Skip to main content

VERŠ 16

TEXT 16

Verš

Текст

nāsato vidyate bhāvo
nābhāvo vidyate sataḥ
ubhayor api dṛṣṭo ’ntas
tv anayos tattva-darśibhiḥ
на̄сато відйате бга̄во
на̄бга̄во відйате сатах̣
убгайор апі др̣шт̣о ’нтас
тв анайос таттва-дарш́ібгіх̣

Synonyma

Послівний переклад

na — nikdy; asataḥ — nejestvujúce; vidyate — je; bhāvaḥ — trvanie; na — nie; abhāvaḥ — meniaca vlastnosť; vidyate — je; sataḥ — večné; ubhayoḥ — obidvoch; api — skutočne; dṛṣṭaḥ — pozorovať; antaḥ — záver; tu — istotne; anayoḥ — z nich; tattva — pravdu; darśibhiḥ — tí, ktorí vidia.

на—ніколи; асатах̣—що не існує; відйате—є; бга̄вах̣—стійкість; на—ніколи; абга̄вах̣—змінність; відйате—є; сатах̣—вічний; убгайох̣—з двох; апі—насправді; др̣шт̣ах̣—ті, що спостерігають; антах̣—висновок; ту—насправді; анайох̣—з них; таттва—істина; дарш́ібгіх̣—ті, що бачать.

Překlad

Переклад

Tí, ktorí vidia pravdu, dospeli k záveru, že to, čo je iluzórne (hmotné telo), je pominuteľné, a to, čo je večné (duša), sa nemení. K tomuto záveru dospeli, keď študovali povahu jedného i druhého.

Ті, що бачать істину, дійшли висновку, що неіснуюче (матеріальне тіло) — минуще, а вічне (душа) — не зазнає змін. Вони прийшли до такого висновку, дослідивши природу обох.

Význam

Коментар

Hmotné telo nemá trvalú existenciu. Aj moderná lekárska veda priznáva, že bunky v tele sa každým okamihom neprestajne menia a spôsobujú tak rast a zánik tela. Duša má však trvalú existenciu a zostáva rovnaká napriek všetkým premenám tela a mysle. To je rozdiel medzi hmotou a dušou. Telo sa stále mení, zatiaľ čo duša je večná. K tomuto záveru dospeli stúpenci osobnej i neosobnej filozofie. Táto skutočnosť je potvrdená tiež vo Viṣṇu Purāṇe (jyotīṁṣi viṣṇur bhuvanāni viṣṇuḥ; 2.12.38). Uvádza sa, že v duchovnom svete majú Viṣṇu a Jeho planéty samožiariacu duchovnú existenciu. Slová sataḥ — to, čo je večné — a asataḥ — to, čo je iluzórne — sa vzťahujú iba na dušu a hmotu.

Мінливе тіло недовговічне. Сучасна медицина визнає, що щомиті, внаслідок життєдіяльності різних клітин, тіло змінюється. Таким чином відбувається ріст тіла та його старіння. Однак, душа існує постійно, і залишається тією ж самою, поза всіма змінами тіла й розуму. В цьому полягає різниця між матерією й духом. За своєю природою тіло мінливе, але душа — вічна. До такого висновку приходять усі мудреці, як імперсоналісти, так і персоналісти. У Вішн̣у Пура̄н̣і (2.12.38) сказано, що і Вішну, і всі Його обителі мають своє особисте світлосяйне духовне існування (джйотı̄м̇ші вішн̣ур бгувана̄ні вішн̣ух̣). Слова «той, що існує» та «позбавлений існування» стосуються духу й матерії. Так вважають усі мудреці.

Toto je začiatok Kṛṣṇovho učenia, ktoré je určené pre živé bytosti pomýlené vplyvom nevedomosti. Odstrániť nevedomosť znamená obnoviť večný vzťah medzi uctievateľom a objektom uctievania a tiež pochopiť rozdiel medzi Najvyšším Pánom a Jeho nepatrnými časťami, živými bytosťami. Povahe Najvyššieho môžeme porozumieť prostredníctvom dôkladného skúmania našej pravej podstaty, a tak dospejeme k poznaniu, že rozdiel medzi nami a Bohom je ako rozdiel medzi časťou a celkom. Vo Vedānta-sūtre a v Śrīmad-Bhāgavatame je Najvyšší Pán prijímaný ako zdroj všetkých nižších i vyšších energií. Aj keď medzi energiou a jej zdrojom nie je rozdiel, zdroj je vždy nadradený a energia podriadená. Živé bytosti sú preto Najvyššiemu Pánovi vždy podriadené, aj keď patria do vyššej energie. Tak je to napríklad v prípade služobníka a pána, alebo žiaka a učiteľa; podrobnejšie to bude vysvetlené v siedmej kapitole. Kým je však človek zakliaty v nevedomosti, nemôže túto náuku jasne pochopiť. Śrī Kṛṣṇa predniesol Bhagavad-gītu, aby navždy osvietil všetky živé tvory a odstránil hmotnú nevedomosť.

З цього починаються повчання Господа всім живим істотам, що перебувають в омані невігластва. Коли розсіюється невігластво, тоді поновлюються вічні взаємостосунки між тим, хто поклоняється, і об’єктом поклоніння, а також розуміння різниці між живими істотами, невід’ємними частками Господа, і Самим Верховним Богом- Особою. Природу Всевишнього можна пізнати, глибоко досліджуючи себе самого, водночас усвідомлюючи свій зв’язок із Ним, як частини і цілого. У Веда̄нта-сӯтрі, так само, як і в Ш́рı̄мад-Бга̄ґаватам, Всевишнього визнано за джерело усіх проявлень. Ці проявлення пізнають на двох рівнях природи — вищому й нижчому. Живі істоти належать до вищої природи, про що розповідається в сьомій главі. І хоча немає різниці між самою енерґією та її джерелом, за джерело визнають Всевишнього, а енерґію, тобто природу, вважають підлеглою. Таким чином, живі істоти завжди підкорюються Верховному Господеві, так само, як слуга підчиняється хазяїнові, а учень — вчителеві. Це очевидне знання не осягне той, кого засліпило невігластво, і тому заради просвіти всіх живих істот на всі часи Господь і викладає вчення Бгаґавад-ґı̄ти.