Tento verš jasne naznačuje, že vedomie Kṛṣṇu je jediný spôsob, ako sa vymaniť z väzenia tohto znečisteného hmotného sveta. Niektorí bezohľadní komentátori Bhagavad-gīty prekrúcajú význam tohto verša — to, že oddaná služba by sa mala robiť pre Kṛṣṇu, Najvyššiu Božskú Osobnosť. Odvedú totiž čitateľovu pozornosť na niečo úplne nezmyselné. Títo vykladači nevedia, že medzi Kṛṣṇovou mysľou a Kṛṣṇom samotným niet rozdielu. Śrī Kṛṣṇa nie je obyčajná ľudská bytosť. On je Absolútna Pravda. Jeho telo, myseľ a On samotný majú rovnaký absolútny charakter. Vo svojom komentári, nazvanom Anubhāṣya, cituje Bhaktisiddhānta Sarasvatī Gosvāmī k veršom 41-48, piatej kapitoly, prvého dielu Caitanya-caritāmṛty nasledujúci verš z Kūrma Purāṇy: deha-dehi-vibhedo 'yaṁ neśvare vidyate kvacit — medzi Kṛṣṇom samotným a Jeho telom niet rozdielu. No keďže títo komentátori nepoznajú vedu o Kṛṣṇovi, pokúšajú sa Kṛṣṇu schovať a oddeliť Jeho osobnosť od Jeho mysle a Jeho tela. Aj keď je to absolútne nepochopenie vedy o Kṛṣṇovi, niektorí jedinci takto dokážu zarábať peniaze na podvedených ľuďoch.

Iný druh ľudí tiež myslí na Kṛṣṇu, ale so závisťou; to sú démoni. Kṛṣṇov strýc Kaṁsa bol jedným z nich. Stále myslel na Kṛṣṇu a domnieval sa, že Kṛṣṇa je jeho nepriateľ. Bol neustále plný úzkosti, kedy Kṛṣṇa príde a zabije ho. Takéto myslenie nás nezachráni. Na Kṛṣṇu by sme mali myslieť s láskou a oddanosťou. To sa nazýva bhakti. Poznanie o Kṛṣṇovi by sme mali rozvíjať postupne a vhodným spôsobom. To znamená, že poznanie musíme prijať od pravého učiteľa. Už niekoľkokrát sme vysvetlili, že Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť a že Jeho telo nie je hmotné, ale večné, plné poznania a blaženosti. Keď takto hovoríme o Kṛṣṇovi, pomôže nám to stať sa Jeho oddanými. Snažiť sa pochopiť Kṛṣṇu pomocou poznania z nepravých zdrojov bude bezvýsledné.

Mali by sme teda upriamiť našu myseľ na večnú a prvotnú podobu Śrī Kṛṣṇu a uctievať Ho s hlbokým presvedčením v srdci, že On je Najvyššia Absolútna Pravda. V Indii sú stovky a tisíce chrámov a svätýň určených na uctievanie Kṛṣṇu, v ktorých sa vykonáva oddaná služba. V praxi to znamená, že vzdávame Božstvu úctu, hlboko sa pokloníme a odovzdáme Mu všetko — myseľ, telo i činnosti. To nám pomôže byť si plne vedomí Kṛṣṇu a premiestniť sa na Kṛṣṇaloku. Nemali by sme sa nechať ovplyvniť nesvedomitými komentátormi, ale radšej sa zapojiť deviatimi spôsobmi do oddanej služby, počnúc načúvaním a ospevovaním Kṛṣṇu. Čistá oddaná služba je to najvyššie, čoho môže ľudská spoločnosť dosiahnuť.

Siedma a ôsma kapitola Bhagavad-gīty pojednáva o čistej oddanej službe, ktorá je zbavená špekulatívneho poznania, mystickej yogy a plodonosných činností. Tých, čo nie sú celkom očistení, môžu priťahovať rôzne rysy Najvyššieho Pána, ako neosobná brahmajyoti a lokalizovaná Paramātmā, no čistý oddaný sa priamo zapojí do oddanej služby Najvyššiemu Pánovi.

V jednej prekrásnej piesni o Kṛṣṇovi sa spieva, že ľudia, ktorí uctievajú polobohov, sú veľmi hlúpi a nikdy nezískajú najväčší darček — Kṛṣṇu. Oddaný sa spočiatku môže dopúšťať priestupkov, no napriek tomu ho treba považovať za pokročilejšieho než sú všetci filozofi a yogīni. Ten, kto je neustále pohrúžený v myšlienkach na Kṛṣṇu, je najdokonalejší spomedzi svätých ľudí. Jeho náhodné činy, nesúvisiace s oddanou službou, postupne vymiznú a on sa nepochybne čoskoro umiesti v dokonalosti. Vzhľadom na to, že sa Najvyšší Pán osobne stará o Svojich čistých oddaných, je prakticky nemožné, aby poklesli. Preto by sa mal každý rozumný človek zapojiť do oddanej služby vo vedomí Kṛṣṇu, žiť šťastne v hmotnom svete a napokon získať tú najvyššiu odmenu — Kṛṣṇu.