VERŠ 13

TEXT 13

Verš

Text

dehino ’smin yathā dehe
kaumāraṁ yauvanaṁ jarā
tathā dehāntara-prāptir
dhīras tatra na muhyati

Synonyma

Synonyms

dehinaḥ — vtelená; asmin — v tomto; yathā — ako; dehe — v tele; kaumāram — detstvo; yauvanam — mladosť; jarā — staroba; tathā — podobne; deha-antara — vymeniť telo; prāptiḥ — dosiahnuť; dhīraḥ — pokojný; tatra — následkom toho; na — nikdy; muhyati — zmätený.

dehinaḥ — of the embodied; asmin — in this; yathā — as; dehe — in the body; kaumāram — boyhood; yauvanam — youth; jarā — old age; tathā — similarly; deha-antara — of transference of the body; prāptiḥ — achievement; dhīraḥ — the sober; tatra — thereupon; na — never; muhyati — is deluded.

Překlad

Translation

Tak, ako vtelená duša prechádza v tomto tele z detstva do mladosti a do staroby, prechádza tiež duša v okamihu smrti do iného tela. Múdry človek sa touto zmenou nedá zmiasť.

As the embodied soul continuously passes, in this body, from boyhood to youth to old age, the soul similarly passes into another body at death. A sober person is not bewildered by such a change.

Význam

Purport

Keďže každá živá bytosť je individuálna duša, mení svoje telo každým okamihom. Telo má niekedy podobu dieťaťa alebo mládenca, dospelého či starca. Napriek všetkým týmto telesným zmenám však duša ostáva nezmenená. Individuálna duša napokon telesnú schránku opustí a prejde do iného tela. Keďže v ďalšom živote dostane celkom iste nové telo, hmotné, alebo duchovné, nemal Arjuna žiadny dôvod bedákať nad Bhīṣmovým a Droṇovým osudom, ktorý mu tak ležal na srdci. Skôr ho mohlo potešiť, že obaja vymenia staré telá za nové a obnovia si svoju energiu. Pôžitky a rôzne utrpenia sa striedajú spolu s našimi telami, lebo sú to výsledky — odmeny a tresty — našich niekdajších činov. Šľachetné duše, ako Bhīṣma a Droṇa, dostanú v ďalšom živote celkom iste duchovné telá alebo aspoň telá polobohov, aby mohli užívať hmotnú existenciu na vyššej úrovni. V žiadnom prípade nemal Arjuna dôvod k žiaľu.

Since every living entity is an individual soul, each is changing his body every moment, manifesting sometimes as a child, sometimes as a youth and sometimes as an old man. Yet the same spirit soul is there and does not undergo any change. This individual soul finally changes the body at death and transmigrates to another body; and since it is sure to have another body in the next birth – either material or spiritual – there was no cause for lamentation by Arjuna on account of death, neither for Bhīṣma nor for Droṇa, for whom he was so much concerned. Rather, he should rejoice for their changing bodies from old to new ones, thereby rejuvenating their energy. Such changes of body account for varieties of enjoyment or suffering, according to one’s work in life. So Bhīṣma and Droṇa, being noble souls, were surely going to have spiritual bodies in the next life, or at least life in heavenly bodies for superior enjoyment of material existence. So, in either case, there was no cause of lamentation.

Kto dokonale spoznal povahu individuálnej duše, Nadduše a hmotnej duchovnej prírody, sa volá dhīra alebo vyrovnaný. Taký človek sa nikdy nedá zmiasť premenami tela.

Any man who has perfect knowledge of the constitution of the individual soul, the Supersoul, and nature – both material and spiritual – is called a dhīra, or a most sober man. Such a man is never deluded by the change of bodies.

Māyāvādska teória o jednotnosti individuálnych duší je neprijateľná, lebo individuálnu dušu nemožno rozdeliť na kúsky. Také rozdelenie by znamenalo, že aj Boh je deliteľný a premenlivý, čo je v rozpore s nemennosťou Najvyššej Duše. Ako potvrdzuje Bhagavad-gītā, živé bytosti sú večné (sanātana) fragmentárne časti Boha. Nazývajú sa kṣara, čo znamená, že majú tendenciu poklesnúť do hmotnej prírody. Tieto fragmentárne časti zostávajú fragmentárnymi i po dosiahnutí duchovného oslobodenia. Keď sa vyslobodia z hmotnej existencie, žijú tieto čisté, nepatrné čiastočky večný život plný blaženosti a poznania spolu s Božskou Osobnosťou.

Postavenie Nadduše, Paramātmy, ktorá sídli v tele každého tvora a ktorá sa od individuálnych bytostí odlišuje, môžeme znázorniť nasledovne. Keď sa obloha odráža vo vode, vidíme tam Slnko, Mesiac i ostatné hviezdy. Hviezdy sa dajú prirovnať k živým bytostiam a Slnko a Mesiac k Nadduši. Arjuna predstavuje fragmentárnu dušu a Najvyššia Duša je Božská Osobnosť, Śrī Kṛṣṇa. Skutočnosť, že nie sú na rovnakej úrovni, bude vysvetlená na začiatku štvrtej kapitoly. Keby bol Arjuna na rovnakej úrovni ako Kṛṣṇa, potom by ich vzťah učiteľa a žiaka nemal význam. Keby boli obaja pomýlení iluzórnou energiou, māyou, potom by nebolo potrebné, aby bol jeden učiteľom a druhý žiakom.Taká výuka by nemala zmysel, pretože ten, kto je spútaný iluzórnou energiou, nemôže byť spoľahlivým učiteľom. Kṛṣṇovo postavenie je však zrejmé; je Najvyšším Pánom nadradeným Arjunovi, ktorý je zábudlivou dušou spútanou hmotnou energiou.

The Māyāvādī theory of oneness of the spirit soul cannot be entertained, on the ground that the spirit soul cannot be cut into pieces as a fragmental portion. Such cutting into different individual souls would make the Supreme cleavable or changeable, against the principle of the Supreme Soul’s being unchangeable. As confirmed in the Gītā, the fragmental portions of the Supreme exist eternally (sanātana) and are called kṣara; that is, they have a tendency to fall down into material nature. These fragmental portions are eternally so, and even after liberation the individual soul remains the same – fragmental. But once liberated, he lives an eternal life in bliss and knowledge with the Personality of Godhead. The theory of reflection can be applied to the Supersoul, who is present in each and every individual body and is known as the Paramātmā. He is different from the individual living entity. When the sky is reflected in water, the reflections represent both the sun and the moon and the stars also. The stars can be compared to the living entities and the sun or the moon to the Supreme Lord. The individual fragmental spirit soul is represented by Arjuna, and the Supreme Soul is the Personality of Godhead Śrī Kṛṣṇa. They are not on the same level, as it will be apparent in the beginning of the Fourth Chapter. If Arjuna is on the same level with Kṛṣṇa, and Kṛṣṇa is not superior to Arjuna, then their relationship of instructor and instructed becomes meaningless. If both of them are deluded by the illusory energy (māyā), then there is no need of one being the instructor and the other the instructed. Such instruction would be useless because, in the clutches of māyā, no one can be an authoritative instructor. Under the circumstances, it is admitted that Lord Kṛṣṇa is the Supreme Lord, superior in position to the living entity, Arjuna, who is a forgetful soul deluded by māyā.