nejakom čase oddanú službu zanechajú, pretože bez úplného presvedčenia a viery je pre nich veľmi ťažké pokračovať vo vedomí Kṛṣṇu, aj keď nejakú službu vykonávajú. Z praktických skúseností vidíme, že niektorí ľudia prišli do hnutia Hare Kṛṣṇa s nejakými postrannými úmyslami, a len čo si ekonomicky polepšili, zanechali oddanú službu a vrátili sa k predchádzajúcemu spôsobu života. Pokrok vo vedomí Kṛṣṇu môže urobiť iba človek s vierou. Do prvej skupiny patria tí, ktorí majú pevnú vieru a sú dokonale oboznámení s literatúrou pojednávajúcou o oddanej službe. Tí, čo príliš nerozumejú svätým písmam, ale s dobrou vôľou prijali službu Kṛṣṇovi, čiže kṛṣṇa-bhakti s presvedčením, že to je najlepšia cesta, patria do druhej skupiny. Sú teda nad treťou skupinou ľudí, ktorí nemajú ani vieru ani znalosti písiem, ale ktorí sa snažia nasledovať oddaných a byť v ich spoločnosti. Týmto ľuďom sa môže stať, že odpadnú, ale ak sa dostanú na druhý stupeň, zostanú pri oddanej službe. Pre oddaného prvého stupňa nejestvuje možnosť poklesnutia. Prvotriedny oddaný zaiste urobí taký pokrok, že napokon dosiahne dokonalosť. Ľudia v tretej skupine veria, že oddaná služba je veľmi dobrá, hoci nemajú vedomosti o Kṛṣṇovi sprostredkované písmami, ako je Śrīmad-Bhāgavatam a Bhagavad-gītā. Niekedy týchto oddaných nepriaznivo ovplyvní karma-yoga a jñāna-yoga, no len čo tieto sklony odstránia, stanú sa z nich druho alebo prvotriedni Kṛṣṇovi oddaní. V jedenástom speve Śrīmad-Bhāgavatamu sú opísané tri vývojové stupne viery v Kṛṣṇu a puto ku Kṛṣṇovi prvej, druhej a tretej triedy. Niekedy sa môže stať, že ľudia, ktorí vykonávajú oddanú službu bez vnútorného zapálenia, zistia, že táto cesta je veľmi ťažká, pretože nemajú vieru, ani keď počuli o Kṛṣṇovi a prednostiach oddanej služby. Myslia si, že je to len vychvaľovanie. Takí ľudia majú veľmi malú nádej, že dosiahnu dokonalosť. Viera je preto veľmi dôležitá pri vykonávaní oddanej služby.

Najvyššia Božská Osobnosť nie je postihnuteľná hrubými hmotnými zmyslami.

Kṛṣṇovo meno, slávu, zábavy atď. nemôžeme pochopiť pomocou hmotných zmyslov. Zjavia sa iba tým, ktorí Mu oddane slúžia pod vedením pravého duchovného učiteľa. V Brahma-saṁhite (5.38) sa uvádza: premāñjana-cchurita-bhakti-vilocanena santaḥ sadaiva hṛdayeṣu vilokayanti. Každý môže vidieť Govindu, Najvyššiu Božskú Osobnosť v sebe i mimo seba, ak k Nemu vyvinul transcendentálny láskyplný vzťah. Takže pre väčšinu ľudí zostáva neviditeľný. V tomto verši Śrī Kṛṣṇa hovorí, že hoci je všadeprítomný, je nepostihnuteľný hmotnými zmyslami. Naznačuje to slovami avyakta-mūrtinā. Aj keď Ho nemôžeme vidieť, všetko v Ňom spočíva. Ako sme sa mohli dočítať v siedmej kapitole, celý hmotný svet je len kombináciou dvoch rôznych energií Boha — vyššej duchovnej energie a nižšej hmotnej energie. Všetko závisí od Jeho energií, ktoré sa šíria hmotným stvorením, tak ako slnečné lúče vesmírom.

Napriek tomu by sme nemali dospieť k záveru, že stratil Svoju osobnú existenciu, pretože je všadeprítomný. Aby Kṛṣṇa vyvrátil tento argument, hovorí: „Som všade a všetko je vo Mne, a predsa som nad všetkým.“ Môžeme uviesť príklad: kráľ vedie vládu, ktorá nie je ničím iným než manifestáciou jeho energie. Jednotlivé časti vlády predstavujú rôzne časti kráľovej energie a každé oddelenie závisí od jeho moci. Jednako však nikto nepredpokladá, že bude osobne prítomný vo všetkých vládnych zložkách. Je to síce trochu nešikovný príklad, ale v hmotnom svete, ktorý vidíme, to funguje podobne. Všetko, čo jestvuje v hmotnom alebo v duchovnom svete, spočíva v energii Najvyššieho Pána. Stvorenie začína rozšírením Jeho rôznych energií a, ako sa uvádza v Bhagavad-gīte (viṣṭabhyāham idaṁ kṛtsnam), je všadeprítomný prostredníctvom Svojho osobného zastúpenia v podobe rozmanitých energií.

Śrī Kṛṣṇa hovorí, že všetko spočíva v Ňom (mat-sthāni sarva-bhūtāni). Musíme byť opatrní, aby sme to správne pochopili. Kṛṣṇa nemá nič spoločného s priamym udržiavaním a podporovaním hmotného stvorenia. Zaiste sme všetci videli obrázok s obrom Atlasom, ktorý drží na svojich ramenách zemeguľu a zdá sa, že ho podopieranie planéty namáha. Keď Kṛṣṇa hovorí, že podopiera celý vesmír, nesmieme si predstavovať, že má rovnaké ťažkosti ako Atlas. Aj keď na Ňom všetko spočíva, je nad všetko povznesený. Rôzne hviezdne sústavy sa nachádzajú vo vesmírnom priestore a ten je energiou Najvyššieho Pána. No Pán sa od tohto priestoru líši. Má iné postavenie. Preto Kṛṣṇa hovorí, že je nad všetko povznesený ako Najvyššia Božská Osobnosť, hoci všetko spočíva na Jeho nepochopiteľnej energii. Taká neuveriteľná je Pánova moc.

Vo vedskom náučnom slovníku Nirukti sa môžeme dočítať: yujyate 'nena durghaṭeṣu kāryeṣu. „Najvyšší Pán ukazuje Svoju moc v neuveriteľne krásnych zábavách.“ Má množstvo rozličných energií a samotná Jeho túžba je skutočnosťou. Takto môžeme pochopiť Božskú Osobnosť. Niekedy túžime niečo urobiť, ale vzhľadom na mnohé prekážky sa nám to nepodarí vykonať podľa našich predstáv. Keď však chce niečo urobiť Kṛṣṇa, všetko sa stane už len vďaka Jeho túžbe, a to tak dokonale, že nikto z nás nedokáže pochopiť, ako je to možné. Kṛṣṇa to vysvetľuje tak, že hoci udržuje a podopiera hmotné stvorenie, nemá s hmotným svetom styk. Všetko je stvorené, udržiavané a ničené jednoducho Jeho vôľou. Medzi mysľou Najvyššieho Pána a Ním samotným niet rozdielu, lebo je absolútne duchovný (čo sa však nedá povedať o nás a našej mysli). Obyčajný človek nemôže pochopiť, ako môže byť Najvyšší Pán všadeprítomný a zároveň mať osobnú podobu. Od hmotnej prírody sa odlišuje, a predsa v Ňom všetko spočíva. V tomto verši je to opísané slovami yogam aiśvaram, mystická sila Najvyššej Božskej Osobnosti.

Pre obyčajného človeka je takmer nemožné pochopiť, aké obrovské je hmotné stvorenie, ktoré spočíva na Kṛṣṇovi. Aby sme tomu porozumeli, dáva nám príklad. Priestor je najväčší výtvor, aký si dokážeme predstaviť. V priestore sa pohybuje vietor čiže vzduch, ktorý ovplyvňuje pohyb všetkého. No hoci je vzduch (vietor) taký veľký, nachádza sa v priestore, hranice ktorého nikdy neprekročí. Podobne jestvujú všetky vesmíry z najvyššej vôle Boha a sú pod Jeho mocou. Hovorí sa, že bez Božej vôle sa ani steblo trávy nepohne. Pri stvorení, udržiavaní a ničení sa všetko hýbe vďaka Jeho vôli, a napriek tomu je nad všetko povznesený, podobne ako je priestor nedotknutý činnosťou ovzdušia.

V Upaniṣadach (Taittirīya Upaniṣad 2.8.1) sa uvádza: yad-bhīṣā vātaḥ pavate. „Vietor fúka zo strachu pred Najvyšším Pánom.“ V Bṛhad-āraṇyaka Upaniṣade (3.8.9) sa hovorí: etasya vā akṣarasya praśāsane gārgi sūrya-candramasau vidhṛtau tiṣṭhata etasya vā akṣarasya praśāsane gārgi dyāv-āpṛthivyau vidhṛtau tiṣṭhataḥ. „Mesiac, Slnko a ostatné veľké planéty sa pohybujú pod dohľadom Najvyššieho Pána a na Jeho príkaz.“ V Brahma-saṁhite (5.52) sa tiež hovorí:

Slnko, ktoré má nesmiernu schopnosť šíriť svetlo a teplo, je považované za oko Najvyššieho Pána a pohybuje sa po svojej obežnej dráhe na rozkaz Govindy a vďaka Jeho vznešenej vôli. Vo vedskych písmach teda môžeme nájsť veľa dôkazov o tom, že hmotné stvorenie, ktoré sa nám javí tak úžasne obrovské, je pod úplným dohľadom Najvyššej Božskej Osobnosti. To bude podrobnejšie objasnené v nasledujúcich veršoch tejto kapitoly.

Stvorenie, udržiavanie a ničenie tohto hmotného sveta závisí celkom od najvyššej vôle Božskej Osobnosti. „Na konci veku“ znamená na konci Brahmovho života. Jeden Brahmov deň trvá 4 300 000 000 pozemských rokov a rovnako dlho trvá jeho noc. Tridsať dní a nocí tvorí jeden mesiac a dvanásť mesiacov je jeho jeden rok. Brahmā sa dožíva sto rokov. Po sto takých rokoch, keď Brahmā zomrie, nastane úplná skaza a zničenie — energia, ktorá emanovala z Najvyššieho Pána, do Neho opäť vstúpi. Keď dôjde k novému stvoreniu hmotného vesmíru, stane sa tak vôľou Najvyššieho Pána. Vedsky aforizmus znie: bahu syām. „Aj keď Som jeden, zmnohonásobím sa.“ (Chāndogya Upaniṣad 6.2.3) Expanduje sa v hmotnej energii a celé vesmírne prejavenie je opäť stvorené.

Ako sme už niekoľkokrát vysvetlili, hmotný svet je prejavom nižšej energie Najvyššej Božskej Osobnosti. Na počiatku stvorenia je hmotná energia stvorená ako mahat-tattva, do ktorej vstúpi Najvyšší Pán ako prvá Puruṣa-inkarnácia vo Svojom vtelení Mahā-Viṣṇua. Leží v Oceáne príčin a vydychuje nesčíselné množstvo vesmírov. Tak sú stvorené všetky vesmíry a On do každého z nich vstúpi ako Garbhodakaśāyī Viṣṇu. Vo Svojej ďalšej podobe, ako Kṣīrodakaśāyi Viṣṇu, potom vstúpi do všetkého, dokonca aj do nepatrného atómu.

Živé bytosti sú rozptýlené do hmotnej prírody a zaujmú rôzne postavenia podľa výsledkov minulých činov. Takto začínajú činnosti hmotného sveta. Rôzne živočíšne druhy sú stvorené súčasne s vesmírom a začínajú od samého začiatku stvorenia konať. O nejakom vývoji sa nedá hovoriť. Všetky živé tvory — ľudia, cicavci, vtáci, ryby atď. — sú stvorené súčasne s vesmírom, pretože všetky túžby, ktoré mali v minulom stvorení, sa opäť prejavia. Slovom avaśam sa naznačuje, že tento vývoj nezávisí od živých bytostí. Stav bytia z ich minulého života, z predchádzajúceho stvorenia, sa znovu prejaví, a to jedine vďaka vôli Najvyššieho Pána. To je nepochopiteľná energia Najvyššej Božskej Osobnosti. Po stvorení rôznych živočíšnych druhov s nimi viac nemá spojenie. Hmotný svet umožňuje živým bytostiam splniť ich najrozličnejšie želania, no s tým nemá Śrī Kṛṣṇa nič spoločného.

Nemali by sme z týchto slov vyvodiť záver, že Śrī Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, nič nerobí. V duchovnom svete je vždy činný. V Brahma-saṁhite (5.6) sa hovorí: ātmārāmasya tasyāsti prakṛtyā na samāgamaḥ. „Śrī Kṛṣṇa sa oddáva večným, blaženým duchovným zábavám, ale s činnosťami hmotného sveta nemá nič spoločného.“ Hmotné činnosti vykonávajú Jeho rôzne energie. Tento verš sa zmieňuje o neutralite Najvyššieho Pána voči hmotným činnostiam. Naznačujú to slová udāsīna-vat. Napriek tomu, že ovláda každú maličkosť stvoreného sveta, spočíva akoby nestranne. Napríklad sudca je nestranný, aj keď nad niekým vynesie trest smrti obesením, iného odsúdi do väzenia a niekomu zas pridelí veľký majetok. Nemá nič spoločného so ziskom alebo stratou. Podobne neutrálny je Śrī Kṛṣṇa, aj keď ovplyvňuje činnosti na akejkoľvek úrovni. Vo Vedānta-sūtre (2.1.34) sa hovorí: vaiṣamya-nairghṛṇye na. Nenachádza sa v dualitách hmotného sveta, ale je transcendentálny a nelipne na stvorení a zničení tohoto hmotného sveta. Živé bytosti na seba berú rôzne životné podoby podľa svojich minulých činov, ale Śrī Kṛṣṇa s tým nemá nič spoločné.

V tomto verši Śrī Kṛṣṇa jasne vysvetľuje, že zostáva najvyšším vládcom, pretože sa nachádza nad činnosťami hmotného sveta. Najvyšší Pán je najvyššou vôľou a základom všetkého stvorenia, no činnosti riadi hmotná príroda. Śrī Kṛṣṇa tiež v Bhagavad-gīte hovorí, že je otcom všetkých živých bytostí. Tak ako otec oplodní vajíčko v maternici, tak Najvyšší Pán oplodní hmotnú prírodu živými bytosťami. Pán iba pohliadne na hmotnú prírodu a živé bytosti získajú telá podľa svojich minulých činností a túžob. Aj keď sa narodili z Pánovho pohľadu, o ich terajších telách rozhodujú ich niekdajšie túžby a činy. Pohliadnutím na hmotnú prírodu uvedie Najvyšší Pán do činnosti hmotnú prírodu a všetko je ihneď stvorené. Takto sa nepochybne zúčastňuje činností v hmotnom svete, ale priamo s hmotným stvorením nemá nič spoločné. Nasledujúci príklad pochádza z vedskych smṛti. Keď privoniame ku kvetu, dotkne sa jej vôňa nášho čuchového orgánu. Kvet a čuchový orgán však k sebe pútané nie sú. Podobný vzťah je medzi hmotným svetom a Najvyššou Božskou Osobnosťou. V skutočnosti s týmto svetom nemá nič spoločné, a napriek tomu tvorí a vládne Svojím pohľadom. Na záver teda môžeme povedať, že bez vedenia Najvyššej Božskej Osobnosti by hmotná príroda nemohla byť činná. Najvyšší Pán však napriek tomu nie je pútaný k hmotným činnostiam.

Predchádzajúce verše tejto kapitoly dávajú jasne najavo, že Najvyššia Božská Osobnosť nie je obyčajná osoba, aj keď vyzerá ako človek. Božská Osobnosť, ktorá ovláda vznik, udržiavanie a zničenie celého vesmírneho prejavu, nemôže byť obyčajný človek. Napriek tomu veľa bláznov tvrdí, že Śrī Kṛṣṇa je iba obyčajný mocný človek. Kṛṣṇa je ale v skutočnosti pôvodná Najvyššia Osobnosť, čo potvrdzuje aj Brahma-saṁhita (īśvaraḥ paramaḥ kṛṣṇaḥ); Śrī Kṛṣṇa je Najvyšší Pán.

Existuje mnoho īśvarov, vládcov, a každý z nich môže byť mocnejší než druhý. V bežnom riadení záležitostí hmotného sveta sa stretávame s nejakým úradníkom či vedúcim, nad ním stojí tajomník, nad tajomníkom je minister a nad ním prezident. Každý z nich je vládca, a predsa je pod kontrolou niekoho iného. V Brahma-saṁhite sa hovorí, že Śrī Kṛṣṇa je najvyšší vládca. V hmotnom i v duchovnom svete je nepochybne veľa vládcov, ale Kṛṣṇa je najvyšší vládca, īśvaraḥ paramaḥ kṛṣṇaḥ, a Jeho telo je duchovné, sac-cid-ānanda.

Hmotné telá sa nemôžu chovať tak úžasne, ako je opísané v predchádzajúcich veršoch. Kṛṣṇovo telo je večné, blažené a plné poznania. Aj keď nie je jedným z nás, hlupáci sa Mu posmievajú a považujú Ho za obyčajného človeka. Slovo mānuṣīm v tomto verši znamená, že koná ako človek, ako Arjunov priateľ alebo politik zapletený do boja na Kurukṣetre. Śrī Kṛṣṇa sa choval ako obyčajný človek, ale Jeho telo je v skutočnosti sac-cid-ānanda-vigraha, večné, absolútne blažené a plné poznania. To je potvrdené aj v iných vedskych písmach: sac-cid-ānanda-rūpāya kṛṣṇāya. „Úctivo sa klaniam Najvyššej Božskej Osobnosti, Kṛṣṇovi, ktorý je večný, plný poznania a blaženosti.“ (Gopāla-tāpanī Upaniṣad 1.1) Tam ekaṁ govindam: „Ty si Govinda — prinášaš potešenie zmyslom a kravám.“ Sac-cid-ānanda-vigraham: „Tvoja podoba je transcendentálna, večná, plná poznania a blaženosti.“ (Gopāla-tāpanī Upaniṣad 1.35)

Aj keď Kṛṣṇovo telo má veľa transcendentálnych vlastností, jestvuje mnoho takzvaných učencov a komentátorov Bhagavad-gīty, ktorí Kṛṣṇu považujú za obyčajného človeka. Títo učenci možno získali zvláštne nadanie vďaka svojim minulým dobrým činom, ale toto nepochopenie Kṛṣṇu je založené na nedokonalých vedomostiach. Preto sa nazývajú mūḍhovia. Len hlupáci považujú Kṛṣṇu za obyčajnú ľudskú bytosť, pretože nevedia nič o Jeho rôznych energiách a dôverných zábavách. Nevedia, že Kṛṣṇovo telo predstavuje úplné poznanie a blaženosť, že je vlastníkom všetkého, čo jestvuje, a môže kohokoľvek obdarovať vyslobodením. Keďže mūḍhovia nevedia, že Kṛṣṇa má toľko transcendentálnych vlastností, posmievajú sa Mu.

Nevedia, že zjavenia Najvyššieho Pána sa dejú na úrovni jeho vnútornej energie. Śrī Kṛṣṇa je vládcom hmotnej energie. Ako sme už viackrát vysvetlili (mama māyā duratyayā), Kṛṣṇa prehlasuje, že hoci je hmotná energia veľmi silná, je v Jeho moci, a ten, kto sa Mu odovzdá, sa môže dostať spod vplyvu hmotnej energie. Keď sa duša odovzdá Kṛṣṇovi, môže sa dostať spod nadvlády hmoty. Ako potom môže mať Najvyšší Pán, ktorý riadi stvorenie, udržiavanie a ničenie celej vesmírnej manifestácie, hmotné telo ako my? Prijímať Kṛṣṇu v takom poňatí je celkom hlúpe. Hlúpi ľudia si však nedokážu predstaviť, ako sa Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, môže zjaviť ako obyčajný človek, a pritom ovládať nielen atómy, ale aj obrovské vesmíry. O najväčšom a najmenšom nemajú ani poňatie, preto si nedokážu predstaviť, že by niekto v ľudskej podobe mohol ovládať najväčšie i najmenšie súčasne. Aj keď Kṛṣṇa ovláda najväčšie a najmenšie, je od tohto stvorenia oddelený. Čo sa týka yogam aiśvaram, Jeho nepochopiteľných transcendentálnych energií, hovorí sa, že môže súčasne ovládať veci nekonečne veľké i nekonečne malé a že tým nie je vôbec ovplyvnený. Hlupáci si nevedia predstaviť, ako Kṛṣṇa, ktorý sa zjaví v ľudskej podobe, môže ovládať nekonečno i konečno. Čistí oddaní to však prijímajú, lebo vedia, že Śrī Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť. Preto sa Mu úplne odovzdávajú a oddane Mu slúžia s mysľou na Neho uprenou.

O zjavení Śrī Kṛṣṇu v ľudskej podobe jestvuje medzi impersonalistami a personalistami množstvo rozporov, no keď sa pozrieme do autoritatívnych písiem pojednávajúcich o náuke o Kṛṣṇovi, do Bhagavad-gīty a Śrīmad-Bhāgavatamu, zistíme, že Śrī Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť. Nie je to obyčajný človek, hoci sa tak na Zemi zjavil. V prvej kapitole prvého dielu Śrīmad-Bhāgavatamu sa svätí muži vedení Śaunakom pýtajú na Kṛṣṇove činnosti a dostávajú odpoveď:

„Śrī Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, sa hral s Balarāmom ako ľudská bytosť a takto prestrojený vykonal mnoho nadľudských činov.“ (Śrīmad-Bhāgavatam 1.1.20) Kṛṣṇov príchod v ľudskej podobe mätie hlupákov. Keď bol Kṛṣṇa osobne prítomný na Zemi, vykonával také úžasné činy, aké by žiadny človek nedokázal napodobniť. Keď sa narodil, zjavil sa pred Svojím otcom Vasudevom a Svojou matkou Devakī vo Svojej štvorrukej podobe, no na naliehanie Svojich rodičov sa premenil na obyčajné dieťatko. V Śrīmad Bhāgavatame (10.3.46) sa píše: babhūva prākṛtaḥ śiśuḥ. Vyzeral ako obyčajné dieťa, ako obyčajný človek. Jeho zjavenie v ľudskej podobe je jednou z vlastností Jeho transcendentálneho tela, čo je potvrdené tiež v jedenástej kapitole Bhagavad-gīty. Po zhliadnutí Kṛṣṇovej vesmírnej podoby prosí Arjuna Kṛṣṇu, aby mu ukázal Svoju štvorrukú podobu (tenaiva rūpeṇa catur-bhujena) a potom mu Kṛṣṇa zjavil Svoju skutočnú podobu (mānuṣaṁ rūpam). Tieto rôzne rysy Najvyššieho Pána sa zaiste nepodobajú rysom obyčajného človeka.

Ľudia, ktorí ponižujú Kṛṣṇu a ktorí sú nakazení māyāvādskou filozofiou, chcú presadiť, že Kṛṣṇa je iba obyčajný človek, a preto citujú nasledujúci verš zo Śrīmad-Bhāgavatamu (3.29.21): ahaṁ sarveṣu bhūteṣu bhūtātmāvasthitaḥ sadā. „Najvyšší je prítomný vo všetkých živých bytostiach.“ Mali by sme si však všimnúť skôr výklad vaiṣṇavských ācāryov, ako sú napríklad Jīva Gosvāmī a Viśvanātha Cakravartī Ṭhākura, než nasledovať výklady neoprávnených ľudí, ktorí Kṛṣṇu ponižujú. Podľa Jīvu Gosvāmīho pojednáva tento verš o úplnej Kṛṣṇovej expanzii, ktorá sa nazýva Paramātmā a sídli ako Nadduša v srdciach pohybujúcich sa i nehybných živých bytostí. Z troch druhov oddaných je na najnižšej úrovni ten, ktorý upriamuje svoju pozornosť na arcā-mūrti, podobu Najvyššieho Pána v chráme, a nehľadí s úctou na ostatné živé bytosti. Takéto uctievanie Pánovej podoby v chrámoch je zbytočné. Uctievať Božstvo v chráme a znevažovať oddaných je postoj oddaných na nízkej úrovni, a preto Viśvanātha Cakravartī Ṭhākura upozorňuje, že takú mentalitu treba napraviť. Oddaný by si mal uvedomiť, že Kṛṣṇa je prítomný v srdciach všetkých ako Paramātmā, a preto sú všetky telá chrámom Boha. Tak ako vzdávame úctu Pánovmu chrámu, mali by sme si ctiť vhodným spôsobom všetky telá, v ktorých sídli Paramātmā a nemali by sme zabúdať na nikoho.

Mnohí impersonalisti znevažujú chrámové obrady. Hovoria, že vzhľadom k tomu, že Boh je všade, nemali by sme sa obmedzovať na uctievanie Boha v chrámoch. Ale ak je Boh všade, nie je vari aj v chrámoch alebo v Božstvách? Spor medzi personalistami a impersonalistami bude stále pokračovať. Dokonalý Kṛṣṇov oddaný však vie, že Kṛṣṇa je všadeprítomný Najvyšší Pán, čo potvrdzuje aj Brahma-saṁhita. Napriek tomu, že Kṛṣṇa nikdy neopustí Svoje sídlo, Goloku Vṛndāvan, je prítomný v každej časti hmotného a duchovného stvorenia vďaka Svojim rôznym energiám a vteleniam.

Existuje veľa ľudí, ktorí sa považujú za Kṛṣṇových oddaných, ale v skutočnosti neprijímajú Kṛṣṇu, Najvyššiu Božskú Osobnosť, ako Absolútnu Pravdu. Nanešťastie nikdy neochutnajú ovocie oddanej služby — návrat k Bohu. Ani tí, ktorí sa venujú zbožným činnostiam za účelom oslobodenia sa z hmotného zapletenia, nikdy neuspejú vo svojich snahách, pretože sa vysmievajú Kṛṣṇovi, Najvyššej Božskej Osobnosti. Inými slovami, osoby, ktoré závidia a ohovárajú Śrī Kṛṣṇu by mali byť považované za démonské a ateistické. Ako sa píše v siedmej kapitole Bhagavad-gīty, takí démonskí naničhodníci sa Kṛṣṇovi nikdy neodovzdávajú. Ich snaha dospieť k Absolútnej Pravde mentálnou špekuláciou ich preto privedie k nesprávnym záverom, že obyčajná živá bytosť je totožná s Kṛṣṇom. Pod vplyvom tohto falošného presvedčenia si myslia, že hmotné telo momentálne zakrýva živú bytosť a že po oslobodení sa z hmotného tela je s Bohom totožná. Tento klamný pokus o stotožnenie sa s Kṛṣṇom však bude zmarený a akékoľvek ateistické a démonské formy kultivovania duchovného vedomia sú vždy bezcenné. To je naznačené v tomto verši. Práve tak neuspejú, keď chcú získať poznanie z vedskej literatúry, ako je Vedānta-sūtra a Upaniṣady.

Považovať Kṛṣṇu, Najvyššiu Božskú Osobnosť, za obyčajného človeka je veľký priestupok. Tí, ktorí sa ho dopúšťajú, sú zaiste oklamaní, pretože nedokážu pochopiť Kṛṣṇovu večnú podobu. V Bṛhad-viṣṇu-smṛti sa jasne uvádza:

„Človek, ktorý považuje Kṛṣṇovo telo za hmotné, by mal mať zakázané vykonávať obrady a činnosti odporučené v písmach (śruti a smṛti). A ak niekto nešťastnou náhodou uzrie tvár takého človeka, mal by sa ihneď okúpať v Gange, aby sa očistil.“ Ľuďom, ktorí zosmiešňujú Kṛṣṇu, závidiac Mu Jeho postavenie, je zaiste súdené rodiť sa neustále v ateistických alebo v démonských telách. Ich poznanie zostane navždy zakryté a postupne budú klesať do najtemnejších končín vesmíru.

V tomto verši je jasná definícia mahātmu. Prvým znakom mahātmu je to, že je umiestnený v božskej prirodzenosti. Neovplyvňuje ho hmotná príroda. Ako je to možné? To je vysvetlené v siedmej kapitole. Človek, ktorý sa odovzdá Kṛṣṇovi, Najvyššej Božskej Osobnosti, sa okamžite vymaní spod nadvlády hmotnej prírody. Odovzdať sa Najvyššej Božskej Osobnosti je teda prvým krokom potrebným k tomu, aby sa duša oslobodila spod vplyvu hmotnej prírody. Vzhľadom na to, že živá bytosť patrí do okrajovej energie, dostane sa po vyslobodení pod ochranu duchovnej prirodzenosti (daivī prakṛti). Keď sa človek odovzdá Najvyššej Božskej Osobnosti, povýši sa na duchovnú úroveň a stane sa z neho mahātma, veľká duša.

Mahātma nemyslí na nič iné než na Kṛṣṇu, pretože vôbec nepochybuje o tom, že Kṛṣṇa je pôvodná Najvyššia Osoba, príčina všetkých príčin. Svoje hlboké presvedčenie získal v spoločnosti druhých mahātmov alebo čistých oddaných. Čistých oddaných dokonca nepriťahujú ani ostatné Kṛṣṇove podoby, ako napríklad štvorruká podoba Mahāviṣṇua. V myšlienkach sa oddávajú iba Kṛṣṇovi v Jeho dvojrukej podobe a nezaujímajú sa ani o polobohov, či ľudské bytosti. Rozjímajú iba o Śrī Kṛṣṇovi. Neustále sú zapojení do láskyplnej služby Pánovi, plne absorbovaní vo vedomí Kṛṣṇu.

Mahātma sa nedá vyrobiť tak, že sa tento titul pridelí obyčajnému človeku. Jeho vlastnosti sú opísané v tomto verši. Mahātma sa vždy oddáva ospevovaniu slávy Śrī Kṛṣṇu, Najvyššej Božskej Osobnosti. Jedinou jeho činnosťou je velebenie Najvyššieho Pána. Inými slovami mahātma nie je impersonalista. Znamená to, že musíme ospevovať Pánovo sväté meno, Jeho večnú podobu, Jeho transcendentálne vlastnosti a Jeho neobvyklé zábavy. Mahātma uctieva všetky tieto veci, a preto je pripútaný k Najvyššej Božskej Osobnosti.

Človek, uctievajúci neosobný rys Najvyššieho Pána — brahmajyoti, nie je v Bhagavad-gīte opísaný ako mahātma. Popis mahātmu sa od neho v nasledujúcom verši líši. Mahātma je neustále zamestnaný v činnostiach oddanej služby, o ktorých sa hovorí v Śrīmad-Bhāgavatame: v načúvaní, velebení a rozjímaní o Viṣṇuovi, a nie o polobohu alebo o človeku. To sa nazýva oddanosť: śravanaṁ kīrtanaṁ viṣṇoḥ a smaraṇam, spomínanie na Neho. Taký mahātma sa odhodlane snaží dosiahnuť spoločnosť Najvyššieho Pána v ktoromkoľvek z piatich transcendentálnych vzťahov (rasa). Aby tento úspech dosiahol, zamestnáva všetko — hlas, telo i myseľ — v službe Śrī Kṛṣṇovi, Najvyššiemu Pánovi. To sa nazýva plné vedomie Kṛṣṇu.

V oddanej službe sú isté predpísané činnosti, ako napr. držanie pôstu jedenásty deň po splne a nove (Ekādaśī) a počas osláv Pánovho zjavenia. Veľkí ācāryovia ponúkajú tieto pravidlá a zásady všetkým, ktorí sa chcú vskutku uchádzať o spoločnosť Najvyššej Božskej Osobnosti v transcendentálnom svete. Mahātmovia, veľké duše, sú pevní vo svojich predsavzatiach dodržiavať tieto pravidlá a zásady, a preto nepochybne dosiahnu vytúžený cieľ.

Vykonávanie oddanej služby je podľa druhého verša tejto kapitoly nie len jednoduché, ale aj radostné. Nemusíme podstupovať prísnu askézu a pokánie. Pod vedením kvalifikovaného duchovného učiteľa môžeme žiť v akýchkoľvek životných podmienkach a oddane slúžiť Kṛṣṇovi ako brahmacārī, hospodár či sannyāsī. Hocikde na svete môžeme oddane slúžiť Najvyššej Božskej Osobnosti a stať sa skutočnými mahātmami — veľkými dušami.

Tento verš je zhrnutím predchádzajúcich veršov. Śrī Kṛṣṇa povedal Arjunovi, že tí, ktorí majú plné vedomie Kṛṣṇu a nemyslia na nič iné, sa nazývajú mahātmovia. Existujú tiež ľudia, ktorí nie sú priamo na úrovni mahātmu, no rôznymi spôsobmi tiež uctievajú Kṛṣṇu. Niektorí z nich už boli opísaní ako trpiaci, túžiaci po bohatstve, zvedaví a rozvíjajúci poznanie. Pod nimi sú však ďalšie tri druhy ľudí: 1. tí, ktorí sa uctievajú, ako by boli totožní s Najvyšším Pánom; 2. tí, ktorí si vymýšľajú rôzne podoby Najvyššieho Pána a uctievajú ich; 3. tí, ktorí prijímajú vesmírnu podobu (viśvarūpa) Najvyššej Božskej Osobnosti a uctievajú ju. Z týchto troch sú najnižšími a najpočetnejšími monisti, čiže tí, ktorí sa uctievajú, akoby oni sami boli Najvyšším Pánom. Takí ľudia sa považujú za Najvyššieho Pána a s touto mentalitou sa uctievajú. Aj to je určitý druh uctievania Boha, pretože aspoň pochopili, že nie sú hmotné telá, ale že sú v skutočnosti živé duchovné bytosti. To je obvyklý spôsob, akým impersonalisti uctievajú Najvyššieho Pána. Do druhej skupiny patria uctievači polobohov a tí, ktorí považujú akúkoľvek fantáziou vytvorenú podobu za podobu Najvyššieho Pána. A tretiu skupinu tvoria ľudia, ktorí nemôžu vnímať nič vyššieho než hmotný vesmír. To je tiež podoba Najvyššieho Pána. Považujú vesmír za najvyšší organizmus a uctievajú ho.

Vedska obeť známa ako jyotiṣṭoma je Kṛṣṇa a On je aj mahā-yajña, spomenutá v smṛti. Obetiny určené na uspokojovanie predkov na Pitṛloke, ktoré sú považované za istý druh omamnej látky, sú taktiež Kṛṣṇa. Mantry spievané v tejto súvislosti sú tiež Kṛṣṇa. A veľa mliečnych výrobkov nutných na vykonávanie obetí je takisto Kṛṣṇa. Aj oheň je Kṛṣṇa, pretože patrí k piatim hmotným prvkom, a preto je oddelenou Kṛṣṇovou energiou. Inými slovami, všetky vedske obete, ktoré sú odporučené v karma-kāṇḍskej časti Ved, sú tiež Kṛṣṇa. Znamená to, že tí, ktorí oddane slúžia Kṛṣṇovi, vykonali už všetky obete predpísané vo Vedach.

Celé vesmírne stvorenie — pohyblivé či nehybné — je prejavením rôznych Kṛṣṇových energií. V hmotnom svete sa vytvárajú vzťahy medzi rôznymi živými bytosťami, Kṛṣṇovými čiastočkami, ktoré patria do Jeho vnútornej energie, no pod vplyvom prakṛti (hmotnej energie) sa nám niektoré z nich javia ako náš otec, matka, starý otec, stvoriteľ atď. Tak či onak, živé bytosti, ktoré sa nám javia ako otec či matka, nie sú v skutočnosti nik iný ako Kṛṣṇa. Slovo dhātā v tomto verši znamená „stvoriteľ“. Nielen náš otec či matka sú Kṛṣṇovými čiastočkami, ale aj ich „stvoritelia“ — starý otec a stará mama atď., sú Kṛṣṇa. Každá živá bytosť je neoddeliteľnou súčasťou Kṛṣṇu, a ako taká je teda Kṛṣṇa.

Cieľom všetkých Ved je Kṛṣṇa. Všetko, čo sa chceme naučiť z Ved, je spôsob, ako postupne pochopiť Kṛṣṇu. Kṛṣṇa je v prvom rade tým, kto nám pomôže očistiť naše pôvodné postavenie. Živá bytosť, ktorá túži po osvojení si všetkých vedskych zásad, je neoddeliteľnou súčasťou Kṛṣṇu, a ako taká je tiež Kṛṣṇa. Aj transcendentálna zvuková vibrácia oṁ, ktorá je známa ako praṇava a ktorá je obsiahnutá vo všetkých vedskych mantrách, je Kṛṣṇa. Keďže praṇava alebo oṁkāra má dôležité miesto vo chválospevoch vedskych písiem (Sāma, Yajur, Ṛg a Atharva), je zrejmé, že predstavuje Kṛṣṇu.

Gati znamená miesto, ku ktorému chceme dôjsť. Ľudia však nevedia, že konečným cieľom je Kṛṣṇa. Človek nepoznajúci Kṛṣṇu je z duchovnej cesty zvedený buď úplne, alebo čiastočne. Veľa ľudí si myslí, že cieľom rozličných asketických cvičení sú polobohovia, a snažia sa dospieť na ich planéty, ako napríklad Candraloku, Sūryaloku, Indraloku, Maharloku atď. Keďže tieto planéty stvoril Kṛṣṇa, súčasne sú aj nie sú Kṛṣṇa. V skutočnosti sú manifestáciou Kṛṣṇovej energie, a ako také sú Kṛṣṇa. Slúžia však ako prestupné stanice v realizácii Kṛṣṇu. Približovať sa ku Kṛṣṇovi prostredníctvom Jeho rôznych energií znamená približovať sa k Nemu nepriamym spôsobom. Ku Kṛṣṇovi by sme sa mali približovať priamo, aby sme ušetrili čas a energiu. Napríklad, ak sa môžeme na najvyššie poschodie dostať výťahom, prečo by sme mali používať schody? Všetko spočíva na Kṛṣṇovej energii a bez Kṛṣṇu nemôže nič jestvovať. Kṛṣṇa je najvyšší vládca, lebo Mu všetko patrí a všetko závisí na Jeho energiách. Kṛṣṇa je najvyšší svedok, pretože sídli v srdciach všetkých. Domy, krajiny a planéty, na ktorých žijeme, sú tiež Kṛṣṇa. Kṛṣṇa je konečným cieľom a útočiskom, a preto by sme sa na Neho mali obrátiť, aby nám poskytol ochranu a zbavil nás zármutku. A kedykoľvek sa na niekoho musíme obrátiť s prosbou o pomoc, mali by sme vedieť, že nám ju môže poskytnúť jedine živá sila. Kṛṣṇa je najvyššia živá bytosť. A keďže je pôvodcom nášho pokolenia, teda najvyšším otcom, nemôže byť nik lepším priateľom alebo ochrancom než Kṛṣṇa. Kṛṣṇa je prvotný zdroj celého stvorenia a konečné miesto spočinutia po zničení. Preto je Kṛṣṇa večnou príčinou všetkých príčin.

Kṛṣṇa šíri teplo a svetlo pomocou Svojich energií, ako sú napríklad elektrina a slnečná žiara. V letnom období zadržuje dážď a v zimnom období zosiela prívaly dažďa. Sila, ktorá nás drží pri živote, je tiež Kṛṣṇa a na konci života sa stretneme s Kṛṣṇom v podobe smrti. Štúdiom týchto rôznych Kṛṣṇových energií dospejeme k záveru, že Kṛṣṇa nerozlišuje medzi hmotou a duchovnom, čiže je hmotou i duchovnom. Preto človek na vysokej duchovnej úrovni tiež nerobí takéto rozdiely. Vidí Kṛṣṇu vo všetkom.

Keďže Kṛṣṇa je hmota i duchovno, sú gigantická vesmírna podoba pojímajúca všetky hmotné vesmíry, ako aj Kṛṣṇa a Jeho zábavy vo Vṛndāvane v podobe dvojrukého Śyāmasundaru, hrajúceho na flautu, zábavami Najvyššej Božskej Osobnosti.

Slová trai-vidyāḥ označujú tri Vedy: Sāma, Yajur a Ṛg. Brāhmaṇa, ktorý študoval tri Vedy, sa nazýva tri-vedī. Spoločnosť má v úcte tých, ktorí sa snažia získať poznanie z týchto troch Ved. Nanešťastie je veľa znalcov Ved, ktorí nepoznajú ich konečný zmysel. Kṛṣṇa preto hovorí, že je konečným cieľom pre tri-vedī. Tí, čo naozaj poznajú Vedy, hľadajú útočisko pri lotosových nohách Śrī Kṛṣṇu a oddane Mu slúžia, aby Ho uspokojili. Oddaná služba začína spievaním Hare Kṛṣṇa mantry. Zároveň sa človek musí snažiť porozumieť, kto Kṛṣṇa v skutočnosti je. Nanešťastie sa tí, ktorí študujú Vedy formálne, zaujímajú viac o obete určené rôznym polobohom ako sú Indra, Candra atď. Takto sa uctievači polobohov zaiste očisťujú od nečistôt pochádzajúcich z nižších kvalít hmotnej prírody a povýšia sa na vyššie hviezdne sústavy, čiže na planéty ako Maharloka, Janoloka, Tapoloka atď. Možnosť uspokojovať zmysly je na týchto planétach stotisíckrát lepšia ako na tejto planéte.

Tí, ktorí sa dostanú na nebeské planéty, sa tešia z dlhšieho života a lepších možností na zmyslový pôžitok, a predsa im nie je dovolené zostať tam navždy. Po vypršaní dobrých výsledkov, získaných zbožnými činnosťami, sa musia opäť vrátiť na túto planétu. Človek, ktorý nezískal dokonalé poznanie, opísané vo Vedānta-sūtre ako janmādy asya yataḥ, inými slovami ten, kto nepochopil Kṛṣṇu ako príčinu všetkých príčin, nevyužil možnosť dosiahnuť konečný cieľ života. Musí sa podriadiť kolobehu, povýšiť sa na nebeské planéty a znovu zostúpiť dolu, akoby cestoval na ruskom kole. To znamená, že sa znovu zapletie do kolobehu rodenia sa a smrti v nižších a vyšších planetárnych sústavách, namiesto toho, aby dosiahol duchovného sveta, kde je život večný, plný blaženosti a odkiaľ sa už nikdy nemusí vrátiť do strastiplnej hmotnej existencie.

Človek, ktorý ani na okamih nemôže žiť bez vedomia Kṛṣṇu, nemyslí dvadsaťštyri hodín na nič iné než na Kṛṣṇu, pretože načúva, velebí a spomína na Jeho činnosti, modlí sa k Nemu, uctieva Ho, slúži Jeho lotosovým nohám, slúži Mu inými spôsobmi, priatelí sa s Ním a plne sa Mu odovzdáva. Také činnosti sú veľmi priaznivé a plné duchovných síl, pomocou ktorých sa oddaný môže zdokonaliť v duchovnej realizácii, takže jeho jedinou túžbou je dostať sa do spoločnosti Najvyššej Božskej Osobnosti. Taký oddaný sa zaiste približuje k Najvyššiemu Pánovi bez problémov a vďaka Kṛṣṇovej milosti sa nikdy nevráti do hmotného sveta. To sa nazýva yoga. Kṣema znamená Pánova milostivá ochrana. Yogou pomáha Pán oddaným dosiahnuť vedomia Kṛṣṇu, a keď ho takto dosiahnu v plnej miere, Pán ich ochráni pred poklesnutím do strastiplného podmieneného života.

Śrī Kṛṣṇa hovorí: „Ľudia, ktorí uctievajú polobohov, nepatria k najmúdrejším, aj keď také uctievanie je nepriamo určené Mne.“ Keď napríklad polievame listy a konáre stromu a nezavlažujeme koreň, opomíname základné pravidlá a chováme sa hlúpo. Podobne dodávame živiny žalúdku, a nie iným častiam tela. Dá sa povedať, že polobohovia sú hlavnými predstaviteľmi vlády Najvyššieho Pána. To znamená, že by sme mali uctievať len Najvyššieho Pána, čo automaticky uspokojí všetkých zástupcov a predstaviteľov vlády. Predstavitelia vlády sú jej reprezentantmi, no ich podplácanie je protizákonné. V tomto verši je to potvrdené slovami avidhi-pūrvakam. Śrī Kṛṣṇa teda neschvaľuje zbytočné uctievanie polobohov.

Tu sa jasne hovorí, že vedske písma odporúčajú veľa druhov obetí, ktoré sú však v skutočnosti určené na uspokojenie Najvyššieho Pána. Yajña znamená Viṣṇu. V druhej kapitole Bhagavad-gīty bolo jasne vysvetlené, že človek by mal pracovať len pre uspokojenie Yajñu alebo Viṣṇua. Za týmto účelom je ustanovené najdokonalejšie spoločenské zriadenie, nazývané varṇāśrama-dharma. Preto Śrī Kṛṣṇa v tomto verši hovorí, že pôžitky zo všetkých obetí patria Jemu, lebo On je Najvyšší Pán. No hlupáci to nevedia a uctievajú polobohov kvôli pominuteľným ziskom. Poklesnú do hmotného bytia a nedosiahnu vytúženého životného cieľa. Ak má však niekto hmotné želania, je lepšie požiadať o ich naplnenie Najvyššieho Pána, aj keď to nie je čistá oddanosť. Takto dosiahne vytúženého výsledku.

Keď sa niekto túži dostať na Mesiac, Slnko alebo inú planétu, môže sa tam dostať dodržiavaním osobitných vedskych predpisov určených pre tento cieľ. V jednej časti Ved, pojednávajúcej o plodonosných činnostiach, sú tieto metódy podrobne opísané pod odborným názvom darśa-paurṇamāsī a odporúčajú uctievanie polobohov sídliacich na daných planétach. Podobne sa môžeme dostať na planétu predkov vykonávaním určitej obete. Alebo sa môžeme dostať na planéty duchov a môže sa z nás stať Yakṣa, Rakṣa alebo Piśāca. Tento druh uctievania sa nazýva „čierne umenie“ alebo „čierna mágia“ a mnohí ľudia, ktorí sa ním zaoberajú, si myslia, že to má niečo spoločné s duchovným životom. V skutočnosti sú však tieto činnosti čisto materialistické. Naopak, čistý oddaný, ktorý uctieva Najvyššiu Božskú Osobnosť, dôjde nepochybne na vaikuṇṭhské planéty alebo na Kṛṣṇaloku. Je veľmi jednoduché pochopiť význam tohoto dôležitého verša. Prečo by sa čistí oddaní nemohli dostať na Kṛṣṇove alebo Viṣṇuove planéty, keď uctievaním polobohov sa môže človek dostať na nebeské planéty, uctievaním predkov na ich planéty a prostredníctvom „čiernej mágie“ na planéty duchov? Nanešťastie nemá väčšina ľudí ani potuchy o vznešených planétach, kde žije Kṛṣṇa a Viṣṇu, a následkom toho sú podmienené životom v hmotnom svete. Dokonca aj impersonalisti môžu poklesnúť z brahmajyoti. Hnutie pre vedomie Kṛṣṇu rozširuje pre dobro celej ľudskej spoločnosti vznešenú informáciu, že jednoduchým spievaním Hare Kṛṣṇa mantry sa človek môže vrátiť späť domov, späť k Bohu.

Každý inteligentný človek by si mal uvedomiť dôležitosť vedomia Kṛṣṇu a transcendentálnej láskyplnej služby, aby mohol dospieť do večného zvrchovaného sídla, plného neutíchajúcej radosti. Spôsob, akým sa tam dostať, je veľmi jednoduchý a môže sa oň pokúsiť aj ten najchudobnejší človek, ktorý nemá žiadne kvalifikácie. Jediné, čo sa v tejto súvislosti vyžaduje, je stať sa Pánovým čistým oddaným. Nezáleží na tom, kým alebo čím človek je. Je to také jednoduché, že dokonca aj obyčajný lístok, vodu alebo ovocie možno obetovať Najvyššiemu Pánovi s čistou láskou a Jeho to poteší a prijme to. Takže vedomie Kṛṣṇu je také jednoduché a univerzálne, že nikomu nemôže byť odopreté. Kto by bol taký hlúpy a odmietol túto jednoduchú metódu na dosiahnutie najvyššej životnej dokonalosti? Śrī Kṛṣṇa chce iba láskyplnú službu, nič viac. Kṛṣṇa prijme aj malý kvet od Svojho čistého oddaného. Nechce však nijakú obetinu od neoddaného. V skutočnosti nič nepotrebuje, pretože je sebestačný, a predsa prijme dar Svojho oddaného ako dôkaz Jeho lásky a náklonnosti. Vyvinúť lásku ku Kṛṣṇovi je najvyššou životnou dokonalosťou. V tomto verši používa Kṛṣṇa slovo bhakti dvakrát, aby zdôraznil, že bhakti, čiže oddaná služba, je jediný spôsob ako sa k Nemu priblížiť. Nič iné, ako napríklad to, že sa človek stane brāhmaṇom, učeným vedcom, bohatým mužom alebo veľkým filozofom, nemôže prinútiť Kṛṣṇu k tomu, aby prijal našu obeť. Je to iba bhakti, vďaka ktorej Kṛṣṇa prejaví záujem a prijme čokoľvek od kohokoľvek. Bhakti nemá príčinu. Je to večný proces a priama činnosť v službe absolútnemu celku.

Pán Kṛṣṇa už vysvetlil, že je jediným užívateľom, prvotným Bohom a skutočným príjemcom obetí a v tomto verši objasňuje, akému druhu obetí dáva prednosť. Ak si želáme oddane slúžiť Najvyššiemu Pánovi, aby sme sa očistili a dosiahli najvyššieho cieľa — transcendentálnej láskyplnej služby Bohu — potom musíme zistiť, čo od nás vyžaduje. Ten, kto Kṛṣṇu ľúbi, Mu dá čokoľvek, čo si zaželá, a neponúkne Mu nič, čo nechce. Preto nemôžeme obetovať Kṛṣṇovi mäso, ryby alebo vajcia. Keby po týchto veciach túžil, určite by nás o ne požiadal. Namiesto toho však jasne žiada, aby sme Mu ponúkali lístok, kvet, ovocie a vodu — a že takú obeť prijme. Z toho môžeme usúdiť, že neprijme mäso, ryby alebo vajcia. Zelenina, obilie, ovocie, mlieko a voda predstavujú vhodnú ľudskú potravu, predpísanú samotným Kṛṣṇom. Ak jeme niečo iné, nemôžeme Mu to obetovať, pretože to neprijme. Keď obetujeme Kṛṣṇovi nevhodné jedlo, nemôžeme povedať, že Mu slúžime s láskou a oddanosťou.

V tretej kapitole, trinástom verši, Śrī Kṛṣṇa vysvetľuje, že iba zvyšky po obeti sú očistené a vhodné ako pokrm pre tých, ktorí túžia po duchovnom živote a vyslobodení sa z hmotného zapletenia. V tom istom verši hovorí, že tí, ktorí neobetujú svoje jedlo, jedia iba hriech. Inými slovami, každým sústom sa ešte viac zaplietajú do labyrintu hmotnej existencie. Oddaný však pripravuje chutné a jednoduché vegetariánske jedlo, ktoré obetuje pred obrázkom alebo Božstvom Kṛṣṇu s pokornými poklonami a modlí sa, aby Śrī Kṛṣṇa túto skromnú obetinu prijal. Týmto spôsobom robí postupný pokrok v duchovnom živote, očisťuje svoje telo a vytvára jemnejšie mozgové tkanivo, čo mu pomôže jasne myslieť. Najdôležitejšie však je, aby obetovanie vykonával s láskou. Kṛṣṇa nepotrebuje jedlo, pretože beztak všetko vlastní, ale prijme obetovanie, ak Ho niekto túži týmto spôsobom potešiť. Dôležitou prísadou pri varení, slúžení a obetovaní je láska ku Kṛṣṇovi.

Neosobní filozofi, ktorí tvrdia, že Absolútna pravda nemá zmysly, nemôžu pochopiť tento verš Bhagavad-gīty. Buď to prijmú ako metaforu, alebo ako dôkaz ľudskej povahy hlavného rečníka Bhagavad-gīty. V skutočnosti však Śrī Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť zmysly má, a Jeho zmysly sú tiež zameniteľné, čo znamená, že jeden zmysel môže vykonávať úkony iných zmyslov. Toto je jedna z vlastností, na ktorú býva poukazované, keď sa hovorí o Kṛṣṇovej absolútnosti. Keby nemal zmysly, sotva by sme Ho mohli považovať za dokonalého. V siedmej kapitole Kṛṣṇa vysvetľuje, že oplodní hmotnú prírodu živými bytosťami prostým pohľadom. Kṛṣṇovo načúvanie láskyplným slovám oddaného pri obetovaní jedla je úplne totožné s Jeho jedením a v skutočnosti jedlo i ochutnáva. Toto treba obzvlášť zdôrazniť. Keďže Kṛṣṇa je absolútny, Jeho načúvanie je totožné s jedením alebo ochutnávaním. Iba oddaný, ktorý bez interpretácií prijíma Kṛṣṇu tak, ako sa sám popisuje, môže pochopiť, že Najvyššia Absolútna Pravda môže jesť a pochutnávať si na jedle.

Povinnosťou každého je zariadiť si život tak, aby nikdy za žiadnych okolností nezabudol na Kṛṣṇu. Všetci musíme pracovať, aby sme udržali dušu a telo pohromade, a v tomto verši nám Kṛṣṇa radí, aby sme pracovali pre Neho. Musíme jesť, aby sme udržali telo pri živote, a preto by sme mali prijímať len zvyšky jedla obetovaného Kṛṣṇovi. Každý civilizovaný človek by mal vykonávať nejaké náboženské obrady. Preto Kṛṣṇa hovorí, aby sme ich vykonávali pre Neho, a to sa nazýva arcanā. Podobne máme sklony k dobročinnosti; Kṛṣṇa teda hovorí, aby sme ju venovali Jemu, čo znamená, že nadbytok ušetrených peňazí by sme mali použiť k šíreniu hnutia pre vedomie Kṛṣṇu. V dnešnej dobe majú ľudia záujem o meditácie, ktoré sú v tomto veku nepraktické — ak však niekto medituje o Kṛṣṇovi dvadsaťštyri hodín denne tým, že polohlasne odriekava alebo spieva Hare Kṛṣṇa mantru na ruženci, môže si byť istý, že je tým najväčším meditátorom a yogīnom. To je potvrdené aj v šiestej kapitole Bhagavad-gīty.

Človek, ktorý jedná vo vedomí Kṛṣṇu pod vedením autority, sa nazýva yukta. Odborný výraz je yukta-vairāgya. Podrobnejšie to vysvetľuje Rūpa Gosvāmī:

Rūpa Gosvāmī hovorí, že tak musíme konať dovtedy, dokým sme v hmotnom svete. Ak teda odovzdáme výsledky svojej práce Kṛṣṇovi, nazýva sa to yukta-vairāgya. Takto umiestnený v odriekaní, očisťuje človek zrkadlo svojej mysle a s postupným rozvojom duchovného vedomia sa nakoniec odovzdá Najvyššej Božskej Osobnosti. Preto sa napokon oslobodí a toto oslobodenie je tiež presne opísané. Nejde o splynutie s brahmajyoti, ale o vstup na planéty Najvyššieho Pána. Śrī Kṛṣṇa tu jasne hovorí mām upaiṣyasi: „Prídeš ku Mne,“ späť domov, späť k Bohu. Existuje päť druhov oslobodenia a tu je opísaný ten, v ktorom sa oddaný po opustení tela vráti naspäť k Bohu a slúži priamo v Jeho spoločnosti, pretože počas svojho života žil pod vedením Najvyššieho Pána.

Skutočný sannyāsī je ten, kto nemá iné záujmy než obetovať svoj život službe Śrī Kṛṣṇovi. Taký človek sa považuje za večného služobníka, závislého na zvrchovanej vôli Najvyššieho Pána, a preto všetko vykonáva pre Jeho potešenie. Čokoľvek koná, koná ako službu Bohu. Nejaví veľký záujem o plodonosné činnosti a predpísané povinnosti, opísané vo Vedach, ktoré musia vykonávať obyčajní ľudia. Niekedy sa môže stať, že oddaný, ktorý oddane slúži Najvyššiemu Pánovi, koná proti predpísaným vedskym povinnostiam, ale v skutočnosti tomu tak nie je.

Vaiṣṇavské autority preto hovoria, že ani ten najinteligentnejší človek nemôže pochopiť plány a skutky čistých oddaných: tāṅra vākya, kriyā, mudrā vijñeha nā bujhaya (Caitanya-caritāmṛta, Madhya-līlā 23.39). Človeka, ktorý je zapojený do oddanej služby Pánovi, alebo neustále rozmýšľa a plánuje, ako Mu slúžiť, treba považovať za celkom vyslobodeného už v prítomnosti, a v budúcnosti má zaručený návrat domov, späť k Bohu. Je veľmi nevhodné kritizovať takého oddaného, podobne ako je nevhodné kritizovať Kṛṣṇu.

Mohli by sme sa spýtať, prečo sa Śrī Kṛṣṇa zaujíma najmä o Svojich oddaných, ktorí Mu neustále transcendentálne slúžia, keď je rovnaký ku všetkým a nikto nie je Jeho zvláštnym priateľom. Toto sa však nedá nazvať rozlišovaním; je to prirodzené. Hocijaký človek na tomto svete môže chcieť rozdávať svoje imanie, a jednako má najväčší záujem o svoje vlastné deti. Śrī Kṛṣṇa hovorí, že všetky živé bytosti sú jeho synmi a nezáleží na tom, aké majú telo. Dodáva im všetko, čo potrebujú k životu. Je ako mrak, ktorý prináša dážď všetkým, nezávisle na tom, či padne na úrodnú pôdu, skalu alebo do mora. No Svojim oddaným venuje zvláštnu pozornosť. Oddaní na Kṛṣṇu neustále myslia a sú podľa tohto verša transcendentálne umiestnení v Kṛṣṇovi. Už samotný pojem „vedomie Kṛṣṇu“ naznačuje, že ľudia s týmto vedomím sú transcendentalisti spočívajúci v Kṛṣṇovi. Śrī Kṛṣṇa tu jasne hovorí: mayi te. „Sú vo Mne.“ Preto je prirodzené, že aj Kṛṣṇa je v nich. Tento vzťah je vzájomný a to je vysvetlené slovami ye yathā māṁ prapadyante tāṁs tathaiva bhajāmy aham. „Postarám sa o nich tak, ako sa Mi odovzdajú.“ (Bhagavad-gītā 4.11) Tento transcendentálny vzájomný vzťah jestvuje, pretože Kṛṣṇa i Jeho oddaný sú vedomé bytosti. Diamant v zlatom prsteni vyzerá veľmi pekne. Zlato je ozdobené diamantom a diamant zlatom. Najvyšší Pán je prirovnaný k diamantu, takže kombinácia je veľmi pekná. Živé bytosti sa vo svojom čistom stave nazývajú oddaní. Najvyšší Pán sa odovzdáva Svojim oddaným. Osobná filozofia by nejestvovala, keby neexistoval vzájomný vzťah medzi oddanými a Pánom. Zástancovia neosobnej filozofie tvrdia, že tento vzťah nejestvuje, ale pre personalistov je skutočnosťou.

Často sa uvádza príklad, že Śrī Kṛṣṇa je ako strom spĺňajúci všetky želania; čokoľvek od neho žiadame, milostivo nám to dodá. Tu je to vysvetlené podrobnejšie. Śrī Kṛṣṇa v tomto verši hovorí, že je naklonený Svojim oddaným; to je prejav Jeho zvláštnej milosti k oddaným. Nesmieme si však myslieť, že Kṛṣṇov opätovný vzťah je pod zákonom karmy. Je to transcendentálny vzťah medzi Kṛṣṇom a Jeho oddanými. Oddaná služba Kṛṣṇovi nie je činnosťou pochádzajúcou z tohoto hmotného sveta — je to duchovná činnosť duchovného sveta, v ktorom vládne večnosť, poznanie a blaženosť.

Slovo su-durācāraḥ, ktoré Kṛṣṇa použil v tomto verši, je veľmi dôležité a mali by sme správne porozumieť jeho významu. Živá bytosť sa vo svojom podmienenom stave zamestnáva dvoma druhmi činností: podmienenými a nepodmienenými (prirodzenými). Podmienené činnosti sú také, ktoré musia vykonávať všetci, dokonca aj oddaní, aby ochránili telo alebo neporušovali spoločenské či štátne ustanovenia. Okrem činností tohto druhu, ktorých je v súvislosti s podmieneným životom určite nemálo, sú tu tiež činnosti transcendentálne, ktorým sa venujú bytosti, plne si vedomé svojej duchovnej podstaty a neustále zamestnané vo vedomí Kṛṣṇu. Takéto činnosti sa nazývajú oddaná služba Najvyššiemu Pánovi a sú celkom prirodzené. V podmienenom živote idú oddaná služba a podmienené činnosti, týkajúce sa tohoto tela, niekedy súčasne vedľa seba, inokedy sa naopak môžu stretávať. Oddaný sa veľmi snaží, aby neurobil nič, čo by mohlo narušiť celú situáciu. Vie, že dokonalosť v jeho činnostiach závisí od rozvoja jeho duchovného vedomia. Niekedy sa však môže stať, že uvidíme oddaného konať spôsobom, ktorý je z politického alebo spoločenského hľadiska považovaný za veľmi nevhodný, no taký priestupok ho nevylučuje z oddanej služby. V Śrīmad-Bhāgavatame sa hovorí, že keď je človek z celého srdca zamestnaný v transcendentálnej službe Najvyššiemu Pánovi, ale vplyvom okolností poklesne, Pán mu poklesnutie odpustí a očistí ho zvnútra, z jeho srdca. Vplyv hmotnej prírody je taký silný, že dokonca i yogīn sa niekedy môže nechať zviesť napriek tomu, že slúži Najvyššiemu Pánovi. Vedomie Kṛṣṇu je také mocné, že príležitostné priestupky sa okamžite napravia. Oddaná služba preto končí vždy úspechom. Nikto by sa nemal posmievať oddanému kvôli nejakému náhodnému poklesnutiu zo vznešenej cesty, pretože, ako bude vysvetlené v ďalšom verši, také náhodné poklesky skončia a oddaný sa plne pohrúži do oddanej služby Kṛṣṇovi. Je to len otázka času.

Preto človek, ktorý oddane slúži Kṛṣṇovi s mysľou na Neho upretou a ktorý s presvedčením spieva Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare/ Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare, sa nachádza na transcendentálnej úrovni, aj keď niekedy náhodou poklesne. Dôraz sa kladie aj na slová sādhur eva, „je svätý“, ktoré varujú neoddaných, aby nekritizovali oddaných kvôli príležitostnému priestupku. Oddaný by mal byť považovaný za svätého, aj keď sa dopustil nechceného priestupku. Na slovo mantavyaḥ sa kladie osobitný dôraz. Ak sa niekto neriadi podľa tohto pravidla a zosmiešňuje oddaných pre ich náhodné priestupky, dopúšťa sa sám priestupku tým, že nedodržiava príkazy Najvyššieho Pána. Jedinou vlastnosťou oddaného je to, že sa venuje výhradne oddanej láskyplnej službe.

V Nṛsiṁha Purāṇe sa uvádza:

Ak je človek plne zapojený v oddanej službe Pánovi a príležitostne sa dopustí ohavných činov, mali by sme sa na tieto činy pozerať ako na tmavé škvrny na Mesiaci. Tmavé škvrny na Mesiaci nijako neovplyvňujú mesačné svetlo. Podobne tak náhodné priestupky neznemožňujú oddanému postup na ceste utvárajúcej svätý charakter.

Na druhej strane si však nesmieme myslieť, že oddaný môže robiť hocičo nepekné. Tento verš poukazuje len na náhodné priestupky vzhľadom k silnému spojeniu s hmotou. Oddane slúžiť znamená vyhlásiť vojnu iluzórnej energii. Ak oddaný nie je natoľko silný, aby s ňou mohol bojovať, môže sa stať, že niekedy poklesne. Ak je však odhodlaný bojovať, nikdy už nepoklesne. To sme už vysvetlili. Nikto by nemal zneužívať tento verš a robiť nezmysly a myslieť si, že je stále oddaným. Ak nenapraví svoj charakter vykonávaním oddanej služby, potom je celkom jasné, že nie je najpokročilejší.

Tieto slová si nesmieme vykladať nesprávne. V siedmej kapitole Śrī Kṛṣṇa povedal, že ten, kto sa dopúšťa škodlivých činností, sa Mu neodovzdá. Kto nie oddaný Najvyššiemu Pánovi, nemá žiadne dobré kvalifikácie. Neveriaci, ktorí nikdy nezačnú s oddanou službou, nemajú žiadne dobré vlastnosti; to potvrdzuje nielen Bhagavad-gītā, ale aj Śrīmad-Bhāgavatam. Niekto by sa mohol spýtať, ako sa môže stať čistým oddaným človek, ktorý robí ohavné činy, či už úmyselne, alebo neúmyselne. Oddaní zvyčajne láskyplne slúžia deviatimi rôznymi spôsobmi a očisťujú tak svoje srdce od hmotných nečistôt. Vložia Najvyššiu Božskú Osobnosť do svojho srdca a všetky hriešne znečistenia sa automaticky odstránia. Neustále rozjímanie o Najvyššej Božskej Osobnosti očistí ich povahu. Vedy predpisujú určitý obrad pre očistu tých, ktorí poklesli zo svojho vznešeného postavenia, ale oddaný sa nemusí podrobovať takýmto rituálom, pretože jeho očistný proces začína už v jeho srdci ustavičným spomínaním na Najvyššiu Božskú Osobnosť. Preto by spievanie Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare/ Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare nemalo nikdy ustať. To ochráni oddaného pred náhodným poklesnutím a umožní mu navždy zostať oslobodený od hmotného znečistenia.

Śrī Kṛṣṇa tu jasne hovorí, že v oddanej službe niet rozdielu medzi nižšími a vyššími spoločenskými triedami. Toto rozdelenie jestvuje v hmotnom poňatí života, ale pre človeka, vykonávajúceho transcendentálnu oddanú službu, nemá zmysel. Všetci majú možnosť dospieť k najvyššiemu cieľu. V Śrīmad-Bhāgavatame (2.4.18) je vysvetlené, že i tzv. caṇḍālovia (pojedači psov) sa môžu očistiť vďaka spoločnosti s čistým oddaným. Oddaná služba a poznanie čistého oddaného sú také mocné, že každý môže začať slúžiť Śrī Kṛṣṇovi; nemusí dochádzať k nejakej diskriminácii medzi nižšími alebo vyššími triedami. Aj najobyčajnejší človek sa môže očistiť pod správnym vedením čistého oddaného. Ľudia sa podľa rôznych kvalít hmotnej prírody delia na brāhmaṇov, ktorí sú v kvalite dobra, kṣatriyov, umiestnených v kvalite vášne, vaiśyov, pochádzajúcich z vášne a nevedomosti, a śūdrov umiestnených v kvalite nevedomosti. Ešte nižšie sú caṇḍālovia, ktorí sa narodili v hriešnych rodinách. Obvykle sa vyššie triedy nestýkajú s ľuďmi narodenými v hriešnych rodinách, no oddaná služba a Pánov čistý oddaný majú takú očistnú silu, že vďaka ich milosti môžu aj nižšie triedy dosiahnuť najvyššiu životnú dokonalosť. To je možné iba vtedy, ak sa celkom odovzdáme Kṛṣṇovi, ako je naznačené v tomto verši slovom vyapāśritya (“kto sa ku Mne uchýli“). Vďaka tomu sa môžeme stať duchovne vyspelejší než jñānīovia alebo yogīni.

Ľudia sa v tomto hmotnom svete delia na rôzne skupiny, ale jednako tu žiadna z nich nie je šťastná. Slová anityam asukhaṁ lokam jasne hovoria, že tento svet je pominuteľný, plný nešťastia a nedôstojný života džentlmenov. Sám Najvyšší Pán hovorí, že tento pominuteľný svet je plný utrpenia. Niektorí filozofi, najmä māyāvādski, tvrdia, že tento svet je neskutočný. Z Bhagavad-gīty sa však môžeme poučiť, že tento svet nie je neskutočný, ale že je dočasný. Tieto dve slová sa významovo odlišujú. Tento svet je dočasný, no jestvuje aj iný svet, ktorý je večný a blažený.

Śrī Kṛṣṇa povedal Arjunovi, ktorý sa narodil v rodine svätého kráľa: „Oddane Mi slúž a rýchlo sa vráť späť domov, späť k Bohu.“ Nikto by nemal zostávať v tomto pominuteľnom svete, plnom utrpenia. Každý by mal hľadať útočisko u Najvyššej Božskej Osobnosti, aby bol navždy šťastný. Oddaná služba je jediný spôsob, ako vyriešiť problémy všetkých ľudských skupín. Preto by všetci ľudia mali oddane slúžiť Śrī Kṛṣṇovi a priviesť svoje životy k dokonalosti.

Tento verš jasne naznačuje, že vedomie Kṛṣṇu je jediný spôsob, ako sa vymaniť z väzenia tohto znečisteného hmotného sveta. Niektorí bezohľadní komentátori Bhagavad-gīty prekrúcajú význam tohto verša — to, že oddaná služba by sa mala robiť pre Kṛṣṇu, Najvyššiu Božskú Osobnosť. Odvedú totiž čitateľovu pozornosť na niečo úplne nezmyselné. Títo vykladači nevedia, že medzi Kṛṣṇovou mysľou a Kṛṣṇom samotným niet rozdielu. Śrī Kṛṣṇa nie je obyčajná ľudská bytosť. On je Absolútna Pravda. Jeho telo, myseľ a On samotný majú rovnaký absolútny charakter. Vo svojom komentári, nazvanom Anubhāṣya, cituje Bhaktisiddhānta Sarasvatī Gosvāmī k veršom 41-48, piatej kapitoly, prvého dielu Caitanya-caritāmṛty nasledujúci verš z Kūrma Purāṇy: deha-dehi-vibhedo 'yaṁ neśvare vidyate kvacit — medzi Kṛṣṇom samotným a Jeho telom niet rozdielu. No keďže títo komentátori nepoznajú vedu o Kṛṣṇovi, pokúšajú sa Kṛṣṇu schovať a oddeliť Jeho osobnosť od Jeho mysle a Jeho tela. Aj keď je to absolútne nepochopenie vedy o Kṛṣṇovi, niektorí jedinci takto dokážu zarábať peniaze na podvedených ľuďoch.

Iný druh ľudí tiež myslí na Kṛṣṇu, ale so závisťou; to sú démoni. Kṛṣṇov strýc Kaṁsa bol jedným z nich. Stále myslel na Kṛṣṇu a domnieval sa, že Kṛṣṇa je jeho nepriateľ. Bol neustále plný úzkosti, kedy Kṛṣṇa príde a zabije ho. Takéto myslenie nás nezachráni. Na Kṛṣṇu by sme mali myslieť s láskou a oddanosťou. To sa nazýva bhakti. Poznanie o Kṛṣṇovi by sme mali rozvíjať postupne a vhodným spôsobom. To znamená, že poznanie musíme prijať od pravého učiteľa. Už niekoľkokrát sme vysvetlili, že Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť a že Jeho telo nie je hmotné, ale večné, plné poznania a blaženosti. Keď takto hovoríme o Kṛṣṇovi, pomôže nám to stať sa Jeho oddanými. Snažiť sa pochopiť Kṛṣṇu pomocou poznania z nepravých zdrojov bude bezvýsledné.

Mali by sme teda upriamiť našu myseľ na večnú a prvotnú podobu Śrī Kṛṣṇu a uctievať Ho s hlbokým presvedčením v srdci, že On je Najvyššia Absolútna Pravda. V Indii sú stovky a tisíce chrámov a svätýň určených na uctievanie Kṛṣṇu, v ktorých sa vykonáva oddaná služba. V praxi to znamená, že vzdávame Božstvu úctu, hlboko sa pokloníme a odovzdáme Mu všetko — myseľ, telo i činnosti. To nám pomôže byť si plne vedomí Kṛṣṇu a premiestniť sa na Kṛṣṇaloku. Nemali by sme sa nechať ovplyvniť nesvedomitými komentátormi, ale radšej sa zapojiť deviatimi spôsobmi do oddanej služby, počnúc načúvaním a ospevovaním Kṛṣṇu. Čistá oddaná služba je to najvyššie, čoho môže ľudská spoločnosť dosiahnuť.

Siedma a ôsma kapitola Bhagavad-gīty pojednáva o čistej oddanej službe, ktorá je zbavená špekulatívneho poznania, mystickej yogy a plodonosných činností. Tých, čo nie sú celkom očistení, môžu priťahovať rôzne rysy Najvyššieho Pána, ako neosobná brahmajyoti a lokalizovaná Paramātmā, no čistý oddaný sa priamo zapojí do oddanej služby Najvyššiemu Pánovi.

V jednej prekrásnej piesni o Kṛṣṇovi sa spieva, že ľudia, ktorí uctievajú polobohov, sú veľmi hlúpi a nikdy nezískajú najväčší darček — Kṛṣṇu. Oddaný sa spočiatku môže dopúšťať priestupkov, no napriek tomu ho treba považovať za pokročilejšieho než sú všetci filozofi a yogīni. Ten, kto je neustále pohrúžený v myšlienkach na Kṛṣṇu, je najdokonalejší spomedzi svätých ľudí. Jeho náhodné činy, nesúvisiace s oddanou službou, postupne vymiznú a on sa nepochybne čoskoro umiesti v dokonalosti. Vzhľadom na to, že sa Najvyšší Pán osobne stará o Svojich čistých oddaných, je prakticky nemožné, aby poklesli. Preto by sa mal každý rozumný človek zapojiť do oddanej služby vo vedomí Kṛṣṇu, žiť šťastne v hmotnom svete a napokon získať tú najvyššiu odmenu — Kṛṣṇu.