Tu vidíme, že história Bhagavad-gīty má svoj počiatok v dávnej dobe, keď bola Bhagavad-gītā prednesená kráľom všetkých planét, počnúc vládcom Slnka. Hlavnou úlohou všetkých kráľov je chrániť obyvateľstvo, a preto musia panovníci porozumieť náuke Bhagavad-gīty, aby mohli ľudu vládnuť a ochraňovať ho pred zajatím hmotnej žiadostivosti. Ľudský život je určený na rozvíjanie duchovného poznania o našom večnom vzťahu k Najvyššej Božskej Osobnosti a vodcovia všetkých štátov a planét sú povinní odovzdať toto učenie svojím občanom v podobe vzdelania, kultúry a oddanosti. Inými slovami, je v ich rukách šíriť vedu o vedomí Kṛṣṇu, aby ľudia mohli využiť výhody tejto veľkej náuky a dosiahli úspech využitím príležitosti, ktorú ľudský život ponúka.

V súčasnej dobe je boh Slnka známy ako Vivasvān, kráľ Slnka, v ktorom majú svoj pôvod všetky planéty slnečnej sústavy. V Brahma-saṁhite (5.52) Brahmā hovorí:

„Uctievam Najvyššiu Božskú Osobnosť, Govindu (Kṛṣṇu), ktorý je pôvodnou osobou a na príkaz ktorého prijíma Slnko, kráľ všetkých planét, nesmiernu silu a žiaru. Slnko predstavuje Pánovo oko a na Jeho pokyn putuje po svojej obežnej dráhe.“

Slnko je kráľom všetkých planét a boh Slnka (Vivasvān) vládne slnečnej planéte, ktorá ovláda všetky ostatné planéty dodávaním tepla a svetla. Otáča sa na príkaz Kṛṣṇových pokynov. Pán Kṛṣṇa si Vivasvāna vybral za Svojho prvého žiaka, aby porozumel vede Bhagavad-gīty. Bhagavad-gītā preto nie je zbierkou špekulácií pre bezvýznamných svetských učencov, ale autoritatívnou knihou poznania zostupujúceho už od nepamäti.

V Mahābhārate (Śānti-parva 348.51-52) je história Gīty načrtnutá takto:

„Na začiatku Tretā-yugy predniesol Vivasvān túto vedu o vzťahu k Najvyššiemu otcovi ľudského pokolenia Manuovi. Manu ju potom odovzdal svojmu synovi Ikṣvākuovi, kráľovi Zeme a praotcovi raghuovskej dynastie, v ktorej sa zjavil Śrī Rāmacandra.“ Preto ľudstvo pozná Bhagavad-gītu už od dôb Mahārāja Ikṣvākua.

Teraz žijeme vo veku, zvanom Kali-yuga, ktorý trvá 432 000 rokov a z ktorého už 5 000 rokov uplynulo. Tomuto veku predchádzali Dvāpara-yuga, trvajúca 864 000 rokov, Treta-yuga (1 296 000 rokov) a Satya-yuga (1 728 000rokov). Manu prijal poznanie Bhagavad-gīty na začiatku Treta-yugy a vyložil ju svojmu synovi a žiakovi Mahārājovi Ikṣvākuovi, kráľovi Zeme, približne pred 2 165 000 rokmi (1 296 000 a 864 000 a 5 000). Éra jedného Manua trvá približne 305 300 000 rokov, z ktorých 120 400 000 už uplynulo. Keďže Śrī Kṛṣṇa predniesol Bhagavad-gītu Svojmu žiakovi, bohu Slnka Vivasvānovi, už pred Manuovým narodením, môžeme odhadnúť, že Bhagavad-gītā bola vyslovená minimálne pred 120 400 000 rokmi a v ľudskej spoločnosti je známa dva milióny rokov. Kṛṣṇa ju znovu predniesol Arjunovi asi pred päťtisíc rokmi. To je hrubý náčrt dejín Bhagavad-gīty podľa nej samotnej a podľa jej hovorcu Śrī Kṛṣṇu. Vivasvān bol zvolený, aby prijal túto múdrosť, pretože on je tiež kṣatriyom, a je praotcom všetkých kṣatriyov, ktorí sú potomkami boha Slnka, takzvaní sūrya-vaṁśa kṣatriyovia. Bhagavad-gītā je rovnako autentická ako Vedy, a keďže ju vyslovil samotný Pán, Najvyššia Božská Osobnosť, toto poznanie sa nazýva apauruṣeya (nadľudské). Preto musíme ju aj Vedy prijať bez svetského tlmočenia. Svetskí polemici môžu špekulovať nad Gītou, ako sa im zachce, lenže potom to už nie je pôvodná Bhagavad-gītā. Bhagavad-gītu treba prijať takú, aká je, a to v učeníckej postupnosti — Śrī Kṛṣṇa ju predniesol bohu Slnka, ten svojmu synovi Manuovi a on ju predložil Ikṣvākuovi.

Z tohto verša jasne vyplýva, že Bhagavad-gītā bola určená hlavne svätým kráľom, ktorí mali za povinnosť uplatňovať jej zásady v prospech svojich poddaných. Bhagavad-gītā nebola nikdy určená démonským ľuďom, ktorí k neprospechu všetkých ničia jej hodnotu a tlmočia ju všelijako podľa svojich vrtochov. Keď sa vďaka sebeckým a nesvedomitým komentátorom stratil jej pôvodný zmysel, vznikla potreba založiť novú postupnosť duchovných učiteľov. Pred 5 000 rokmi Kṛṣṇa zistil, že sa duchovná postupnosť prerušila, a preto povedal, že zámer Bhagavad-gīty sa zdá byť stratený. Dnes existuje veľa vydaní Bhagavad-gīty, no skoro žiadne nezodpovedá meradlám autorizovanej postupnosti. Existuje nespočetné množstvo interpretácií od rôznych svetských učencov, ale takmer nikto z nich neprijíma Kṛṣṇu ako Najvyššiu Božskú Osobnosť napriek tomu, že s Kṛṣṇovými slovami dobre obchodujú. To je démonské, lebo démoni neveria v Boha, iba zneužívajú Jeho majetok. Preto je veľmi potrebné vydať Bhagavad-gītu, ktorá by bola v súlade so zásadami postupnosti duchovných učiteľov, a my sa teraz snažíme tejto potrebe vyhovieť. Bhagavad-gītā — prijatá taká, aká je — je veľkým darom pre ľudstvo. Keď ju však niekto prijíma ako zbierku filozofických špekulácií, iba zbytočne stráca čas.

Sú dva druhy ľudí — oddaní a démoni. Śrī Kṛṣṇa si zvolil Arjunu za Svojho žiaka tejto náuky, lebo Arjuna mohol vďaka svojej oddanosti preniknúť do tajomstva poznania, ktoré mu chcel Kṛṣṇa vyjaviť. Pre človeka s démonskou mentalitou to nie je možné. Existuje veľmi veľa vydaní Bhagavad-gīty. Niektoré z nich vysvetľujú oddaní a iné démoni. Komentáre oddaných sú pravé, zatiaľ čo výklady démonov sú bezcenné. Arjuna prijímal Śrī Kṛṣṇu ako Najvyššiu Božskú Osobnosť a každý komentár k Bhagavad-gīte, ktorý sa riadi jeho príkladom, slúži k prospechu tohto veľkého učenia. Démoni neprijímajú Kṛṣṇu takého, aký je. Namiesto toho si o Ňom stále niečo vymýšľajú a zvádzajú obyčajných čitateľov z cesty Kṛṣṇových pokynov. Mali by sme si dať pozor na také nesprávne cesty. Oddaný by mal nasledovať žiacku postupnosť začínajúcu Arjunom a získať tak prospech z veľkej vedy Śrīmad Bhagavad-gīty.

Arjuna je Kṛṣṇov čistý oddaný. Ako je teda možné, že neveril Kṛṣṇovým slovám? V skutočnosti sa na to Arjuna nepýta kvôli sebe, ale kvôli tým, ktorí neveria v Boha, kvôli démonom, ktorí neuznávajú, že Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť. Len kvôli nim kladie Arjuna tieto otázky, akoby nevedel o Kṛṣṇovom najvyššom postavení. Ako sa dozvieme v desiatej kapitole, Arjuna vedel veľmi dobre, že Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť, zdroj všetkého a konečný cieľ duchovnej realizácie. Kṛṣṇa sa zjavil na Zemi ako syn Devakī. Obyčajný človek veľmi ťažko chápe, že Kṛṣṇa vždy zostáva tou istou Najvyššou Božskou Osobnosťou a večnou pôvodnou osobou. Arjuna Kṛṣṇu požiadal, aby mu objasnil toto tajomstvo. Kṛṣṇa sa na celom svete považuje za najvyššiu autoritu už od pradávna, len démoni Ho popierajú. Arjuna sa Kṛṣṇu pýtal ako uznávanej autority, aby mohol počuť priamo od Neho, ako opisuje sám Seba. Chcel sa tak vyhnúť opisom démonov, ktorí sa Ho vždy snažia opísať čo najskreslenejšie, aby Ho oni a ich stúpenci boli schopní pochopiť. Je nevyhnutné, aby každý vo svojom vlastnom záujme spoznal vedu o Kṛṣṇovi. Preto, keď Kṛṣṇa hovorí sám o Sebe, prináša to prospech celému svetu. Démonom sa Kṛṣṇovo vysvetlenie Seba samého môže zdať čudné, pretože oni sa Ho vždy snažia pochopiť zo svojho hľadiska; ale oddaní veľmi radi prijímajú Kṛṣṇove slová, ktoré sa týkajú Jeho samotného. Oddaní večne uctievajú pravé Kṛṣṇove slová, pretože sa o Ňom túžia dozvedieť čo najviac. Ateisti, ktorí považujú Kṛṣṇu za obyčajného človeka, tak môžu spoznať, že Kṛṣṇa nie je jedným z obyčajných ľudí, ale že je sac-cid-ānanda-vigraha, teda že má večnú podobu plnú blaženosti a poznania, že je transcendentálny a neovládajú Ho kvality hmotnej prírody, priestor a čas. Kṛṣṇov oddaný, ako napríklad Arjuna, je prirodzene mimo všetkých nedorozumení, týkajúcich sa Kṛṣṇovho transcendentálneho postavenia. Túto otázku položil, aby poprel ateistický názor, podľa ktorého je Kṛṣṇa obyčajným človekom, podmieneným hmotnej prírode.

V Brahma-saṁhite (5.33) nájdeme informácie o mnohých Pánových inkarnáciách:

„Uctievam Najvyššieho Pána, Govindu (Kṛṣṇu), ktorý je absolútnou, pôvodnou a neomylnou osobou, a ktorý je bez počiatku. Aj keď sa zjavuje v nekonečnom množstve podôb, zostáva stále rovnakou, pôvodnou a najstaršou osobou, ktorá si naveky zachováva krásu večnej mladosti. Týmto večným, blaženým a vševedúcim Pánovým podobám zvyčajne rozumejú iba najväčší znalci Ved, ale pre čistých oddaných sú vždy ľahko pochopiteľné.“

V inom verši Brahma-saṁhity (5.39) sa hovorí:

„Uctievam Najvyššieho Pána, Govindu (Kṛṣṇu), ktorý sa zjavuje v rôznych inkarnáciách ako Rāma, Nṛsiṁha a veľa ďalších. Je však pôvodnou Božskou Osobnosťou, ktorá sa prejavuje Osobne ako Kṛṣṇa.“

Vo Vedach sa tiež uvádza, že aj keď sa Boh zjavuje v nespočetných podobách, je jediný a s nikým a s ničím neporovnateľný. Je ako kameň vaidurya, ktorý mení svoje farby, a predsa zostáva tým istým kameňom. Všetkým týmto mnohonásobným podobám môžu porozumieť čistí oddaní, nie však iba prostredníctvom štúdia Ved (vedeṣu durlabham adurlabham ātma-bhaktau). Oddaní ako Arjuna sú večnými Kṛṣṇovými spoločníkmi a vždy, keď Kṛṣṇa zostúpi do tohto vesmíru, zostupujú aj oni a prijímajú rôzne role, aby Mu takto slúžili podľa svojich možností a schopností. Arjuna je jedným z nich a z tohto verša môžeme pochopiť, že keď Kṛṣṇa pred miliónmi rokov predniesol Bhagavad-gītu bohu Slnka Vivasvānovi, bol pri tom aj Arjuna, aj keď vtedy zohrával inú úlohu. Medzi Kṛṣṇom a Arjunom je však rozdiel, a to ten, že Kṛṣṇa si túto udalosť pamätal a Arjuna nie. To je rozdiel medzi Najvyšším Pánom a nepatrnou živou bytosťou. Arjuna je tu oslovený ako mocný hrdina, ktorý dokázal poraziť nepriateľov, no napriek tomu si nepamätal, čo sa prihodilo počas jeho predchádzajúcich životov. Preto sa živá bytosť nemôže nikdy vyrovnať Najvyššiemu Pánovi, aj keby bola po hmotnej stránke akokoľvek mocná. Nemôžu sa Mu dokonca vyrovnať ani Jeho stáli spoločníci, a to sú vyslobodené duše. Pán je v Brahma-saṁhite opísaný ako acyuta (ten, kto nikdy nepoklesne), čo znamená, že On nikdy nezabudne na Svoju totožnosť, ani keď príde do styku s hmotou. Preto Pána zo žiadneho hľadiska nemožno porovnávať so živou bytosťou, hoci by bola na rovnakej duchovnej úrovni ako Arjuna. Arjuna je Kṛṣṇov oddaný, a napriek tomu niekedy zabúda na Jeho skutočnú povahu. Oddaný však môže vďaka Pánovej milosti znovu získať vedomie o Jeho neomylnosti, zatiaľ čo ateista nikdy nedokáže pochopiť Jeho transcendentálnu povahu. Démonský rozum nikdy neprenikne do zmyslu Bhagavad-gīty. Kṛṣṇa si pamätá činy, ktoré vykonal pred miliónmi rokov, ale Arjuna si ich nepamätal, aj keď je v skutočnosti večný tak ako Kṛṣṇa. V tejto súvislosti si môžeme všimnúť, že živá bytosť všetko zabúda, pretože mení telá, ale Kṛṣṇa si pamätá všetko, lebo Jeho telo je sac-cid-ānanda a nikdy sa nemení. Je advaita, čo znamená, že medzi Ním samotným a Jeho telom nie je rozdiel. Všetko vo vzťahu s Ním je duchovné — zatiaľ čo podmienená duša sa od svojho hmotného tela líši. Keďže Pánovo telo a On sú jedno, Jeho postavenie je vždy iné ako postavenie živej bytosti, i keď zostúpi do hmotného vesmíru. Démoni však nie sú schopní porozumieť Pánovej transcendentálnej povahe, ktorú sám vysvetľuje v nasledujúcom verši.

V predchádzajúcom verši hovoril Kṛṣṇa o neobyčajnosti Svojho narodenia — môže sa zjaviť ako obyčajný tvor a pritom si pamätať všetky Svoje niekdajšie „narodenia“, zatiaľ čo obyčajný človek si nepamätá ani to, čo robil pred pár hodinami. Keď sa niekoho opýtame, čo robil včera o tomto čase, len veľmi ťažko nám ihneď odpovie. Musel by určite svoju pamäť dobre ponamáhať, aby si spomenul, čo robil včera v danej chvíli. Napriek tomu sa niekto odvažuje tvrdiť, že je Boh alebo Kṛṣṇa. Nemali by sme sa však nechať pomýliť týmto nezmyselným tvrdením.

Śrī Kṛṣṇa opäť vysvetľuje Svoju podobu (prakṛti). Prakṛti znamená príroda a tiež vlastná skutočná podoba, označovaná ako svarūpa. Pán hovorí, že prichádza na tento svet vo Svojom vlastnom tele; nemení Svoje telo ako obyčajné bytosti, ktoré prechádzajú z jedného tela do druhého. Všetky hmotne podmienené duše majú v tomto živote určité telo, ale v ďalšom živote dostanú iné. Kṛṣṇa, Najvyšší Pán, nie je podriadený tomuto zákonu, keď zostúpi do hmotného sveta vo Svojej pôvodnej večnej podobe s dvoma rukami, v ktorých drží flautu. Jeho večné telo nie je znečistené stykom s hmotným svetom. Aj keď sa zjavuje vo Svojom transcendentálnom tele a je Pánom vesmíru, zdá sa, že sa narodil ako hociktorý iný smrteľník. Hoci Jeho telo nezaniká, zdá sa, že dospieva z dieťaťa na chlapca a z chlapca na mládenca. Nikdy neprekročí mládenecký vek. To je Jeho zvláštna vlastnosť. V čase bitky na Kurukṣetre mal už veľa vnukov a podľa našej časomiery bol už pomerne starý. Napriek tomu však vyzeral ako mladý muž okolo dvadsiatich, dvadsiatich piatich rokov. Kṛṣṇu nikdy neuvidíme ako starca, pretože nikdy nezostarne ako my, aj keď je najstaršou osobou v celom stvorení. Jeho telo alebo inteligencia nezanikajú a ani sa nemenia. Śrī Kṛṣṇa má stále rovnakú nezrodenú a večnú podobu, plnú blaženosti a poznania, aj keď sa nachádza v hmotnom svete. Zjavuje a stráca sa pred naším zrakom ako Slnko, ktoré vychádza a vzápätí sa objaví pred našimi očami, aby pomaly opäť zmizlo z nášho dohľadu. Zdá sa nám, že Slnko „zapadlo“, pretože je mimo nášho zorného poľa, a že vyšlo, pretože sa objavilo pred naším zrakom, ale v skutočnosti Slnko neopúšťa svoje miesto na oblohe. Toto zdanie spôsobuje nedokonalosť našich obmedzených zmyslov. Keďže sa Kṛṣṇove zjavenia a odchody tak líšia od zjavení a odchodov obyčajnej živej bytosti, je jasné, že Śrī Kṛṣṇa je svojou vnútornou energiou večný, plný poznania a blaženosti a že Ho hmotná príroda nikdy neovplyvní. Vedy tiež potvrdzujú, že Najvyššia Božská Osobnosť, Kṛṣṇa, je nezrodený, hoci sa stále akoby rodí v mnohých podobách. Aj vedska doplnková literatúra potvrdzuje, že Pánovo telo sa nikdy nemení, aj keď sa zdá, že sa Pán rodí. Śrīmad-Bhāgavatam opisuje, ako sa Kṛṣṇa zjavil Svojej matke ako Nārāyaṇa so štyrmi rukami a šiestimi vznešenými vlastnosťami. Jeho zjavenie v pôvodnej večnej podobe je Jeho bezpríčinnou milosťou, ktorú dáva živým bytostiam, aby sa mohli sústrediť na Najvyššieho Pána takého, aký je, a nie na mentálne výmysly či imaginácie, ktoré impersonalisti mylne považujú za Jeho podoby. Podľa slovníka Viśva-kośa sa bezpríčinná milosť Boha označuje slovami māyā alebo ātma-māyā. Pán si je vedomý všetkých Svojich niekdajších zjavení a odchodov, ale obyčajná živá bytosť zabudne všetko o svojom predchádzajúcom tele, len čo získa nové. Kṛṣṇa zostáva vždy Pánom všetkého tvorstva a tu na Zemi robí podivuhodné a nadprirodzené činy. Preto vždy zostáva tou istou Absolútnou Pravdou a Jeho vlastnosti, Jeho telo alebo Jeho podoba a On samotný sa od seba nikdy nelíšia. Môžeme sa spýtať, prečo sa Pán zjavuje v tomto hmotnom svete a opäť ho opúšťa. To Kṛṣṇa vysvetlí v nasledujúcom verši.

Slovo sṛjāmi má v tomto verši veľký význam. Sṛjāmi sa nemôže použiť v zmysle stvorenia, pretože podľa predchádzajúcho verša nie je Kṛṣṇova podoba alebo telo stvorené, lebo všetky Jeho podoby sú večné. Slovo sṛjāmi preto znamená, že Boh sa zjavuje vo Svojej skutočnej podobe. Aj keď zostupuje v určitom období, v jednom Brahmovom dni, za vlády siedmeho Manua, v dvadsiatej ôsmej Mahā-yuge, na konci Dvāpara-yugy, predsa nie je týmto pravidlom viazaný, pretože má úplnú slobodu konať, ako sám chce. Prichádza z vlastnej vôle vždy, keď prevláda bezbožnosť a pravé náboženstvo upadá. Náboženské zásady sú zapísané vo Vedach, a ak sa človek odchýli od týchto pokynov, stane sa bezbožným. V Śrīmad-Bhāgavatame sa uvádza, že tieto zásady sú stanovené Bohom. Iba Boh môže ustanoviť náboženské zásady. Je to On, kto pôvodne vložil Vedy do srdca Brahmu, prvej stvorenej bytosti. Preto sú zásady dharmy, zásady pravého náboženstva, priamymi pokynmi Najvyššej Božskej Osobnosti (dharmaṁ tu sākṣād bhagavat-praṇītam). Tieto zásady sú jasne vyjadrené v celej Bhagavad-gīte. Zmyslom Ved je ustanoviť ich podľa pokynov Najvyššieho Pána a Kṛṣṇa na konci Bhagavad-gīty priamo vysvetľuje, že najvyššou zásadou náboženstva nie je nič iné, než sa Mu odovzdať. Vedske zásady vedú k úplnému odovzdaniu sa Najvyššiemu Pánovi a vždy, keď ich ľudia démonskej povahy porušujú, Śrī Kṛṣṇa Osobne zostúpi. Napríklad zo Śrīmad-Bhāgavatamu sa dozvieme, že Budha je Kṛṣṇovou inkarnáciou a prišiel v čase, keď prevládal materializmus a ateisti predstierali, že sa riadia podľa Ved, aby tak ospravedlnili svoje zvrátené činy. V mene obetí zabíjali nevinné zvieratá bez ohľadu na prísne obmedzenia týkajúce sa zvieracích obetí, ktoré Vedy prikazujú. Budha sa zjavil, aby zastavil toto zbytočné zabíjanie a aby ustanovil vedsku zásadu nenásilia. Každý avatār alebo Božia inkarnácia má osobitné poslanie, ktoré je opísané vo svätých písmach. Nikto by nemal nikoho považovať za avatāra, ak naňho nie je poukázané v písmach.

Niektorí ľudia tvrdia, že Pán sa zjavuje len v Indii; to však v žiadnom prípade nie je podmienkou. Môže zostúpiť hocikde a hocikedy podľa Svojho želania. V každom Svojom vtelení dáva ľuďom len toľko duchovného poznania, koľko môžu pochopiť podľa miesta a okolností, v ktorých sa nachádzajú. Poslanie všetkých avatārov ale zostáva rovnaké — viesť ľudí k vedomiu Boha a priviesť ich k tomu, aby sa riadili náboženskými zásadami. Boh niekedy zostúpi Osobne a niekedy posiela Svojho predstaviteľa, napríklad syna, služobníka, alebo príde sám v skrytej podobe.

Kṛṣṇa vysvetlil zásady Bhagavad-gīty Arjunovi, pretože bol duchovne pokročilejší než väčšina jeho súčasníkov, a tieto zásady sú určené všetkým ľuďom s rozvinutým duchovným vedomím. Dve a dve sú štyri — to je matematická zásada, ktorá platí ako pre začiatočníkov, tak pre študentov vyššej matematiky. No i tak sa výklad matematiky odlišuje stupňom obtiažnosti podľa vyspelosti poslucháčov. Podobne sú zásady, ktoré učia rôzne inkarnácie Pána, vždy rovnaké; podľa okolností sú však podávané v zjednodušenej alebo v zložitejšej forme. Ako uvidíme neskôr, človek nemôže pristúpiť k vyšším duchovným zásadám, pokiaľ nedodržiava zásady varṇāśrama-dharmy. Poslaním avatārov je prebudiť znovu vo všetkých vedomie Kṛṣṇu, ktoré môže byť prejavené alebo neprejavené — podľa podmienok a okolností.

Bhagavad-gītā definuje sādhua, svätca, ako človeka vedomého si Kṛṣṇu. Niekto môže vyzerať ako neznaboh, ale ak má všetky vlastnosti človeka vedomého si Kṛṣṇu, mali by sme pochopiť, že je sādhu. Naopak, duṣkṛtā je ten, kto o vedomie Kṛṣṇu nejaví záujem. Takíto naničhodníci, duṣkṛtovia, sú opísaní ako najhlúpejšie a najnižšie bytosti ľudského pokolenia, a to aj keby získali hoci najvyššie svetské vzdelanie. Na druhej strane ten, kto dokonale a s láskou a oddanosťou slúži Kṛṣṇovi, je sādhu, aj keď nie je vzdelaný alebo kultúrne vyspelý.

Pokiaľ ide o ateistov, nie je potrebné, aby ich prišiel zahubiť Najvyšší Pán osobne, ako to urobil s démonmi Rāvaṇom a Kaṁsom. Má veľa dokonalých prostriedkov, ktoré sú vhodné na zničenie démonov. Pán však prichádza hlavne kvôli tomu, aby upokojil Svojich čistých oddaných, ktorých démoni stále obťažujú. Démoni sú schopní oddaných obťažovať, aj keby patrili do ich vlastnej rodiny. Prahlād Mahārāja bol synom Hiraṇyakaśipua, ktorý ho veľmi prenasledoval. Rovnako Kṛṣṇových rodičov, Vasudevu a Devakī, prenasledoval Devakīin brat Kaṁsa, pretože sa im mal narodiť Kṛṣṇa. Śrī Kṛṣṇa sa zjavil skôr preto, aby oslobodil Devakī, než aby zabil Kaṁsu. Obidva činy však vykonal naraz. Preto sa v tomto verši hovorí, že Pán zostupuje v rôznych podobách ako avatār, aby oslobodil oddaných a vyhubil démonských ničomníkov.

V Caitanya-caritāmṛte (Madhya 20.263-264) Kṛṣṇadāsa Kavirāja zhŕňa základné vlastnosti inkarnácií:

„Boh zostupuje do tohto hmotného sveta v rôznych podobách, ktoré sa nazývajú avatāri alebo inkarnácie. Tieto Božie inkarnácie v skutočnosti sídlia v duchovnom svete, v Božom kráľovstve, ale keď zostúpia do hmotného sveta, aby tvorili, nazývajú sa avatāri.“

Existuje veľa rôznych avatārov, napríklad puruṣāvatāra, guṇāvatāra, līlāvatāra, śakty-āveśa avatāra, manvantara-avatāra a yugāvatāra, ktorí v danej dobe zostupujú v ľubovoľnej časti vesmíru. Kṛṣṇa je však pôvodný Pán a zdroj všetkých avatārov. Do tohto hmotného sveta zostupuje, aby splnil nesmiernu túžbu Svojich oddaných, ktorí Ho veľmi chcú vidieť pri Jeho neobyčajných zábavách vo Vṛndāvane. Preto hlavným účelom Kṛṣṇovho príchodu ako avatāra je potešiť Svojich čistých oddaných.

Kṛṣṇa hovorí, že prichádza v každom veku. To znamená, že prichádza aj vo veku Kali. V Śrīmad-Bhāgavatame sa uvádza, že vo veku Kali zostúpi ako Śrī Caitanya Mahāprabhu, aby šíril uctievanie Kṛṣṇu prostredníctvom saṅkīrtaṇového hnutia, teda spoločného spievania svätých Božích mien, a aby toto hnutie, o ktorom predpovedal, že sa rozšíri po celom svete, od mesta k mestu, od dediny k dedine, rozšíril po celej Indii. V Upaniṣadach, v Mahābhārate, v Śrīmad-Bhāgavatame a v iných vedskych písmach nie je Śrī Caitanya Mahāprabhu opísaný priamo ako Kṛṣṇova inkarnácia, ale ako skrytý avatāra. Kṛṣṇových oddaných veľmi priťahuje Caitanyovo saṇkīrtanové hnutie. Tento avatāra bezbožných nezabíja, ale ich Svojou bezpríčinnou milosťou vyslobodzuje.

Spôsob, akým Boh zostupuje zo Svojho transcendentálneho sídla, bol vysvetlený už v šiestom verši. Kto dokáže pochopiť pravdu o Jeho zjavení, je v skutočnosti vyslobodený z hmotného otroctva a navráti sa do Božieho kráľovstva hneď po opustení hmotného tela. Oslobodiť sa od hmotného otroctva nie je ľahké. Impersonalisti a yogīni dosiahnu vyslobodenie až po mnohoživotnom úsilí. A dokonca aj potom je vyslobodenie, ktoré dosiahnu (splynutie s neosobným brahmajyoti), iba čiastočné, pretože im hrozí, že sa budú musieť opäť vrátiť do hmotného sveta. Oddaný však po opustení tela dosiahne Pánovo sídlo jednoducho vďaka tomu, že pochopí transcendentálnu povahu Pánovho tela a činov a nevystavuje sa tak nebezpečenstvu, že sa bude musieť vrátiť do hmotného sveta.

V Brahma-saṁhite (5.33) sa píše, že Pán má mnoho podôb a inkarnácií, advaitam acyutam anādim ananta-rūpam. Napriek tomu, že tu je veľa transcendentálnych podôb Pána, všetky zostávajú stále rovnakou Najvyššou Božskou Osobnosťou. Človek musí byť presvedčený o tejto skutočnosti, aj keď svetskí učenci a empirickí filozofi to nikdy nepochopia. Vo Vedach (Puruṣa-bodhinī Upaniṣade) sa uvádza:

„Jediný Najvyšší Pán sa vo Svojich nespočetných transcendentálnych podobách večne zamestnáva láskyplnou výmenou vzťahov so Svojimi čistými oddanými.“ Śrī Kṛṣṇa v tomto verši Bhagavad-gīty Osobne potvrdzuje toto vedske tvrdenie. Kto prijme túto pravdu podloženú Vedami a autoritou Najvyššieho Pána a kto nemárni čas filozofickými špekuláciami, dosiahne najvyšší, dokonalý stupeň vyslobodenia. Nepochybne dosiahne vyslobodenie vďaka jednoduchému prijatiu tejto pravdy s vierou. Vedske tvrdenie tat tvam asi tu nachádza svoje pravdivé uplatnenie. Každý, kto považuje Kṛṣṇu za Najvyššieho a osloví Ho: „Ty si Najvyšší Brahman, Božská Osobnosť“, sa isto-iste okamžite vyslobodí a zaručí si tak vstup do Kṛṣṇovej transcendentálnej spoločnosti. Inými slovami, takýto verný oddaný dosiahne dokonalosť, čo potvrdzuje Śvetāśvatara Upaniṣad (3.8):

„Človek môže dosiahnuť dokonalý stav vyslobodenia sa z kolobehu rodenia a smrti iba vďaka tomu, že pozná Pána, Najvyššiu Božskú Osobnosť. Niet iného spôsobu, ako dosiahnuť túto dokonalosť.“ To znamená, že ten, kto nepochopil, že Śrī Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť, je celkom iste v nevedomosti. Preto nikto nemôže dosiahnuť vyslobodenie, keď, ako sa hovorí, líže med cez sklo, čiže keď tlmočí Bhagavad-gītu zo svetského hľadiska. Je možné, že takí empirickí filozofi zohrávajú dôležitú úlohu v hmotnom svete, ale nemusia byť hodní vyslobodenia. Títo namyslení svetskí učenci si musia počkať na bezpríčinnú milosť oddaného Pána. Preto by sme si mali byť plne vedomí Kṛṣṇu s vierou a poznaním, a tak dosiahnuť dokonalosť.

Ako už bolo povedané, pre toho, kto je príliš ovplyvnený hmotou, je veľmi ťažké porozumieť osobnej povahe Najvyššej Absolútnej Pravdy. Ľudia, ktorí sú pripútaní k telesnému poňatiu života, bývajú zvyčajne tak pohltení materializmom, že ani nedokážu pochopiť, ako môže jestvovať Najvyššia Osoba. Nedokážu si ani len vo sne predstaviť, že jestvuje transcendentálne telo, ktoré je nepominuteľné, plné poznania a večnej blaženosti. Z hmotného hľadiska je telo pominuteľné, plné nevedomosti a utrpenia. Na to tiež ľudia myslia, keď počujú o osobnej podobe Boha. Pre takých materialisticky založených ľudí je gigantický vesmírny výtvor najvyšší. Následkom toho sa domnievajú, že Najvyšší je neosobný. Keďže sú príliš zapletení do hmoty, boja sa myšlienky, že ich identita sa zachováva i po vyslobodení z hmotnej existencie. Keď ich poučíte o tom, že aj duchovný život je individuálny a osobný, boja sa, že sa stanú znovu osobami, a preto dávajú prirodzene prednosť vstupu do akejsi neosobnej prázdnoty. Títo ľudia zvyčajne prirovnávajú živé bytosti k morským bublinám, ktoré s morom splývajú v jedno. Toto je najvyššia dokonalosť duchovného bytia, akú možno dosiahnuť bez individuálnej osobnosti. Je to istý druh úzkosti, keď človek nemá dokonalé vedomosti o duchovnom bytí. Mnohí vôbec nedokážu pochopiť duchovnú existenciu. Keďže sú pomýlení rozličnými teóriami a rozpormi medzi rôznymi filozofickými špekuláciami, bývajú sklamaní a hnevliví a vo svojej naivite dochádzajú k záveru, že žiadna najvyššia príčina nejestvuje a že všetko je prázdnota. Takí ľudia sú vlastne chorí.

Niektorí ľudia sú príliš spútaní hmotou, a preto sa o duchovný život nezaujímajú. Iní chcú splynúť s najvyššou duchovnou príčinou a ďalší, keďže už z beznádeje namierili svoj hnev proti všetkým duchovným špekuláciám, neveria ničomu. Táto posledná skupina ľudí hľadá útočisko v rôznych omamných látkach a svoje zmyslové halucinácie niekedy považuje za duchovné vízie. Človek sa musí zbaviť troch druhov pripútanosti k hmotnému svetu: 1. zanedbávania duchovného života, 2. strachu z osobnej duchovnej totožnosti a 3. prázdnoty, ktorá pochádza zo sklamania zo života. Aby sme sa zbavili týchto troch druhov hmotného poňatia života, musíme hľadať ochranu u Pána pod vedením pravého duchovného učiteľa a riadiť sa usmerňujúcimi zásadami oddanej služby. Posledný stupeň duchovného života sa nazýva bhāva, čo znamená transcendentálna láska k Bohu.

V Bhakti-rasāmṛta-sindhu (1.4.15-16), knihe opisujúcej vedu oddanej služby, sa píše:

„Na začiatku musí mať človek predbežnú túžbu po sebarealizácii. To ho privedie do štádia, keď sa snaží združovať sa s duchovne pokročilejšími osobami. Potom ho zasvätí pravý duchovný učiteľ a pod jeho vedením začína robiť oddanú službu, čím sa zbavuje všetkých hmotných pút, dosahuje stabilitu na ceste k duchovnej realizácii a postupne získava chuť načúvať o Absolútnej Božskej Osobnosti, Śrī Kṛṣṇovi. Táto chuť sa časom zmení na hlbokú obľubu oddanej služby, ktorá dospeje do bhāvy alebo do predbežného štádia transcendentálnej lásky k Bohu. Pravá láska k Bohu sa nazýva prema a je najvyššou životnou dokonalosťou.“ V tomto štádiu je človek neprestajne pohrúžený v transcendentálnej láskyplnej službe Kṛṣṇovi. Touto postupnou metódou oddanej služby môže pod vedením pravého duchovného učiteľa dosiahnuť najvyššie štádium a zbaviť sa všetkých hmotných pút, strachu z individuálnej duchovnej osobnosti a sklamania, ktoré vedú k nihilistickej filozofii. Potom môže človek konečne dosiahnuť večné sídlo Najvyššieho Pána.

Všetci hľadajú Kṛṣṇu v rôznych podobách Jeho stvorenia. Kṛṣṇu, Najvyššiu Božskú Osobnosť, môžeme čiastočne zrealizovať v Jeho neosobnej žiare, v brahmajyoti, a ako všeprenikajúcu Naddušu, ktorá sídli vo všetkom, aj v atómoch. Úplne však Śrī Kṛṣṇu zrealizujú iba Jeho čistí oddaní. Takže Kṛṣṇa je predmetom realizácie pre všetkých a každý je uspokojený podľa svojho želania získať Kṛṣṇu. Aj v duchovnom svete opláca Kṛṣṇa lásku Svojmu oddanému v transcendentálnom duchu, podľa želania oddaného. Jeden oddaný si napríklad želá mať Kṛṣṇu za svojho Najvyššieho Pána, iný Ho považuje za svojho osobného priateľa a ďalší za syna alebo milenca. Kṛṣṇa odmieňa všetkých oddaných rovnako, podľa sily lásky, ktorú k Nemu cítia. Rovnaká výmena citov prebieha aj v hmotnom svete a Pán si ich so všetkými, ktorí Ho uctievajú, vymieňa podľa toho, ako sa Mu odovzdajú. Čistí oddaní, tu i v duchovnom svete, sa s Ním stýkajú osobne a majú možnosť slúžiť Mu priamo a pociťovať tak transcendentálnu blaženosť z láskyplnej služby. Impersonalistom, ktorí chcú spáchať duchovnú samovraždu zničením svojej individuálnej existencie, Kṛṣṇa pomôže tak, že ich pohltí do žiary vychádzajúcej z Jeho tela. Impersonalisti nemôžu prijať večnú, blaženú Božskú Osobnosť, a keďže zničili svoju individualitu, nemôžu okúsiť blaženosť z transcendentálnej osobnej služby Bohu. Niektorí z nich, ktorí nedospeli ani k neosobnej existencii, sa vracajú do hmotného sveta, aby prejavili svoju spiacu túžbu konať. Nemajú dovolené vstúpiť na duchovné planéty, ale dostanú ďalšiu možnosť konať na hmotných planétach. Pán všetkých obetí, yajñeśvara, poskytuje vytúžené výsledky tým, ktorí pracujú pre plody svojej práce. Yogīnom poskytne mystické sily, po ktorých túžia. Inými slovami, úspech každého jednotlivca závisí iba od Pánovej milosti a rôzne duchovné metódy nie sú nič iné ako rôzne stupne úspechu na jednej ceste. Ak človek nedosiahne najvyššiu dokonalosť vo vedomí Kṛṣṇu, všetky jeho pokusy budú nedokonalé. Potvrdzuje to Śrīmad-Bhāgavatam (2.3.10):

„Či už človek netúži po ničom (ako napríklad oddaní) alebo túži po plodoch svojej práce, či hľadá vyslobodenie, mal by sa všemožne snažiť uctievať Najvyššiu Božskú Osobnosť, aby dosiahol úplnú dokonalosť, ktorá vrcholí vo vedomí Kṛṣṇu.“

V hmotnom svete vládne veľké nedorozumenie ohľadne bohov či polobohov a hlupáci, ktorí sa vydávajú za veľmi vzdelaných, pokladajú týchto polobohov za rôzne podoby Najvyššieho Pána. Polobohovia však nie sú v skutočnosti rôznymi podobami Boha, ale Jeho rôznymi časťami. Boh je jeden, ale častí je veľa. Vedy hovoria: nityo nityānām. Boh je jeden. Īśvaraḥ paramaḥ kṛṣṇaḥ. Najvyšší Boh je jeden — Kṛṣṇa — a polobohovia sú poverení úlohou riadiť tento hmotný svet. Všetci títo polobohovia sú živé bytosti (nityānam) s rôznymi druhmi hmotnej sily. Nemôžu sa vyrovnať Najvyššiemu Bohu, Kṛṣṇovi, Nārāyaṇovi alebo Viṣṇuovi. Kto si myslí, že polobohovia sú na tej istej úrovni ako Boh, je ateista alebo pāṣaṇdī. Ani mocných polobohov, ako sú Brahmā a Śiva, nemožno porovnávať s Najvyšším Pánom. V skutočnosti títo polobohovia uctievajú Śrī Kṛṣṇu (śiva-viriñcinutam). Je zaujímavé, že napriek tomu existuje veľa vodcov, ktorých uctievajú hlupáci s pomýlenými ideami antropomorfizmu alebo zoomorfizmu. Slová iha devatāḥ označujú mocného človeka alebo poloboha v hmotnom svete. Nārāyaṇa, Viṣṇu alebo Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, však nie je z tohto sveta. Boh je nadradený alebo transcendentálny hmotnému stvoreniu. Aj Śrīpada Śaṅkarācarya, vodca impersonalistov, zdôrazňoval, že Nārāyaṇa alebo Kṛṣṇa je mimo hmotného stvorenia.

Hlúpi ľudia (hṛta-jñāna) však uctievajú polobohov, lebo chcú okamžité výsledky. Svoje výsledky dosiahnu, no nevedia, že takto získané výsledky sú dočasné a určené pre hlupákov. Inteligentní ľudia oddane slúžia Kṛṣṇovi a nemusia uctievať nepatrných polobohov kvôli nejakému okamžitému dočasnému zisku. Polobohovia a ich uctievači zaniknú so zánikom tohto hmotného sveta, a pretože dary polobohov sú materiálne, sú tiež pominuteľné. Hmotné vesmíry a ich obyvatelia, vrátane polobohov a tých, ktorí ich uctievajú, sú obyčajné bublinky v kozmickom oceáne. A predsa ľudia v tomto svete šalejú po dočasných veciach, po hmotnom bohatstve v podobe pôdy, života v dobre situovanej rodine, nehnuteľností a komerčného spotrebného tovaru. Aby získali tieto dočasné veci, uctievajú polobohov alebo mocných mužov ľudskej spoločnosti. Človek, ktorý získal ministerské kreslo vo vláde vďaka tomu, že uctieval politického vodcu, sa domnieva, že bol obdarovaný veľkou priazňou. Preto sa všetci plazia pred takzvanými vodcami alebo „veľkými zvieratami“, aby získali dočasné výhody, a ich snaha vskutku nebýva márna. Títo hlupáci sa nezaujímajú o vedomie Kṛṣṇu, ktorým by vyriešili raz a navždy všetky súženia hmotného bytia. Všetci sa pachtia za zmyslovým pôžitkom a kvôli malej príležitosti k zmyslovému pôžitku sú ochotní uctievať splnomocnené živé bytosti, polobohov. Tento verš naznačuje, že ľudia sa zriedkakedy zaujímajú o láskyplnú oddanú službu Kṛṣṇovi. Najviac ich zaujíma zmyslový pôžitok, a preto uctievajú nejakú mocnú bytosť.

Śrī Kṛṣṇa je stvoriteľom všetkého, čo jestvuje. Všetko sa rodí z Neho, všetko je Ním udržované a po zániku v Ňom všetko spočinie. Je stvoriteľom štyroch spoločenských tried, z ktorých prvou je inteligencia — brāhmaṇi — keďže sa nachádzajú v kvalite dobra. Po nich nasledujú vládci, odborne zvaní kśatriyovia, u ktorých prevláda kvalita vášne. Obchodníci a remeselníci sa nazývajú vaiśyovia a nachádzajú sa v kvalite vášne i nevedomosti, a pracujúca trieda alebo śūdrovia sú v kvalite nevedomosti. Aj keď Śrī Kṛṣṇa stvoril štyri ľudské triedy, sám do žiadnej z nich nepatrí, pretože nie je podmienenou dušou, žijúcou v ľudskej spoločnosti. Ľudská spoločnosť sa podobá na akúkoľvek zvieraciu spoločnosť, ale aby Pán povýšil človeka nad zvieraciu úroveň, stvoril vyššie vymenované skupiny, aby ľudia mohli systematicky rozvíjať vedomie Kṛṣṇu.

Sklon človeka k vykonávaniu istej činnosti je určovaný hmotnými kvalitami, ktoré získal. Tieto životné príznaky určené kvalitami hmotnej prírody sú opísané v osemnástej kapitole tejto knihy. Človek vedomý si Kṛṣṇu však stojí nad brāhmaṇmi. O brahmaṇoch sa podľa kvality dobra predpokladá, že poznajú Najvyššiu Absolútnu Pravdu, ale väčšina z nich sa aj tak obracia len ku Kṛṣṇovmu neosobnému prejavu v podobe Brahmanu. No ten, kto sa povznesie nad také obmedzené brāhmaṇské poznanie a dosiahne poznanie o Najvyššej Božskej Osobnosti, Śrī Kṛṣṇovi, stane sa vedomým si Kṛṣṇu alebo vaiṣṇavom. Realizácia Kṛṣṇu zahŕňa vedomosti o všetkých Jeho rozličných neobmedzených podobách, ako Rāma, Nṛsiṁha, Varāha atď. Ako je Kṛṣṇa transcendentálny voči triednemu rozdeleniu ľudskej spoločnosti, tak je aj človek vedomý si Kṛṣṇu transcendentálny voči sociálnemu rozvrstveniu ľudskej spoločnosti, či už ide o obce, národy alebo rasy.

Tak ako sú v hmotnom svete zákony, ktoré vravia, že kráľ nemôže konať nesprávne, respektíve, že naňho sa zákony nevzťahujú, tak aj Kṛṣṇa, hoci stvoril tento hmotný svet, nepodlieha vplyvu hmotných činností. Tvorí a zostáva nad stvorením povznesený, zatiaľ čo živé bytosti sú zapletené do následkov hmotných činov, pretože majú sklon ovládať materiálne zdroje. Majiteľ podniku nie je zodpovedný za správne či nesprávne správanie sa robotníkov; tí zodpovedajú sami za seba. Živé bytosti sa venujú rôznym činnostiam pre uspokojenie zmyslov, a toto ich konanie nie je stanovené Pánom. Zaoberajú sa svetskou činnosťou, aby zvýšili svoj zmyslový pôžitok, a po smrti sa snažia dosiahnuť nebeské šťastie, ale Boh, ktorý je úplný sám v Sebe, netúži po takzvanom nebeskom šťastí. Polobohovia sú iba Jeho služobníkmi a On celkom iste netúži po pôžitkoch, ktoré lákajú Jeho služobníkov. Pán je povznesený nad hmotné činy a ich následky. Napríklad dážď nie je nikdy zodpovedný za rozličné druhy vegetácie na Zemi, aj keď bez neho by nič nemohlo rásť. Vedske písma, smṛti, potvrdzujú túto skutočnosť slovami:

„Pán je najvyššou príčinou všetkého, čo sa nachádza v hmotnom vesmíre. Bezprostrednou príčinou je hmotná príroda, prostredníctvom ktorej sa vesmírne stvorenie stáva viditeľným.“ Všetky stvorené bytosti, ako polobohovia, ľudia a zvieratá, sú podriadené reakciám svojich predchádzajúcich dobrých a zlých činov. Pán im len dáva vhodné podmienky k činnostiam podľa kvalít hmotnej prírody, ale nenesie nikdy zodpovednosť za ich niekdajšie alebo súčasné činy. Táto Pánova nestrannosť je potvrdená vo Vedānta-sūtre (2.1.34): vaiṣamya-nairghṛṇye na sāpekṣatvāt. Živá bytosť je sama zodpovedná za svoje činy. Pán jej iba dáva možnosť konať prostredníctvom Svojej vonkajšej energie, hmotnej prírody. Toho, kto pozná všetky tajomstvá tohto zákona karmy, zákona o odplate činov, neovplyvňujú následky jeho činov. Inými slovami, ten, kto pozná Kṛṣṇovu transcendentálnu povahu a s láskou a oddanosťou Mu slúži, je pokročilý v duchovnom živote a nikdy nepodlieha zákonu karmy. Kto nepozná Kṛṣṇovu transcendentálnu povahu a myslí si, že Śrī Kṛṣṇa sa Svojím konaním usiluje o výsledky ako obyčajná živá bytosť, ten sa iste zapletie do následkov svojich hmotných činov. No ten, kto pozná Absolútnu Pravdu, je oslobodenou dušou, upevnenou vo vedomí Kṛṣṇu.

Ľudia sa delia na dve skupiny. Jednu tvoria tí, ktorých srdcia sú znečistené hmotou, a druhú tí, ktorí sú hmoty zbavení. Vedomie Kṛṣṇu je prospešné pre obe skupiny. Tí, čo sú plní nečistých vecí, sa môžu očistiť nasledovaním usmerňujúcich zásad oddanej služby. Tí, čo sú už zbavení všetkej nečistoty, môžu pokračovať v oddanej službe Kṛṣṇovi, aby aj ostatní mohli nasledovať ich príklad. Hlúpi ľudia alebo začiatočníci vo vedomí Kṛṣṇu sa niekedy chcú vzdať všetkých činov bez toho, že by dosiahli poznanie vedy o Kṛṣṇovi. Pán nesúhlasil s Arjunovým prianím zanechať činnosť na bojisku. Je však treba vedieť, ako postupovať. Je oveľa lepšie láskyplne slúžiť Śrī Kṛṣṇovi, než vyhýbať sa oddanej službe a predstierať dokonalosť v duchovnom živote. Arjuna dostal radu, aby konal s mysľou upretou na Kṛṣṇu a kráčal v šľapajách Pánových žiakov, ako napríklad boha Slnka Vivasvāna, o ktorom sme sa už zmienili. Najvyšší Pán pozná všetky Svoje predchádzajúce činy a pozná aj činy tých, ktorí Mu oddane slúžili. Preto odporúča nasledovať príklad boha Slnka, ktorý sa tomuto umeniu naučil od Śrī Kṛṣṇu už pred niekoľkými miliónmi rokov. Všetci títo žiaci sú tu nazvaní „dávno vyslobodenými dušami“ a plnia si povinnosti, ktorými ich poveril Kṛṣṇa.

Činy určené pre potešenie Kṛṣṇu treba vykonávať podľa vzoru veľkých oddaných; to sa odporúča v pätnástom verši. Prečo také činy nemajú byť nezávislé, bude vysvetlené v nasledujúcich veršoch.

Aby sme mohli konať s mysľou uprenou na Kṛṣṇu, musíme sa riadiť radami autorít, ktoré patria do učeníckej postupnosti, ako už bolo vysvetlené na začiatku tejto kapitoly. Náuka o vedomí Kṛṣṇu bola zjavená najskôr bohu Slnka a boh Slnka ju vysvetlil svojmu synovi Manuovi. Manu ju odovzdal svojmu synovi Ikṣvākuovi a tento systém sa od tých čias zachoval na Zemi až dodnes. Preto sa človek musí riadiť predchádzajúcimi autoritami, ktoré patria do postupnosti duchovných učiteľov. Bez ich pomoci by ani tí najmúdrejší ľudia nevedeli, ako si správne počínať vo vedomí Kṛṣṇu. Z tohto dôvodu sa Kṛṣṇa rozhodol, že Arjunu osobne poučí o oddanej službe. A keďže Arjuna dostal pokyny priamo od Kṛṣṇu, nemôže sa zmýliť nik, kto kráča v Jeho šľapajách.

Vraví sa, že človek nemôže pochopiť podstatu náboženstva pomocou nedokonalých experimentálnych poznatkov. Náboženské zásady môže v skutočnosti ustanoviť jedine samotný Boh. Dharmaṁ tu sākṣādbhagavat-praṇītam (Śrīmad-Bhāgavatam 6.3.19). Nik nemôže ustanoviť tieto zásady prostredníctvom obyčajnej špekulácie. Človek musí kráčať v šľapajách veľkých autorít, ako sú Brahmā, Śiva, Nārada, Manu, Kumārovia, Kapila, Prahlāda, Bhīṣma, Śukadeva Gosvāmī, Yamarāja, Janaka a Bali Mahārāja. Mentálnou špekuláciou sa nedá zistiť, čo je náboženstvo alebo sebarealizácia. Preto Kṛṣṇa samotný zo Svojej bezpríčinnej milosti k Svojím oddaným vysvetľuje Arjunovi, čo je čin a čo je nečin. Iba čin vykonaný s láskou a oddanosťou pre potešenie Kṛṣṇu môže človeka vyslobodiť zo zajatia hmotnej existencie.

Ak sa chce človek naozaj vyslobodiť z hmotného otroctva, musí pochopiť rozdiel medzi činom, nečinom a prečinom (neautorizovaným činom). Pochopenie tohto rozdielu vyžaduje veľa pozornosti. Človek musí poznať svoj vzťah k Najvyššiemu, aby mohol rozoznať čin určený pre Kṛṣṇovo potešenie od činu vykonaného pod vplyvom troch kvalít hmotnej prírody. Kto sa toto naučil, vie dobre, že každá živá bytosť je Kṛṣṇovým večným služobníkom, takže si musí počínať tak, aby Ho potešila. Celá Bhagavad-gīta smeruje k tomuto záveru. Každý čin, ktorý je v úplnom protiklade k tomuto vedomiu, je vikarma alebo zakázaný čin. Aby sme tomu porozumeli, musíme sa stýkať s osobami plne si vedomými Kṛṣṇu a od nich sa naučiť chápať toto tajomstvo. Je to rovnako dobré, ako naučiť sa to priamo od Pána. Inak bude aj najmúdrejší človek zmätený.

Človek konajúci s mysľou uprenou na Kṛṣṇu je automaticky vyslobodený z pút karmy. Všetky činy robí pre Kṛṣṇu, a preto neužíva ich výsledky, ani kvôli nim netrpí. Preto je múdry, aj keď je zapojený do všemožných činností určených pre Kṛṣṇu. Jeho činy sa nazývajú akarma, čo znamená, že neprinášajú žiadne hmotné následky. Impersonalisti sa zriekajú všetkých plodonosných činov zo strachu pred následkami, ktoré by mohli byť prekážkou v ich duchovnom pokroku. Personalista však pozná svoje skutočné postavenie večného služobníka Najvyššieho Pána, a preto Mu neváha oddane a s láskou slúžiť. Keďže všetko robí pre Kṛṣṇovo potešenie, prežíva pri vykonávaní oddanej služby transcendentálnu radosť. Takí oddaní netúžia po osobnom zmyslovom pôžitku. Keď človek koná s vedomím, že je večným služobníkom Śrī Kṛṣṇu, je ochránený pred všetkými hmotnými následkami svojej práce.

Jedine človek s dokonalým poznaním môže pochopiť konanie človeka vedomého si Kṛṣṇu. Keďže človek vedomý si Kṛṣṇu je zbavený akéhokoľvek sklonu k zmyslovému pôžitku, musíme to chápať tak, že spálil následky svojich činov dokonalým poznaním o svojom postavení večného služobníka Najvyššej Božskej Osobnosti. Iba ten, kto dosiahol toto dokonalé poznanie, je naozaj múdry. Rozvoj poznania, že človek je večným služobníkom Pána, sa tu prirovnáva k ohňu, ktorý môže spáliť všetky následky predchádzajúcich činov.

Oslobodiť sa od následkov činov sa dá len vtedy, keď človek robí všetko pre potešenie Kṛṣṇu. Človek vedomý si Kṛṣṇu koná z čistej lásky k Najvyššej Božskej Osobnosti, a preto ho nelákajú výsledky jeho činností. Nestará sa ani o svoju obživu, lebo všetko necháva na Kṛṣṇovi. Za ničím sa nenaháňa a nelipne na svojom majetku. Plní si svoje povinnosti, ako najlepšie vie, a ostatné necháva na Kṛṣṇovi. Taký človek je vždy zbavený všetkých dobrých i zlých následkov svojho konania. Zdá sa, akoby nič nerobil. To sa volá akarma alebo činy, ktoré nenesú hmotné následky. Hocijaký iný čin, vykonaný bez túžby potešiť Kṛṣṇu, konajúceho spútava, a to sa nazýva vikarma, ako už bolo predtým vysvetlené.

Človek vedomý si Kṛṣṇu neočakáva za svoje činy dobré ani zlé výsledky. Jeho myseľ a inteligencia sú celkom pod kontrolou. Vie, že je čiastočkou Najvyššieho Pána, a preto jeho úloha vo vzťahu k Pánovi nezávisí od neho, ale od Pána. Všetko, čo sa deje, riadi Pán, tak ako sa ruka nepohne sama od seba, ale len v spolupráci s celým telom. Čistý oddaný je vždy spojený s najvyššou vôľou Pána, pretože netúži po uspokojovaní svojich zmyslov. Počína si ako časť stroja. Tak ako časť stroja treba udržiavať mazaním a čistením, tak aj človek vedomý si Kṛṣṇu udržiava vlastné telo, a to jedine kvôli tomu, aby mohol láskyplne slúžiť Kṛṣṇovi. Preto je imúnny voči všetkým reakciám za svoju snahu. Dokonca ani svoje telo nepovažuje za svoj majetok, podobne ako zviera, ktoré nemá ozajstnú nezávislosť a neprotestuje, keď sa ho jeho krutý majiteľ rozhodne zabiť. Človek vedomý si Kṛṣṇu, ktorý je plne zamestnaný sebarealizáciou, má málo času na to, aby presadzoval nejaké falošné vlastnícke nároky na určitý hmotný predmet. Aby udržal dušu a telo pohromade, nemusí konať nečestne kvôli získaniu peňazí. Preto nie je znečistený takými hmotnými hriechmi a je oslobodený od všetkých následkov svojich činov.

Človek vedomý si Kṛṣṇu sa príliš nenamáha s udržovaním tela pri živote. Je spokojný s tým, čo príde samo od seba. Nežobre, ani si nepožičiava, ale poctivo pracuje, ako najlepšie vie, a je spokojný so všetkým, čo získa svojou poctivou prácou. Preto nie je závislý, pokiaľ ide o obživu. Nedovolí, aby mu niekto bránil v jeho službe Kṛṣṇovi. V službe Kṛṣṇovi môže robiť hocičo, a pritom nebyť ovplyvnení dualitami hmotného sveta. Tie môžeme vnímať v podobe tepla a zimy, šťastia a nešťastia... Človek vedomý si Kṛṣṇu, je nad tieto protiklady povznesený, lebo nikdy neváha urobiť čokoľvek, len aby potešil Kṛṣṇu. Preto sa nemení ani pri úspechu, ani pri neúspechu. Tieto vlastnosti sú zreteľné na človeku, ktorý dosiahol úplné transcendentálne poznanie.

Keď si je človek plne vedomý Kṛṣṇu, je zbavený všetkých dualít, vďaka čomu sa vyslobodzuje zo znečistenia tromi kvalitami hmotnej prírody. Môže sa vyslobodiť, pretože pozná svoje večné postavenie vo vzťahu ku Kṛṣṇovi a jeho myseľ sa od tohto vedomia nemôže odchýliť. Všetko, čo robí, robí pre Kṛṣṇu, ktorý je pôvodným Viṣṇuom. Všetky jeho činy sú teda obeťou, lebo obeť je určená na uspokojenie Najvyššej Osobnosti, Viṣṇua, Śrī Kṛṣṇu. Výsledky každej takej činnosti sa istotne rozplynú v transcendencii a človeka viac netrápia hmotné následky.

Tu je opísané, ako môžu činnosti konané s mysľou uprenou na Kṛṣṇu viesť k duchovnému cieľu. Je veľa rôznych činností určených na uspokojenie Kṛṣṇu a všetky budú opísané v ďalších veršoch. V tomto verši je opísaná zásada vedomia Kṛṣṇu. Podmienená duša znečistená hmotou musí konať v hmotnom prostredí a zároveň sa musí z tohto prostredia vyslobodiť. Oddaná služba Kṛṣṇovi je metóda, pomocou ktorej sa podmienená duša môže dostať z hmotnej atmosféry. Človek trpiaci žalúdočnými ťažkosťami, ktoré mu spôsobilo nadmerné požívanie mliečnych výrobkov, sa vylieči iným mliečnym výrobkom, tvarohom. Podmienená duša sa podobne môže vyliečiť zo svojho chorobného hmotného stavu, keď prijme Kṛṣṇove pokyny z Gīty. Táto metóda sa nazýva yajña, činy (obete) konané pre uspokojenie Viṣṇua alebo Kṛṣṇu. Čím viac činov vykonáme v hmotnom svete pre Kṛṣṇovo potešenie, tým viac celá atmosféra zduchovnie.

Slovo brahma znamená duchovný. Pán je duchovný, tak ako žiara emanujúca z Jeho transcendentálneho tela, nazývaná brahmajyoti. Všetko, čo jestvuje, sa nachádza v brahmajyoti. Keď je jyoti pokryté ilúziou, māyou alebo zmyslovým pôžitkom, nazýva sa to hmota. Tento hmotný závoj sa dá okamžite odstrániť oddanou službou pre potešenie Kṛṣṇu. Takže obeť v záujme vedomia Kṛṣṇu, obetovanie, príjemca obete, kňaz konajúci obeť a výsledok obete sú všetko spoločne Brahman alebo Absolútna Pravda. Absolútna Pravda pokrytá māyou sa volá hmota. Ak sa však hmota použije v službe Absolútnej Pravde, získa znovu svoju duchovnú kvalitu. Vedomie Kṛṣṇu je proces, prostredníctvom ktorého sa naše terajšie vedomie zahalené ilúziou obráti k Brahmanu alebo k Najvyššiemu. Keď je myseľ plne pohrúžená v myšlienkach na Kṛṣṇu, vraví sa, že je v samādhi alebo v tranze. Všetko, čo je robené s takýmto transcendentálnym vedomím, sa nazýva yajña alebo obeť Absolútnemu. V tomto stave duchovného vedomia sa ten, kto prináša obeť, samotná obeť, príjemca obete, ten, kto obeť vykonáva a výsledok alebo konečný zisk stotožňujú s Absolútnym Najvyšším Brahmanom. To je spôsob, ako si byť vedomý Kṛṣṇu.

Ako už bolo povedané, človek, ktorý vykonáva povinnosti pre potešenie Kṛṣṇu, je dokonalým yogīnom a prvotriednym mystikom. Sú však aj takí, ktorí vykonávajú podobné obete pri uctievaní polobohov, a ďalší, ktorí prinášajú obete Najvyššiemu Brahmanu alebo neosobnému aspektu Najvyššieho Pána. Rozličné druhy obetí sa odlišujú podľa toho, komu sa obeta prináša. Ozajstná obeť však znamená uspokojiť Najvyššieho Pána, Viṣṇua, ktorý sa tiež volá Yajña. Všetky obete možno rozdeliť do dvoch hlavných skupín: obete kvôli získaniu hmotného majetku a obete určené na dosiahnutie transcendentálneho poznania. Ľudia vedomí si Kṛṣṇu, obetujú celé hmotné vlastníctvo pre potešenie Najvyššieho Pána, zatiaľ čo tí, ktorí túžia po dočasnom hmotnom šťastí, obetujú svoj hmotný majetok, aby uspokojili polobohov, ako Indra, Vivasvān atď. Impersonalisti obetujú svoju totožnosť tým, že splynú s existenciou neosobného Brahmanu. Polobohovia sú mocné bytosti, ktoré Najvyšší Pán poveril kontrolou a udržiavaním všetkých hmotných činností vesmíru, napríklad zásobovaním teplom, vodou a svetlom. Ľudia, ktorí bažia po hmotnom úspechu, uctievajú polobohov rôznymi obeťami podľa pokynov Ved. Taký človek sa volá bahv-īśvara-vādī, čo znamená, že verí v množstvo bohov. Ale tí, ktorí uctievajú neosobný aspekt Absolútnej Pravdy a považujú podobu polobohov za dočasnú, obetujú svoju individualitu v ohni Najvyššieho Brahmanu, a tak ukončia svoje individuálne bytie splynutím s Najvyšším. Impersonalisti obetujú svoj čas filozofickej špekulácii, aby porozumeli transcendentálnej povahe Najvyššieho. Jednoducho povedané človek, ktorý dychtí po plodoch svojej práce, obetuje hmotný majetok, aby zvýšil svoj hmotný pôžitok, zatiaľ čo impersonalista obetuje svoju hmotnú identitu za účelom splynutia s existenciou Najvyššieho. Obetný oheň je pre impersonalistov Najvyšším Brahmanom a obeťou je ich individualita, ktorú pohltí oheň Brahmanu. Človek vedomý si Kṛṣṇu, napríklad Arjuna, obetuje svoj majetok i seba samého, aby potešil Kṛṣṇu; nikdy však nestratí svoju individualitu. Taký človek je najdokonalejším yogīnom.

Štyri štádiá ľudského života — brahmacārī, gṛhastha, vānaprastha a sannyāsī — sú na to, aby pomohli ľuďom stať sa dokonalými yogīnmi alebo transcendentalistami. Zmyslom ľudského života je dosiahnuť duchovnú dokonalosť, nie vyhľadávať zmyslový pôžitok, ako to robia zvieratá. Preto je ľudský život rozdelený na štyri štádiá tak, aby mu pomohli na ceste k dokonalosti duchovného života.

Brahmacārī alebo žiak pod ochranou duchovného učiteľa ovláda svoju myseľ tak, že sa zrieka zmyslového pôžitku. Brahmacārī počúva iba reč, ktorá pojednáva o Śrī Kṛṣṇovi. Načúvanie je základom porozumenia, a preto sa čistý brahmacārī venuje iba ospevovaniu a načúvaniu slov o Pánovej vznešenosti: harer nāmānukīrtanam. Vyhýba sa všetkým hmotným zvukovým vibráciám a je zaujatý spievaním transcendentálnej vibrácie Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare/ Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare.

V manželstve je dovolený istý zmyslový pôžitok, ale gṛhastha, ktorý žije rodinným životom podľa pokynov písiem, žije aj tak zdržanlivo. Sklony k sexu, k oddávaniu sa omamným látkam a k požívaniu mäsa sú v ľudskej spoločnosti bežné, ale gṛhastha žijúci regulovaným životom sa neoddáva neobmedzenému pohlavnému styku a iným zmyslovým pôžitkom. Preto jestvuje manželstvo založené na náboženských zásadách vo všetkých civilizovaných ľudských spoločnostiach, lebo to je spôsob, ako obmedziť pohlavný život. Obmedzený sexuálny život je tiež určitým druhom yajñe, pretože gṛhastha obetuje svoj sklon k zmyslovému pôžitku pre pokrok v duchovnom živote.

Tu je zmienka o systéme yogy, ktorý založil Patañjali. V jeho Yoga-sūtre je duša označená ako pratyag-ātmā a parāg-ātmā. Dovtedy, kým je duša pripútaná k zmyslovému pôžitku, volá sa parāg-ātmā; len čo sa však zbaví túžby po hmotnom pôžitku, nazýva sa pratyag-ātmā. Na dušu, nachádzajúcu sa v hmotnom tele, pôsobí desať druhov vzduchu, ktoré sa dajú ovplyvniť dychovými cvičeniami. Patañjali učí, ako možno činnosť vzduchu v tele technicky ovládať, aby sa všetky jeho funkcie napokon dali použiť na očistenie duše od hmotných pút. Podľa tohto systému yogy je pratyag-ātmā konečným cieľom alebo koncom všetkých hmotných činností. Funkciou jedného z týchto desiatich druhov vzduchu, presnejšie prāṇa-vāyu, je interakcia zmyslov a zmyslových predmetov. Prāṇa-vāyu umožňuje uchu počuť, oku vidieť, nosu čuchať, jazyku ochutnávať a ruke cítiť dotyk a všetky tieto zmysly sa angažujú v činoch mimo vlastného „ja“. Apāna-vāyu prúdi dole, vyāna-vāyu pôsobí na zmenšovanie a zväčšovanie, samāna-vāyu reguluje rovnováhu a udāna-vāyu prúdi hore. Keď je človek osvietený poznaním, všetky ich zapojí do hľadania duchovnej realizácie.

Obete môžeme rozdeliť do rôznych skupín. Niektorí ľudia obetujú svoj majetok v podobe rôznych dobročinných skutkov. V Indii zakladajú bohatí obchodníci a princovia dobročinné ústavy, ako dharma-śālā, anna-kṣetra, atithi-śālā, anāthālaya a vidyā-pīṭha. Aj v iných krajinách sa zriaďuje veľa nemocníc, domovov pre dôchodcov a podobných dobročinných zariadení, ktoré chudobným ponúkajú jedlo, vzdelanie a lekársku starostlivosť zadarmo. Všetky takéto dobročinné skutky sa nazývajú dravyamaya-yajña. Sú aj takí, ktorí sa dobrovoľne podrobujú rôznym druhom sebadisciplíny, ako candrāyaṇa a cāturmāsya, aby zlepšili svoje životné podmienky alebo aby sa povýšili na vyššie planéty vo vesmíre. Tieto procesy obsahujú posvätný sľub žiť podľa určitých prísnych pravidiel. Kto chce dodržiavať zásady cāturmāsye, nesmie sa napríklad štyri mesiace holiť (od júla do októbra), jesť niektoré jedlá, jesť viac než raz denne a nesmie opustiť domov. Obeť, pri ktorej sa obetuje životné pohodlie, sa volá tapomaya-yajña. Sú aj takí, ktorí sa zaoberajú rôznymi druhmi mystickej yogy, ako je napríklad Patañjaliho systém, ktorého cieľom je splynúť s Absolútnym alebo získať nadprirodzené sily (haṭha-yoga, aṣṭāṅga-yoga). Niektorí cestujú na posvätné pútne miesta. Všetky tieto činnosti sa nazývajú yoga-yajña, obete zamerané na dosiahnutie istého druhu dokonalosti v hmotnom svete. Ďalší sa zas zamestnávajú štúdiom védskych písiem, hlavne Upaniṣad a Vedānta-sūtier alebo filozofie sāṅkhye. To sa volá svādhyāya-yajña alebo obeta štúdiom. Všetci títo yogīni vykonávajú rôzne druhy obetí, aby dosiahli vyššiu životnú úroveň. No oddaný, ktorý sa venuje bhakti-yoge, všetkých prekoná, lebo slúži Śrī Kṛṣṇovi. Vedomie Kṛṣṇu sa nedá dosiahnuť prostredníctvom žiadneho z menovaných obetných postupov, ale iba milosťou Pána alebo Jeho čistého oddaného. Preto je vedomie Kṛṣṇu transcendentálne.

Tento spôsob yogy, ktorého cieľom je ovládnutie dychu, sa volá prāṇāyāma a spočiatku sa robí v haṭha-yoge v rôznych polohách tela. Všetky tieto yogové cvičenia sa používajú na ovládanie zmyslov a pre pokrok na ceste k duchovnej realizácii. Vďaka nim dokáže človek ovládať vzduchové prúdy v tele tak, že obráti ich smer prúdenia. Napríklad apāna prúdi dole a vzduch prāṇa hore. Prāṇāyāma-yogīn cvičí dýchanie v opačnom smere, kým sa prúdy vzduchu neutralizujú do stavu rovnováhy — pūraka. Obetovanie výdychu v nádychu sa nazýva recaka. Keď sa prúdenie celkom zastaví, nazýva sa to kumbhaka-yoga. Vykonávaním kumbhaka-yogy si yogīn predlžuje život o mnoho rokov, aby dosiahol dokonalosť duchovnej realizácie. Inteligentný yogīn sa snaží dosiahnuť dokonalosť v jednom živote a nečaká na ďalší.

Človek vedomý si Kṛṣṇu sa však automaticky stáva pánom svojich zmyslov, pretože sa neprestajne odovzdáva láskyplnej transcendentálnej službe Pánovi. Keďže jeho zmysly sú vždy zamestnané v službe Kṛṣṇovi, nemajú možnosť zaoberať sa niečím iným. Takže oddaný sa na konci života prirodzene premiestni do duchovného sveta, do Kṛṣṇovej spoločnosti, a preto sa nesnaží predĺžiť si život. Okamžite sa dostane na úroveň vyslobodenia, ako sa hovorí v Bhagavad-gīte (14.26):

„Človek, ktorý s čistou oddanosťou slúži Pánovi, transcenduje kvality hmotnej prírody a ihneď sa povznesie na duchovnú úroveň.“ Oddaný koná už od začiatku na transcendentálnej úrovni a s týmto vedomím si plní predpísané povinnosti. Preto nikdy nezhreší a nakoniec nepochybne vstúpi do Kṛṣṇovho sídla.

V tomto verši sa tiež píše o dôležitosti obmedzovania potravy, ktoré prebieha automaticky, keď človek prijíma iba kṛṣṇa-prasādam, posvätné jedlo, ktoré bolo obetované Kṛṣṇovi. Obmedzenie jedenia pomáha pri ovládaní zmyslov. Ak človek neovláda svoje zmysly, nemá možnosť dostať sa z hmotného zapletenia.

Z predchádzajúceho opisu rozličných druhov obetí, akými sú obetovanie majetku, štúdium Ved alebo rôznych filozofických doktrín a vykonávanie yogy, vidíme, že ich spoločným cieľom je ovládnuť zmysly. Keďže horlivá túžba po užívaní zmyslov je hlavnou príčinou našej hmotnej existencie, nemôžeme dosiahnuť večný život plný poznania a blaženosti, kým sa jej nezbavíme. Táto úroveň sa nachádza vo večnej existencii — atmosfére Brahmanu. Všetky vyššie zmienené obete nám pomáhajú očistiť sa od následkov hriešneho konania. Vďaka takému počínaniu sa človek už v tomto živote stane šťastným a bohatým, a navyše na konci života vstúpi do večného Božieho kráľovstva ako dôverný spoločník Najvyššej Božskej Osobnosti, alebo splynie s neosobným Brahmanom.

Nech už sa človek nachádza v akýchkoľvek podmienkach hmotnej existencie, nikdy nepozná svoje skutočné postavenie. Inými slovami, následky našich hriešnych životov sú príčinou našej existencie v hmotnom svete. Nevedomosť je príčinou hriešneho života a hriešny život spôsobuje pokračovanie hmotného bytia. Ľudské telo je jediným prostriedkom, ktorým sa možno dostať z hmotného otroctva. Vedy nás preto učia, ako uniknúť z hmotného zajatia, a predkladajú nám rôzne cesty náboženstva, ekonomického zabezpečenia, usmerneného zmyslového pôžitku a napokon i spôsob, ako sa celkom dostať z tejto úbohej situácie. Cesta náboženstva, vykonávanie rôznych, vyššie spomenutých obetí, rieši naše ekonomické problémy automaticky. Vykonávaním yajñe si zabezpečíme dostatok potravy nevyhnutnej pre život (mlieko, obilniny, ovocie, zeleninu atď.), a to aj napriek takzvanému preľudneniu. Keď sa nasýti žalúdok, celkom prirodzene nasleduje túžba uspokojiť zmysly. Pre usmernenie zmyslového pôžitku Vedy predpisujú posvätné manželstvo. Takto sa človek postupne vyslobodzuje z hmotného otroctva a najvyššou dokonalosťou oslobodeného človeka je vrátiť sa do večnej spoločnosti Najvyššieho Pána.

Dokonalosť sa teda dosahuje vykonávaním yajñe (obete). Keď človek nemá sklon vykonávať yajñu podľa Ved, ako môže očakávať šťastný život v tomto tele, nieto ešte v inom, či na inej planéte? Sú rozličné stupne hmotného blahobytu na rôznych nebeských planétach a tých, ktorí robia obete, čaká nesmierne šťastie. No najvyššie šťastie, aké možno dosiahnuť, je povýšiť sa na duchovné planéty vďaka láskyplnej oddanej službe Kṛṣṇovi. Keď je stredobodom našich činností Kṛṣṇa, vyriešia sa všetky problémy hmotného bytia.

Ako sme už povedali, Vedy odporúčajú rôzne obete pre rozličných ľudí. Keďže ľudia sú pohrúžení do telesného poňatia života, tieto obete sú prispôsobené tak, aby ich človek mohol vykonávať telom, mysľou alebo inteligenciou. Konečným cieľom všetkých obetí je vyslobodiť človeka z telesného zajatia. Śrī Kṛṣṇa to potvrdzuje vlastnými slovami.

Účelom všetkých obetí je dosiahnuť stav dokonalého poznania, vymaniť sa z hmotného utrpenia a nakoniec sa zapojiť do transcendentálnej láskyplnej služby Śrī Kṛṣṇovi. Za obeťami sa však skrýva isté tajomstvo, ktoré by mal človek poznať. Obete sa niekedy prejavujú v rôznych podobách, a to podľa viery obetujúceho. Obetujúceho, ktorého viera dosiahla štádium transcendentálneho poznania, treba považovať za pokročilejšieho než toho, kto obetuje iba hmotný majetok a nemá také poznanie. Kým človek nedosiahol poznanie, obete zostávajú na hmotnej úrovni a neprinášajú žiadny duchovný úžitok. Skutočné poznanie vrcholí vo vedomí Kṛṣṇu; to je najvyššie štádium transcendentálneho poznania, bez ktorého sú obete len hmotnými činnosťami. Len čo sa však taká činnosť povýši na úroveň transcendentálneho poznania, stane sa transcendentálnou. Podľa stavu vedomia obetujúceho sa obetné činy nazývajú karma-kāṇḍa (plodonosné činnosti) alebo jñāna-kāṇḍa (činnosti konané s túžbou poznať pravdu). Obete vykonané za účelom poznania sú lepšie než všetky ostatné.

Cesta k duchovnej realizácii je nepochybne ťažká. Śrī Kṛṣṇa nám preto radí, aby sme sa obrátili na pravého duchovného učiteľa, ktorý patrí do postupnosti duchovných učiteľov, začínajúcej samotným Kṛṣṇom. Nikto sa nemôže stať pravým duchovným učiteľom, ak nepatrí do učeníckej postupnosti. Śrī Kṛṣṇa je pôvodný duchovný učiteľ a iba človek zo učeníckej postupnosti môže odovzdať nezmenené posolstvo Najvyššieho Pána svojmu žiakovi. Nikto nemôže dosiahnuť duchovnú realizáciu podľa vlastnej metódy, ako to majú v móde dnešní hlúpi pokrytci. V Śrīmad-Bhāgavatame (6.3.19) sa hovorí: dharmaṁ tu sākṣād bhagavat-praṇītam. „Cestu náboženstva zvestuje priamo Pán.“ Preto nám intelektuálne špekulácie, suché argumenty, ani nezávislé štúdium písiem nepomôžu k pokroku v duchovnom živote. Musíme sa obrátiť na pravého duchovného učiteľa, aby sme získali poznanie. Duchovného učiteľa by sme mali prijať s úplnou pokorou a mali by sme mu skromne a bez pýchy slúžiť ako prostí služobníci. Tajomstvo úspechu v duchovnom živote spočíva v uspokojení sebarealizovaného duchovného učiteľa. Kladenie otázok a pokora tvoria pravú kombináciu, ktorá vedie k duchovnému poznaniu. Ak človek nie je pokorný a úslužný, nebudú mať jeho otázky položené duchovnému učiteľovi žiadny účinok. Žiak musí byť pripravený zvládnuť skúšky duchovného učiteľa, ktorý ho automaticky požehná čistým duchovným poznaním, keď uvidí jeho vážny záujem. Tento verš zavrhuje slepé nasledovanie a tiež absurdné otázky. Nesmieme duchovného učiteľa len pozorne počúvať, ale učiť sa od neho aj pokornými otázkami a službou. Pravý duchovný učiteľ je k svojmu žiakovi prirodzene veľmi milý, a ak je žiak pokorný a vždy pripravený slúžiť, výmena otázok a odpovedí bude dokonalá.

Výsledkom poznania získaného od sebarealizovanej duše, teda od toho, kto pozná veci také, aké naozaj sú, je, že sa človek naučí, že všetky živé bytosti nie sú ničím iným než čiastočkami Najvyššej Božskej Osobnosti, Śrī Kṛṣṇu. Podstata existencie oddelenej od Kṛṣṇu sa volá māyā (mā — nie, yā — tento). Niektorí ľudia si myslia, že nemáme s Kṛṣṇom nič spoločné, že Kṛṣṇa bol iba veľkou historickou osobnosťou a že neosobný Brahman je Absolútna Pravda. V skutočnosti je neosobný Brahman opísaný v Bhagavad-gīte ako žiara vychádzajúca z Kṛṣṇovho tela. Kṛṣṇa je ako Najvyššia Božská Osobnosť príčinou všetkého. V Brahma-saṁhite sa jasne píše, že Kṛṣṇa je Najvyššou Božskou Osobnosťou, príčinou všetkých príčin. Aj milióny Jeho inkarnácií sú len Jeho rôznymi expanziami. Živé bytosti sú tiež Jeho expanziou. Māyāvādski filozofi si nesprávne myslia, že Kṛṣṇa vo Svojich expanziách stráca Svoju nezávislosť. Tento názor je v podstate materialistický. Z hmotného sveta máme skúsenosť, že keď vec rozdelíme, stratí svoju pôvodnú celistvosť. Māyāvādski filozofi nechápu, že na absolútnej úrovni sa jedna a jedna rovná jednej a že jedna bez jednej je tiež jedna. Tak je tomu v absolútnom svete.

Pre nedostatok vedomostí o absolútnej vede sme teraz pokrytí ilúziou, a preto si myslíme, že sme od Kṛṣṇu oddelení. Hoci sme Kṛṣṇovými oddelenými časťami, neodlišujeme sa od Neho. Telesné rozdiely medzi živými bytosťami sú māyā alebo to, čo nie je skutočné. Všetci sme určení na to, aby sme uspokojovali Śrī Kṛṣṇu. Arjuna len pod vplyvom ilúzie veril, že pominuteľné telesné vzťahy k jeho príbuzným sú dôležitejšie než jeho večný duchovný vzťah ku Kṛṣṇovi. Konečným záverom celého učenia Bhagavad-gīty je to, že živá bytosť je večným Kṛṣṇovým služobníkom, že sa od Neho nemôže oddeliť a že pocit, že je čiastočkou oddelenou od Kṛṣṇu, sa nazýva māyā. Živé bytosti majú ako samostatné časti Najvyššieho Pána istý účel. Keďže na tento účel zabudli, nachádzajú sa už od nepamäti v rôznych telách ako ľudia, zvieratá, polobohovia atď. Všetky tieto telá vznikli následkom zabudnutia na transcendentálnu službu Pánovi. Len čo sa však človek zapojí do transcendentálnej oddanej služby s mysľou uprenou na Kṛṣṇu, okamžite sa z tejto ilúzie vyslobodí. Toto čisté poznanie však môžeme získať jedine od pravého duchovného učiteľa. Tak sa vyhneme ilúzii, že sme rovní Kṛṣṇovi. Dokonalé poznanie znamená, že Najvyššia Duša, Kṛṣṇa, je najvyšším útočiskom všetkých živých bytostí, ktoré sú zmätené hmotnou energiou, keď opustia Jeho útočisko a nazdávajú sa, že majú oddelenú identitu. A tak v rôznych hmotných telách zabúdajú na Kṛṣṇu. Ak si tieto zblúdené duše opäť začnú uvedomovať Kṛṣṇu, treba považovať za samozrejmosť, že sú na ceste k vyslobodeniu, čo potvrdzuje aj Śrīmad-Bhagavatam (2.10.6): muktir hitvānyathā-rūpaṁ svarūpeṇa vyavasthitiḥ. Vyslobodiť sa znamená nachádzať sa vo svojom prirodzenom postavení ako večný služobník Śrī Kṛṣṇu (vedomie Kṛsṇu).

Dokonalé porozumenie prirodzenému vzťahu ku Kṛṣṇovi je také vznešené, že človeka ihneď vyzdvihne z boja o existenciu, ktorý sa odohráva v oceáne nevedomosti. Tento hmotný svet sa niekedy pokladaná za oceán nevedomosti a niekedy za horiaci les. Aj pre vynikajúceho plavca je boj o prežitie v oceáne veľmi ťažký. Keď však niekto vytiahne zápasiaceho plavca z oceánu nevedomosti, je tým najväčším záchrancom. Dokonalé poznanie získané od Najvyššej Božskej Osobnosti je cestou k vyslobodeniu. Loď vedomia Kṛṣṇu je veľmi jednoduchá, no zároveň najvznešenejšia.

Dokonalé poznanie vlastného „ja“, Najvyššej Bytosti a ich vzájomného vzťahu sa tu prirovnáva k ohňu. Tento oheň nielenže spaľuje všetky následky hriešnych činov, ale dokonca premení na popol i následky zbožných činov. Existuje niekoľko štádií odplaty za vykonané činy: odplata, ktorá sa tvorí, odplata dozrievajúca, odplata získaná a odplata samotná. Keď človek vlastní dokonalé poznanie o prirodzenom postavení živej bytosti, všetky reakcie sa spália. Vo Vedach sa píše: ubhe uhaivaiṣa ete taraty amṛtaḥ sādhv-asādhūnī. „Človek môže prekonať následky zbožných i hriešnych činov.“ (Bṛhad-āraṇyaka Upaniṣad 4.4.22)

Keď hovoríme o transcendentálnom poznaní, máme na mysli duchovné porozumenie. Niet ničoho, čo by bolo vznešenejšie a čistejšie než transcendentálne poznanie. Nevedomosť nás väzní v hmotnom svete a poznanie, ktoré je zrelým plodom oddanej služby, nás z neho vyslobodzuje. Ten, kto má transcendentálne poznanie, nemusí hľadať pokoj, lebo sa teší z pokoja v sebe samom. Inými slovami, toto poznanie a mier vrcholí vo vedomí Kṛṣṇu; to sú konečné slová Bhagavad-gīty.

Človek, ktorý má neochvejnú vieru v Kṛṣṇu, môže získať najvyššie poznanie. Kto je presvedčený, že môže dosiahnuť najvyššiu dokonalosť jednoducho oddanou službou Kṛṣṇovi s mysľou uprenou na Neho, sa nazýva veriaci. Vieru človek získa, keď oddane slúži a spieva Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare/ Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare, čo očisťuje srdce od všetkej hmotnej nečistoty. Okrem toho musí človek ovládať zmysly. Ten, kto je naplnený vierou v Kṛṣṇu a ovláda svoje zmysly, môže okamžite a ľahko dosiahnuť dokonalosť vo vedomí Kṛṣṇu.

Medzi mnohými autorizovanými zjavenými písmami stojí Bhagavad-gītā na najvyššom mieste. Osoby, ktoré sú na úrovni zvierat, nemajú žiadne poznanie zjavených písiem, a ani v ne neveria. Niektorí majú aké-také vedomosti a dokážu citovať niektoré časti písiem, ale v skutočnosti týmto slovám neveria. Sú aj takí, čo veria v Bhagavad-gītu, ale neveria v Najvyššieho Pána, Śrī Kṛṣṇu, a ani Ho neuctievajú. Také osoby nemôžu uspieť vo vedomí Kṛṣṇu a nakoniec poklesnú naspäť do hmotného života. Zo spomínaných osôb nerobia nijaký duchovný pokrok tí, ktorí nemajú žiadnu vieru a stále pochybujú. Tí, čo neveria v Boha a v Jeho zjavené písma, nenachádzajú nič dobrého v tomto, ani v ďalšom živote. V žiadnom prípade pre nich nejestvuje ozajstné šťastie. Preto by sa človek mal riadiť zásadami písiem a povzniesť sa tak na úroveň poznania. Jedine toto poznanie nám pomôže povýšiť sa na transcendentálnu úroveň duchovného porozumenia. Pochybujúci ľudia nikdy neurobia žiadny pokrok v duchovnom živote. Preto by sme mali kráčať v šľapajách veľkých ācāryov v učeníckej postupnosti, a tak dosiahnuť úspech.

Ten, kto sa riadi pokynmi Bhagavad-gīty tak, ako ich vyriekol samotný Śrī Kṛṣṇa osobne, sa milosťou transcendentálneho poznania oslobodí od všetkých pochybností. Keď je človek ako Pánova čiastočka celkom pohrúžený v myšlienkach na Kṛṣṇu, potom sa ustálil v sebarealizácii a ako taký sa nepochybne vymaní z pút činov.

Yoga, ktorá bola vysvetlená v tejto kapitole, sa nazýva sanātana-yoga, večná činnosť živých bytostí, a obsahuje dva druhy obetí: jednou je obetovanie hmotného majetku a druhou čistá duchovná činnosť spočívajúca v poznaní vlastného „ja“. Keď nie je obetovanie hmotného majetku spojené s duchovnou realizáciou, stáva sa taká obeť obyčajnou hmotnou činnosťou. Oproti tomu ten, kto koná také obete s duchovným cieľom alebo ako oddanú službu, koná dokonalú obeť. Keď si povšimneme duchovné aktivity, zistíme, že aj tie sa rozdeľujú na dva druhy: poznanie vlastného „ja“ (čiže našej skutočnej povahy) a poznanie pravdy, týkajúce sa Najvyššej Božskej Osobnosti. Kto sa vydá na pravú cestu Bhagavad-gīty takej, aká je, veľmi ľahko porozumie týmto dvom dôležitým druhom transcendentálneho poznania. Bez problémov dosiahne dokonalé poznanie, že duša je čiastočkou Boha, a ľahko porozumie transcendentálnej povahe Pánových činov. Na začiatku tejto kapitoly rozprával Śrī Kṛṣṇa osobne o Svojich transcendentálnych činnostiach. Kto nechápe pokyny Gīty, je falošný a zneužíva čiastočnú nezávislosť, ktorú mu Pán pridelil. Ak niekto nechápe pravú, večnú, blaženú a vševedúcu povahu Božskej Osobnosti napriek všetkým informáciám, je to určite prvotriedny hlupák. Nevedomosť možno odstrániť, ak postupne prijmeme zásady oddanej služby vykonávanej pre uspokojenie Kṛṣṇu a riadime sa podľa nich. Vedomie Kṛṣṇu sa prebúdza vďaka rozličným obetiam polobohom, Najvyššiemu Brahmanu, vďaka celibátu, v manželstve vďaka ovládaniu zmyslov, vďaka vykonávaniu mystickej yogy, odriekaniu, obetovaniu hmotného majetku, štúdiu Ved a vďaka spoločenskému zriadeniu nazývanému varṇāśrama-dharma. Všetky tieto činnosti sa nazývajú obeťami a sú založené na usmernenej činnosti. Ich najdôležitejším faktorom je však sebarealizácia. Pre ozajstného stúpenca Bhagavad-gīty je sebarealizácia najvyšším cieľom, ale ten, kto pochybuje o Kṛṣṇovej autorite, poklesne. Preto dostávame radu, aby sme pokorne študovali Bhagavad-gītu a ostatné písma pod vedením pravého duchovného učiteľa a pokorne mu slúžili. Pravý duchovný učiteľ patrí do večnej učeníckej postupnosti a neodkláňa sa od pokynov Najvyššieho Pána, ktoré pred miliónmi rokov predniesol bohu Slnka. Od neho sa Bhagavad-gītā dostala na Zem k ľuďom. Človek by mal dodržiavať zásady Bhagavad-gīty tak, ako sú v nej opísané, a dávať si pozor na sebcov, ktorí túžia po sebapovýšení a zvádzajú ostatných z pravej cesty. Śrī Kṛṣṇa je nepochybne Najvyššia Osobnosť a Jeho činnosti sú transcendentálne. Kto tomu rozumie, je od samého začiatku svojho štúdia Bhagavad-gīty oslobodenou dušou.