Skip to main content

VERŠE 8-12

TEXTS 8-12

Verš

Texte

amānitvam adambhitvam
ahiṁsā kṣāntir ārjavam
ācāryopāsanaṁ śaucaṁ
sthairyam ātma-vinigrahaḥ
amānitvam adambhitvam
ahiṁsā kṣāntir ārjavam
ācāryopāsanaṁ śaucaṁ
sthairyam ātma-vinigrahaḥ
indriyārtheṣu vairāgyam
anahaṅkāra eva ca
janma-mṛtyu-jarā-vyādhi-
duḥkha-doṣānudarśanam
indriyārtheṣu vairāgyam
anahaṅkāra eva ca
janma-mṛtyu-jarā-vyādhi-
duḥkha-doṣānudarśanam
asaktir anabhiṣvaṅgaḥ
putra-dāra-gṛhādiṣu
nityaṁ ca sama-cittatvam
iṣṭāniṣṭopapattiṣu
asaktir anabhiṣvaṅgaḥ
putra-dāra-gṛhādiṣu
nityaṁ ca sama-cittatvam
iṣṭāniṣṭopapattiṣu
mayi cānanya-yogena
bhaktir avyabhicāriṇī
vivikta-deśa-sevitvam
aratir jana-saṁsadi
mayi cānanya-yogena
bhaktir avyabhicāriṇī
vivikta-deśa-sevitvam
aratir jana-saṁsadi
adhyātma-jñāna-nityatvaṁ
tattva-jñānārtha-darśanam
etaj jñānam iti proktam
ajñānaṁ yad ato ’nyathā
adhyātma-jñāna-nityatvaṁ
tattva-jñānārtha-darśanam
etaj jñānam iti proktam
ajñānaṁ yad ato ’nyathā

Synonyma

Synonyms

amānitvam — pokora; adambhitvam — skromnosť; ahiṁsā — nenásilie; kṣāntiḥ — znášanlivosť; ārjavam — jednoduchosť, prostota; ācārya-upāsanam — vyhľadanie pravého duchovného učiteľa; śaucam — čistotnosť; sthairyam — stálosť; ātma-vinigrahaḥ — sebaovládanie; indriya-artheṣu — čo sa týka zmyslov; vairāgyam — odriekanie; anahaṅkāraḥ — bez falošného ega; eva — iste; ca — aj; janma — narodenie; mṛtyu — smrť; jarā — staroba; vyādhi — choroba; duḥkha — strasť; doṣa — chyba; anudarśanam — pozorovanie; asaktiḥ — nepripútanosť; anabhiṣvaṅgaḥ — nepripútanosť; putra — k synovi; dāra — k manželke; gṛha-ādiṣu — k domovu a podobne; nityam — trvalý; ca — aj; sama-cittatvam — vyrovnanosť, iṣṭa — vytúžené; aniṣṭa — nežiadúci; upapattiṣu — nadobudnutie; mayi — ku Mne; ca — tiež; ananya-yogena — oddanú službu; bhaktiḥ — oddanosť; avyabhicāriṇī — stála; vivikta — v osamelosti; deśa — miesto; sevitvam — túžiaci; aratiḥ — nepripútaný; jana-saṁsadi — k ľuďom všeobecne; adhyātma — týkajúci sa vlastného ja; jñāna — poznanie; nityatvam — vytrvalosť; tattva-jñāna — poznanie pravdy; artha — predmet štúdia; darśanam — filozofie; etat — to všetko; jñānam — poznanie; iti — tak; proktam — prehlasujem; ajñānam — nevedomosť; yat — to, čo; ataḥ — od toho; anyathā — iné.

amānitvam: l’humilité; adambhitvam: la modestie; ahiṁsā: la non-violence; kṣāntiḥ: la tolérance; ārjavam: la simplicité; ācārya-upāsanam: approchant un maître spirituel authentique; śaucam: la pureté; sthairyam: la constance; ātmavinigrahaḥ: la maîtrise de soi; indriya-artheṣu: en ce qui concerne les sens; vairāgyam: le renoncement; anahaṅkāraḥ: étant dénué de faux ego; eva: certes; ca: aussi; janma: de la naissance; mṛtyu: la mort; jarā: la vieillesse; vyādhi: et la maladie; duḥkha: des souffrances; doṣa: la faute; anudarśanam: observant; asaktiḥ: étant sans attachement; anabhiṣvaṅgaḥ: étant sans contact; putra: avec le fils; dāra: l’épouse; gṛha-ādiṣu: le foyer, etc; nityam: constant; ca: aussi; sama-cittatvam: l’équilibre; iṣṭa: ce qui est désirable; aniṣṭaḥ: et ce qui est indésirable; upapattiṣu: étant parvenu; mayi: à Moi; ca: aussi; ananya-yogena: par le service de dévotion inconditionnel; bhaktiḥ: la dévotion; avyabhicāriṇī: sans cessation; vivikta: solitaire; deśa: à un endroit; sevitvam: aspirant; aratiḥ: étant sans attachement; jana-saṁsadi: pour les gens en général; adhyātma: ayant trait au soi; jñāna: dans la connaissance; nityatvam: l’application; tattva-jñāna: de la connaissance de la vérité; artha: pour l’objet; darśanam: la philosophie; etat: tout ceci; jñānam: la connaissance; iti: ainsi; proktam: déclaré; ajñānam: ignorance; yat: ce qui; ataḥ: que ceci; anyathā: autre.

Překlad

Translation

Pokora, skromnosť, nenásilie, znášanlivosť, jednoduchosť, vyhľadanie pravého duchovného učiteľa, čistotnosť, stálosť, sebaovládanie, zrieknutie sa objektov zmyslového pôžitku, zbavenie sa falošného ega, schopnosť chápať narodenie, smrť, starobu a chorobu ako zlo, odpútanosť, nepripútanosť k deťom, manželke, domovu a podobnému, trvalá vyrovnanosť mysle za príjemných aj nepríjemných okolností, neodchýľna a výlučná oddanosť Mne, prebývanie na osamelých miestach a vyhýbanie sa ľudským masám, pochopenie dôležitosti sebarealizácie a filozofické hľadanie Absolútnej Pravdy — to všetko tu prehlasujem za poznanie a všetko, čo sa od toho líši, je nevedomosť.

L’humilité, la modestie, la non-violence, la tolérance, la simplicité, l’acceptation d’un maître spirituel authentique, la pureté, la constance, la maîtrise de soi, le renoncement aux objets du plaisir des sens, l’affranchissement du faux ego, la perception que naissance, maladie, vieillesse et mort sont des maux funestes, le détachement, l’émancipation des liens familiaux – femme, enfants, foyer et tout ce qui s’y rattache –, l’équanimité en toute situation, agréable ou pénible, la dévotion pure et assidue relèvent de la connaissance, laquelle implique aussi l’aspiration à vivre en un lieu solitaire, le désintérêt des fréquentations profanes, la reconnaissance de l’importance de la réalisation spirituelle et la quête philosophique de la Vérité Absolue. Tel est, Je le déclare, le savoir, et l’ignorance tout ce qui s’en écarte.

Význam

Purport

Niektorí menej inteligentní ľudia tieto princípy poznania mylne zaraďujú do oblasti poľa pôsobnosti. No toto je v skutočnosti pravý proces poznania. Ten, kto tento proces príjme, sa môže priblížiť k Absolútnej Pravde. Nejde teda o vzájomné pôsobenie dvadsiatich štyroch hmotných prvkov, o ktorých sme už hovorili vyššie, ale o spôsob, akým sa človek môže vymaniť spod ich nadvlády. Vtelená duša je umiestnená v tele, ktoré je agregátom dvadsiatich štyroch prvkov, a vyššie uvedená cesta poznania je spôsob, ako sa z tejto hmotnej schránky vymaniť. Zo všetkých metód poznania je najdôležitejšia tá, ktorá je opísaná v prvom riadku jedenásteho verša. Mayi cānanya-yogena bhaktir avyabhicāriṇī: cesta poznania vrcholí v čistej oddanej službe Kṛṣṇovi. Ak neprídeme do styku s oddanou službou, alebo ak nie sme pripravení oddane slúžiť, potom je zvyšných devätnásť bodov takmer zbytočných. Keď začneme Kṛṣṇovi slúžiť s oddanosťou a láskou, automaticky získame aj ostatných devätnásť vlastností. V Śrīmad-Bhāgavatame (5.18.12) sa píše: yasyāsti bhaktir bhagavaty akiñcanā sarvair guṇais tatra samāsate surāḥ. Všetky dobré vlastnosti človek vyvinie, ak začne oddane slúžiť Najvyššiemu Pánovi. Zásada prijatia duchovného učiteľa, o ktorej sa zmieňuje ôsmy verš, je nevyhnutná. Aj pre toho, kto Kṛṣṇovi oddane slúži, je táto zásada najdôležitejšia zo všetkých. Transcendentálny život začína prijatím duchovného učiteľa. Najvyššia Božská Osobnosť, Śrī Kṛṣṇa, v tomto verši jasne hovorí, že toto je skutočný proces poznania. Akékoľvek iné špekulácie sú holé nezmysly.

Ce processus d’acquisition du savoir, certains hommes d’intelligence étroite le tiennent pour l’interaction des éléments du champ d’action, alors qu’il s’agit en fait de la voie véritable du savoir. Il permet à celui qui l’adopte d’approcher la Vérité Absolue. Non seulement il ne représente pas l’interaction des vingt-quatre éléments matériels décrits plus haut, mais il constitue en outre le moyen de lui échapper. L’âme conditionnée est emprisonnée dans le corps fait de ces vingt-quatre éléments, et c’est justement le processus mentionné ici qui doit l’en libérer. On en trouve dans la première ligne du verset onze l’élément le plus important: la voie du savoir culmine dans le service de dévotion pur offert au Seigneur (mayi cānanya-yogena bhaktir avyabhicāriṇī). Si nous n’en arrivons pas au service de dévotion transcendantal, les dix-neuf autres éléments n’auront pas vraiment de valeur. Par contre, si nous adoptons le service de dévotion en pleine conscience de Kṛṣṇa, ces éléments se développeront naturellement en nous. Le Śrīmad-Bhāgavatam (5.18.12) le confirme: yasyāsti bhaktir bhagavaty akiñcanā sarvair guṇais tatra samāsate surāḥ. Toutes les bonnes qualités liées au savoir se développent en celui qui adopte le service de dévotion.

Le principe énoncé au verset huit, concernant l’acceptation d’un maître spirituel, est essentiel. Il est même primordial pour qui désire emprunter avec succès la voie de la dévotion, car la vie spirituelle ne commence vraiment qu’avec l’application de ce principe. Dieu, la Personne Suprême, Śrī Kṛṣṇa, établit clairement ici que cette voie du savoir est la véritable voie. Toute élucubration, tout ce qui s’en écarte, n’est qu’ineptie.

Čo sa týka poznania, ktoré je opísané v týchto veršoch, každý bod môžeme rozobrať nasledovne: pokora (amānitvam) znamená, že človek by sa nemal snažiť byť uznávaný či chválený inými. Následkom hmotného životného poňatia si zakladáme na poctách druhých. Avšak pre človeka, ktorý má dokonalé poznanie, ktorý vie, že nie je toto telo, nemá pocta, potupa ani čokoľvek, čo sa vzťahuje k tomuto telu, žiaden význam. Nikto by nemal túžiť po takej hmotnej fantasmagórii. Ľudia bažia po sláve v rámci svojho náboženstva, a preto sa niekedy stáva, že človek neznalý princípov náboženstva vstúpi do nejakej náboženskej skupiny, ktorá sa v skutočnosti neriadi náboženskými zásadami, a vydáva sa za náboženského vodcu. Kvôli skutočnému pokroku v duchovnej vede by mal každý vyskúšať svoju pokročilosť zvážením uvedených vlastností.

Les éléments présentés dans ce verset comme relevant du savoir peuvent être analysés comme suit. L’humilité, c’est ne pas rechercher la satisfaction de se voir honorer par autrui. En effet, notre conception matérielle de l’existence nous rend toujours anxieux de recevoir des honneurs; tandis que pour l’homme doté de la vraie connaissance – à savoir qu’il est distinct de son corps – tout ce qui se rapporte au corps, comme l’honneur et le déshonneur, est vain. Il est donc sage de ne pas rechercher ces honneurs matériels trompeurs. Par ailleurs, les gens avides de faire étalage de leur grande piété, sans bien comprendre eux-mêmes les principes de la religion, adhèrent souvent à des mouvements spirituels qui n’observent pas ces principes, et se présentent ensuite comme des guides religieux. Dans la science spirituelle, il faut avoir un moyen d’évaluer réellement son progrès. Les éléments que nous étudions maintenant nous permettront de le faire.

Nenásilím (ahiṁsā) sa obyčajne myslí nezabíjanie alebo neubližovanie telu, no jeho podstata spočíva v nespôsobovaní bolesti druhým. Väčšina ľudí je v hmotnom poňatí života spútaná nevedomosťou a zažíva ustavičnú strasť. Ak sa ich nesnažíme povýšiť na úroveň duchovného poznania, dopúšťame sa násilia. Mali by sme sa preto snažiť rozdávať ľuďom skutočné poznanie, aby zmúdreli a opustili tento hmotný labyrint. To je nenásilie.

On croit généralement que la non-violence implique seulement de ne pas tuer ou porter atteinte au corps, mais la véritable non-violence consiste à n’être cause d’aucune angoisse pour autrui. L’ignorance emprisonne la plupart des gens dans une conception matérielle de la vie, si bien qu’ils souffrent perpétuellement en ce monde. Par conséquent, on fera bel et bien preuve de violence à leur égard si on ne les élève pas à la connaissance spirituelle. On doit faire tout ce qui est en son pouvoir pour donner aux gens la véritable connaissance afin qu’ils soient éclairés et échappent à l’emprisonnement de la matière. Alors pourra-t-on parler de véritable non-violence.

Znášanlivosť (kṣāntiḥ) znamená, že sa máme naučiť znášať urážky a potupy od ostatných. Ten, kto sa snaží o rozvoj duchovného poznania, je spravidla vystavený pohane a mnohým urážkam. To sa dá očakávať, pretože taká je povaha hmotnej prírody. Dokonca aj chlapec Prahlāda, ktorý už v piatich rokoch začal pestovať duchovné poznanie, sa dostal do úzkych, keď sa jeho otec nepriateľsky postavil proti jeho oddanosti. Snažil sa ho zabiť najrôznejšími spôsobmi, ale Prahlāda jeho útoky toleroval. Na ceste k duchovnému poznaniu sa teda môže objaviť mnoho prekážok, no človek musí byť znášanlivý a s odhodlanosťou na ceste zotrvať.

La tolérance consiste à supporter les insultes et le déshonneur. Lorsqu’on cherche à cultiver le savoir spirituel, on se trouve exposé à bien des affronts. Ainsi le veut la nature matérielle. Même Prahlāda, un enfant de cinq ans qui déjà avait entrepris de développer le savoir spirituel, fut menacé par son père. Il n’empêche que lorsque ce dernier attenta à ses jours par différents moyens, Prahlāda fit preuve de tolérance. Ainsi, même si de nombreux obstacles se dressent sur la voie du progrès spirituel, on doit apprendre à être tolérant et à poursuivre ses efforts avec détermination.

Jednoduchosť (ārjavam) znamená, že človek má byť taký otvorený, aby bez postranných úmyslov dokázal vyjaviť skutočnú pravdu aj nepriateľovi.

Prijatie duchovného učiteľa (ācārya-upāsanam) je nevyhnutné, pretože bez inštrukcií pravého duchovného učiteľa nemôže nikto pokročiť v duchovnej vede. Človek sa má obrátiť na duchovného učiteľa so všetkou pokorou a ponúknuť mu svoje služby tak, aby svojmu žiakovi s radosťou požehnal. Keďže pravý duchovný učiteľ je Kṛṣṇovým predstaviteľom, milosťou jeho požehnania dosiahne žiak rýchly pokrok, dokonca aj keď sa neriadi podla regulatívnych zásad. Alebo sa nasledovanie regulatívnych princípov stane omnoho jednoduchšie pre toho, kto bez výhrad slúži duchovnému učiteľovi.

Être simple, c’est être assez franc et direct pour pouvoir, sans détours diplomatiques, dévoiler la vérité pure, fût-ce à un ennemi. Quant à l’acceptation d’un maître spirituel authentique, elle est essentielle, car privé de ses instructions, on ne peut progresser dans la science spirituelle. Le disciple doit approcher son maître spirituel avec humilité, être toujours prêt à le servir, de sorte qu’il soit heureux d’accorder ses bénédictions. Parce qu’il est le représentant de Kṛṣṇa, la puissance de ses bénédictions est telle qu’elle garantit le progrès immédiat du disciple, quand bien même ce dernier n’observerait pas les principes régulateurs de la vie spirituelle. Ou bien ces principes lui seront plus faciles à observer s’il sert avec ardeur son maître spirituel.

Čistotnosť (śaucam) je nevyhnutná pre pokrok v duchovnom živote. Čistota je dvojaká: vonkajšia a vnútorná. Vonkajšou čistotou sa myslí čistota tela, zatiaľ čo vnútorná čistota znamená neustále myslieť na Kṛṣṇu a spievať Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare. Tento proces očisťuje myseľ od prachu nazhromaždenej karmy.

La pureté est également indispensable au progrès spirituel. Lorsqu’on parle de pureté, on parle bien évidemment de pureté interne, mais également de propreté externe, laquelle exige que l’on se lave régulièrement. La pureté interne implique que l’on pense toujours à Kṛṣṇa en chantant assidûment Ses saints noms (Hare Kṛṣṇa Hare Kṛṣṇa Kṛṣṇa Kṛṣṇa Hare Hare / Hare Rāma Hare Rāma Rāma Rāma Hare Hare) pour débarrasser le mental de toute la poussière du karma passé.

Stálosť (sthairyam) znamená, že človek by mal byť vytrvalý v snahe pokročiť v duchovnom živote. Bez takej odhodlanosti nemôže nikto urobiť nijaký viditeľný pokrok.

Sebaovládanie (ātma-vinigrahaḥ) znamená, že človek nesmie prijímať nič, čo by mohlo uškodiť jeho duchovnému pokroku. Musí sa naučiť vyhýbať sa všetkému, čo je v rozpore s cestou duchovného rozvoja. To je skutočné odriekanie (vairāgya). Zmysly sú také mocné, že sa neustále domáhajú zmyslového pôžitku. Týmto márnivým žiadostiam nesmieme podľahnúť. Zmysly sa majú uspokojovať takým spôsobom, aby udržali telo v kondícii, aby si človek mohol plniť svoje povinnosti a pokročiť v duchovnom živote. Najdôležitejší a najťažšie ovládnuteľný zmysel je jazyk. Ak dokážeme ovládnuť jazyk, je celkom pravdepodobné, že dokážeme ovládnuť aj ostatné zmysly. Funkciou jazyka je ochutnávať a hovoriť. Mali by sme teda zamestnať jazyk tým, že ochutnávame jedlo obetované Kṛṣṇovi a spievame Hare Kṛṣṇa. Čo sa týka očí, nikdy by sme im nemali dovoliť, aby sa dívali na niečo iné, ako na prekrásnu podobu Kṛṣṇu. Takto ovládneme zrak. Uši by sme mali používať len na počúvanie príbehov o Kṛṣṇovi a nos by mal privoniavať k vôni kvetov obetovaných Kṛṣṇovi. To je cesta oddanej služby a na základe tejto śloky môžeme pochopiť, že Bhagavad-gītā je jednoducho určená na šírenie vedy o oddanej službe. Oddaná služba je hlavným a jediným cieľom. Menej inteligentní komentátori Bhagavad-gīty sa snažia odlákať čitateľovu pozornosť na iné námety, no v Bhagavad-gīte je iba jedna téma, a tou je oddaná služba.

Être constant, c’est être vraiment décidé à progresser dans la vie spirituelle, car sans détermination, il ne peut y avoir d’avancement tangible. La maîtrise de soi consiste à rejeter tout ce qui est susceptible de nuire au progrès spirituel. Elle constitue, en ce sens, le vrai renoncement. Les sens sont si impétueux qu’ils recherchent constamment de nouveaux plaisirs. Il faut donc refuser de céder à ces demandes qui ne sont pas du tout indispensables et ne satisfaire les sens que dans la mesure où cela est nécessaire pour maintenir le corps en bonne santé, pour remplir son devoir et progresser dans la vie spirituelle. L’organe des sens le plus important et le plus difficile à contrôler est la langue. Qu’on la maîtrise, et il deviendra alors parfaitement possible de dominer les autres sens. La langue a deux fonctions: goûter et faire vibrer des sons. Systématiquement, donc, et de façon réglée, il nous faut la maîtriser en lui faisant goûter les reliefs sanctifiés de la nourriture offerte à Kṛṣṇa et chanter le mantra Hare Kṛṣṇa. Pour ce qui est des yeux, il faut ne leur laisser voir que la forme fascinante de Kṛṣṇa. Ainsi seront-ils contrôlés. Les oreilles devraient écouter ce qui a trait à Kṛṣṇa, et le nez sentir le parfum des fleurs qui Lui sont offertes. Telle est la science du service de dévotion, et l’on peut voir, dans ce verset, que la Bhagavad-gītā n’a en réalité pas d’autre objectif que de l’enseigner. Certains commentateurs peu sensés tentent de détourner l’attention du lecteur vers d’autres sujets, mais en fait, la Bhagavad-gītā ne traite pas d’autre chose que du service de dévotion.

Falošné ego znamená, že sa stotožňujeme s telom. Ak niekto pochopí, že nie je toto telo, ale čistá duša, dospel k skutočnému egu. Ego jestvuje. Falošné ego sa zavrhuje, ale pravé zostáva. Vo vedskych písmach sa píše: ahaṁ brahmāsmi. „Som Brahman, som duša.“ (Bṛhad-āraṇyaka Upaniṣad 1.4.10). Toto „ja som“, toto sebavedomie jestvuje aj v oslobodenom štádiu sebarealizácie. Ego znamená „ja som“, no len čo sa toto „ja som“ aplikuje na hmotné telo, vzniká falošné ego. Ak toto cítenie vlastného ja zodpovedá realite, potom je to pravé ego. Niektorí filozofi tvrdia, že človek sa musí vzdať svojho ega, avšak svojho ja sa nikdy nemôžeme zbaviť, pretože ego znamená totožnosť. V skutočnosti by sme sa mali zriecť svojho falošného stotožňovania sa s telom.

Le faux ego, c’est s’identifier à son corps. Mais celui qui a conscience d’être une âme spirituelle, parce qu’il se sait distinct du corps, connaît le véritable ego. L’ego est toujours là; ce que l’on condamne est le faux ego, non pas le véritable ego. Les Textes védiques (Bṛhad-āraṇyaka Upaniṣad 1.4.10) nous enseignent: ahaṁ brahmāsmi – « Je suis Brahman, je suis de nature spirituelle. » Ce « je suis », cette perception de soi, continue d’exister même après la libération. Ce sens du moi, appliqué au corps, prend le nom de faux ego, tandis que s’il se rapporte au moi réel, il représente le véritable ego. Certains philosophes nous enjoignent d’abandonner notre ego, mais c’est là chose impossible, puisque ego est synonyme d’identité. Ce qu’il faut, en vérité, c’est abandonner toute identification au corps.

Mali by sme sa snažiť pochopiť, že narodenie, choroba, staroba a smrť znamenajú utrpenie. Narodenie je opísané v mnohých vedskych písmach. V Śrīmad-Bhāgavatame je veľmi názorne popísaný život pred narodením — pobyt dieťaťa v matkinom lone, jeho utrpenie a podobne. Musíme si dobre uvedomiť, že narodenie je bolestné. Keďže sme zabudli, aké veľké utrpenie sme zažívali v matkinom lone, nestaráme sa o vyriešenie problémov opätovného rodenia sa a smrti. Aj v okamihu smrti sa dostavujú najrôznejšie útrapy, ktoré sú takisto popísané v autoritatívnych písmach. O týchto veciach by sa malo živo diskutovať. S chorobami a starobou máme praktické skúsenosti. Nikto nechce byť chorý a nikto nechce zostarnúť, nikto sa však týmto veciam nedokáže vyhnúť. Ak človek nie je pesimista vo veciach materialistického života — narodenia, chorôb, staroby a smrti, nemôže mať motiváciu pre pokrok v duchovnom živote.

Il nous faut également prendre conscience des souffrances auxquelles nous exposent la naissance, la maladie, la vieillesse et la mort. Dans les Écrits védiques, on trouve de nombreuses descriptions de la naissance. Le Śrīmad-Bhāgavatam, par exemple, dépeint très nettement le monde où vit l’enfant qui n’est pas encore né, son séjour dans la matrice de la mère, ses souffrances, etc. Il faut bien comprendre à quel point il est pénible de naître. C’est parce que nous oublions les souffrances que nous avons connues dans le ventre de notre mère que nous ne cherchons pas à nous affranchir du cycle des morts et des renaissances. Et toutes sortes de souffrances nous attendent encore au moment de la mort, souffrances que décrivent également les Écritures védiques. Il est bon de connaître ces choses. Quant à la maladie et la vieillesse, nous en faisons tous, un jour ou l’autre, l’expérience. Bien qu’on ne souhaite ni tomber malade ni vieillir, on n’est pas pour autant en mesure de se soustraire à ces maux. Comprenons bien qu’à moins d’avoir une vision pessimiste de l’existence matérielle, en raison des tourments que génèrent la naissance, la vieillesse, la maladie et la mort, on risque de ne pas être suffisamment stimulé pour progresser spirituellement.

Nepripútanosť k deťom, žene a domovu neznamená, že by k nim človek nič necítil. Je prirodzené pociťovať k nim náklonnosť, no ak nám nepomáhajú v duchovnom pokroku, nemali by sme na nich lipnúť. Najlepšou metódou, ako vytvoriť príjemný domov, je vedomie Kṛṣṇu. Ak si je človek plne vedomý Kṛṣṇu, môže vytvoriť šťastný domov, pretože tento proces vedomia Kṛṣṇu je veľmi jednoduchý. Stačí spievať Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare, jesť jedlo obetované Kṛṣṇovi, čítať a rozprávať sa o knihách, ako je Bhagavad-gītā a Śrīmad-Bhāgavatam, a uctievať Božstvá. Tieto štyri veci nám môžu priniesť šťastie. Každý by mal podľa tohoto vzoru viesť všetkých členov rodiny. Celá rodina môže každé ráno a každý večer sedieť spolu a spievať Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare. Ak si človek dokáže takto zariadiť svoj rodinný život a rozvíjať vedomie Kṛṣṇu nasledovaním týchto štyroch zásad, potom nemusí zameniť rodinný život za život v odriekaní. No ak rodinný život neprospieva duchovnému pokroku, mali by sme ho zanechať. Človek musí obetovať všetko, aby mohol porozumieť Kṛṣṇovi a aby Mu mohol slúžiť, tak ako Arjuna. Arjuna nechcel zabiť svojich príbuzných, ale keď pochopil, že stoja v ceste jeho duchovného pokroku, prijal Kṛṣṇove pokyny, bojoval proti nim a zabil ich. Človek by mal za každých okolností zostať nespútaný šťastím a nešťastím rodinného života, pretože na tomto svete nemôže byť nikto dokonale šťastný alebo nešťastný.

Pour ce qui est du détachement de la famille et du foyer, il ne s’agit pas de réprimer les sentiments naturels que suscitent en nous femme et enfants. Toutefois, quand ils font obstacle au progrès spirituel, il vaut mieux s’en détacher. Le meilleur moyen de rendre le foyer heureux est de devenir conscient de Kṛṣṇa. Il suffit de chanter Hare Kṛṣṇa Hare Kṛṣṇa Kṛṣṇa Kṛṣṇa Hare Hare / Hare Rāma Hare Rāma Rāma Rāma Hare Hare, de manger les restes sanctifiés de la nourriture offerte à Kṛṣṇa, de s’entretenir d’écrits comme la Bhagavad-gītā et le Śrīmad-Bhāgavatam, et de rendre un culte au Seigneur dans Sa forme arcā. Ces quatre activités rendront joyeux quiconque les adopte. Chacun devrait inciter les membres de sa famille à suivre cette voie. Soir et matin, tous peuvent se réunir et chanter Hare Kṛṣṇa Hare Kṛṣṇa Kṛṣṇa Kṛṣṇa Hare Hare / Hare Rāma Hare Rāma Rāma Rāma Hare Hare. Pour qui peut modeler sa vie familiale sur ces quatre principes et développer la conscience de Kṛṣṇa, il n’est nul besoin de quitter le foyer et d’adopter l’ordre du renoncement. Mais si les attaches familiales font obstacle au progrès spirituel, il ne faut pas hésiter à les trancher. On doit être prêt, à l’instar d’Arjuna, à tout sacrifier pour servir et réaliser Kṛṣṇa. Arjuna ne voulait pas tuer les membres de sa famille, mais lorsqu’il comprit que ceux-ci constituaient un obstacle à sa réalisation de Kṛṣṇa, il suivit Ses instructions et livra bataille. En toutes circonstances, nous devons nous détacher des joies et des peines de la vie familiale, car il est impossible, en ce monde, d’être totalement heureux ou totalement malheureux.

Šťastie a nešťastie sú sprievodnými javmi hmotného života. Bhagavad-gītā nám radí, aby sme sa učili byť znášanliví. Nikdy by sme nemali byť rozrušení príchodmi a odchodmi šťastia a utrpenia. Mali by sme byť odpútaní od materialistického spôsobu života a tak byť automaticky pripravení na obidve situácie. Obyčajne sa stáva, že keď získame niečo vytúžené, radujeme sa, a keď sa dostaví niečo nežiadúce, sme nešťastní. No ak sme skutočne na duchovnej úrovni, potom nás také veci nemôžu rozrušiť. Aby sme mohli dospieť na túto úroveň, musíme byť ustavične zapojení v oddanej službe. Oddane slúžiť Kṛṣṇovi bez akýchkoľvek odchýlok znamená zamestnať sa deviatimi metódami oddanej služby — ospevovaním, načúvaním, uctievaním, klaňaním sa atď., opísanými v poslednom verši deviatej kapitoly. Týmito metódami by sa mal každý riadiť.

Joies et peines vont de pair avec l’existence matérielle. Il faut donc apprendre à les tolérer, comme le recommande la Bhagavad-gītā. Joies et peines vont et viennent sans qu’on n’y puisse rien. Mieux vaut donc se détacher du matérialisme et développer l’équanimité. D’ordinaire, nous nous réjouissons lorsqu’un événement favorable survient, et nous nous attristons dans le cas contraire. Mais au niveau spirituel, ces diverses conditions ne nous perturbent plus. Pour parvenir à cet état, nous devons pratiquer inflexiblement le service de dévotion. Servir Kṛṣṇa sans faire d’écart signifie adopter les neuf activités dévotionnelles (écouter, glorifier, se rappeler, adorer, offrir des prières, etc.), comme on l’a expliqué dans le dernier verset du neuvième chapitre. Il est important de suivre cette méthode.

Len čo si človek privykne na duchovný spôsob života, prirodzene stráca záujem o spoločnosť materialistov. Bolo by to proti jeho prirodzenosti. Človek môže sám vyskúšať, nakoľko inklinuje k životu na osamelom mieste bez nežiadúcej spoločnosti. Oddaný netrávi čas zbytočným športovaním alebo návštevou kín a nejaví záujem o takzvané zábavy či večierky, pretože si je dobre vedomý, že je to obyčajné mrhanie časom. Existuje mnoho učencov a filozofov, ktorí študujú pohlavný život a iné predmety, no podľa Bhagavad-gīty sú takéto snahy a filozofické špekulácie celkom bezcenné. Je to viac menej bezvýznamná záležitosť. Podľa Bhagavad-gīty sa má s filozofickým rozmyslom bádať o povahe duše. Mali by sme sa snažiť poznať vlastné ja. Táto śloka nám to vrelo odporúča.

Quand on est parvenu à se fixer dans la vie spirituelle, on évite tout naturellement la compagnie des matérialistes, car elle pourrait nuire à notre avancement. Aussi peut-on se mettre à l’épreuve en déterminant à quel point on désire vivre en un lieu solitaire, loin de tout contact indésirable. Un dévot n’a, par nature, aucun goût pour les sports futiles, le cinéma, les réceptions mondaines, parce qu’il comprend que ce n’est qu’une simple perte de temps. Bon nombre de chercheurs et de philosophes se penchent aujourd’hui sur divers sujets, comme la vie sexuelle par exemple. Mais la Bhagavad-gītā n’accorde aucune valeur à ce genre de recherches et de spéculations, toutes plus ou moins ineptes. Elle nous enjoint au contraire d’orienter notre étude, par l’analyse philosophique, sur la nature de l’âme, et de nous efforcer de comprendre le moi véritable.

Čo sa týka sebarealizácie, jasne sa tu hovorí, že bhakti-yoga je mimoriadne praktická. Akonáhle začneme hovoriť o oddanosti, musíme brať na zreteľ vzťah medzi dušou a Naddušou. Individuálna duša a Nadduša nemôžu byť totožné, aspoň nie podľa filozofie bhakti, filozofie oddanosti. Dôrazne sa tu hovorí, že služba individuálnej duše Nadduši je večná, nityam. Čiže bhakti alebo oddaná služba je večná. O tom by sme mali byť pevne presvedčení.

En ce qui touche à la réalisation spirituelle, il est clairement établi ici qu’avec le bhakti-yoga s’ouvre la plus pratique des voies. Dès qu’il est question de dévotion, on doit nécessairement considérer la relation qui unit l’âme individuelle à l’Âme Suprême. En effet, l’âme individuelle et l’Âme Suprême ne peuvent être une seule et même personne. Cette idée va tout à fait à l’encontre du principe même de la bhakti, de la dévotion. C’est une relation de service qui unit l’âme distincte à l’Âme Suprême, relation au demeurant éternelle (nityam), comme l’établit clairement la Bhagavad-gītā. C’est pourquoi la bhakti, le service de dévotion, est, en elle-même, éternelle. Il faut en être convaincu philosophiquement.

To je vysvetlené v Śrīmad-Bhāgavatame (1.2.11): vadanti tat tattva-vidas tattvaṁ yaj jñānam advayam. „Skutoční znalci Absolútnej Pravdy vedia, že Najvyšší sa realizuje v troch štádiách ako Brahman, Paramātma a Bhagavān.“ Bhagavān je konečné štádium realizácie Absolútnej Pravdy. Preto by mal každý dosiahnuť toto štádium poznania Najvyššej Božskej Osobnosti a zapojiť sa do oddanej služby Pánovi. To je dokonalosť poznania.

Le Śrīmad-Bhāgavatam (1.2.11) enseigne: vadanti tat tattva-vidas tattvaṁ yaj jñānam advayam – « Ceux qui connaissent vraiment la Vérité Absolue savent que l’on réalise l’Être Suprême sous trois aspects: le Brahman, le Paramātmā et Bhagavān. » Bhagavān est l’aspect ultime de la Vérité Absolue. Parvenir au sommet de la réalisation spirituelle en prenant conscience de Dieu, la Personne Suprême, et en Le servant avec dévotion, c’est parvenir à la perfection de la connaissance.

Táto cesta je ako schodisko; prvý stupienok znamená výcvik v pokore a posledný predstavuje realizáciu Najvyššej Pravdy, Absolútnej Božskej Osobnosti. Na tomto schodisku postáva veľa ľudí, niektorí sa dostali na prvé, iní na druhé alebo tretie poschodie, no ak nedosiahli najvyššie poschodie čiže vedomie Kṛṣṇu, nachádzajú sa na nižšej úrovni poznania. Sklamania sa dočká ten, kto chce súťažiť s Bohom, a zároveň robiť pokroky v duchovnom poznaní. V tomto verši sa jasne hovorí, že bez pokory sa poznania nedočkáme. Pokladať sa za Boha je ten najpyšnejší postoj. Hoci je živá bytosť v zovretí prísnych prírodných zákonov len obyčajnou hračkou, z nevedomosti sa vydáva za Boha. Poznanie teda začína pokorou, amānitva. Človek má byť pokorný a vedieť, že je podriadený Najvyššiemu Pánovi. Kvôli našej vzbure proti Najvyššiemu Pánovi sa stávame otrokmi hmotnej prírody. Každý by mal túto pravdu poznať a byť o nej presvedčený.

Ce processus d’acquisition du savoir est à l’image d’un escalier. Il commence par la pratique de l’humilité pour aboutir à la réalisation de la Vérité Absolue, Dieu, la Personne Suprême. Nombreux sont ceux qui gravissent les premières marches mais à moins d’atteindre la dernière, celle de la connaissance de Kṛṣṇa, ils demeurent à un stade de savoir inférieur. Ajoutons que vouloir rivaliser avec Dieu, et en même temps progresser sur la voie spirituelle, ne mène à rien. Il est clairement établi qu’on ne peut atteindre la connaissance sans développer l’humilité. Or se croire Dieu est le comble de l’orgueil. L’entité vivante, constamment châtiée par la nature matérielle, ne peut continuer de penser « Je suis Dieu » que par pure ignorance. Le premier pas vers la connaissance, c’est donc l’humilité (amānitva). Il faut être humble et reconnaître que notre position est subordonnée à celle du Seigneur Suprême. D’autant que c’est notre rébellion contre Son autorité qui nous rend esclaves de la nature matérielle. Nous devons en être convaincus.