VERŠE 8-12

TEXTS 8-12

Verš

Text

amānitvam adambhitvam
ahiṁsā kṣāntir ārjavam
ācāryopāsanaṁ śaucaṁ
sthairyam ātma-vinigrahaḥ

indriyārtheṣu vairāgyam
anahaṅkāra eva ca
janma-mṛtyu-jarā-vyādhi-
duḥkha-doṣānudarśanam

asaktir anabhiṣvaṅgaḥ
putra-dāra-gṛhādiṣu
nityaṁ ca sama-cittatvam
iṣṭāniṣṭopapattiṣu

mayi cānanya-yogena
bhaktir avyabhicāriṇī
vivikta-deśa-sevitvam
aratir jana-saṁsadi

adhyātma-jñāna-nityatvaṁ
tattva-jñānārtha-darśanam
etaj jñānam iti proktam
ajñānaṁ yad ato ’nyathā

Synonyma

Synonyms

amānitvam — pokora; adambhitvam — skromnosť; ahiṁsā — nenásilie; kṣāntiḥ — znášanlivosť; ārjavam — jednoduchosť, prostota; ācārya-upāsanam — vyhľadanie pravého duchovného učiteľa; śaucam — čistotnosť; sthairyam — stálosť; ātma-vinigrahaḥ — sebaovládanie; indriya-artheṣu — čo sa týka zmyslov; vairāgyam — odriekanie; anahaṅkāraḥ — bez falošného ega; eva — iste; ca — aj; janma — narodenie; mṛtyu — smrť; jarā — staroba; vyādhi — choroba; duḥkha — strasť; doṣa — chyba; anudarśanam — pozorovanie; asaktiḥ — nepripútanosť; anabhiṣvaṅgaḥ — nepripútanosť; putra — k synovi; dāra — k manželke; gṛha-ādiṣu — k domovu a podobne; nityam — trvalý; ca — aj; sama-cittatvam — vyrovnanosť, iṣṭa — vytúžené; aniṣṭa — nežiadúci; upapattiṣu — nadobudnutie; mayi — ku Mne; ca — tiež; ananya-yogena — oddanú službu; bhaktiḥ — oddanosť; avyabhicāriṇī — stála; vivikta — v osamelosti; deśa — miesto; sevitvam — túžiaci; aratiḥ — nepripútaný; jana-saṁsadi — k ľuďom všeobecne; adhyātma — týkajúci sa vlastného ja; jñāna — poznanie; nityatvam — vytrvalosť; tattva-jñāna — poznanie pravdy; artha — predmet štúdia; darśanam — filozofie; etat — to všetko; jñānam — poznanie; iti — tak; proktam — prehlasujem; ajñānam — nevedomosť; yat — to, čo; ataḥ — od toho; anyathā — iné.

amānitvam — humility; adambhitvam — pridelessness; ahiṁsā — nonviolence; kṣāntiḥ — tolerance; ārjavam — simplicity; ācārya-upāsanam — approaching a bona fide spiritual master; śaucam — cleanliness; sthairyam — steadfastness; ātma-vinigrahaḥ — self-control; indriya-artheṣu — in the matter of the senses; vairāgyam — renunciation; anahaṅkāraḥ — being without false egoism; eva — certainly; ca — also; janma — of birth; mṛtyu — death; jarā — old age; vyādhi — and disease; duḥkha — of the distress; doṣa — the fault; anudarśanam — observing; asaktiḥ — being without attachment; anabhiṣvaṅgaḥ — being without association; putra — for son; dāra — wife; gṛha-ādiṣu — home, etc.; nityam — constant; ca — also; sama-cittatvam — equilibrium; iṣṭa — the desirable; aniṣṭa — and undesirable; upapattiṣu — having obtained; mayi — unto Me; ca — also; ananya-yogena — by unalloyed devotional service; bhaktiḥ — devotion; avyabhicāriṇī — without any break; vivikta — to solitary; deśa — places; sevitvam — aspiring; aratiḥ — being without attachment; jana-saṁsadi — to people in general; adhyātma — pertaining to the self; jñāna — in knowledge; nityatvam — constancy; tattva-jñāna — of knowledge of the truth; artha — for the object; darśanam — philosophy; etat — all this; jñānam — knowledge; iti — thus; proktam — declared; ajñānam — ignorance; yat — that which; ataḥ — from this; anyathā — other.

Překlad

Translation

Pokora, skromnosť, nenásilie, znášanlivosť, jednoduchosť, vyhľadanie pravého duchovného učiteľa, čistotnosť, stálosť, sebaovládanie, zrieknutie sa objektov zmyslového pôžitku, zbavenie sa falošného ega, schopnosť chápať narodenie, smrť, starobu a chorobu ako zlo, odpútanosť, nepripútanosť k deťom, manželke, domovu a podobnému, trvalá vyrovnanosť mysle za príjemných aj nepríjemných okolností, neodchýľna a výlučná oddanosť Mne, prebývanie na osamelých miestach a vyhýbanie sa ľudským masám, pochopenie dôležitosti sebarealizácie a filozofické hľadanie Absolútnej Pravdy — to všetko tu prehlasujem za poznanie a všetko, čo sa od toho líši, je nevedomosť.

Humility; pridelessness; nonviolence; tolerance; simplicity; approaching a bona fide spiritual master; cleanliness; steadiness; self-control; renunciation of the objects of sense gratification; absence of false ego; the perception of the evil of birth, death, old age and disease; detachment; freedom from entanglement with children, wife, home and the rest; even-mindedness amid pleasant and unpleasant events; constant and unalloyed devotion to Me; aspiring to live in a solitary place; detachment from the general mass of people; accepting the importance of self-realization; and philosophical search for the Absolute Truth – all these I declare to be knowledge, and besides this whatever there may be is ignorance.

Význam

Purport

Niektorí menej inteligentní ľudia tieto princípy poznania mylne zaraďujú do oblasti poľa pôsobnosti. No toto je v skutočnosti pravý proces poznania. Ten, kto tento proces príjme, sa môže priblížiť k Absolútnej Pravde. Nejde teda o vzájomné pôsobenie dvadsiatich štyroch hmotných prvkov, o ktorých sme už hovorili vyššie, ale o spôsob, akým sa človek môže vymaniť spod ich nadvlády. Vtelená duša je umiestnená v tele, ktoré je agregátom dvadsiatich štyroch prvkov, a vyššie uvedená cesta poznania je spôsob, ako sa z tejto hmotnej schránky vymaniť. Zo všetkých metód poznania je najdôležitejšia tá, ktorá je opísaná v prvom riadku jedenásteho verša. Mayi cānanya-yogena bhaktir avyabhicāriṇī: cesta poznania vrcholí v čistej oddanej službe Kṛṣṇovi. Ak neprídeme do styku s oddanou službou, alebo ak nie sme pripravení oddane slúžiť, potom je zvyšných devätnásť bodov takmer zbytočných. Keď začneme Kṛṣṇovi slúžiť s oddanosťou a láskou, automaticky získame aj ostatných devätnásť vlastností. V Śrīmad-Bhāgavatame (5.18.12) sa píše: yasyāsti bhaktir bhagavaty akiñcanā sarvair guṇais tatra samāsate surāḥ. Všetky dobré vlastnosti človek vyvinie, ak začne oddane slúžiť Najvyššiemu Pánovi. Zásada prijatia duchovného učiteľa, o ktorej sa zmieňuje ôsmy verš, je nevyhnutná. Aj pre toho, kto Kṛṣṇovi oddane slúži, je táto zásada najdôležitejšia zo všetkých. Transcendentálny život začína prijatím duchovného učiteľa. Najvyššia Božská Osobnosť, Śrī Kṛṣṇa, v tomto verši jasne hovorí, že toto je skutočný proces poznania. Akékoľvek iné špekulácie sú holé nezmysly.

This process of knowledge is sometimes misunderstood by less intelligent men as being the interaction of the field of activity. But actually this is the real process of knowledge. If one accepts this process, then the possibility of approaching the Absolute Truth exists. This is not the interaction of the twenty-four elements, as described before. This is actually the means to get out of the entanglement of those elements. The embodied soul is entrapped by the body, which is a casing made of the twenty-four elements, and the process of knowledge as described here is the means to get out of it. Of all the descriptions of the process of knowledge, the most important point is described in the first line of the eleventh verse. Mayi cānanya-yogena bhaktir avyabhicāriṇī: the process of knowledge terminates in unalloyed devotional service to the Lord. So if one does not approach, or is not able to approach, the transcendental service of the Lord, then the other nineteen items are of no particular value. But if one takes to devotional service in full Kṛṣṇa consciousness, the other nineteen items automatically develop within him. As stated in Śrīmad-Bhāgavatam (5.18.12), yasyāsti bhaktir bhagavaty akiñcanā sarvair guṇais tatra samāsate surāḥ. All the good qualities of knowledge develop in one who has attained the stage of devotional service. The principle of accepting a spiritual master, as mentioned in the eighth verse, is essential. Even for one who takes to devotional service, it is most important. Transcendental life begins when one accepts a bona fide spiritual master. The Supreme Personality of Godhead, Śrī Kṛṣṇa, clearly states here that this process of knowledge is the actual path. Anything speculated beyond this is nonsense.

Čo sa týka poznania, ktoré je opísané v týchto veršoch, každý bod môžeme rozobrať nasledovne: pokora (amānitvam) znamená, že človek by sa nemal snažiť byť uznávaný či chválený inými. Následkom hmotného životného poňatia si zakladáme na poctách druhých. Avšak pre človeka, ktorý má dokonalé poznanie, ktorý vie, že nie je toto telo, nemá pocta, potupa ani čokoľvek, čo sa vzťahuje k tomuto telu, žiaden význam. Nikto by nemal túžiť po takej hmotnej fantasmagórii. Ľudia bažia po sláve v rámci svojho náboženstva, a preto sa niekedy stáva, že človek neznalý princípov náboženstva vstúpi do nejakej náboženskej skupiny, ktorá sa v skutočnosti neriadi náboženskými zásadami, a vydáva sa za náboženského vodcu. Kvôli skutočnému pokroku v duchovnej vede by mal každý vyskúšať svoju pokročilosť zvážením uvedených vlastností.

As for the knowledge outlined here, the items may be analyzed as follows. Humility means that one should not be anxious to have the satisfaction of being honored by others. The material conception of life makes us very eager to receive honor from others, but from the point of view of a man in perfect knowledge – who knows that he is not this body – anything, honor or dishonor, pertaining to this body is useless. One should not be hankering after this material deception. People are very anxious to be famous for their religion, and consequently sometimes it is found that without understanding the principles of religion one enters into some group which is not actually following religious principles and then wants to advertise himself as a religious mentor. As for actual advancement in spiritual science, one should have a test to see how far he is progressing. He can judge by these items.

Nenásilím (ahiṁsā) sa obyčajne myslí nezabíjanie alebo neubližovanie telu, no jeho podstata spočíva v nespôsobovaní bolesti druhým. Väčšina ľudí je v hmotnom poňatí života spútaná nevedomosťou a zažíva ustavičnú strasť. Ak sa ich nesnažíme povýšiť na úroveň duchovného poznania, dopúšťame sa násilia. Mali by sme sa preto snažiť rozdávať ľuďom skutočné poznanie, aby zmúdreli a opustili tento hmotný labyrint. To je nenásilie.

Nonviolence is generally taken to mean not killing or destroying the body, but actually nonviolence means not to put others into distress. People in general are trapped by ignorance in the material concept of life, and they perpetually suffer material pains. So unless one elevates people to spiritual knowledge, one is practicing violence. One should try his best to distribute real knowledge to the people, so that they may become enlightened and leave this material entanglement. That is nonviolence.

Znášanlivosť (kṣāntiḥ) znamená, že sa máme naučiť znášať urážky a potupy od ostatných. Ten, kto sa snaží o rozvoj duchovného poznania, je spravidla vystavený pohane a mnohým urážkam. To sa dá očakávať, pretože taká je povaha hmotnej prírody. Dokonca aj chlapec Prahlāda, ktorý už v piatich rokoch začal pestovať duchovné poznanie, sa dostal do úzkych, keď sa jeho otec nepriateľsky postavil proti jeho oddanosti. Snažil sa ho zabiť najrôznejšími spôsobmi, ale Prahlāda jeho útoky toleroval. Na ceste k duchovnému poznaniu sa teda môže objaviť mnoho prekážok, no človek musí byť znášanlivý a s odhodlanosťou na ceste zotrvať.

Tolerance means that one should be practiced to bear insult and dishonor from others. If one is engaged in the advancement of spiritual knowledge, there will be so many insults and much dishonor from others. This is expected because material nature is so constituted. Even a boy like Prahlāda, who, only five years old, was engaged in the cultivation of spiritual knowledge, was endangered when his father became antagonistic to his devotion. The father tried to kill him in so many ways, but Prahlāda tolerated him. So there may be many impediments to making advancement in spiritual knowledge, but we should be tolerant and continue our progress with determination.

Jednoduchosť (ārjavam) znamená, že človek má byť taký otvorený, aby bez postranných úmyslov dokázal vyjaviť skutočnú pravdu aj nepriateľovi.

Prijatie duchovného učiteľa (ācārya-upāsanam) je nevyhnutné, pretože bez inštrukcií pravého duchovného učiteľa nemôže nikto pokročiť v duchovnej vede. Človek sa má obrátiť na duchovného učiteľa so všetkou pokorou a ponúknuť mu svoje služby tak, aby svojmu žiakovi s radosťou požehnal. Keďže pravý duchovný učiteľ je Kṛṣṇovým predstaviteľom, milosťou jeho požehnania dosiahne žiak rýchly pokrok, dokonca aj keď sa neriadi podla regulatívnych zásad. Alebo sa nasledovanie regulatívnych princípov stane omnoho jednoduchšie pre toho, kto bez výhrad slúži duchovnému učiteľovi.

Simplicity means that without diplomacy one should be so straightforward that he can disclose the real truth even to an enemy. As for acceptance of the spiritual master, that is essential, because without the instruction of a bona fide spiritual master one cannot progress in the spiritual science. One should approach the spiritual master with all humility and offer him all services so that he will be pleased to bestow his blessings upon the disciple. Because a bona fide spiritual master is a representative of Kṛṣṇa, if he bestows any blessings upon his disciple, that will make the disciple immediately advanced without the disciple’s following the regulative principles. Or, the regulative principles will be easier for one who has served the spiritual master without reservation.

Čistotnosť (śaucam) je nevyhnutná pre pokrok v duchovnom živote. Čistota je dvojaká: vonkajšia a vnútorná. Vonkajšou čistotou sa myslí čistota tela, zatiaľ čo vnútorná čistota znamená neustále myslieť na Kṛṣṇu a spievať Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare. Tento proces očisťuje myseľ od prachu nazhromaždenej karmy.

Cleanliness is essential for making advancement in spiritual life. There are two kinds of cleanliness: external and internal. External cleanliness means taking a bath, but for internal cleanliness one has to think of Kṛṣṇa always and chant Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare/ Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare. This process cleans the accumulated dust of past karma from the mind.

Stálosť (sthairyam) znamená, že človek by mal byť vytrvalý v snahe pokročiť v duchovnom živote. Bez takej odhodlanosti nemôže nikto urobiť nijaký viditeľný pokrok.

Sebaovládanie (ātma-vinigrahaḥ) znamená, že človek nesmie prijímať nič, čo by mohlo uškodiť jeho duchovnému pokroku. Musí sa naučiť vyhýbať sa všetkému, čo je v rozpore s cestou duchovného rozvoja. To je skutočné odriekanie (vairāgya). Zmysly sú také mocné, že sa neustále domáhajú zmyslového pôžitku. Týmto márnivým žiadostiam nesmieme podľahnúť. Zmysly sa majú uspokojovať takým spôsobom, aby udržali telo v kondícii, aby si človek mohol plniť svoje povinnosti a pokročiť v duchovnom živote. Najdôležitejší a najťažšie ovládnuteľný zmysel je jazyk. Ak dokážeme ovládnuť jazyk, je celkom pravdepodobné, že dokážeme ovládnuť aj ostatné zmysly. Funkciou jazyka je ochutnávať a hovoriť. Mali by sme teda zamestnať jazyk tým, že ochutnávame jedlo obetované Kṛṣṇovi a spievame Hare Kṛṣṇa. Čo sa týka očí, nikdy by sme im nemali dovoliť, aby sa dívali na niečo iné, ako na prekrásnu podobu Kṛṣṇu. Takto ovládneme zrak. Uši by sme mali používať len na počúvanie príbehov o Kṛṣṇovi a nos by mal privoniavať k vôni kvetov obetovaných Kṛṣṇovi. To je cesta oddanej služby a na základe tejto śloky môžeme pochopiť, že Bhagavad-gītā je jednoducho určená na šírenie vedy o oddanej službe. Oddaná služba je hlavným a jediným cieľom. Menej inteligentní komentátori Bhagavad-gīty sa snažia odlákať čitateľovu pozornosť na iné námety, no v Bhagavad-gīte je iba jedna téma, a tou je oddaná služba.

Steadiness means that one should be very determined to make progress in spiritual life. Without such determination, one cannot make tangible progress. And self-control means that one should not accept anything which is detrimental to the path of spiritual progress. One should become accustomed to this and reject anything which is against the path of spiritual progress. This is real renunciation. The senses are so strong that they are always anxious to have sense gratification. One should not cater to these demands, which are not necessary. The senses should only be gratified to keep the body fit so that one can discharge his duty in advancing in spiritual life. The most important and uncontrollable sense is the tongue. If one can control the tongue, then there is every possibility of controlling the other senses. The function of the tongue is to taste and to vibrate. Therefore, by systematic regulation, the tongue should always be engaged in tasting the remnants of foodstuffs offered to Kṛṣṇa and chanting Hare Kṛṣṇa. As far as the eyes are concerned, they should not be allowed to see anything but the beautiful form of Kṛṣṇa. That will control the eyes. Similarly, the ears should be engaged in hearing about Kṛṣṇa and the nose in smelling the flowers offered to Kṛṣṇa. This is the process of devotional service, and it is understood here that Bhagavad-gītā is simply expounding the science of devotional service. Devotional service is the main and sole objective. Unintelligent commentators on the Bhagavad-gītā try to divert the mind of the reader to other subjects, but there is no other subject in Bhagavad-gītā than devotional service.

Falošné ego znamená, že sa stotožňujeme s telom. Ak niekto pochopí, že nie je toto telo, ale čistá duša, dospel k skutočnému egu. Ego jestvuje. Falošné ego sa zavrhuje, ale pravé zostáva. Vo vedskych písmach sa píše: ahaṁ brahmāsmi. „Som Brahman, som duša.“ (Bṛhad-āraṇyaka Upaniṣad 1.4.10). Toto „ja som“, toto sebavedomie jestvuje aj v oslobodenom štádiu sebarealizácie. Ego znamená „ja som“, no len čo sa toto „ja som“ aplikuje na hmotné telo, vzniká falošné ego. Ak toto cítenie vlastného ja zodpovedá realite, potom je to pravé ego. Niektorí filozofi tvrdia, že človek sa musí vzdať svojho ega, avšak svojho ja sa nikdy nemôžeme zbaviť, pretože ego znamená totožnosť. V skutočnosti by sme sa mali zriecť svojho falošného stotožňovania sa s telom.

False ego means accepting this body as oneself. When one understands that he is not his body and is spirit soul, he comes to his real ego. Ego is there. False ego is condemned, but not real ego. In the Vedic literature (Bṛhad-āraṇyaka Upaniṣad 1.4.10) it is said, ahaṁ brahmāsmi: I am Brahman, I am spirit. This “I am,” the sense of self, also exists in the liberated stage of self-realization. This sense of “I am” is ego, but when the sense of “I am” is applied to this false body it is false ego. When the sense of self is applied to reality, that is real ego. There are some philosophers who say we should give up our ego, but we cannot give up our ego, because ego means identity. We ought, of course, to give up the false identification with the body.

Mali by sme sa snažiť pochopiť, že narodenie, choroba, staroba a smrť znamenajú utrpenie. Narodenie je opísané v mnohých vedskych písmach. V Śrīmad-Bhāgavatame je veľmi názorne popísaný život pred narodením — pobyt dieťaťa v matkinom lone, jeho utrpenie a podobne. Musíme si dobre uvedomiť, že narodenie je bolestné. Keďže sme zabudli, aké veľké utrpenie sme zažívali v matkinom lone, nestaráme sa o vyriešenie problémov opätovného rodenia sa a smrti. Aj v okamihu smrti sa dostavujú najrôznejšie útrapy, ktoré sú takisto popísané v autoritatívnych písmach. O týchto veciach by sa malo živo diskutovať. S chorobami a starobou máme praktické skúsenosti. Nikto nechce byť chorý a nikto nechce zostarnúť, nikto sa však týmto veciam nedokáže vyhnúť. Ak človek nie je pesimista vo veciach materialistického života — narodenia, chorôb, staroby a smrti, nemôže mať motiváciu pre pokrok v duchovnom živote.

One should try to understand the distress of accepting birth, death, old age and disease. There are descriptions in various Vedic literatures of birth. In the Śrīmad-Bhāgavatam the world of the unborn, the child’s stay in the womb of the mother, its suffering, etc., are all very graphically described. It should be thoroughly understood that birth is distressful. Because we forget how much distress we have suffered within the womb of the mother, we do not make any solution to the repetition of birth and death. Similarly at the time of death there are all kinds of sufferings, and they are also mentioned in the authoritative scriptures. These should be discussed. And as far as disease and old age are concerned, everyone gets practical experience. No one wants to be diseased, and no one wants to become old, but there is no avoiding these. Unless we have a pessimistic view of this material life, considering the distresses of birth, death, old age and disease, there is no impetus for our making advancement in spiritual life.

Nepripútanosť k deťom, žene a domovu neznamená, že by k nim človek nič necítil. Je prirodzené pociťovať k nim náklonnosť, no ak nám nepomáhajú v duchovnom pokroku, nemali by sme na nich lipnúť. Najlepšou metódou, ako vytvoriť príjemný domov, je vedomie Kṛṣṇu. Ak si je človek plne vedomý Kṛṣṇu, môže vytvoriť šťastný domov, pretože tento proces vedomia Kṛṣṇu je veľmi jednoduchý. Stačí spievať Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare, jesť jedlo obetované Kṛṣṇovi, čítať a rozprávať sa o knihách, ako je Bhagavad-gītā a Śrīmad-Bhāgavatam, a uctievať Božstvá. Tieto štyri veci nám môžu priniesť šťastie. Každý by mal podľa tohoto vzoru viesť všetkých členov rodiny. Celá rodina môže každé ráno a každý večer sedieť spolu a spievať Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare. Ak si človek dokáže takto zariadiť svoj rodinný život a rozvíjať vedomie Kṛṣṇu nasledovaním týchto štyroch zásad, potom nemusí zameniť rodinný život za život v odriekaní. No ak rodinný život neprospieva duchovnému pokroku, mali by sme ho zanechať. Človek musí obetovať všetko, aby mohol porozumieť Kṛṣṇovi a aby Mu mohol slúžiť, tak ako Arjuna. Arjuna nechcel zabiť svojich príbuzných, ale keď pochopil, že stoja v ceste jeho duchovného pokroku, prijal Kṛṣṇove pokyny, bojoval proti nim a zabil ich. Človek by mal za každých okolností zostať nespútaný šťastím a nešťastím rodinného života, pretože na tomto svete nemôže byť nikto dokonale šťastný alebo nešťastný.

As for detachment from children, wife and home, it is not meant that one should have no feeling for these. They are natural objects of affection. But when they are not favorable to spiritual progress, then one should not be attached to them. The best process for making the home pleasant is Kṛṣṇa consciousness. If one is in full Kṛṣṇa consciousness, he can make his home very happy, because this process of Kṛṣṇa consciousness is very easy. One need only chant Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare/ Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare, accept the remnants of foodstuffs offered to Kṛṣṇa, have some discussion on books like Bhagavad-gītā and Śrīmad-Bhāgavatam, and engage oneself in Deity worship. These four things will make one happy. One should train the members of his family in this way. The family members can sit down morning and evening and chant together Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare/ Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare. If one can mold his family life in this way to develop Kṛṣṇa consciousness, following these four principles, then there is no need to change from family life to renounced life. But if it is not congenial, not favorable for spiritual advancement, then family life should be abandoned. One must sacrifice everything to realize or serve Kṛṣṇa, just as Arjuna did. Arjuna did not want to kill his family members, but when he understood that these family members were impediments to his Kṛṣṇa realization, he accepted the instruction of Kṛṣṇa and fought and killed them. In all cases, one should be detached from the happiness and distress of family life, because in this world one can never be fully happy or fully miserable.

Šťastie a nešťastie sú sprievodnými javmi hmotného života. Bhagavad-gītā nám radí, aby sme sa učili byť znášanliví. Nikdy by sme nemali byť rozrušení príchodmi a odchodmi šťastia a utrpenia. Mali by sme byť odpútaní od materialistického spôsobu života a tak byť automaticky pripravení na obidve situácie. Obyčajne sa stáva, že keď získame niečo vytúžené, radujeme sa, a keď sa dostaví niečo nežiadúce, sme nešťastní. No ak sme skutočne na duchovnej úrovni, potom nás také veci nemôžu rozrušiť. Aby sme mohli dospieť na túto úroveň, musíme byť ustavične zapojení v oddanej službe. Oddane slúžiť Kṛṣṇovi bez akýchkoľvek odchýlok znamená zamestnať sa deviatimi metódami oddanej služby — ospevovaním, načúvaním, uctievaním, klaňaním sa atď., opísanými v poslednom verši deviatej kapitoly. Týmito metódami by sa mal každý riadiť.

Happiness and distress are concomitant factors of material life. One should learn to tolerate, as advised in Bhagavad-gītā. One can never restrict the coming and going of happiness and distress, so one should be detached from the materialistic way of life and be automatically equipoised in both cases. Generally, when we get something desirable we are very happy, and when we get something undesirable we are distressed. But if we are actually in the spiritual position these things will not agitate us. To reach that stage, we have to practice unbreakable devotional service. Devotional service to Kṛṣṇa without deviation means engaging oneself in the nine processes of devotional service – chanting, hearing, worshiping, offering respect, etc. – as described in the last verse of the Ninth Chapter. That process should be followed.

Len čo si človek privykne na duchovný spôsob života, prirodzene stráca záujem o spoločnosť materialistov. Bolo by to proti jeho prirodzenosti. Človek môže sám vyskúšať, nakoľko inklinuje k životu na osamelom mieste bez nežiadúcej spoločnosti. Oddaný netrávi čas zbytočným športovaním alebo návštevou kín a nejaví záujem o takzvané zábavy či večierky, pretože si je dobre vedomý, že je to obyčajné mrhanie časom. Existuje mnoho učencov a filozofov, ktorí študujú pohlavný život a iné predmety, no podľa Bhagavad-gīty sú takéto snahy a filozofické špekulácie celkom bezcenné. Je to viac menej bezvýznamná záležitosť. Podľa Bhagavad-gīty sa má s filozofickým rozmyslom bádať o povahe duše. Mali by sme sa snažiť poznať vlastné ja. Táto śloka nám to vrelo odporúča.

Naturally, when one is adapted to the spiritual way of life, he will not want to mix with materialistic men. That would go against his grain. One may test himself by seeing how far he is inclined to live in a solitary place, without unwanted association. Naturally a devotee has no taste for unnecessary sporting or cinema-going or enjoying some social function, because he understands that these are simply a waste of time. There are many research scholars and philosophers who study sex life or some other subject, but according to Bhagavad-gītā such research work and philosophical speculation have no value. That is more or less nonsensical. According to Bhagavad-gītā, one should make research, by philosophical discretion, into the nature of the soul. One should make research to understand the self. That is recommended here.

Čo sa týka sebarealizácie, jasne sa tu hovorí, že bhakti-yoga je mimoriadne praktická. Akonáhle začneme hovoriť o oddanosti, musíme brať na zreteľ vzťah medzi dušou a Naddušou. Individuálna duša a Nadduša nemôžu byť totožné, aspoň nie podľa filozofie bhakti, filozofie oddanosti. Dôrazne sa tu hovorí, že služba individuálnej duše Nadduši je večná, nityam. Čiže bhakti alebo oddaná služba je večná. O tom by sme mali byť pevne presvedčení.

As far as self-realization is concerned, it is clearly stated here that bhakti-yoga is especially practical. As soon as there is a question of devotion, one must consider the relationship between the Supersoul and the individual soul. The individual soul and the Supersoul cannot be one, at least not in the bhakti conception, the devotional conception of life. This service of the individual soul to the Supreme Soul is eternal, nityam, as it is clearly stated. So bhakti, or devotional service, is eternal. One should be established in that philosophical conviction.

To je vysvetlené v Śrīmad-Bhāgavatame (1.2.11): vadanti tat tattva-vidas tattvaṁ yaj jñānam advayam. „Skutoční znalci Absolútnej Pravdy vedia, že Najvyšší sa realizuje v troch štádiách ako Brahman, Paramātma a Bhagavān.“ Bhagavān je konečné štádium realizácie Absolútnej Pravdy. Preto by mal každý dosiahnuť toto štádium poznania Najvyššej Božskej Osobnosti a zapojiť sa do oddanej služby Pánovi. To je dokonalosť poznania.

In the Śrīmad-Bhāgavatam (1.2.11) this is explained. Vadanti tat tattva-vidas tattvaṁ yaj jñānam advayam. “Those who are actually knowers of the Absolute Truth know that the Self is realized in three different phases, as Brahman, Paramātmā and Bhagavān.” Bhagavān is the last word in the realization of the Absolute Truth; therefore one should reach up to that platform of understanding the Supreme Personality of Godhead and thus engage in the devotional service of the Lord. That is the perfection of knowledge.

Táto cesta je ako schodisko; prvý stupienok znamená výcvik v pokore a posledný predstavuje realizáciu Najvyššej Pravdy, Absolútnej Božskej Osobnosti. Na tomto schodisku postáva veľa ľudí, niektorí sa dostali na prvé, iní na druhé alebo tretie poschodie, no ak nedosiahli najvyššie poschodie čiže vedomie Kṛṣṇu, nachádzajú sa na nižšej úrovni poznania. Sklamania sa dočká ten, kto chce súťažiť s Bohom, a zároveň robiť pokroky v duchovnom poznaní. V tomto verši sa jasne hovorí, že bez pokory sa poznania nedočkáme. Pokladať sa za Boha je ten najpyšnejší postoj. Hoci je živá bytosť v zovretí prísnych prírodných zákonov len obyčajnou hračkou, z nevedomosti sa vydáva za Boha. Poznanie teda začína pokorou, amānitva. Človek má byť pokorný a vedieť, že je podriadený Najvyššiemu Pánovi. Kvôli našej vzbure proti Najvyššiemu Pánovi sa stávame otrokmi hmotnej prírody. Každý by mal túto pravdu poznať a byť o nej presvedčený.

Beginning from practicing humility up to the point of realization of the Supreme Truth, the Absolute Personality of Godhead, this process is just like a staircase beginning from the ground floor and going up to the top floor. Now on this staircase there are so many people who have reached the first floor, the second or the third floor, etc., but unless one reaches the top floor, which is the understanding of Kṛṣṇa, he is at a lower stage of knowledge. If anyone wants to compete with God and at the same time make advancement in spiritual knowledge, he will be frustrated. It is clearly stated that without humility, understanding is not truly possible. To think oneself God is most puffed up. Although the living entity is always being kicked by the stringent laws of material nature, he still thinks, “I am God” because of ignorance. The beginning of knowledge, therefore, is amānitva, humility. One should be humble and know that he is subordinate to the Supreme Lord. Due to rebellion against the Supreme Lord, one becomes subordinate to material nature. One must know and be convinced of this truth.