Skip to main content

VERŠ 12

12. VERS

Verš

Szöveg

sarva-dvārāṇi saṁyamya
mano hṛdi nirudhya ca
mūrdhny ādhāyātmanaḥ prāṇam
āsthito yoga-dhāraṇām
sarva-dvārāṇi saṁyamya
mano hṛdi nirudhya ca
mūrdhny ādhāyātmanaḥ prāṇam
āsthito yoga-dhāraṇām

Synonyma

Szó szerinti jelentés

sarva-dvārāṇi — všetky brány tela; saṁyamya — ovládané; manaḥ — myseľ; hṛdi — na srdce; nirudhya — upriami; ca — tiež; mūrdhni — do hlavy; ādhāya — umiestni; ātmanaḥ — dušu; prāṇam — životný dych; āsthitaḥ — zotrváva; yoga-dhāraṇām — v yoge.

sarva-dvārāṇi – a test minden kapuját; saṁyamya – szabályozva; manaḥ – az elmét; hṛdi – a szívben; nirudhya – bezárva; ca – is; mūrdhni – a fejen; ādhāya – rögzítve; ātmanaḥ – a léleknek; prāṇam – életlevegőjét; āsthitaḥ – elhelyezkedik; yoga-dhāraṇām – a yoga állapotában.

Překlad

Fordítás

Yoga znamená odpútať sa od všetkých zmyslových pôžitkov. Kto uzavrie všetky brány zmyslov, uprie myseľ na srdce a dych života umiestni na vrchol hlavy, ten zotrváva v yoge.

A yoga állapota eltávolodást jelent minden érzéki tevékenységtől. Érzékeinek összes ajtaját bezárva, elméjét a szívre összpontosítva, életlevegőjét a koponya felső részében tartva az ember megszilárdulhat a yogában.

Význam

Magyarázat

Ak sa chce človek venovať yoge, mal by sa najprv vzdať zmyslových pôžitkov. To sa nazýva pratyāhāra alebo odtiahnutie zmyslov od zmyslových predmetov. Zmyslové orgány pre získavanie poznania — oči, uši, nos, jazyk a pokožka — je treba ovládať a nedovoliť im, aby sa oddávali zmyslovým pôžitkom. Potom môže človek upriamiť svoju myseľ na Naddušu v srdci a sústrediť životný dych na vrchol hlavy. Ale ako už bolo povedané, toto cvičenie, podrobne opísané v šiestej kapitole, nie je dnes prakticky možné. Najlepší spôsob sebarealizácie je vedomie Kṛṣṇu. Keď človek dokáže prostredníctvom oddanej služby uprieť svoju myseľ na Kṛṣṇu, môže veľmi ľahko zotrvať v transcendentálnom tranze, v samādhi.

A yoga gyakorlásához – ahogyan ez a vers ajánlja – az embernek először el kell zárnia az érzékkielégítés minden ajtaját. Ezt pratyāhārának nevezik, ami azt jelenti, hogy az ember visszavonja az érzékeket az érzéktárgyaktól. A tudásszerző érzékszerveket – a szemet, a fület, az orrot, a nyelvet, a tapintást – teljes uralma alatt kell tartania, és nem szabad érzékkielégítésre használnia azokat. Ily módon elméjét a szívben lévő Felsőlélekre összpontosítja, az életerőt pedig a fej felső részébe emeli. Ezt a folyamatot a hatodik fejezet részletesen leírja. Ahogyan azonban korábban is említettük, ebben a korszakban ez a folyamat a gyakorlatban nem célszerű. A legjobb módszer a Kṛṣṇa-tudat. Ha valaki az elméjét az odaadó szolgálatban állandóan Kṛṣṇára tudja rögzíteni, annak nagyon könnyű zavartalan transzcendentális transzban, azaz samādhiban maradnia.