VERŠE 1 – 2
TEXTS 1-2
Verš
Texte
prakṛtiṁ puruṣaṁ caiva
kṣetraṁ kṣetra-jñam eva ca
etad veditum icchāmi
jñānaṁ jñeyaṁ ca keśava
prakṛtiṁ puruṣaṁ caiva
kṣetraṁ kṣetra-jñam eva ca
etad veditum icchāmi
jñānaṁ jñeyaṁ ca keśava
idaṁ śarīraṁ kaunteya
kṣetram ity abhidhīyate
etad yo vetti taṁ prāhuḥ
kṣetra-jña iti tad-vidaḥ
idaṁ śarīraṁ kaunteya
kṣetram ity abhidhīyate
etad yo vetti taṁ prāhuḥ
kṣetra-jña iti tad-vidaḥ
Synonyma
Synonyms
arjunaḥ uvāca — Arjuna riekol; prakṛtim — príroda; puruṣam — požívateľ; ca — tiež; eva — iste; kṣetram — telo; kṣetra-jñam — znalec tela; eva —iste; ca — tiež; etat — toto všetko; veditum — vedieť; icchāmi — prajem si; jñānam — poznanie; jñeyam — predmet poznania; ca — tiež; keśava — ó, Kṛṣṇa; śrī-bhagavān uvāca — Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol; idam — toto; śarīram — telo; kaunteya — ó, syn Kuntī; kṣetram — pole; iti — tak; abhidhīyate — nazýva sa; etat — toto; yaḥ — ten, kto; vetti — pozná; tam — on; prāhuḥ — nazýva sa; kṣetra-jñaḥ — znalec poľa; iti — tak; tat-vidaḥ — tými, ktorí vedia.
arjunaḥ uvāca: Arjuna dit; prakṛtim: la nature; puruṣam: le bénéficiaire; ca: aussi; eva: certes; kṣetram: le champ; kṣetrajñam: celui qui connaît le champ; eva: certes; ca: aussi; etat: tout ceci; veditum: comprendre; icchāmi: je souhaite; jñānam: le savoir; jñeyam: l’objet du savoir; ca: aussi; keśava: ô Kṛṣṇa; śrī-bhagavān uvāca: Dieu, la Personne Suprême, dit; idam: ce; śarīram: corps; kaunteya: ô fils de Kuntī; kṣetram: le champ; iti: ainsi; abhidhīyate: est appelé; etat: cela; yaḥ: quiconque; vetti: connaît; tam: il; prāhuḥ: est appelé; kṣetra-jñaḥ: connaissant du champ; iti: ainsi; tat-vidaḥ: par ceux qui le savent.
Překlad
Translation
Arjuna riekol: „Ó, môj milý Kṛṣṇa, chcel by som vedieť, čo je prakṛti (príroda), puruṣa (požívateľ), pole, znalec poľa, poznanie a predmet poznania.“
Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol: „Ó, syn Kuntī, toto telo sa nazýva pole a ten, kto toto telo pozná, sa nazýva znalec poľa.
Arjuna dit: Ô mon cher Kṛṣṇa, j’aimerais savoir ce que sont la prakṛti [la nature], le puruṣa [le bénéficiaire], le champ, le connaissant du champ, le savoir et l’objet du savoir. Dieu, la Personne Suprême, répond: On appelle champ le corps, ô fils de Kuntī, et connaissant du champ celui qui connaît le corps.
Význam
Purport
Arjuna chcel vedieť, čo je prakṛti (príroda), puruṣa (požívateľ), kṣetra (pole) a kṣetra-jña (znalec poľa). Ďalej chcel vedieť, čo je poznanie a predmet poznania. Kṛṣṇa mu odpovedá, že poľom sa myslí telo a že ten, kto toto telo pozná, sa nazýva znalec poľa. Pre podmienenú dušu je telo poľom pôsobnosti. Podmienená duša je v zajatí hmotnej existencie a pokúša sa ovládnuť hmotnú prírodu. A tak vzhľadom na svoju schopnosť vládnuť hmotnej prírode získa pole pôsobnosti. Týmto poľom pôsobnosti je telo. A čo je to telo? Telo tvoria zmysly. Podmienená duša si chce užívať zmysly a podľa druhu pôžitku, o ktorý má záujem, dostane telo. Telo sa teda nazýva kṣetra, alebo pole pôsobnosti podmienenej duše. Ten, kto sa mylne stotožňuje s telom, sa nazýva kṣetra-jña, alebo znalec poľa. Nie je ťažké pochopiť rozdiel medzi poľom a znalcom poľa, alebo medzi telom a jeho znalcom. Každý vidí, že detstvom počnúc a starobou končiac, prechádza telo mnohými zmenami, aj keď človek zostáva tou istou osobou. Rozdiel je teda medzi znalcom poľa a poľom samotným. Týmto spôsobom môže podmienená duša pochopiť, že sa líši od tela. Na začiatku Bhagavad-gīty (2.13) sa píše, že živá bytosť pobýva v tele a že toto telo sa mení z detstva do mladosti a z dospelosti do staroby: dehinòsmin yathā dehe. Vlastník teda vie, že je znalcom poľa, pretože telo sa mení. Vlastník je teda nepochybne kṣetra-jña. Niekedy si myslíme „som šťastný“, „som muž“, „som žena“, „som pes“, „som mačka“ a podobne. To všetko sú telesné označenia znalca poľa. Znalec však nie je totožný so svojím telom. Podobne môžeme vlastniť veľa rôznych vecí, ako napríklad odev atď., no vieme, že sa líšime od týchto vecí. Takýmto spôsobom môžeme s trochou inteligencie pochopiť aj rozdiel medzi nami a telom. Ja, vy alebo hocikto iný, kto vlastní telo, sa nazýva kṣetra-jña, znalec poľa pôsobnosti, a telo sa nazýva kṣetra, pole aktivít vlastného ja.
Arjuna demande ici à Kṛṣṇa ce que sont la prakṛti (la nature), le puruṣa (le bénéficiaire), le kṣetra (le champ), le kṣetra-jña (le connaissant du champ), le jñāna (le savoir) et le jñeya (l’objet du savoir). Kṛṣṇa lui répond que le champ et le connaissant du champ sont respectivement le corps et celui qui connaît le corps. Le corps est le champ d’action de l’âme conditionnée qui, bien qu’elle soit prisonnière de ce monde, s’efforce de dominer la nature matérielle. Elle obtient d’ailleurs pour ce faire un corps doté d’organes sensoriels spécifiques, lequel prend tel ou tel aspect selon son aptitude à dominer et à jouir des sens. Le corps est donc le champ d’action (kṣetra) de l’âme conditionnée. Le connaissant du champ (kṣetra-jña) est celui qui connaît le corps sans s’y identifier. On peut donc aisément distinguer le champ du connaissant. N’importe qui peut constater que le corps passe de l’enfance à la vieillesse en subissant plusieurs changements, mais que la personne, elle, demeure la même. Le connaissant du champ d’action est par conséquent bel et bien différent du champ proprement dit. Ainsi l’âme conditionnée peut comprendre qu’elle est distincte de son corps. Cela a déjà été expliqué au début de la Bhagavad-gītā: dehino ’smin yathā dehe. L’être qui vit à l’intérieur du corps – lequel passe de l’enfance à l’adolescence, puis de la jeunesse à la vieillesse – sait que celui-ci change avec le temps.
Nous avons dit que le possesseur du champ est le kṣetra-jña. Parfois l’on pense « Je suis heureux », « je suis en colère », « je suis un homme », « je suis une femme », « je suis un chien », « je suis un chat. » Autant de désignations corporelles appliquées au connaissant, lequel est pourtant totalement différent du champ d’action. Nous savons fort bien que nous sommes distincts de nos vêtements, comme, du reste, de tous les objets que nous utilisons. Nous devrions donc facilement réaliser que nous sommes également distincts du corps que nous revêtons. Ainsi, vous, moi, ou toute autre personne qui a un corps, sommes-nous les kṣetra-jñas, les connaissants du kṣetra (le champ d’action).
V prvých šiestich kapitolách Bhagavad-gīty je opísaný znalec poľa (živá bytosť) a pozícia, z ktorej môže porozumieť Najvyššiemu Pánovi. V prostredných šiestich kapitolách Bhagavad-gīty je opísaná Najvyššia Božská Osobnosť a vzťah medzi individuálnou dušou a Naddušou v rámci oddanej služby. V týchto kapitolách je predložená konečná definícia nadradeného postavenia Najvyššej Božskej Osobnosti a podriadeného postavenia individuálnej duše. Živé bytosti sú v každom ohľade podmienené, ale ich zábudlivosť im spôsobuje utrpenie. Keď sa prostredníctvom zbožných skutkov osvietia, snažia sa priblížiť k Najvyššiemu Pánovi za rôznych okolností — buď ako trpiaci, alebo ako ľudia bažiaci po bohatstve, zvedaví, či túžiaci po poznaní. O tom všetkom sme už hovorili. A teraz, na začiatku trinástej kapitoly Pán vysvetľuje, ako živá bytosť prichádza do styku s hmotnou prírodou a ako jej Najvyšší Pán pomáha vyslobodiť sa pomocou rôznych metód — vykonávaním plodonosných činností, pestovaním poznania a oddanou službou. Aj keď sa živá bytosť podstatne líši od hmotného tela, je s ním istým spôsobom spojená. To všetko už bolo vysvetlené.
Les six premiers chapitres ont décrit ce connaissant du corps (l’être distinct) et les façons dont il peut comprendre le Seigneur Suprême. Puis les chapitres sept à douze ont décrit le Seigneur et la relation qui unit l’âme distincte à l’Âme Suprême dans le cadre du service de dévotion. La suprématie de Dieu et la position subordonnée de l’âme individuelle furent aussi clairement établies. Toujours subordonné, l’être ne souffre que parce qu’il oublie sa position originelle. Toutefois, qu’il accomplisse des actes vertueux, et il approchera le Seigneur Suprême de diverses manières comme le font le malheureux, le curieux, celui qui cherche à s’enrichir ou celui qui aspire à la connaissance. À partir de ce treizième chapitre, nous apprendrons comment l’être entre en contact avec la matière et comment le Seigneur l’en libère par le biais des différentes méthodes que sont l’action intéressée, le développement de la connaissance et le service de dévotion. Ce chapitre nous expliquera également comment l’âme, bien que tout à fait distincte du corps, finit, d’une façon ou d’une autre, par lui être liée.