VERŠ 54
TEXT 54
Verš
Tekstas
na śocati na kāṅkṣati
samaḥ sarveṣu bhūteṣu
mad-bhaktiṁ labhate parām
na śocati na kāṅkṣati
samaḥ sarveṣu bhūteṣu
mad-bhaktiṁ labhate parām
Synonyma
Synonyms
brahma-bhūtaḥ — zjednotený s Absolútnym; prasanna-ātmā — dokonale šťastný; na — nikdy; śocati — narieka; na — nikdy; kāṅkṣati — túži; samaḥ — rovnaký; sarveṣu — všetky; bhūteṣu — živé bytosti; mat-bhaktim — oddaná služba Mne; labhate — dosiahne; parām — transcendentálny.
Překlad
Translation
Kto zaujal toto transcendentálne postavenie, realizuje Najvyšší Brahman a je naplnený radosťou. Nikdy sa netrápi, ani po ničom netúži a k všetkým bytostiam je rovnaký. Za tohoto stavu dosiahne čistej oddanej služby Mne.
Kas pasiekia tokią transcendentinę padėtį, tas išsyk patiria Aukščiausiąjį Brahmaną ir jį užlieja džiaugsmas. Jis niekada nesisieloja, nieko netrokšta ir yra lygus visoms gyvosioms esybėms. Tokiame būvyje jis pradeda su tyru pasiaukojimu tarnauti Man.
Význam
Purport
Pre impersonalistov je konečným cieľom štádium brahma-bhūta alebo dosiahnutie jednoty s Absolútnym. Aby sa však niekto stal personalistom, čistým oddaným, musí pokročiť ďalej a zapojiť sa do čistej oddanej služby. To znamená, že ten, kto slúži Najvyššiemu Pánovi s čistou oddanosťou, sa už oslobodil a dosiahol jednoty s Absolútnym, zvanej brahma-bhūta. Nik nemôže slúžiť Najvyššiemu, ak sa s Ním nezjednotil. Na absolútnej úrovni nejestvuje rozdiel medzi tým, kto slúži, a tým, kto je obsluhovaný, no z hľadiska vyššieho duchovného poňatia tu rozdiel je.
KOMENTARAS: Impersonalistui pasiekti brahma-bhūtos būvį, susivienyti su Absoliutu – galutinis tikslas. O personalistas, tyras bhaktas, turi žengti dar toliau – atsidėti tyrai pasiaukojimo tarnystei. Taigi žmogus, tyrai ir pasiaukojamai tarnaujantis Aukščiausiajam Viešpačiui, jau yra išvadavimo būvyje, kuris vadinasi brahma-bhūta, arba vienovė su Absoliutu. Nepasiekus vienovės su Aukščiausiuoju, arba Absoliutu, tarnauti Jam neįmanoma. Absoliučiu požiūriu, tarp tarnaujančio ir to, kuriam tarnaujama, skirtumo nėra, ir vis dėlto aukštesne, dvasine, prasme jis egzistuoja.
Utrpenie jestvuje v hmotnom poňatí života, keď človek pracuje pre zmyslový pôžitok, no ak je zapojený do čistej oddanej služby v absolútnom svete, nijaké utrpenie nezažíva. Oddaný, vedomý si Kṛṣṇu, sa nemá prečo trápiť a ani nemá nič, po čom by túžil. Keďže Boh je dokonalý, osoba, ktorá Mu oddane a láskyplne slúži, sa stane takisto dokonalou. Bude ako rieka, ktorá sa zbavila všetkej mútnej vody. Keďže oddaný nemyslí na nič iné ako na Kṛṣṇu, je vždy prirodzene veselý. Nad hmotnou stratou alebo ziskom nenarieka, ani nejasá, pretože je úplne spokojný so svojou službou Pánovi. Vie, že každý tvor je malou čiastočkou Najvyššieho Pána, a teda Jeho služobníkom, a preto netúži po hmotnom pôžitku. V hmotnom svete nevidí nikoho vyššie alebo nižšie, pretože také rozlíšenie je iba dočasné a oddaný nemá nič spoločné s dočasnými javmi. Kameň a zlato majú pre neho rovnakú hodnotu. To je štádium brahma-bhūta a oddaný ho môže ľahko dosiahnuť. Pomyslenie na splynutie s Najvyšším Brahmanom mu pripadá diabolské, pretože znamená zánik individuality. Podobne predstava života v nebeskom kráľovstve je pre neho obyčajnou fantazmagóriou. Zmysly sú preňho ako polámané zuby hada — tak, ako sa človek nemusí báť hada s polámanými zubami, tak sa nemusí báť ani ovládnutých zmyslov. Pre človeka nakazeného hmotou je život v hmotnom svete utrpením, no pre oddaného je celý svet Vaikuṇṭha, duchovné nebo. Najvyššia osobnosť tohoto hmotného vesmíru nemá pre oddaného väčší význam než obyčajný mravec. Na túto úroveň môže človek dospieť milosťou Śrī Caitanyu, ktorý v tomto veku kázal čistú oddanú službu.
Materialios būties sampratos požiūriu, veikla siekiant juslinių malonumų sukelia kančias, tačiau absoliučiame pasaulyje tiems, kurie tyrai pasiaukoję tarnauja, kančios nežinomos. Kṛṣṇą įsisąmoninusiam bhaktui nėra dėl ko sielotis ir ko trokšti. Kadangi Dievas yra pilnai sau pakankamas, tai ir gyvoji esybė, tarnaujanti Dievui su Kṛṣṇos sąmone, tampa sau pakankama. Ji tarsi upė, apsivaliusi nuo nešvarių vandenų. Tyras bhaktas negalvoja apie nieką, išskyrus Kṛṣṇą, todėl jis iš prigimties visada laimingas. Jis nesielvartauja praradęs kas materialu ir nesiekia materialios naudos, nes tarnaudamas Viešpačiui jaučia pilnatvę. Tyram bhaktui nereikia jokių materialių džiaugsmų, nes jis žino, kad kiekviena gyvoji esybė, kaip fragmentinė Aukščiausiojo Viešpaties dalelė, yra amžinas Jo tarnas. Materialiame pasaulyje jis nemato ką nors esant aukštesnės arba žemesnės padėties. Bet kokia padėtis materialiame pasaulyje tėra trumpalaikė, o bhakto nedomina vienadieniai, tai atsirandantys, tai išnykstantys dalykai. Ir akmuo, ir auksas jam turi lygią vertę. Toks yra brahma-bhūtos būvis, ir tyram bhaktui jis labai lengvai pasiekiamas. Šiame būties būvyje mintis apie susiliejimą su Aukščiausiuoju Brahmanu ar savo individualybės sunaikinimą atrodo pragaištinga, pasikėlimo į dangaus karalystę idėja tampa fantasmagorija, o juslės prilygsta gyvatėms su išlaužtais dantimis. Kaip nebaisi gyvatė su išlaužtais dantimis, taip nebaisios ir suvaldytos juslės. Materializmu užsikrėtusiems žmonėms pasaulis kupinas kančių, o bhaktams pasaulis yra beveik toks pat geras, kaip ir Vaikuṇṭha – dvasinis dangus. Didžiausia asmenybė materialioje visatoje bhaktui neatrodo svarbesnė už skruzdę. Pasiekti šį būvį galima Viešpaties Caitanyos, šiame amžiuje mokiusio tyros pasiaukojimo tarnystės, malone.