Skip to main content

VERŠ 15

VERSO 15

Verš

Texto

nādatte kasyacit pāpaṁ
na caiva sukṛtaṁ vibhuḥ
ajñānenāvṛtaṁ jñānaṁ
tena muhyanti jantavaḥ
nādatte kasyacit pāpaṁ
na caiva sukṛtaṁ vibhuḥ
ajñānenāvṛtaṁ jñānaṁ
tena muhyanti jantavaḥ

Synonyma

Sinônimos

na — nikdy; ādatte — prijíma; kasyacit — niekoho; pāpam — hriech; na — ani; ca — tiež; eva — určite; su-kṛtam — zbožné činy; vibhuḥ — Najvyšší Pán; ajñānena — nevedomosťou; āvṛtam — zakryté; jñānam — poznanie; tena — tým; muhyanti — sú zmätené; jantavaḥ — živé bytosti.

na — nunca; ādatte — aceita; kasyacit — de ninguém; pāpam — pecado; na — nem; ca — também; eva — decerto; su-kṛtam — atividades piedosas; vibhuḥ — o Senhor Supremo; ajñānena — por ignorância; āvṛtam — encoberto; jñānam — conhecimento; tena — por esta; muhyanti — ficam confusas; jantavaḥ — as entidades vivas.

Překlad

Tradução

Ani Najvyšší Pán sa nezúčastňuje zbožných či hriešnych činov, nech ich vykonal hocikto. Vtelené bytosti sú však zmätené nevedomosťou, ktorá zakrýva ich pravé poznanie.

Tampouco o Senhor Supremo assume as atividades pecaminosas ou piedosas de alguém. No entanto, os seres encarnados ficam confusos devido à ignorância que encobre seu verdadeiro conhecimento.

Význam

Comentário

Sanskṛtské slovo vibhu sa vzťahuje na Najvyššieho Pána, ktorý má neobmedzené vedomosti, bohatstvo, silu, slávu, krásu a odriekanie. Je vždy spokojný sám v Sebe a nikdy Ho neovplyvňujú hriešne či zbožné činnosti. Nevytvára nijaké osobitné situácie pre žiadnu živú bytosť. Živá bytosť pomýlená nevedomosťou si však praje žiť v určitých životných podmienkach, čo tvorí počiatok reťazca činov a ich následkov. Živá bytosť má duchovnú povahu a dokonalé poznanie. Napriek tomu však môže podľahnúť nevedomosti, lebo jej moc je obmedzená. Pán je všemocný, no živá bytosť všemocná nie je. Najvyšší Pán je vševedúci (vibhu), zatiaľ čo živá bytosť je nepatrná (aṇu). A keďže je to živá duša, má slobodu túžiť. Jej žiadosti môže splniť všemohúci Pán. Keď má živá bytosť zmätené túžby, Pán jej umožní, aby sa jej želania splnili, pričom On sám nenesie žiadnu zodpovednosť za činy a následky, ktoré sa v takýchto prípadoch dostavia. Vtelená duša sa kvôli svojej nevedomosti stotožňuje s dočasným hmotným telom a je podmienená pominuteľným radostiam a strastiam života. Pán je v podobe Paramātmy alebo Nadduše večným sprievodcom živej bytosti, a preto rozumie želaniam jednotlivých duší tak, ako môžeme cítiť vôňu kvetu, keď sme blízko neho. Túžba je jemnou podobou podmienenosti živej bytosti a Pán plní jej túžby podľa zásluhy. Príslovie hovorí: „Človek mieni a Boh mení.“ Individuálna duša teda nie je všemocná v plnení svojich túžob. Boh však môže splniť všetky želania, a pretože je nestranný, nemieša sa do želaní minimálne nezávislých živých bytostí. Keď človek túži po Kṛṣṇovi, venuje mu Pán osobitnú pozornosť a povzbudzuje jeho túžbu tak, aby Ho mohol dosiahnuť a bol navždy šťastný. Vedske hymny hovoria: eṣa u hy eva sādhu karma kārayati taṁ yam ebhyo lokebhya unninīṣate eṣa u evāsādhu karma kārayati yam adho ninīṣate. „Pán dovoľuje živým bytostiam vykonávať zbožné činy, aby sa mohli povzniesť. A takisto je to On, kto im dovolí konať hriešne, aby sa mohli dostať do pekla.“ (Kauṣītakī Upaniṣad 3.8)

A palavra sânscrita vibhu aplica-se ao Senhor Supremo, que é cheio de conhecimento, riqueza, força, fama, beleza e renúncia ilimitados. Ele está sempre satisfeito consigo mesmo, sem Se perturbar com atividades pecaminosas ou piedosas. Ele não cria certa situação para os seres vivos, mas eles, confusos pela ignorância, desejam ser postos em determinadas condições de vida, e desse modo iniciam sua cadeia de ação e reação. Devido à sua natureza superior, o ser vivo é cheio de conhecimento. Apesar disso, devido ao seu poder limitado, ele tem a tendência para se deixar influenciar pela ignorância. O Senhor é onipotente, mas a entidade viva não o é. O Senhor é vibhu, ou onisciente, mas o ser vivo é aṇu, ou atômico. Por ser alma vivente, ele tem a capacidade de desejar por meio de seu livre arbítrio. Tal desejo é satisfeito apenas pelo Senhor onipotente. E então, quando fica confuso em seus desejos, o Senhor lhe permite satisfazer tais desejos, mas o Senhor nunca é responsável pelas ações e reações decorrentes da situação específica que alguém possa desejar. Estando numa condição confusa, portanto, a alma encarnada identifica-se com o corpo material circunstancial e se sujeita à miséria e à felicidade temporárias da vida. Como Paramātmā, ou Superalma, o Senhor é o companheiro constante da entidade viva, e por isso Ele pode compreender os desejos da alma individual, assim como alguém pode cheirar o perfume de uma flor quando está perto dela. O desejo é uma forma sutil de condicionamento do ser vivo. O Senhor lhe satisfaz o desejo como ele merece: o homem propõe e Deus dispõe. Logo, o indivíduo não é onipotente em satisfazer seus desejos. Entretanto, o Senhor pode satisfazer todos os desejos, e, sendo neutro com todos, o Senhor não interfere nos desejos das entidades vivas diminutamente independentes. Porém, quando alguém deseja Kṛṣṇa, o Senhor tem um cuidado especial e incentiva tal desejo, de modo que, ele possa alcançá-lO e ser eternamente feliz. Os hinos védicos, portanto, declaram que eṣa u hy eva sādhu karma kārayati taṁ yam ebhyo lokebhya unninīṣate. eṣa u evāsādhu karma kārayati yam adho ninīṣate: “O Senhor ocupa o ser vivo em atividades piedosas para que ele possa elevar-se. O Senhor o ocupa em atividades impiedosas para que ele possa ir para o inferno”. (Kauṣītakī Upaniṣad 3.8)

ajño jantur anīśo ’yam
ātmanaḥ sukha-duḥkhayoḥ
īśvara-prerito gacchet
svargaṁ vāśv abhram eva ca
ajño jantur anīśo ’yam
ātmanaḥ sukha-duḥkhayoḥ
īśvara-prerito gacchet
svargaṁ vāśv abhram eva ca

„Šťastie a nešťastie živej bytosti záleží celkom na Bohu. Vôľou Najvyššieho sa môže dostať do neba alebo do pekla tak, ako vietor poháňa oblaky.“

“Em seus momentos de aflição e felicidade, o ser vivo é inteiramente dependente. Pela vontade do Supremo, ele pode ir para o céu ou para o inferno, assim como uma nuvem que é levada pelo ar.”

Vtelená duša si kvôli svojmu dávnemu želaniu, vyhnúť sa vedomiu Kṛṣṇu, sama spôsobuje nevedomosť. Hoci je vo svojej povahe večná, blažená a plná poznania, pre svoju nepatrnosť zabúda na svoje prirodzené postavenie, na to, že má slúžiť Pánovi, a tak sa necháva viesť nevedomosťou. Z nevedomosti potom vyhlasuje, že Boh je zodpovedný za jej podmienenú existenciu. Vo Vedānta-sūtre (2.1.34) je to potvrdené slovami: vaiṣamya-nairghṛṇye na sāpekṣatvāt tathā hi darśayati. „Pán k nikomu nechová nenávisť ani obľubu, hoci sa to niekedy môže zdať.“

Portanto, a alma encarnada, através de seu desejo imemorial de evitar a consciência de Kṛṣṇa, causa sua própria confusão. Por conseguinte, embora seja constitucionalmente eterna, bem-aventurada e plena de conhecimento, devido à insignificância de sua existência, ela se esquece de que sua posição constitucional é prestar serviço ao Senhor e acaba caindo na armadilha da ignorância. E, sob o encanto da ignorância, alega que o Senhor é responsável por sua existência condicionada. Os Vedānta-sūtras (2.1.34) também confirmam isto. Vaiṣamya-nairghṛṇye na sāpekṣatvāt tathā hi darśayati: “O Senhor não pretere nem prefere ninguém, embora pareça que sim”.