Śrī Kṛṣṇa teraz vysvetlil osobné, neosobné a vesmírne rysy a popísal všetky druhy oddaných a yogīnov. Transcendentalisti sa v podstate môžu rozdeliť do dvoch skupín. Prvú skupinu tvoria personalisti a druhú impersonalisti. Oddaný — personalista — venuje všetku svoju energiu službe Najvyššiemu Pánovi, zatiaľ čo impersonalista slúži Kṛṣṇovi nepriamo tým, že medituje o neosobnom, neprejavenom Brahmane.

V tejto kapitole sa dozvieme, že zo všetkých metód určených na realizáciu Absolútnej Pravdy je bhakti-yoga alebo oddaná služba tou najvyššou. Ak človek túži nadviazať vzťah s Najvyššou Božskou Osobnosťou, musí vykonávať oddanú službu.

Tí, ktorí uctievajú Najvyššieho Pána priamou oddanou službou, sa nazývajú personalisti a tí, ktorí meditujú o neosobnom Brahmane, sa nazývajú impersonalisti. Arjuna sa pýta, kto z nich je lepší. Existujú rôzne spôsoby realizácie Absolútnej Pravdy, no Kṛṣṇa v tejto kapitole vysvetľuje, že bhakti-yoga, alebo oddaná služba je najvyššou zo všetkých. Je to najpriamejší a najľahší spôsob ako nadviazať vzťah s Bohom.

Śrī Kṛṣṇa v druhej kapitole vysvetľuje, že živá bytosť nie je hmotné telo, ale duchovná iskra, čiastočka Absolútnej Pravdy čiže duchovného celku. V siedmej kapitole živej bytosti radí, aby svoju pozornosť uprela na absolútny celok, ktorého je súčasťou. V ôsmej kapitole Kṛṣṇa hovorí, že ten, kto na Neho myslí v okamihu smrti, sa ihneď premiestni do duchovného neba, Kṛṣṇovho sídla. A na konci šiestej kapitoly hovorí, že zo všetkých yogīnov je najdokonalejší ten, kto na Neho neustále myslí. Záverom prakticky každej kapitoly je, že človek by mal byť pripútaný ku Kṛṣṇovej osobnej podobe, pretože to je známkou najvyššej duchovnej realizácie.

Napriek tomu jestvujú ľudia, ktorých osobná podoba Kṛṣṇu nepriťahuje. Sú natoľko zaujatí, že už v úvode svojich komentárov k Bhagavad-gīte chcú odviesť pozornosť ostatných ľudí od Kṛṣṇu a všetku ich oddanosť upriamiť k brahmajyoti. Uprednostňujú meditáciu o neosobnej podobe Absolútnej Pravdy, ktorá leží mimo dosah zmyslov a je neprejavená.

V skutočnosti jestvujú dve skupiny transcendentalistov. Teraz Arjuna očakáva odpoveď na otázku, ktorý z týchto procesov je ľahší, a ktorí zo spomínaných transcendentalistov sú dokonalejší. Inými slovami, objasňuje svoje vlastné postavenie, pretože ho priťahuje Kṛṣṇova osobná podoba. Neosobný Brahman ho neláka, a preto chce vedieť, či je jeho postavenie isté. Meditovať nad neosobným rysom Najvyššieho Pána je obtiažne ako v hmotnom, tak aj v duchovnom svete. Človek si vlastne ani nedokáže predstaviť neosobný aspekt Absolútnej Pravdy, a preto sa Arjuna pýta: „Načo je dobré také mrhanie časom?“ V jedenástej kapitole sa Arjuna presvedčil, že najlepšie je byť pripútaný ku Kṛṣṇovi. Táto dôležitá otázka, ktorú Arjuna položil Kṛṣṇovi, objasní rozdiel medzi osobným a neosobným poňatím Absolútnej Pravdy.

Kṛṣṇa odpovedá na Arjunovu otázku veľmi jasne: ten, kto upriamuje pozornosť na Jeho osobnú podobu a uctieva Ho s vierou a oddanosťou, je považovaný za najdokonalejšieho v yoge. Pre človeka, ktorí má takéto vedomie Kṛṣṇu, nejestvujú hmotné činnosti, lebo všetko vykonáva pre Kṛṣṇu. Čistý oddaný je neustále zamestnaný. Niekedy spieva, inokedy číta alebo načúva príbehom o Kṛṣṇovi, pripravuje prasādam (jedlo obetované Kṛṣṇovi), alebo ide na trh, aby Kṛṣṇovi niečo kúpil. Inokedy zase upratuje chrám, alebo umýva riad. Nech koná čokoľvek, nikdy nepremárni ani okamih bez oddanej služby, určenej pre potešeniu Kṛṣṇu. Také konanie je dokonalé samādhi.

Ľudia, ktorí neuctievajú Najvyššieho Boha, Kṛṣṇu, priamo, ale snažia sa dosiahnuť ten istý cieľ nepriamou cestou, dospejú nakoniec tiež k najvyššiemu cieľu, Śrī Kṛṣṇovi. „Po mnohých narodeniach taký múdry muž vyhľadá útočisko u Mňa, pretože zistí, že Vāsudeva je všetko.“ Keď po mnohých narodeniach získa človek úplné poznanie, odovzdá sa Kṛṣṇovi. Ak sa chce priblížiť k Bohu metódou, o ktorej sa hovorilo v tomto verši, musí ovládať svoje zmysly, slúžiť všetkým a starať sa o blaho všetkých živých bytostí. Z toho vyplýva, že sa človek musí obrátiť na Kṛṣṇu, inak nedosiahne úplnú realizáciu. Často musí prejsť ťažkým odriekaním, než sa mu odovzdá úplne.

Aby sme mohli vnímať Naddušu v individuálnej duši, musíme skoncovať so všetkými zmyslovými aktivitami, ako je načúvanie, pozeranie sa, ochutnávanie, práca apod., a tak dospejeme k poznaniu, že Najvyššia Duša je všadeprítomná. Akonáhle si to človek uvedomí, nezávidí nijakej živej bytosti a nerobí rozdiely medzi človekom a zvieraťom, pretože vidí iba dušu, a nie vonkajší obal. No pre obyčajného človeka je táto metóda neosobnej realizácie veľmi ťažká.

Skupina transcendentalistov rozjímajúca o nepostihnuteľnom, neprejavenom, neosobnom ryse Najvyššieho Pána, sa nazýva jñāna-yogīni, zatiaľ čo tí, ktorí sú si plne vedomí Kṛṣṇu a oddane Mu slúžia, sa nazývajú bhakti-yogīni. V tomto verši môžeme vidieť jasný rozdiel medzi jñāna-yogou a bhakti-yogou. Hoci jñāna-yoga nakoniec vedie k najvyššiemu cieľu, je to veľmi zložitá cesta, zatiaľ čo priama cesta bhakti-yogy, teda oddanej služby Najvyššej Božskej Osobnosti, je pre vtelenú dušu jednoduchšia a prirodzenejšia. Individuálna duša je vtelená už odnepamäti a je pre ňu veľmi ťažké teoreticky pochopiť, že nie je hmotné telo. Preto bhakti-yogīn uctieva Božstvo Kṛṣṇu, pretože tak môže použiť rôzne telesné poňatia, zakorenené v mysli. Uctievanie podoby Najvyššieho Božstva v chráme nie je modlárstvo. Vo Vedach sa píše, že Boha možno uctievať dvoma spôsobmi: uctievaním s Jeho atribútmi (saguṇa), alebo bez nich (nirguṇa). Uctievanie Božstva v chráme patrí do skupiny saguṇa, pretože Pán je v ňom zastúpený hmotnými kvalitami. Pánova podoba však nie je hmotná, hoci je reprezentovaná hmotnými prvkami, ako je kameň, drevo alebo olejové farby. To je absolútna povaha Najvyššieho Pána.

Môžeme to objasniť na hrubom príklade. Keď vhodíme listy do poštových schránok na ulici, dostanú sa bez problémov k adresátovi. No akákoľvek stará škatuľa alebo napodobenina poštovej schránky, ktorú sme niekde našli a ktorá nebola schválená poštovým úradom, nemôže poslúžiť rovnakému účelu. Podobne je i Boh spoľahlivo zastúpený Božstvom, ktoré sa nazýva arcā-vigraha. Táto arcā-vigraha je inkarnácia Najvyššieho Pána. Boh je všemohúci, a preto môže v tejto podobe prijímať služby oddaného, aby mu uľahčil cestu z podmieneného života.

Oddanému nerobí problémy okamžite a priamo sa priblížiť k Najvyššiemu, no tí, ktorí nasledujú neosobnú cestu duchovnej sebarealizácie, to majú ťažké. Musia porozumieť neprejavenému zastúpeniu Najvyššieho štúdiom vedskej literatúry, ako napr. Upaniṣad, musia sa naučiť jazyk písiem, pochopiť nevnímateľné city a zároveň musia všetko aj zrealizovať. Pre obyčajného človeka to nie je nič ľahké. Oddaný, ktorý neustále myslí na Kṛṣṇu a oddane Mu slúži pod vedením duchovného učiteľa, ľahko zrealizuje Najvyššiu Božskú Osobnosť tak, že sa Božstvu pravidelne klania, načúva príbehom o Božej sláve a prijíma jedlo obetované Božstvu. Niet pochybností o tom, že impersonalisti si volia zbytočne komplikovanú cestu, čím navyše riskujú, že Absolútnu Pravdu napokon nezrealizujú. Personalisti sa k Najvyššej Božskej Osobnosti približujú priamo, bez rizika, problémov alebo ťažkostí. V Śrīmad-Bhāgavatame sa o tom píše podobne. Človek sa dostane do ťažkostí, len ak si sťažuje život snahou porozumieť tomu, čo je a čo nie je Brahman, pretože zmyslom života je nakoniec sa odovzdať Najvyššej Božskej Osobnosti. Proces oddanosti sa nazýva bhakti. V tomto verši Bhagavad-gīty sa teda nikomu neodporúča, aby sa za sebarealizáciou vydal zložitou cestou, pretože konečný výsledok je neistý.

Živá bytosť je večná individuálna duša, no ak chce splynúť s duchovným celkom, bude môcť zrealizovať iba večný a vševedúci aspekt svojej pôvodnej prirodzenosti, aspekt blaženosti jej unikne. Transcendentalista, ktorý je dobre oboznámený s procesom jñāna-yogy, môže začať s bhakti-yogou alebo s oddanou službou, ak získa milosť oddaného. V tej chvíli mu však bude jeho dlhodobý tréning neosobnej filozofie iba na ťarchu, pretože sa nebude chcieť zbaviť svojich starých predstáv. Vtelenej duši pripadá zaťažko nasledovať a realizovať neosobnú filozofiu. Každá živá bytosť je do istej miery nezávislá a môžeme si byť istí, že realizácia neprejaveného je v rozpore s blaženou prirodzenosťou duše. Touto cestou by sme sa nemali uberať. Pre živé bytosti je vedomie Kṛṣṇu, ktoré zahrňuje všetky s oddanosťou vykonávané činnosti, tou najlepšou cestou. Ak sa chce človek oddanej službe vyhnúť, hrozí mu, že sa obráti k ateizmu. Postup, pri ktorom sa človek sústredí na neprejavené, nepredstaviteľné a zmyslami nepostihnuteľné, tak, ako bol opísaný v tomto verši, by nemal byť nikdy podporovaný a obzvlášť nie v tomto veku. Kṛṣṇa nám to neodporúča.

Tu je jasne povedané, že oddaní majú veľké šťastie, pretože Pán ich môže veľmi rýchlo oslobodiť z hmotnej existencie. Čistou oddanou službou dosiahneme poznanie, že Boh je všemocný a že individuálna duša je Mu podriadená. Povinnosťou duše je slúžiť Pánovi, a ak tak neurobí, slúži māyi.

Ako sme už spomenuli, veľkosť Najvyššieho Pána môžeme oceniť len vtedy, ak sa plne odovzdáme oddanej službe. Preto by sme sa mali odovzdať úplne. Aby sme sa mohli vrátiť ku Kṛṣṇovi, musíme pracovať iba pre Neho a neustále na Neho myslieť. Úroveň oddanej služby nezávisí od toho, akú prácu vykonávame, ale od toho, či ju robíme výlučne pre Kṛṣṇu. To je skutočné meradlo oddanej služby. Oddaný si neželá nič iné, než potešiť Najvyššiu Božskú Osobnosť. Jeho životným cieľom je robiť radosť Kṛṣṇovi a tomu je ochotný podriadiť všetko, tak ako to urobil Arjuna na Kurukṣetre. Je to veľmi jednoduché: môžeme pokračovať vo svojej práci a pritom spievať Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare/ Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare; to spôsobí, že budeme priťahovaní ku Kṛṣṇovi.

V tomto verši Śrī Kṛṣṇa sľubuje, že čistého oddaného, ktorý Mu takto slúži, ihneď oslobodí z oceánu hmotnej existencie. Pokročilí adepti yogy sa môžu pomocou nej a silou vôle premiestniť na ktorúkoľvek planétu. Ostatní používajú iné metódy, no pokiaľ ide o oddaného, v tomto verši sa jasne hovorí, že sa o neho Kṛṣṇa osobne postará. Oddaný nemusí čakať, až sa dostavia skúsenosti, pomocou ktorých sa môže premiestniť do duchovného neba.

Vo Varāha Purāṇe je tento verš:

V tomto verši sa hovorí, že oddaný nemusí vykonávať aṣṭāṅga-yogu na to, aby sa mohol premiestniť na duchovné planéty. Najvyšší Pán na Seba berie zodpovednosť a v tomto verši Bhagavad-gīty tvrdí, že prichádza osobne ako záchranca. Dieťa sa cíti bezpečne, lebo sa oň po všetkých stránkach starajú rodičia. Oddaný sa podobne nemusí snažiť o to, aby sa pomocou yogy premiestnil na iné planéty. Najvyšší Pán okamžite priletí na Svojom dopravnom prostriedku, Garuḍovi, a oddaného milostivo vyslobodí z hmotnej existencie. Človek topiaci sa v mori sa sám zachrániť nemôže, hoci udatne bojuje a je dobrým plavcom. No môže byť rýchlo zachránený niekým, kto príde a z vody ho vytiahne. Podobne zachráni Kṛṣṇa oddaného z oceánu hmotného bytia. Jediné, čo musíme urobiť, je, že budeme oddane slúžiť Kṛṣṇovi a neustále na Neho myslieť. Každý inteligentný človek by mal dať prednosť oddanej službe pred všetkými ostatnými metódami. V Nārāyaṇīya je to potvrdené slovami:

Nikto by nemal strácať čas vykonávaním všemožných plodonosných činností alebo kultiváciou poznania mentálnymi špekuláciami. Keď sa odovzdáme Najvyššej Božskej Osobnosti, získame všetky výhody, ktoré môže človek dosiahnuť yogovými metódami, špekuláciou, obradnými obeťami, dobročinnosťou apod. To je blahodárna sila oddanej služby.

Nijakou inou náboženskou metódou sa nemôžeme tak ľahko a šťastne priblížiť k najvyššiemu cieľu, ako jednoduchým spievaním svätých mien Kṛṣṇu — Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare/ Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare.

Záver Bhagavad-gīty je predložený v šesťdesiatom šiestom verši osemnástej kapitoly:

Človek by mal zanechať všetky ostatné spôsoby sebarealizácie a jednoducho sa zamestnať v oddanej službe vo vedomí Kṛṣṇu, čo mu umožní dosiahnuť najvyššej životnej dokonalosti. Nemusí brať ohľad na následky hriešnych činov svojich predchádzajúcich životov, pretože Najvyšší Pán sa oňho vo všetkom postará. Preto by sme sa nemali naivne pokúšať o duchovnú realizáciu na vlastnú päsť. Každý by mal vyhľadať útočisko u všemocnej Božskej Osobnosti, Kṛṣṇu. To je najvyššia dokonalosť života.

Človek, ktorý oddane slúži Kṛṣṇovi, žije v bezprostrednom vzťahu s Najvyšším Pánom, a preto niet pochybností o tom, že jeho postavenie je transcendentálne už od samého počiatku. Oddaný nežije na materiálnej úrovni, žije v Kṛṣṇovi. Sväté mená Pána a Pán samotný sa od seba nelíšia; preto keď oddaný spieva Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa a Jeho vnútorná sila tancujú na jazyku oddaného. Keď obetujeme Kṛṣṇovi jedlo, Kṛṣṇa ho osobne prijme a oddaný sa ochutnávaním takého jedla stáva „skršnovaný“. Ten, kto nie je zapojený do oddanej služby, nemôže pochopiť, ako je to možné. Je to však metóda, ktorá sa odporúča v Bhagavad-gīte i v iných vedskych písmach.

V tomto verši sa hovorí o dvoch spôsoboch bhakti-yogy. Prvá metóda je pre tých, ktorí už vyvinuli transcendentálnu lásku ku Kṛṣṇovi, Najvyššej Božskej Osobnosti, a sú k Nemu pripútaní. A druhá metóda je pre tých, ktorí toto láskyplné puto k Najvyššej Osobe nevyvinuli. Pre oddaných, ktorí patria do tejto skupiny, existuje mnoho pravidiel a predpisov, a ak sa podľa nich riadia, povznesú sa na úroveň, na ktorej budú priťahovaní ku Kṛṣṇovi.

Bhakti-yoga očisťuje zmysly. Naše zmysly sú v súčasnej hmotnej existencii nečisté, pretože sú pohrúžené do zmyslového pôžitku. Vykonávaním bhakti-yogy sa však zmysly môžu očistiť a vo svojej čistej podobe môžu nadviazať bezprostredný vzťah s Najvyšším Pánom. V tomto hmotnom svete možno niekomu slúžime len preto, aby sme dostali zaplatené; nerobíme to z lásky. Ani zamestnávateľ nás nemá príliš v láske, prijíma našu službu a platí nám za ňu. Nie je to teda otázka lásky. V duchovnom živote sa však musíme povzniesť do stavu čistej lásky, ktorý môžeme dosiahnuť oddanou službou našimi súčasnými zmyslami.

Láska k Bohu drieme v srdciach všetkých živých bytostí a prejavuje sa rôzne, nakoľko je znečistená stykom s hmotnou spoločnosťou. Človek sa musí zbaviť tejto nečistoty a prebudiť driemajúcu prirodzenú lásku ku Kṛṣṇovi. V tom spočíva celá metóda bhakti-yogy.

Nasledovať usmerňujúce zásady bhakti-yogy znamená, že sa pod vedením kvalifikovaného duchovného učiteľa riadime určitými pravidlami. Musíme vstávať zavčas ráno, umyť sa a ísť do chrámu, aby sme vzdali úctu Božstvu a mohli spievať Hare Kṛṣṇa, nazbierame kvety pre Božstvá, pripravíme pre Ne jedlo, prijmeme prasādam atď. Takisto by sme mali neustále načúvať slovám Bhagavad-gīty a Śrīmad Bhāgavatamu z úst čistých oddaných. Tieto činnosti môžu pomôcť každému až k najvyššej úrovni lásky k Bohu a zaručiť mu tak vstup do duchovného kráľovstva Boha. Takéto činnosti, vykonávané pod priamym vedením duchovného učiteľa a podľa zásad a predpisov bhakti-yogy, zaručene umiestnia oddaného v láske k Bohu.

Aj ten, kto nedokáže dodržiavať usmerňujúce zásady bhakti-yogy pod vedením duchovného učiteľa, môže dosiahnuť dokonalosti, ak pracuje pre Najvyššieho Pána. Ako má túto prácu vykonávať, bolo vysvetlené už v 55. verši jedenástej kapitoly. Človek musí mať kladný vzťah k šíreniu vedomia Kṛṣṇu. Jestvuje mnoho oddaných, ktorí šíria vedomie Kṛṣṇu a ktorí potrebujú pomoc. Takže, ak človek nie je schopný priamo sa riadiť regulatívnymi zásadami bhakti-yogy, môže aspoň podporovať túto činnosť. Každé podobné úsilie si vyžaduje miesto, peniaze, pracovnú silu a organizáciu. Tak ako sú na rozvoj komerčných programov potrebné pracovné miesto, určitý kapitál, pracovná sila a organizácia, tak sú tieto veci potrebné aj v službe Kṛṣṇovi. Jediný rozdiel spočíva v tom, že v hmotnom svete je cieľom práce zmyslový pôžitok. Tá istá práca však môže byť vykonaná pre potešenie Kṛṣṇu a stáva sa tak duchovnou činnosťou. Ak má človek dostatok peňazí, môže pomôcť pri výstavbe kancelárií alebo chrámov slúžiacich na šírenie náuky o Kṛṣṇovi, alebo môže pomáhať pri vydávaní kníh o Kṛṣṇovi. Mali by sme sa zaujímať o to, akými spôsobmi môžeme pomôcť. Ak sa niekto nedokáže odhodlať k takýmto činnostiam, môže aspoň obetovať určité percento svojho zárobku na propagáciu vedomia Kṛṣṇu. Táto dobrovoľná služba pomôže každému dospieť na najvyššiu úroveň dokonalosti — lásku k Bohu.

Môže sa stať, že človek nedokáže sympatizovať s činnosťami určenými pre potešenie Kṛṣṇu kvôli sociálnym, rodinným, náboženským či iným okolnostiam. Ak sa niekto začne priamo venovať činnostiam, ktorých cieľom je pripomenúť ľuďom nutnosť vedomia Kṛṣṇu, môžu sa okrem protestov ostatných členov rodiny dostaviť aj rôzne iné ťažkosti. Preto sa tým, ktorí majú podobné problémy odporúča, aby plody svojej práce venovali na nejaké dobročinné účely. Vo Vedach sú popísané rôzne obete a zvláštne činnosti (puṇya), v ktorých človek uplatňuje výsledky svojich minulých skutkov. Tak postupne zušľachťuje svoje poznanie. Môže sa stať, že stretneme niekoho, kto sa vôbec nezaujíma o duchovný život alebo o oddanú službu Kṛṣṇovi, no prispieva na nemocnice alebo na iné sociálne inštitúcie. Tým sa vlastne zrieka plodov svojej práce, pre ktoré tak ťažko drel. Kṛṣṇa tento postup prijíma v tomto verši, pretože zrieknutím sa plodov svojej práce postupne očisťujeme svoju myseľ a s čistou mysľou môžeme porozumieť duchovnej vede o Kṛṣṇovi. Vedomie Kṛṣṇu pochopiteľne nie je závislé na nijakých zvláštnych skúsenostiach, pretože vedomie Kṛṣṇu je spôsob, ako si očistiť myseľ. Ak na tejto duchovnej ceste narazíme na nejaké prekážky, môžeme sa pokúsiť vzdať sa výsledkov svojich činností. Za týchto okolností môže byť sociálna služba, služba spoločnosti alebo nesebecká práca pre blaho zeme postačujúca na to, aby sa človek skôr či neskôr mohol venovať čistej oddanej službe Najvyššiemu Pánovi. V Bhagavad-gīte (18.48) sa hovorí: yataḥ pravṛttir bhūtānām. Keď sa človek rozhodne uctievať najvyššiu príčinu, dôjde nakoniec k poznaniu, že tou najvyššou príčinou je Kṛṣṇa, hoci o tom spočiatku nemal ani len potuchy.

Ako už bolo povedané v predchádzajúcich veršoch, jestvujú dva druhy oddanej služby. Buď sa riadime regulatívnymi zásadami, alebo sa uberáme cestou čistej lásky k Najvyššej Božskej Osobnosti. Pre tých, ktorí nemôžu nasledovať pravidlá bhakti-yogy, je lepšie pestovať poznanie, pretože prostredníctvom poznania môžu pochopiť svoje skutočné postavenie. Poznanie sa časom vyvinie a nahradí ho meditácia, pomocou ktorej môžeme postupne pochopiť Najvyššiu Božskú Osobnosť. Existujú metódy, ktoré nám pomáhajú pochopiť, že sme kvalitatívne totožní s Najvyšším, a ľudia, ktorí sa môžu zamestnať v oddanej službe, dávajú prednosť tomuto typu meditácie. Tomu, kto takto meditovať nedokáže, ukladajú Vedy isté predpísané povinnosti pre brāhmaṇov, kṣatriyov, vaiśyov a śūdrov. O tom bude pojednávať posledná kapitola Bhagavad-gīty. V každom prípade by sme sa mali zriecť plodov svojej práce, čo znamená, že výsledky svojej karmy použijeme na dobré účely.

Na záver môžeme povedať, že k dosiahnutiu najvyššieho cieľa, Najvyššej Božskej Osobnosti, vedú dve cesty. Prvá z nich je cesta postupného vývoja, kým druhá vedie priamo. Oddaná služba vykonávaná s mysľou upretou na Kṛṣṇu je priama metóda. Nepriama metóda znamená zrieknutie sa plodov práce a vedie najprv k meditácii, neskôr k pochopeniu Nadduše a napokon k dosiahnutiu Najvyššej Božskej Osobnosti. Človek sa môže zdokonaľovať buď krok za krokom, alebo si môže zvoliť priamu cestu, čo však nedokáže každý. Preto je aj nepriama metóda dobrá. Musíme si však uvedomiť, že Arjunovi táto cesta odporučená nebola, pretože už predtým slúžil s láskou a oddanosťou Kṛṣṇovi. Postupné odriekanie, poznanie, meditácia a realizácia Brahmanu a Nadduše sú vhodné pre tých, ktorí nie sú na tej istej úrovni ako Arjuna. Bhagavad-gītā však kladie veľký dôraz na priamu metódu a všetkým sa odporúča odovzdať sa priamo Najvyššej Božskej Osobnosti, Kṛṣṇovi.

Śrī Kṛṣṇa sa v týchto dvoch veršoch opäť vracia k čistej oddanej službe opisom transcendentálnych vlastností čistého oddaného. Čistý oddaný sa za žiadnych okolností neznepokojuje a nikomu nezávidí. Nie je nepriateľský ani voči svojmu nepriateľovi, nepriateľstvo považuje za dôsledok svojich zlých skutkov v predchádzajúcich životoch. Preto je lepšie trpieť ako protestovať. V Śrīmad Bhāgavatame (10.14.8) sa uvádza: tat te`nukampāṁ su- samīkṣamāṇo bhuñjāna evātma-kṛtaṁ vipākam. Kedykoľvek sa oddaný dostane do ťažkostí a má starosti, považuje to za Božiu milosť. Oddaný uvažuje: „Za moje minulé skutky by som mal trpieť omnoho viac, ako trpím. Je to teda vďaka Božej milosti, že nie som potrestaný podľa zásluh a že trpím tak málo.“ Navzdory rôznym ťažkým okolnostiam zostáva oddaný vždy spokojný, mlčanlivý a trpezlivý. K všetkým, i k svojím nepriateľom, sa chová priateľsky. Nirmama znamená, že oddaný nepripisuje veľký význam bolestiam a telesným ťažkostiam, pretože si je dobre vedomí, že nie je toto telo. Nestotožňuje sa s telom, a preto je zbavený falošného ega a zachováva pokoj ako v šťastí, tak aj v nešťastí. Oddaný je znášanlivý a spokojný so všetkým, čo sa mu dostáva milosťou Boha. Je vždy veselý, nakoľko sa nesnaží o nič ťažko dosiahnuteľné. Oddaný je dokonalý mystik, lebo dokonale nasleduje pokyny svojho duchovného učiteľa, a pretože ovláda svoje zmysly, je rozhodný. Nedá sa oklamať falošnými argumentami, pretože ho nikto nemôže prinútiť, aby upustil od svojho odhodlania vykonávať oddanú službu. Je si plne vedomý skutočnosti, že Kṛṣṇa je večný Boh, a preto ho nik nemôže rozrušiť. Všetky tieto vlastnosti mu umožňujú nachádzať útechu v Bohu. Taká oddaná služba sa vyskytuje samozrejme zriedka a vzácne, no oddaný sa na túto úroveň môže dostať, ak sa riadi regulatívnymi zásadami. Kṛṣṇa ďalej hovorí, že taký oddaný je Mu veľmi drahý, pretože Ho vždy teší svojimi činmi vykonávanými s čistou oddanosťou.

V tomto verši sa uvádzajú niektoré z ďalších vlastností oddaného. Oddaný nikoho neznepokojuje, neohrozuje a nikoho neprivádza do ťažkostí. Nikoho neznepokojuje, pretože je ku všetkým láskavý. Aj keby sa ho niekto snažil vyprovokovať, nerozruší ho to. Kṛṣṇovou milosťou sa dostane na takú úroveň, že ho vonkajšie popudy viac nedokážu znepokojiť. Žiadne hmotné okolnosti ho v skutočnosti nemôžu ovplyvniť, pretože je neustále zamestnaný v oddanej službe s mysľou upretou na Kṛṣṇu. Zato materialistu obyčajne potešia veci, ktoré uspokojujú jeho zmysly a telo, no len čo zistí, že druhí majú lepšie podmienky na zmyslový pôžitok než on, je nešťastný a závistivý. Má strach, keď očakáva pomstu od svojho nepriateľa, a je skľúčený, ak sa mu nedarí v práci. Oddaný sa však zachováva transcendentálne vo všetkých podobných situáciách, a preto je Kṛṣṇovi veľmi drahý.

Oddaný by sa nemal snažiť o získanie peňazí, no nie je nijak ovplyvnený, keď mu ich Božou milosťou niekto ponúkne. Je preňho prirodzené kúpať sa najmenej dvakrát denne a vstávať skoro ráno, aby mohol vykonávať oddanú službu. Je teda čistý navonok aj vo vnútri. Oddaný je skúsený, pretože veľmi dobre pozná zmysel všetkých činností a je presvedčený o pravosti autorizovaných písiem. Názory iných skupín nepovažuje za najdôležitejšie, a preto je zbavený starostí. Nikdy sa netrápi, pretože sa nestotožňuje s nijakými označeniami, vie, že jeho telo je len hmotná schránka a telesné bolesti na neho nemajú vplyv. Čistý oddaný nikdy netúži po niečom, čo je v rozpore so zásadami oddanej služby. Napríklad stavba domu si vyžaduje mnoho energie, ale oddaný by nikdy nezačal s niečím, čo nevedie k pokroku v oddanej službe. Ak by sa konalo o stavbu Kṛṣṇovho chrámu, je ochotný vziať na seba všetky ťažkosti, no nikdy by nepostavil veľký dom pre svoj osobný pôžitok.

Čistý oddaný sa neraduje ani nenarieka nad hmotnou stratou alebo ziskom. Ani netúži po synovi alebo nasledovníkoch, a keď ich nezíska, necíti sklamanie. Nermúti sa, ak nedosiahne to, po čom túži. Je transcendentálny voči všetkým priaznivým, nepriaznivým a hriešnym činnostiam. Pre potešenie Pána je ochotný vystaviť sa akémukoľvek nebezpečenstvu. Nič mu nemôže zabrániť vykonávať oddanú službu a taký oddaný je Kṛṣṇovi veľmi drahý.

Oddaný sa vždy vyhýba zlej spoločnosti. Ľudia majú niekedy vo zvyku jedného raz vychvaľovať a inokedy zas haniť, to je prirodzená vlastnosť ľudskej spoločnosti. Oddaný však nie je ovplyvnený vyumelkovanou chválou či pohanou, šťastím či nešťastím. Je veľmi trpezlivý. Nehovorí o ničom inom než o Kṛṣṇovi, a preto sa hovorí, že je mlčanlivý. Mlčať však neznamená prestať hovoriť, ale prestať hovoriť o nezmysloch. Človek by mal hovoriť o Kṛṣṇovi. Oddaný je za každých okolností šťastný, niekedy dostane dobré jedlo, inokedy nie, no v oboch prípadoch je spokojný. Neláme si hlavu nad tým, ako a kde bývať. Raz môže žiť pod stromom a inokedy v paláci, no neláka ho ani jedno, ani druhé. Hovorí sa, že má neochvejnú myseľ, pretože je pevný vo svojej odhodlanosti a poznaní. Možno sa v tomto verši niektoré vlastnosti opakovali, ale to len poslúžilo na zdôraznenie toho, že oddaný musí tieto vlastnosti získať. Bez dobrých vlastností sa nikto nemôže stať čistým oddaným. Harāv abhaktasya kuto mahad-guṇāḥ: človek, ktorý nie je oddaný Bohu, nemá žiadne dobré vlastnosti. Ak chce byť niekto považovaný za oddaného, musí v sebe tieto dobré vlastnosti vypestovať. Oddanou službou a vedomím Kṛṣṇu môžeme tieto vlastnosti automaticky vyvinúť a pritom nemusíme vynakladať nesmierne úsilie na ich dosiahnutie.

Počnúc druhým veršom mayy āveśya mano ye mām — „upni svoju myseľ na Mňa,“ až po ye tu dharmāmṛtam idam — „toto náboženstvo večnej činnosti,“ Najvyšší Pán vysvetľuje cestu večnej transcendentálnej oddanej služby, ktorou Ho možno dosiahnuť. Táto cesta je Kṛṣṇovi veľmi milá a Kṛṣṇa prijíma všetkých, ktorí sa ňou uberajú. Arjuna sa pýtal, kto je lepší — či ten, kto sa uberá cestou neosobného Brahmanu, alebo ten, kto osobne slúži Najvyššej Božskej Osobnosti. Śrī Kṛṣṇa mu dal podrobnú odpoveď. Nesporne niet lepšej cesty vedúcej k sebarealizácii, než je oddaná služba. Inými slovami, v tejto kapitole je potvrdené, že v dobrej spoločnosti sa v človeku vyvíja túžba oddane a láskyplne slúžiť Pánovi, prijať pravého duchovného učiteľa a pod jeho vedením načúvať a ospevovať Najvyššieho Pána a dodržiavať základné pravidlá oddanej služby s vierou a oddanosťou, a tak sa zapojiť do transcendentálnej služby Pánovi. Táto cesta je v tejto kapitole odporúčaná a niet pochybností o tom, že oddaná služba je jedinou absolútnou cestou vedúcou k sebarealizácii a k Najvyššej Božskej Osobnosti. Inými slovami, neosobné poňatie nám môže vyhovovať dovtedy, kým sa nám nenaskytne príležitosť styku s čistým oddaným. Ten, kto chápe Najvyššiu Absolútnu Pravdu neosobne, by mal pracovať bez túžby po plodoch, meditovať a rozvíjať poznanie, aby pochopil rozdiel medzi hmotnou a duchovnou energiou. Je to potrebné len dovtedy, kým sa človek nestretne s čistým oddaným. Ak v sebe prebudíme túžbu slúžiť priamo Kṛṣṇovi, s láskou a oddanosťou, nemusíme sa viac trápiť na ceste postupnej duchovnej realizácie, pretože oddaná služba, tak ako je popísaná v prostredných šiestich kapitolách Bhagavad-gīty, je oveľa príjemnejšia. Nemusíme sa starať o to, ako udržať telo a dušu pohromade, pretože všetko sa vyrieši automaticky milosťou Boha.