Skip to main content

Įvadas

Úvod

oṁ ajñāna-timirāndhasya
jñānāñjana-śalākayā
cakṣur unmīlitaṁ yena
tasmai śrī-gurave namaḥ
oṁ ajñāna-timirāndhasya
jñānāñjana-śalākayā
cakṣur unmīlitaṁ yena
tasmai śrī-gurave namaḥ
śrī-caitanya-mano-’bhīṣṭaṁ
sthāpitaṁ yena bhū-tale
svayaṁ rūpaḥ kadā mahyaṁ
dadāti sva-padāntikam
śrī-caitanya-mano-’bhīṣṭaṁ
sthāpitaṁ yena bhū-tale
svayaṁ rūpaḥ kadā mahyaṁ
dadāti sva-padāntikam

Aš gimiau tamsiausiu neišmanėliu, bet mano dvasinis mokytojas, pašvietęs žinojimo žiburiu, atvėrė man akis. Su didžiausia pagarba jam lenkiuosi.

Narodil som sa v najtemnejšej nevedomosti a môj duchovný učiteľ mi otvoril oči pochodňou poznania. Vzdávam mu svoju hlbokú úctu.

O, kada gi pagaliau Śṛīla Rūpa Gosvāmis Prabhupāda, šiame pasaulyje ėmęsis misijos patenkinti Viešpaties Caitanyos troškimą, suteiks man prieglobstį prie savo lotosinių pėdų?

Kedy mi Śrīla Rūpa Gosvāmī Prabhupāda, ktorý v tomto hmotnom svete založil misiu, aby tak splnil želanie Śrī Caitanyu Mahāprabhua, poskytne ochranu pri svojich lotosových nohách?

vande ’haṁ śrī-guroḥ śrī-yuta-pada-
kamalaṁ śrī-gurūn vaiṣṇavāṁś ca
śrī-rūpaṁ sāgrajātaṁ saha-gaṇa-
raghunāthānvitaṁ taṁ sa-jīvam
sādvaitaṁ sāvadhūtaṁ parijana-
sahitaṁ kṛṣṇa-caitanya-devaṁ
śrī-rādhā-kṛṣṇa-pādān saha-gaṇa-
lalitā-śrī-viśākhānvitāṁś ca
vande ’haṁ śrī-guroḥ śrī-yuta-pada-
kamalaṁ śrī-gurūn vaiṣṇavāṁś ca
śrī-rūpaṁ sāgrajātaṁ saha-gaṇa-
raghunāthānvitaṁ taṁ sa-jīvam
sādvaitaṁ sāvadhūtaṁ parijana-
sahitaṁ kṛṣṇa-caitanya-devaṁ
śrī-rādhā-kṛṣṇa-pādān saha-gaṇa-
lalitā-śrī-viśākhānvitāṁś ca

Aš pagarbiai lenkiuosi savo dvasinio mokytojo ir visų vaiṣṇavų lotosinėms pėdoms. Su didžiausia pagarba lenkiuosi Śrīlos Rūpos Gosvāmio bei vyresniojo jo brolio Sanātanos Gosvāmio, taip pat Raghunāthos Dāsos, Raghunāthos Bhaṭṭos, Gopālos Bhaṭṭos ir Śrīlos Jīvos Gosvāmio lotosinėms pėdoms. Su didžiausia pagarba lenkiuosi Viešpačiui Kṛṣṇai Caitanyai ir Viešpačiui Nityānandai, o taip pat Advaitai Ācāryai, Gadādharai, Śrīvāsai ir kitiems Jų palydovams. Su didžiausia pagarba lenkiuosi Śrīmatī Rādhārāṇī ir Śrī Kṛṣṇai, Jų palydovėms Śrī Lalitai ir Viśākhai.

Klaniam sa v hlbokej úcte lotosovým nohám svojho duchovného učiteľa a všetkým vaiṣṇavom. Vzdávam svoju úctu lotosovým nohám Śrīlu Rūpu Gosvāmīho i jeho staršiemu bratovi Sanātanovi Gosvāmīmu, ďalej Raghunāthovi Dāsovi a Raghunātha Bhaṭṭovi, Gopālovi Bhaṭṭovi a Śrīlovi Jīvovi Gosvāmīmu. S hlbokou úctou sa klaniam Pánovi Kṛṣṇovi Caitanyovi a Pánovi Nityānandovi, ako aj Advaitovi Ācāryovi, Gadādharovi, Śrīvāsovi a ostatným Pánovým spoločníkom. S úctou sa klaniam Śrīmatī Rādhārānī a Śrī Kṛṣṇovi a ich družkám Śrī Lalite a Viśākhe.

he kṛṣṇa karuṇā-sindho
dīna-bandho jagat-pate
gopeśa gopikā-kānta
rādhā-kānta namo ’stu te
he kṛṣṇa karuṇā-sindho
dīna-bandho jagat-pate
gopeśa gopikā-kānta
rādhā-kānta namo ’stu te

O mano brangusis Kṛṣna, Tu – nelaimingųjų draugas ir kūrinijos šaltinis. Tu – gopių valdovas ir Rādhārāṇī mylimasis. Pagarbiai Tau lenkiuosi.

Ó, Kṛṣṇa, si priateľom trpiacich a pôvodom stvorenia. Si pánom gopiī a milencom Rādhārānī. Vzdávam Ti svoju hlbokú úctu.

tapta-kāñcana-gaurāṅgi
rādhe vṛndāvaneśvari
vṛṣabhānu-sute devi
praṇamāmi hari-priye
tapta-kāñcana-gaurāṅgi
rādhe vṛndāvaneśvari
vṛṣabhānu-sute devi
praṇamāmi hari-priye

Reiškiu savo didžiausią pagarbą Rādhārāṇī, Vṛndāvanos karalienei, valdovo Vrṣabhānu dukteriai, kurios kūnas yra lydyto aukso spalvos – esi ypač brangi Viešpačiui Kṛṣṇai.

Vzdávam svoju hlbokú úctu Śrīmatī Rādhārānī, vṛndāvanskej kráľovnej, ktorej pleť je ako tekuté zlato. Si dcérou kráľa Vṛṣabhānua a si veľmi drahá Pánovi Kṛṣṇovi.

vāñchā-kalpa-tarubhyaś ca
kṛpā-sindhubhya eva ca
patitānāṁ pāvanebhyo
vaiṣṇavebhyo namo namaḥ
vāñchā-kalpa-tarubhyaś ca
kṛpā-sindhubhya eva ca
patitānāṁ pāvanebhyo
vaiṣṇavebhyo namo namaḥ

Pagarbiai lenkiuosi visiems vaiṣṇavams, pasiaukojusiems Viešpaties pasekėjams, kurie yra kupini užuojautos puolusioms sieloms ir lyg troškimų medžiai gali išpildyti visų troškimus.

Vzdávam svoju hlbokú úctu všetkým Bohu oddaným vaiṣṇavom, ktorý podobne ako strom prianí dokážu splniť priania všetkých a sú plní súcitu k padlým dušiam.

śrī-kṛṣṇa-caitanya prabhu-nityānanda
śrī-advaita gadādhara śrīvāsādi-gaura-bhakta-vṛnda
śrī-kṛṣṇa-caitanya prabhu-nityānanda
śrī-advaita gadādhara śrīvāsādi-gaura-bhakta-vṛnda

Pagarbiai lenkiuosi Śrī Kṛṣṇai Caitanyai, Prabhu Nityānandai, Śrī Advaitai, Gadādharai, Śrīvāsai bei kitiems, kurie eina pasiaukojimo keliu.

Hlboko sa klaniam Śrī Kṛṣṇovi Caitanyovi, Prabhu Nityānandovi, Śrī Advaitovi, Gadādharovi, Śrīvāsovi a všetkým ostatným, ktorí nasledujú cestu oddanosti.

hare kṛṣṇa hare kṛṣṇa kṛṣṇa kṛṣṇa hare hare
hare rāma hare rāma rāma rāma hare hare
hare kṛṣṇa hare kṛṣṇa kṛṣṇa kṛṣṇa hare hare
hare rāma hare rāma rāma rāma hare hare

„Bhagavad-gītā“ žinoma taip pat ir „Gītopaniṣados“ vardu. Ji – Vedų žinojimo esmė ir viena svarbiausių Upaniṣadų visuose Vedų raštuose. „Bhagavad-gītai“ parašyta daug komentarų anglų kalba, ir skaitytojas gali suabejoti, ar reikalingas dar vienas. Šio leidinio būtinumą paaiškintų toks pavyzdys. Neseniai viena amerikietė paprašė manęs rekomenduoti jai kurį nors „Bhagavad-gītos“ anglišką vertimą. Aišku, Amerikos skaitytojui prieinama daug „Bhagavad-gītos“ angliškų vertimų, tačiau nė vieno tų leidinių, su kuriais man teko susipažinti – ne tiktai Amerikoje, bet ir Indijoje – griežtai tariant, negalima pavadinti autoritetingais, nes beveik visi komentatoriai juose reiškia tik savo požiūrį, neperteikdami „Bhagavad- gītos“ tokios, kokia ji yra, dvasios.

Bhagavad-gītā je známa tiež pod názvom Gītopaniṣad. Je jadrom vedskeho poznania a je jednou z najdôležitejších Upaniṣad. V súčasnosti existuje veľa komentárov k Bhagavad-gīte, a preto môže celkom prirodzene vzniknúť otázka, či je ďalší komentár opravdu nutný. Pokúsim sa celú vec objasniť. Nedávno ma jedna američanka poprosila, aby som jej odporučil nejaký anglický preklad Bhagavad-gīty. Prirodzene, že existuje mnoho vydaní Bhagavad-gīty, no z tých, ktoré som videl, a to nielen tu v Amerike, ale aj v Indii, sa ani jedno nedá považovať za celkom vierohodné, pretože takmer do všetkých týchto komentárov vložili autori svoje vlastné názory, zabúdajúc na skutočný duchovný zmysel Bhagavad-gīty.

„Bhagavad-gītos“ dvasią atskleidžia jos pačios tekstas. Čia tiktų analogija: jei norime vartoti kokius vaistus, turime laikytis nurodymų, išspausdintų etiketėje. Vaistų negalima vartoti savo nuožiūra ar patarus draugui. Jie vartojami pagal etiketės nurodymus ar gydytojo paskyrimą. Analogiškai „Bhagavad-gītą“ reikia suvokti taip, kaip nurodė jos autorius. O „Bhagavad-gītą“ pateikė Viešpats Śrī Kṛṣṇa. Kiekviename „Bhagavad-gītos“ puslapyje Śrī Kṛṣṇa vadinamas Aukščiausiuoju Dievo Asmeniu, Bhagavānu. Žinoma, kartais žodis bhagavān nurodo kokią nors galingą asmenybę ar pusdievį, ir šiuo atveju, be abejo, žodis bhagavān turi tokią reikšmę, tačiau turime žinoti, kad Viešpats Śrī Kṛṣṇa – visų pirma Aukščiausiasis Dievo Asmuo. Tai liudija visi didieji ācaryos (dvasiniai mokytojai): Śaṅkarācārya, Rāmānujācārya, Madhvācārya, Nimbārka Svāmis, Śrī Caitanya Mahāprabhu ir daugelis kitų pripažintų Indijoje Vedų žinovų. „Bhagavad-gītoje“ Viešpats Pats teigia esąs Aukščiausiasis Dievo Asmuo. Apie Jį – kaip apie Aukščiausiąjį Dievo Asmenį – kalba „Brahma-saṁhitā“ bei visos Purāṇos, o daugiausia „Śrīmad-Bhāgavatam“, dar vadinama „Bhāgavata Purāṇa“ (kṛṣṇas tu bhagavān svayam). Todėl „Bhagavad-gītą“ turėtume suvokti taip, kaip nurodo Pats Dievo Asmuo.

Ketvirtame Gītos skyriuje (4.1–3) Viešpats sako:

Duch Bhagavad-gīty je predložený v Bhagavad-gīte samotnej. Tu je názorný príklad: Ak chceme užívať určitý liek, musíme sa riadiť predpísaným receptom. Nemôžeme užívať liek podľa vlastného uváženia alebo podľa rád priateľov. Liek sa musí užívať podľa predpísaného receptu alebo podľa pokynov lekára. Podobne Bhagavad-gītu musíme prijať podľa pokynov, ktoré stanovil jej rečník. Rečníkom Bhagavad-gīty je Pán Śrī Kṛṣṇa. Na každej strane Bhagavad-gīty je Kṛṣṇa prijímaný ako Najvyššia Božská Osobnosť, Bhagavān. Slovom bhagavān sa niekedy označuje neobyčajne mocná osoba alebo poloboh, ale v tomto prípade bhagavān nepochybne znamená, že Pán Śrī Kṛṣṇa nie je iba významná osobnosť, ale zároveň Najvyšší Pán osobne, s čím súhlasia všetci veľkí ācāryovia (duchovní učitelia), ako napríklad Śaṅkarācārya, Rāmānujācārya, Madhvācārya, Nimbārka Svāmī, Śrī Caitanya Mahāprabhu a mnoho iných autorít vedskeho poznania v Indii. V Bhagavad-gīte Kṛṣṇa o Sebe hovorí, že je Najvyššia Božská Osobnosť, a ako takého Ho prijíma Brahma-saṁhitā i všetky Purāṇy, najmä Śrīmad-Bhāgavatam, ktorý je známy ako Bhāgavata-Purāṇa (kṛṣṇas tu bhagavān svayam). Preto by sme mali Bhagavad-gītu prijať tak, ako nám to odporúča Najvyššia Božská Osobnosť.

V štvrtej kapitole Bhagavad-gīty (4.1-3) Pán hovorí:

imaṁ vivasvate yogaṁ
proktavān aham avyayam
vivasvān manave prāha
manur ikṣvākave ’bravīt
imaṁ vivasvate yogaṁ
proktavān aham avyayam
vivasvān manave prāha
manur ikṣvākave ’bravīt
evaṁ paramparā-prāptam
imaṁ rājarṣayo viduḥ
sa kāleneha mahatā
yogo naṣṭaḥ paran-tapa
evaṁ paramparā-prāptam
imaṁ rājarṣayo viduḥ
sa kāleneha mahatā
yogo naṣṭaḥ paran-tapa
sa evāyaṁ mayā te ’dya
yogaḥ proktaḥ purātanaḥ
bhakto ’si me sakhā ceti
rahasyaṁ hy etad uttamam
sa evāyaṁ mayā te ’dya
yogaḥ proktaḥ purātanaḥ
bhakto ’si me sakhā ceti
rahasyaṁ hy etad uttamam

Šiais žodžiais Viešpats paskelbia Arjunai, kad yogos sistema, apibūdinta „Bhagavad-gītoje“, pirmiausia buvo atskleista Saulės dievui, Saulės dievas išaiškino ją Manu, Manu persakė Ikṣvāku, ir šitaip, mokinių seka, perduodamas iš lūpų į lūpas keliavo mokymas apie yogos sistemą. Tačiau ilgainiui jis buvo prarastas. Todėl Viešpats turėjo skelbti jį iš naujo, šį kartą Arjunai Kurukṣetros mūšio lauke.

Śrī Kṛṣṇa vysvetľuje Arjunovi, že tento systém yogy, Bhagavad-gītu, pôvodne predniesol bohu Slnka, boh Slnka ho vyjavil Manuovi a Manu ho predniesol Ikṣvākuovi. Tak sa prostredníctvom učeníckej postupnosti tento yogový systém predával z učiteľa na žiaka. Postupom času sa však tento systém stratil, a tak ho Pán Kṛṣṇa predniesol znovu, tentokrát Arjunovi na Kuruovskom bojisku.

Viešpats kalba Arjunai, kad pačią didžiausią paslaptį patikįs jam, nes pastarasis esąs Jo draugas ir bhaktas. Šį Aukščiausiojo Dievo Asmens poelgį galima taip paaiškinti: „Bhagavad-gītos“ traktatas yra skirtas visų pirma Viešpaties bhaktui. Yra trys transcendentalistų rūšys – jñāniai, yogai ir bhaktai, arba impersonalistai, medituotojai ir pasiaukoję Viešpaties pasekėjai. Viešpats aiškiai sako pasirenkąs Arjuną naujos paramparos (mokinių sekos) pradininku, nes senoji nutrūko. Žodžiu, Viešpats panoro pradėti kitą paramparą, ištikimą minties tradicijai, kurią Saulės dievas perdavė mokinių kartoms. Vėl skleisti Savo mokymą Viešpats patiki Arjunai. Jis nori, kad Arjuna taptų autoritetingu „Bhagavad-gītos“ žinovu. Taigi Kṛṣṇa moko Arjuną „Bhagavad-gītos“ tiesų pirmiausiai todėl, kad Arjuna yra Viešpaties bhaktas, tiesioginis mokinys ir artimas draugas. Vadinasi, „Bhagavad-gītą“ geriausiai suvoks savo savybėmis Arjunai artimas žmogus, bhaktas, palaikantis tiesioginius ryšius su Viešpačiu. Tiesioginiai ryšiai su Aukščiausiuoju užsimezga išsyk, kai tik tampama Jo bhaktu. Paliesta tema labai sudėtinga, tačiau trumpai apibūdinant dalyko esmę galima pasakyti, kad įmanomas penkių tipų ryšys su Aukščiausiuoju Dievo Asmeniu:

Kṛṣṇa vysvetlil Arjunovi, že mu vyjaví toto najvyššie tajomstvo, lebo je Jeho priateľ a oddaný. To znamená, že Bhagavad-gītā je určená predovšetkým Pánovým oddaným. Existujú tri skupiny transcendentalistov — jñānīovia (impersonalisti), yogīni (tí, ktorí meditujú) a bhaktovia (oddaní). Pán Arjunovi jasne hovorí, že ho menuje prvým príjemcom v novej parampare (učeníckej postupnosti), pretože pôvodná postupnosť bola prerušená. Preto si Kṛṣṇa želal založiť novú paramparu, ktorá by sa riadila rovnakými zásadami, ako postupnosť pochádzajúca od boha Slnka. Ďalej si želal, aby Arjuna začal túto vedu znovu šíriť a stal sa autoritou v chápaní Bhagavad-gīty. Ako môžeme jasne vidieť, Kṛṣṇa predniesol Arjunovi Bhagavad-gītu najmä preto, že bol Jeho oddaným, priamym študentom a dôverným priateľom.

Bhagavad-gītu preto najlepšie pochopí ten, kto má podobné vlastnosti ako Arjuna, čiže oddaný s priamym vzťahom ku Kṛṣṇovi. Akonáhle sa niekto stane Pánovým oddaným, získa priamy vzťah s Pánom. Toto je, prirodzene, veľmi zložitá veda, ale v krátkosti môžeme povedať, že vzťah oddaného k Najvyššej Božskej Osobnosti možno zaradiť do jedného z nasledujúcich piatich druhov vzťahu:

1. Galima būti pasyviu bhaktu.

1. Oddaný môže mať pasívny vzťah k Bohu.

2. Galima būti aktyviu bhaktu.

2. Oddaný môže mať aktívny vzťah k Bohu.

3. Galima būti bhaktu – draugu.

3. Oddaný môže mať priateľský vzťah k Bohu.

4. Galima būti bhaktu – tėvu ar motina.

4. Oddaný môže mať rodičovský vzťah k Bohu.

5. Galima būti bhaktu – mylinčiu sutuoktiniu.

5. Oddaný môže mať milostný vzťah k Bohu.

Arjuną su Kṛṣṇa jungė draugystės saitai. Žinoma, jų draugystę ir materialiam pasauliui būdingą draugystę skiria praraja. Tai transcendentinė draugystė, ir ne kiekvienam ji prieinama. Be abejo, tam tikrus ryšius su Viešpačiu turi kiekvienas, ir jie išryškėja tobulėjant pasiaukojimo tarnystei. Bet dabar esame pamiršę ne tik Aukščiausiąjį Viešpatį, bet ir savo amžiną ryšį su Juo. Kiekvieną iš daugybės milijardų ar net trilijonų gyvųjų būtybių sieja saviti, amžini ryšiai su Viešpačiu, vadinami svarūpa. Pasiaukojimo tarnystės metodu galime atkurti svarūpą, ir tai vadinsis svarūpa-siddhi – mūsų prigimtinio būvio tobulumas. Taigi Arjuna – bhaktas, ir jį siejo su Aukščiausiuoju Viešpačiu draugystė.

Arjuna mal priateľský vzťah s Pánom. Medzi týmto priateľstvom a priateľstvom v hmotnom svete je samozrejme, veľký rozdiel. Toto priateľstvo je transcendentálne a ťažko dostupné. Každý máme určitý vzťah s Najvyšším Pánom a tento vzťah môžme prebudiť zdokonaľovaním oddanej služby. V našom súčasnom podmienenom stave sme zabudli nielen na Najvyššieho Pána, ale aj na náš večný vzťah s Pánom. Každá z miliónov živých bytostí má svoj špecifický vzťah k Bohu, ktorý je večný a ktorý sa odborne nazýva svarūpa. Človek môže oddanou službou prebudiť tento večný vzťah a dosiahnuť úroveň zvanú svarūpa-siddhi, prirodzené postavenie živej bytosti. Arjuna bol Pánovým oddaným a spájalo ho s Ním priateľstvo.

Verta priminti, kaip nusiteikęs Arjuna išklausė „Bhagavad-gītą“. Apie tai pasakojama dešimtame skyriuje (10.12–14):

Za povšimnutie stojí, ako Arjuna prijal Bhagavad-gītu. Tento duch prijatia je opísaný v desiatej kapitole:

arjuna uvāca
paraṁ brahma paraṁ dhāma
pavitraṁ paramaṁ bhavān
puruṣaṁ śāśvataṁ divyam
ādi-devam ajaṁ vibhum
arjuna uvāca
paraṁ brahma paraṁ dhāma
pavitraṁ paramaṁ bhavān
puruṣaṁ śāśvataṁ divyam
ādi-devam ajaṁ vibhum
āhus tvām ṛṣayaḥ sarve
devarṣir nāradas tathā
asito devalo vyāsaḥ
svayaṁ caiva bravīṣi me
āhus tvām ṛṣayaḥ sarve
devarṣir nāradas tathā
asito devalo vyāsaḥ
svayaṁ caiva bravīṣi me
sarvam etad ṛtaṁ manye
yan māṁ vadasi keśava
na hi te bhagavan vyaktiṁ
vidur devā na dānavāḥ
sarvam etad ṛtaṁ manye
yan māṁ vadasi keśava
na hi te bhagavan vyaktiṁ
vidur devā na dānavāḥ

„Arjuna tarė: Tu – Aukščiausiasis Dievo Asmuo, galutinė buveinė ir skaisčiausiasis, Absoliuti Tiesa. Tu – amžina, transcendentinė ir pirminė asmenybė, negimęs, didžiausiasis. Visi didieji išminčiai – Nārada, Asita, Devala ir Vyāsa patvirtino, jog tai tiesa, o dabar tą patį man byloji Tu Pats. O Kṛṣṇa, viską, ką man bylojai, laikau tiesa. Nei pusdieviai, nei demonai, o Viešpatie, negali perprasti Tavo asmenybės.“

Arjuna riekol: „Si Najvyššia Božská Osobnosť, si konečný cieľ a Absolútna Pravda. Si nezrodený, najvyšší a najčistejší. Si večná, transcendentálna a pôvodná osoba. Všetci veľkí svätci ako Nārada, Asita, Devala a Vyāsa to o Tebe hlásajú a teraz mi to hovoríš Ty sám. Ó, Kṛṣṇa, všetko, čo hovoríš, prijímam ako pravdu. Dokonca ani polobohovia či démoni nedokážu pochopiť Tvoju osobnosť.“

Išklausęs „Bhagavad-gītą“ iš Aukščiausiojo Dievo Asmens, Arjuna pripažino Kṛṣṇą paraṁ brahma, Aukščiausiuoju Brahmanu. Kiekviena gyvoji būtybė yra Brahmanas, tačiau pati aukščiausia gyvoji būtybė, Aukščiausiasis Dievo Asmuo – Aukščiausiasis Brahmanas. Paraṁ dhāma reiškia, kad Jis – aukščiausias prieglobstis, visa ko buveinė; pavitram – kad Jis skaistus, neužsiteršęs materija; puruṣam nurodo, kad Jis yra aukščiausias besimėgaujantis subjektas; śāśvatam – pirminis; divyam – transcendentinis; ādi-devam – Aukščiausiasis Dievo Asmuo; ajam – negimęs; vibhum – didžiausias.

Po vypočutí si Bhagavad-gīty od Najvyššej Božskej Osobnosti oslovil Arjuna Kṛṣṇu ako paraṁ brahma, Najvyšší Brahman. Každá živá bytosť je brahma (duša), avšak iba Najvyššia Bytosť alebo Najvyššia Božská Osobnosť je Najvyšší Brahman. Paraṁ dhāma znamená, že je najvyšším útočiskom a miestom spočinutia všetkého, pavitram, že je čistý, nepoškvrnený hmotou, puruṣam, že je najvyšší užívateľ, śāśvatam, že je pôvodný, divyam, transcendentálny, ādi-devam, že je Najvyššia Božská Osobnosť, ajam, že je nezrodený, a vibhum, najvyšší.

Galima būtų pagalvoti, kad Arjuna visa tai sako meilikaudamas Kṛṣṇai, nes Kṛṣṇa yra jo draugas, tačiau Arjuna – kad „Bhagavad-gītos“ skaitytojams tokia mintis net nešautų į galvą – neginčijamais įrodymais pagrindžia savo pagiriamąjį žodį, kitame posme sakydamas, kad Kṛṣṇą Aukščiausiuoju Dievo Asmeniu pripažįsta ne tiktai jis, bet ir tokie autoritetai, kaip Nārada, Asita, Devala ir Vyāsadeva. Visi jie – didžios asmenybės, skleidžiančios Vedų žinojimą tokį, kokį pripažįsta visi ācāryos. Todėl Arjuna sako Kṛṣṇai kiekvieną Jo žodį laikąs absoliučiai tobulu. Sarvam etad ṛtaṁ manye – „Viską, ką man bylojai, laikau tiesa.“ Arjuna teigia ir tai, kad suvokti Dievo Asmenybę yra labai sunku, to negali net ir didieji pusdieviai. Tai reiškia, kad Viešpaties negali suvokti net už žmogų aukštesnės asmenybės. Tad ar gali Viešpatį Śrī Kṛṣṇą suvokti žmogus, kuris nėra Jo bhaktas?

Teraz si niekto môže myslieť, že Arjuna chcel Kṛṣṇovi polichotiť, pretože bol jeho dobrým priateľom. Avšak už v nasledujúcom verši Arjuna rozohnal pochybnosti čitateľov poukázaním na verš, v ktorom sa hovorí, že nielen on, ale aj také autority ako Nārada, Asita, Devala a Vyāsadeva prijímajú Kṛṣṇu ako Najvyššiu Božskú Osobnosť. Tieto veľké osobnosti šíria vedske poznanie tak, ako ho prijímajú všetci ācāryovia. Preto Arjuna Kṛṣṇovi hovorí, že všetky jeho slová pokladá za dokonalé. Sarvam etad ṛtaṁ manye: „Všetko čo mi vravíš, prijímam ako pravdu.“ Arjuna povedal, že je veľmi ťažké pochopiť Kṛṣṇovu osobnosť; dokonca aj pre veľkých polobohov. To znamená, že Pána nemôžu pochopiť ani bytosti vyššie než ľudské. Ako by potom mohol pochopiť Pána obyčajný človek, ak sa pred tým nestal Jeho oddaným?

Todėl „Bhagavad-gītą“ skaityti reikėtų su pasiaukojimo dvasia. Nereikia manyti, kad esi lygus Kṛṣṇai, nereikia laikyti Kṛṣṇos ir paprastu žmogumi ar net labai didžia asmenybe. Viešpats Śri Kṛṣṇa – Aukščiausiasis Dievo Asmuo. Taigi remdamiesi „Bhagavad-gītos“ teiginiais arba Arjunos – žmogaus, mėginančio suvokti „Bhagavad-gītą“, teiginiais, mes turėtume, bent teoriškai, pripažinti Śrī Kṛṣṇą Aukščiausiuoju Dievo Asmeniu. Su tokia nuolankumo dvasia mes galėsime suvokti „Bhagavad-gītą“. Jeigu skaitysime „Bhagavad-gītą“ be nuolankumo, suvokti ją bus labai sunku, nes ji – didi paslaptis.

Bhagavad-gītu teda musíme prijať v duchu oddanosti. Nikto by si nemal myslieť, že sa vyrovná Kṛṣṇovi, alebo že Kṛṣṇa je iba obyčajná či veľmi mocná osobnosť. Pán Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť. Podľa tvrdenia Bhagavad-gīty alebo podľa Arjunovho svedectva by mal každý, kto sa snaží porozumieť Bhagavad-gīte, aspoň teoreticky prijať Kṛṣṇu za Najvyššiu Božskú Osobnosť a v tomto pokornom duchu môže porozumieť Bhagavad-gīte. Ak nečítame Bhagavad-gītu s pokorou, len veľmi ťažko jej budeme môcť porozumieť a zostane pre nás veľkou záhadou.

Kas gi iš tiesų yra „Bhagavad-gītā“? „Bhagavad-gītos“ tikslas – išgelbėti žmoniją nuo neišmanymo, kurio priežastis – materiali būtis. Kiekvienas iš mūsų susiduriame su įvairiausiais sunkumais. Štai ir Arjuna turi dalyvauti Kurukṣetros mūšyje, o tai jam neįmanomai sunku. Arjuna atsidavė Śrī Kṛṣṇai, ir todėl buvo paskelbta „Bhagavad-gītā“. Ne tik Arjuną, bet ir visus mus slegia materialios būties rūpesčiai. Tikrąją mūsų būtį supa nebūtis. Iš esmės mes egzistuojame ne tam, kad kęstume nebūties baimę. Esame amžini, tačiau šiaip ar taip pakliuvome į asat būklę. Asat nurodo tai, ko nėra.

Čo je vlastne Bhagavad-gītā? Jej cieľom je oslobodiť ľudstvo z nevedomosti hmotnej existencie. Každý z nás sa nachádza v ťažkom postavení, tak ako sa v ňom nachádzal Arjuna, keď bol donútený bojovať na Kuruovskom bojisku. To, že sa Arjuna odovzdal Kṛṣṇovi, viedlo nakoniec k tomu, že Kṛṣṇa predniesol Bhagavad-gītu. Nielen Arjunu, ale každého z nás napĺňa úzkosť pochádzajúca z hmotnej existencie. Naše skutočné ja sa ocitlo v atmosfére iluzórneho bytia. Nežijeme preto, aby sme boli vystavení nástrahám iluzórneho bytia. Sme veční. Niekedy sa však dostaneme do situácie, ktorá je asat. Asat znamená to, čo je dočasné.

Iš daugybės kenčiančių žmonių vos keletas išties susimąsto apie savo padėtį, nori suvokti, kas jie yra, kodėl jų būklė tokia nedėkinga ir t.t. Kol žmogus neprabunda tiek, kad imtų klausti apie savo kančių priežastį, kol nesupranta, kad nori ne kentėti, o atsikratyti visų kančių – jo negalima laikyti pilnaverčiu žmogumi. Žmogus tampa žmogumi tada, kai ima kelti tokius klausimus. „Brahma-sūtroje“ šie klausimai vadinami brahma- jijñāsā. Athāto brahma-jijñāsā. Kol žmogus nepradeda domėtis Absoliuto prigimtimi, bet koks jo veiksmas laikytinas niekam tikusiu. Todėl tik tie, kurie klausia, kodėl jie kenčia, iš kur atėjo ir kur eis po mirties, sugebės studijuoti ir suprasti „Bhagavad-gītą“. Be to, nuoširdus mokinys turi labai gerbti Aukščiausiąjį Dievo Asmenį. Kaip tik toks mokinys ir buvo Arjuna.

Z mnohých trpiacich ľudských bytostí je len málo tých, ktorí sa vážne zamýšľajú nad svojou situáciou a pýtajú sa na dôvod svojich ťažkostí a problémov. Dovtedy, kým sa človek nezačne pýtať na príčinu svojho utrpenia a neuvedomí si, že viac nechce trpieť, ale že sa chce zbaviť utrpenia, nemožno ho považovať za dokonalú ľudskú bytosť. Ľudský život začína tam, kde sa objavuje tento druh otázok. V Brahma-saṁhite sa tento druh otázok nazýva brahma-jijñāsā. Athāto brahma-jijñāsā. Všetky ľudské činnosti sa považujú za zbytočné, ak neevokujú záujem o otázky týkajúce sa Absolútneho. Pravým študentom Bhagavad-gīty je preto ten, kto si začína klásť dôležité otázky. Prečo trpím? Odkiaľ pochádzam? Čo sa so mnou stane po smrti? Taký úprimný študent by mal zároveň rešpektovať postavenie Najvyššej Božskej Osobnosti. A takým študentom bol Arjuna.

Viešpats Kṛṣṇa nužengia į žemę visų pirma tam, kad primintų tikrąjį gyvenimo tikslą, kai žmogus jį užmiršta. Tačiau netgi tada iš daugelio prabudusiųjų atsirastų gal tik vienas žmogus, kuris visa savo esybe suvoktų, kokia jo padėtis, – štai jam ir pasakojama „Bhagavad-gītā“. Teisybę sakant, visi esame neišmanymo tigrės nasruose, bet Viešpats yra labai maloningas gyvosioms esybėms, ypač žmonėms. Todėl Jis ir išdėsto „Bhagavad-gītą“ pasirinkęs mokiniu Savo draugą Arjuną.

Pán Kṛṣṇa sa zjavil na Zemi najmä preto, aby znovu obnovil časom zabudnuté učenie o skutočnom zmysle života. Z mnoho miliónov ľudí možno jediný precitne a pochopí svoje skutočné postavenie, a práve preňho Kṛṣṇa predniesol Bhagavad-gītu. My všetci sme pohltení nevedomosťou, avšak Pán je veľmi milostivý k všetkým živým bytostiam a obzvlášť k ľudskému pokoleniu. Z toho dôvodu predniesol Bhagavad-gītu a prijal Arjunu za Svojho žiaka.

Arjuna – artimas Viešpačiui Kṛṣnai asmuo, todėl jis aukščiau bet kokio neišmanymo. Tačiau Kurukṣetros mūšio lauke jis buvo pastūmėtas į neišmanymą, kad klausdamas apie būties problemas sudarytų Viešpačiui Kṛṣṇai progą jas išaiškinti visų ateities kartų labui ir nužymėti joms gyvenimo gaires. Tada žmogus galėtų atitinkamai elgtis ir įvykdyti gyvenimo misiją.

Arjuna bol spoločníkom Pána Kṛṣṇu a ako taký nebol ovplyvnený nevedomosťou. Na Kuruovskom bojisku ho však Pán uviedol do stavu nevedomosti, aby sa Ho Arjuna mohol pýtať na základné problémy života, a aby ich Pán mohol vysvetliť pre dobro budúcich generácií. Ľudia by sa tak mohli riadiť Pánovými pokynmi a postupne zdokonaliť svoje životy.

„Bhagavad-gītos“ turinys padeda suvokti penkias fundamentalias tiesas. Visų pirma, joje dėstomas Dievo mokslas, vėliau apibrėžiamas prigimtinis gyvųjų esybių, jīvų, būvis. Iśvara – tai valdovas, o jīvos – Jo kontroliuojamos gyvosios esybės. Jei gyvoji esybė teigia esanti nekontroliuojama, laisva – ji nepilno proto. Gyvoji būtybė visapusiškai kontroliuojama, bent jau savo sąlygotame gyvenime. Taigi „Bhagavad-gītā“ sutelkia dėmesį į īśvarą, aukščiausiąjį valdovą, ir jīvas – Jo kontroliuojamas gyvąsias būtybes. Knygoje taip pat aptariami prakṛti (materiali gamta), laikas (visatos, arba išreikštos materialios gamtos, egzistavimo trukmė) ir karma (veikla). Kosmose verda įvairiausia veikla. Į vienokią ar kitokią veiklą yra įsitraukusi kiekviena gyvoji esybė. Iš „Bhagavad-gītos“ turime sužinoti, kas yra Dievas, gyvosios esybės, prakṛti, materialus kosmosas ir kaip jis pavaldus laikui, bei kokia yra gyvųjų esybių veikla.

Bhagavad-gītā pojednáva o piatich základných pravdách. Najprv vysvetľuje vedu o Bohu a vedu o prirodzenom postavení živých bytostí (jīva). Jestvuje īśvara, Najvyšší Vládca a jīva, ovládané živé bytosti. Keď si živá bytosť myslí, že nie je ovládaná, ale že je slobodná, tak je v ilúzii. Živá bytosť je ovládaná neustále, v oslobodenom aj podmienenom stave. Bhagavad-gītā teda pojednáva o īśvarovi, Najvyššom Vládcovi, a jīvach, ovládaných živých bytostiach. Okrem toho pojednáva o prakṛti (hmotnej prírode), čase (celkovom trvaní existencie vesmíru alebo vesmírneho prejavu) a o karme (činnosti). Vesmírne stvorenie oplýva množstvom činností. Každá živá bytosť vykonáva určitú činnosť. Z Bhagavad-gīty sa môžeme naučiť, kto je Boh, kto sú živé bytosti, čo je prakṛti, čo je vesmírne prejavenie, ako je kontrolované časom a aké sú činnosti živých bytostí.

Šios penkios fundamentalios „Bhagavad-gītos“ tiesos įrodo, kad Aukščiausiasis Dievas – Kṛṣṇa, Brahmanas, aukščiausiasis valdovas, ar Paramātmā (galite vartoti bet kurį jums patinkantį vardą), yra visų didžiausias. Kokybės prasme gyvosios būtybės tapačios su aukščiausiuoju valdovu. Apie tai, kaip Viešpats kontroliuoja visus kosminius materialios gamtos reiškinius, bus aiškinama tolimesniuose „Bhagavad-gītos“ skyriuose. Materiali gamta yra priklausoma, ji veikia pagal Aukščiausiojo Viešpaties valią. Kaip sako Viešpats Kṛṣṇa: māyādhyakṣeṇa prakṛtiḥ sūyate sa-carācaram – „materiali gamta veikia Man vadovaujant.“ Regėdami nuostabą keliančius kosmoso reiškinius, turime žinoti, kad už jų slypi valdovas. Niekas negali atsirasti be kūrėjo ir valdovo. Ignoruoti valdovo egzistavimą tiesiog vaikiška. Pavyzdžiui, vaikui gali atrodyti, kad automobilis – stebuklingas, nes jis rieda netraukiamas arklio ar kito kinkomo gyvulio, bet sveikai protaujantis žmogus supranta automobilio veikimo principą. Jis gerai žino, kad mechanizmą visad valdo žmogus, vairuotojas. Taip ir Aukščiausiasis Viešpats yra kaip vairuotojas – viskas veikia Jam vadovaujant. O jīvas, ar gyvąsias esybes, kaip pastebėsime tolimesniuose „Bhagavad-gītos“ skyriuose, Viešpats pripažįsta neatskiriamomis Savo dalelėmis. Aukso smiltis – irgi auksas, o lašas vandenyno vandens toks pat sūrus kaip ir vandenynas. Taip ir mes – gyvosios esybės, neatskiriamos aukščiausiojo valdovo, īśvaros, arba Bhagavāno, Viešpaties Śrī Kṛṣṇos dalelės, turime visas Aukščiausiojo Viešpaties savybes, tik mažais kiekiais, nes esame mikroskopiniai, pavaldūs īśvaros. Mes bandome kontroliuoti gamtą, antai šiuo metu žmogus mėgina užkariauti kosmosą ir kitas planetas, o polinkį valdyti turime, nes jį turi ir Kṛṣṇa. Nors ir turime polinkį valdyti materialią gamtą, nevalia pamiršti, kad ne mes aukščiausieji valdovai. Tai aiškinama „Bhagavad-gītoje“.

Z týchto piatich právd, opísaných v Bhagavad-gīte, je Najvyššia Božská Osobnosť, Śrī Kṛṣṇa, Najvyšší Vládca, Brahman alebo Paramātmā — môžete použiť ktorékoľvek označenie — najvyššia zo všetkých. Živé bytosti sú kvalitatívne totožné s Najvyššou Bytosťou. V ďalších kapitolách Bhagavad-gīty bude vysvetlené, že Najvyšší Pán dohliada na chod všetkých udalostí vo vesmíre. Hmotná príroda nie je nezávislá, ale koná pod vedením Najvyššieho Pána. Śrī Kṛṣṇa hovorí v Bhagavad-gīte: mayādhyakṣeṇa prakṛtiḥ sūyate sa-carācaram. „Táto hmotná príroda koná pod Mojím vedením.“ Keď vidíme, aké úžasné veci sa stávajú vo vesmíre, mali by sme si uvedomiť, že za celým kozmickým prejavením je niekto, kto ho riadi a ovláda. Nič by nemohlo jestvovať, keby nebolo stvoriteľa a vládcu. Je naivné tohoto vládcu popierať. Dieťa môže napríklad považovať auto za nadprirodzenú bytosť, pretože sa pohybuje bez toho, aby ho ťahal kôň alebo iné ťažné zviera. Avšak rozumný človek, ktorý pozná mechanizmus auta, vie, že za každým mechanizmom je vždy človek, ktorý ho riadi. Podobne sa všetko deje pod dohľadom Najvyššieho Pána. Ako sa dozvieme z ďalších kapitol, živé bytosti, jīvy, sú fragmentárnymi časťami Najvyššieho Pána. Aj zrnko zlata je zlato a kvapka morskej vody má rovnakú chuť ako more. Podobne i my, živé bytosti, vlastníme ako čiastočky Najvyššieho Vládcu, īśvaru alebo Bhagavāna, Pána Śrī Kṛṣṇu, všetky Jeho kvality, avšak iba v minimálnej miere, pretože sme iba malí, podriadení īśvarovia. Snažíme sa ovládnuť prírodu a v súčasnosti sa pokúšame o zdolanie vesmíru a planét. Tento sklon ovládať je v nás preto, lebo je aj v Kṛṣṇovi. Napriek tomuto silnému sklonu ovládať hmotnú prírodu by sme však mali pochopiť, že nie sme najvyššími vládcami. To všetko bude vysvetlené v Bhagavad-gīte.

Kas yra materiali gamta? Šis klausimas Gītoje irgi atskleistas. Materiali gamta apibūdinama kaip žemesnioji prakṛti, žemesnioji gamta, o gyvosios esybės kaip aukštesnioji prakṛti. Prakṛti yra visada kontroliuojama – ir aukštesnioji, ir žemesnioji. Prakṛti – moteris, ją Viešpats kontroliuoja taip, kaip žmonos veiksmus kontroliuoja vyras. Prakṛti visada priklausoma, pavaldi Viešpačiui, kuris yra dominuojantis subjektas. Ir gyvąsias esybes, ir materialią gamtą valdo ir kontroliuoja Aukščiausiasis Viešpats. Pasak Gītos, gyvosios esybės, nors yra neatskiriamos Aukščiausiojo Viešpaties dalelės, laikytinos prakṛti. Apie tai aiškiai kalbama septintame „Bhagavad- gītos“ skyriuje. Apareyam itas tv anyāṁ prakṛtiṁ viddhi me parām/ jīva- bhūtam – „Materiali gamta yra Mano žemesnioji prakṛti, bet be jos yra ir kita prakṛtijīva-bhūtām, gyvoji esybė.“

Čo je hmotná príroda? Bhagavad-gītā ju označuje slovom prakṛti, nižšia energia. Živé bytosti sa nazývajú vyššia prakṛti. Vyššia i nižšia prakṛti sú vždy podriadené, a pretože prakṛti je ženského rodu, poslúcha Najvyššieho Pána práve tak, ako žena poslúcha svojho muža. Prakṛti je vždy podriadená Pánovi. Živé bytosti i hmotnú prírodu ovláda Najvyšší Pán. Bhagavad-gītā definuje živé bytosti ako prakṛti, a to aj napriek tomu, že sú časťami Najvyššieho Pána. Jasne to dokumentuje siedma kapitola Bhagavad-gīty. Apareyam itas tv anyāṁ prakṛtiṁ viddhi me parām, jīva-bhūtām: „Táto hmotná príroda, prakṛti, je Moja nižšia energia, ale nad ňou je ešte iná prakṛtijīva-bhūtām, živé bytosti.“

Materialią gamtą sudaro trys savybės: dorybės guṇa, aistros guṇa ir neišmanymo guṇa. Viršum tų guṇų – amžinasis laikas, o šių gamtos guṇų jungimasis, kontroliuojant ir prižiūrint amžinajam laikui, sukuria veiklą, kuri vadinasi karma. Mes veikiame nuo neatmenamų laikų ir ragaujame tos veiklos vaisius – džiaugiamės arba kenčiame. Tarkime, pavyzdžiui, kad aš – komersantas ir per didelius vargus sumaniu darbu susikroviau nemenką kapitalą. Tokiu atveju galiu mėgautis savo veiklos vaisiais. Bet štai, verslas sužlunga, ir aš netenku visų pinigų – tada man tenka kentėti. Taip ir gyvenime, kiekvienoje jo srityje, mes mėgaujamės savo veiklos rezultatais arba dėl jų kenčiame. Tai vadinasi karma.

Hmotná príroda pozostáva z troch kvalít: z kvality dobra, vášne a nevedomosti. Nad týmito kvalitami je večný čas. Kombináciou týchto troch kvalít prírody, ovládaných večným časom, vznikajú činnosti, ktoré sa odborne nazývajú karma. Tieto činnosti trvajú už od nepamäti a my buď trpíme, alebo sa tešíme z plodov našej práce. Predpokladajme napríklad, že som obchodník, ktorý veľmi ťažko pracoval a pomocou inteligencie nadobudol veľké bohatstvo. Potom si užívam a teším sa z neho. Ale môže sa stať, že všetko bohatstvo stratím. V takom prípade trpím. Analogicky to platí vo všetkých životných oblastiach: trpím alebo sa teším vzhľadom na následky svojho konania. To sa nazýva karma.

Īśvarą (Aukščiausiąjį Viešpatį), jīvą (gyvąją esybę), prakṛti (gamtą), kālą (amžiną laiką) bei karmą (veiklą) – visą tai aiškina „Bhagavad-gītā“. Iš šių penkių tiesų amžinos yra: Viešpats, gyvosios esybės, materiali gamta bei laikas. Prakṛti – nors ir laikina, bet reali. Kai kurie filosofai teigia, kad materialios gamtos apraiška nereali, tačiau „Bhagavad-gītos“, ar vaiṣṇavų filosofijos supratimu taip nėra. Gavęs išraišką pasaulis nėra nerealus, jis – realus, bet laikinas. Jį galima palyginti su debesiu, plaukiančiu dangumi, ar liūčių sezonu, kuris subrandina javus. Pasibaigus liūčių sezonui ir išsisklaidžius debesims, lietaus subrandintos varpos tuoj sudžiūva. Taip pat ir materialus pasaulis: tam tikru metu jis atsiranda, kurį laiką egzistuoja ir po to išnyksta. Taip veikia prakṛti, ir šis ciklas vyksta amžinai. Vadinasi, prakṛti – amžina, negalima teigti, kad ji nereali. Viešpats vadina ją „Manoji prakṛti“. Materiali gamta – atsieta Aukščiausiojo Viešpaties energija, kaip ir gyvosios esybės, kurios irgi yra Viešpaties energija, tik ne atsieta, o amžinai susijusi su Viešpačiu. Taigi Viešpats, gyvoji esybė, materiali gamta ir laikas yra tarpusavyje susiję ir amžini. Tačiau kita tiesa – karma – nėra amžina. Karmos pasekmių ištakos gali siekti nepaprastai tolimą praeitį. Mes patiriame kančią ar džiaugsmą dėl veiklos, kurios pasekmės atlydi mus iš amžių glūdumos, bet mūsų karmos, t.y. veiklos, rezultatus galime pakeisti – tai priklauso nuo mūsų žinojimo lygio. Esame įsitraukę į pačią įvairiausią veiklą ir, be abejo, nežinome, kokios veiklos turėtume imtis, kad išsivaduotume iš jos atoveikio. Tačiau „Bhagavad-gītoje“ ir tai paaiškinta.

Īśvara (Najvyšší Pán), jīva (živé bytosti), prakṛti (príroda), kāla (večný čas) a karma (činnosti) sú všetky vysvetlené v Bhagavad-gīte. Z týchto piatich sú Najvyšší Pán, živé bytosti, hmotná príroda a čas veční. Prejavenie hmotnej prírody, prakṛti, môže byť dočasné, ale nie neskutočné. Niektorí filozofi tvrdia, že hmotné prejavenie je neskutočné, ale podľa filozofie Bhagavad-gīty alebo podľa vaiṣṇavskej filozofie tomu tak nie je. Prejavenie hmotného vesmíru nie je neskutočné; je skutočné, ale dočasné. Dá sa prirovnať k mrakom na oblohe, alebo k obdobiu dažďov, ktoré prináša vlahu obiliu. Len čo obdobie dažďov skončí a mraky sa rozplynú, všetka úroda, ktorú živil dážď, usýcha. Toto hmotné prejavenie takisto v určitý čas vzniká, určitú dobu trvá a nakoniec zaniká. Taká je činnosť prakṛti, hmotnej prírody, a tento kolobeh sa opakuje večne. Prakṛti je teda večná aj skutočná. Kṛṣṇa na ňu poukazuje slovami: „Moja prakṛti“. Táto hmotná príroda je oddelená energia Najvyššieho Pána. Živé bytosti sú takisto energiou Najvyššieho, avšak s tým rozdielom, že nie sú od Neho oddelené, ale sú s Ním navždy spojené. Takže medzi Najvyšším Pánom, živými bytosťami, hmotnou prírodou a časom je vzájomná spojitosť a ich spoločným znakom je, že sú veční. Piaty princíp, karma, však večný nie je. Účinky karmy môžu byť veľmi dlhodobé. Od nepamäti trpíme alebo sa tešíme z výsledkov našich činností, ale tieto karmické výsledky alebo reakcie môžeme zmeniť, a táto zmena závisí od dokonalosti poznania. Neustále vykonávame rôzne činnosti a pritom nepochybne nevieme, aké činy máme vykonávať, aby sme sa oslobodili od ich následkov. To všetko sa môžeme dozvedieť z Bhagavad-gīty.

Īśvara, Aukščiausiasis Viešpats, pagal Savo padėtį – aukščiausioji sąmonė. Jīvos, t.y. gyvosios esybės, neatskiriamos Aukščiausiojo Viešpaties dalelės, irgi turi sąmonę. Ir gyvoji esybė, ir materiali gamta skiriamos prie prakṛti, Aukščiausiojo Viešpaties energijos, bet iš jų tik jīvai yra būdinga sąmonė. Kita prakṛti – nesąmoninga. Tuo jos ir skiriasi. Todėl jīva-prakṛti vadinama aukštesniąja energija, nes jīvos sąmonė analogiška Viešpaties sąmonei. Tačiau Viešpaties sąmonė – aukščiausia ir nevalia kalbėti apie tai, kad jīva, gyvoji esybė, turi aukščiausią sąmonę. Kad ir kokia tobula būtų gyvoji būtybė, ji negali turėti aukščiausios sąmonės. Todėl teorija, teigianti, jog tai įmanoma – klaidinga. Taip, gyvoji būtybė turi sąmonę, tačiau toji sąmonė nėra nei tobula, nei aukščiausia.

Īśvara, Najvyšší Pán, má najvyššie vedomie. Jīvy, živé bytosti, sú ako časti Najvyššieho Pána, takisto vedomé. Aj keď sa obidva princípy — živé bytosti i hmotná príroda — považujú za prakṛti, energiu Najvyššieho Pána, iba jīva má vedomie. Druhá prakṛti vedomie nemá. V tom je medzi nimi rozdiel. Živá bytosť sa nazýva vyššia prakṛti, pretože jīva má vedomie, podobne ako Pán. Pánovo vedomie je však absolútne, a nikto by si nemal myslieť, že jīva, živá bytosť, je takisto absolútne vedomá. Živá bytosť nemôže dosiahnuť absolútne vedomie na žiadnom stupni dokonalosti, a teória, ktorá tvrdí opak, je scestná. Živá bytosť má vedomie, no nikdy nie dokonalé alebo absolútne.

Jīvos ir īśvaros skirtingumas, apie kurį kalbame, bus aptartas tryliktame „Bhagavad-gītos“ skyriuje. Viešpats yra kṣetra-jña, t.y. Jis kaip ir gyvoji būtybė yra sąmoningas, tačiau gyvosios esybės sąmonė išplitusi tik savame kūne, o Viešpaties sąmonė apima visus kūnus. Viešpats gyvena visų gyvųjų būtybių širdyse, todėl Jis žino kiekvienos konkrečios jīvos mintis ir jausmus. Mums nevalia to pamiršti. Be to, knygoje aiškinama, kad Paramātmā, Aukščiausiasis Dievo Asmuo, glūdi kiekvieno širdyje kaip iśvara – valdovas, ir nurodo, kaip gyvajai esybei veikti pagal jos pačios troškimus. Gyvoji esybė pamiršta, ką turi veikti. Iš pradžių ji nutaria atlikti tam tikrą veiksmą, o vėliau susipainioja savo susikurtos karmos atoveikiuose. Palikusi vieną kūną, ji persikelia į kitą lygiai taip, kaip mes užsivelkame ir nusimetame drabužius. Keliaudama iš vieno kūno į kitą, siela kenčia ankstesnės savo veiklos atoveikius. Pakeisti veiklos pobūdį gyvoji būtybė gali tiktai pasiekusi dorybės guṇą, būdama sveiko proto, suvokdama, kokios veiklos privalo imtis. Jeigu jai tai pavyksta, tuomet gali pasikeisti visi jos ankstesnės veiklos atoveikiai. Vadinasi, karma neamžina. Todėl mes ir teigiame, jog iš penkių tiesų (īśvara, jīva, prakṛti, laikas ir karma) amžinos yra keturios pirmosios, o karma – laikina.

Rozdiel medzi jīvou a īśvarom vysvetľuje trinásta kapitola Bhagavad-gīty. Pán je vedomý (kṣetra-jña), podobne ako živá bytosť, no živá bytosť si je vedomá iba svojho vlastného tela, zatiaľ čo Najvyšší Pán si je vedomý všetkých tiel. Keďže sídli v srdci každej živej bytosti, je svedkom všetkých psychických hnutí každej jednotlivej jīvy. Na to by sme nemali zabúdať. Ďalej sa píše, že Paramātmā, Najvyššia Božská Osobnosť, sídli v srdci každého ako īśvara, vládca, a dáva jej pokyny, ako má konať, aby uspokojila svoje túžby. Živá bytosť zabúda, ako má konať. Najprv sa rozhodne pre určitý druh činnosti a vzápätí sa zapletie do následkov svojej karmy. Po opustení tela prijme nové telo, ako keď si človek oblieka a vyzlieka šaty. Zatiaľ čo duša takto transmigruje, zažíva rôzne strasti, ktoré sú následkami jej minulých činov. Tieto reakcie môže zmeniť, ak sa umiestni v kvalite dobra, zmúdrie a pochopí, aký druh činností by si mala osvojiť. Konaním v tomto duchu môže zmeniť všetky následky svojich minulých činností. To znamená, že karma nie je večná. Z piatich princípov (īśvara, jīva, prakṛti, čas a karma) sú štyri večné, zatiaľ čo jeden (karma) je dočasný.

Īśvara, turintis aukščiausią sąmonę, gyvai esybei tapatus tuo, kad ir Viešpaties, ir gyvosios esybės sąmonė – transcendentinė. Būtų klaidinga manyti, kad sąmonė atsirado materijos jungimosi procese. Tai – klaidinga idėja. „Bhagavad-gītā“ atmeta teoriją, jog sąmonė išsivystė iš tam tikromis sąlygomis besijungiančių materijos pradmenų. Kaip spalvotas stiklas nudažo kokia nors spalva pro jį krintančią šviesą, taip materialių sąlygų apdangalas iškreipia sąmonę; tačiau Viešpaties sąmonei materija nedaro jokios įtakos. Viešpats Kṛṣṇa sako: mayādhyakṣeṇa prakṛtiḥ. Viešpačiui nužengus į materialią visatą, materija Jo sąmonei nedaro jokios įtakos. Jeigu materija veiktų Viešpatį, Jis negalėtų kalbėti apie tuos transcendentinius dalykus, kuriuos apreiškė „Bhagavad-gītoje“. Su materijos užteršta sąmone apie transcendentinį pasaulį negalėsi ničnieko pasakyti. Taigi Viešpats neužsiteršia materija. O mūsų sąmonė šiuo momentu yra užteršta. „Bhagavad-gītā“ moko, kad turime valyti materijos suterštą sąmonę. Kai sąmonė taps tyra, mūsų poelgiai derinsis su īśvaros valia, ir tai padarys mus laimingus. Netiesa, kad mes turime visiškai atsisakyti veiklos, veikiau turime ją gryninti. Gryna veikla vadinama bhakti. Iš pirmo žvilgsnio bhakti veikla panaši į bet kurią kitą, tačiau iš tikrųjų ji – švari. Nenusimanančiam žmogui bhakto veiksmai ir darbai gali būti panašūs į įprastą veiklą, tačiau toks menką žinių kraitį turintis žmogus tiesiog nežino, kad Viešpaties ir Jo bhaktų poelgių nesutepa negryna sąmonė, t.y. materija. Jie transcendentalūs trims materialios gamtos guṇoms. Tačiau mes turime žinoti, jog dabar mūsų sąmonė yra užteršta.

Podobnosť medzi vedomím īśvaru a vedomím živých bytostí spočíva v tom, že vedomie oboch je transcendentálne. Nie je pravda, že vedomie vzniklo pôsobením hmoty. Teóriu, že vedomie vzniklo za určitých podmienok kombináciou hmotných prvkov, Bhagavad-gītā neschvaľuje. Podobne, ako sa svetlo prenikajúce farebným sklom môže javiť ako farebné, môže aj vedomie skreslene odrážať hmotné okolnosti, ktoré naň pôsobia. Avšak vedomie Najvyššieho Pána nie je ovplyvnené hmotou. Pán Kṛṣṇa hovorí: mayādhyakṣeṇa prakṛtiḥ. Keď Pán zostupuje do hmotného vesmíru, Jeho vedomie nie je znečistené hmotou. Keby bolo, nebol by schopný hovoriť o transcendentálnych námetoch, ako napríklad v Bhagavad-gīte. Nikto nemôže hovoriť o transcendentálnom svete, ak je jeho vedomie znečistené hmotou. Takže Pán nie je hmotne podmienený. Naše vedomie je momentálne hmotne znečistené. Bhagavad-gītā nás vyzýva, aby sme toto hmotne znečistené vedomie očistili. Potom budú naše činy v súlade s vôľou īśvaru a tak budeme šťastní. Nemusíme prestať konať; skôr by sme mali naše činnosti očistiť. Také očistené konanie sa nazýva bhakti, alebo oddaná služba Bohu. Navonok sa nemusí odlišovať od obyčajných činností, ale nie je hmotne znečistené. Nevedomý človek si môže myslieť, že oddaný koná a pracuje ako obyčajný človek. Keďže nemá adekvátne poznanie, nevie, že skutky oddaného alebo Pána nie sú poškvrnené nečistým vedomím alebo hmotou. Ich činnosti sú transcendentálne voči trom kvalitám hmotnej prírody. Mali by sme vedieť, že ak nie sme na tejto úrovni, naše vedomie je hmotne znečistené.

Kai mus yra užteršusi materija, vadinamės „sąlygotomis sielomis“. Mūsų sąmonę iškreipia įspūdis, kad „aš – materialios gamtos padarinys“. Tai vadinama „klaidinga savimone“. Tas, kuris mąsto kūniškomis kategorijomis, nesuvokia savo padėties. „Bhagavad-gītā“ buvo išsakyta siekiant padėti žmogui atsikratyti kūniškos būties sampratos. Arjuna imasi neišmanėlio vaidmens norėdamas, kad Viešpats suteiktų šį žinojimą. Reikia atsikratyti kūniškos būties sampratos, transcendentalistui – tai pirmiausias uždavinys. Kas nori būti laisvas, nori išsivaduoti, tas visų pirma privalo patirti, jog jis nėra materialus kūnas. Išsivaduoti, pasiekti mukti – tai nepriklausyti nuo materialios sąmonės. „Śrīmad-Bhāgavatam“ pateikiamas išsivadavimo apibrėžimas. Muktir hitvānyathā-rūpaṁ svarūpeṇa vyavasthitiḥ: pasiekti mukti – tai „išsikovoti nepriklausomybę nuo materialaus pasaulio suterštos sąmonės ir grįžti į gryną sąmoningumą“. Visi „Bhagavad-gītos“ pamokymai yra skirti tam, kad pažadinti tyrą sąmonę. Todėl ir baigiamoje Gītos pamokymų dalyje mes girdime, kaip Krṣṇa klausia Arjunos, ar jis jau atgavo tyrą sąmonę. Turėti išgrynintą sąmonę – reiškia veikti pagal Viešpaties nurodymus. Tokia yra „išgrynintos sąmonės“ sąvokos esmė. Mes turime sąmonę, nes esame neatskiriamos Aukščiausiojo Viešpaties dalelės, tačiau mums visada gresia pavojus pakliūti žemesniųjų gamtos guṇų įtakon. Viešpačiui toks pavojus negresia, nes Jis – Aukščiausiasis. Tuo Aukščiausiasis Viešpats ir skiriasi nuo mažų individualių sielų.

Keď sme hmotne znečistení, sme podmienení. Falošné vedomie sa prejaví, keď sa považujeme za produkt hmotnej prírody. To sa nazýva falošné ego. Človek, ktorý je pohrúžený v telesnom poňatí života, nemôže pochopiť svoju situáciu. Cieľom Bhagavad-gīty je oslobodiť každého z telesného poňatia života, a Arjuna na seba vzal úlohu podmienenej bytosti, aby ho Kṛṣṇa mohol priamo poučiť. Musíme sa oslobodiť z telesného konceptu života; to je prvoradá úloha každého transcendentalistu. Každý, kto sa chce oslobodiť, musí v prvom rade pochopiť, že nie je toto hmotné telo. Mukti alebo vyslobodenie znamená zbaviť sa hmotného poňatia. Śrīmad-Bhāgavatam takisto definuje vyslobodenie. Muktir hitvānyathā-rūpaṁ svarūpeṇa vyavasthitiḥ: mukti znamená vyslobodenie sa od znečisteného vedomia tohoto hmotného sveta a umiestnenie sa v čistom vedomí. Všetky inštrukcie Bhagavad-gīty smerujú k prebudeniu tohoto čistého vedomia. Preto sa na konci Bhagavad-gīty Kṛṣṇa Arjunu spýtal, či už dospel na túto úroveň. Mať čisté vedomie, znamená konať podľa Pánových pokynov. To je celý význam a podstata čistého vedomia. Vedomie máme stále, pretože sme Pánovými časťami, no zároveň máme sklon podliehať hmotnej prírode. Avšak Pán nie je nikdy ovplyvnený hmotou. To je rozdiel medzi Najvyšším Pánom a malými individuálnymi dušami.

Kas yra toji sąmonė? Sąmonė – tai suvokimas, kad „aš esu“. O kas tasai „aš“? Turint užterštą sąmonę, „aš esu“ reiškia „aš – valdovas to, ką regiu aplink“ ir „aš – besimėgaujantis subjektas“. Gyvenimo ratas sukasi, nes kiekviena gyvoji būtybė galvoja esanti materialaus pasaulio valdovė bei kūrėja. Materiali sąmonė turi dvi psichines savybes: viena – žmogus mano „aš kūrėjas“, kita – „aš besimėgaujantis subjektas“. Bet iš tiesų ir kūrėjas, ir besimėgaujantis subjektas yra Aukščiausiasis Viešpats, o gyvoji esybė, kaip neatskiriama Aukščiausiojo Viešpaties dalelė, nėra nei kūrėja, nei besimėgaujantis subjektas, ji tik talkina Viešpačiui. Ji – sukurta, ir ji – džiaugsmo objektas. Pavyzdžiui, mechanizmo dalis dalyvauja bendrame mechanizmo darbe, o kūno organas – bendroje organizmo veikloje. Rankos, kojos, akys ir t.t. – kūno dalys, jos negali pačios pasisotinti. Skrandis – gali. Kojos neša kūną, rankos ima maistą, dantys jį kramto. Visos kūno dalys darniai rūpinasi skrandžiu, nes skrandis – svarbiausias organas, maitinantis visą kūno struktūrą. Todėl viskas atiduodama skrandžiui. Medis gauna maisto, kai mes laistome jo šaknis, kūnas pasisotina, kai pripildomas skrandis; kad kūnas būtų sveikas, visos jo dalys, kartu veikdamos, turi tiekti maistą skrandžiui. Taip ir mūsų, pavaldžių gyvųjų būtybių, paskirtis – sutartinai teikti džiaugsmą Aukščiausiajam Viešpačiui, besimėgaujančiam subjektui ir kūrėjui. Toks bendradarbiavimas visiems mums naudingas, kaip naudingas visoms kūno dalims į skrandį patekęs maistas. Jei pirštai sumanytų pasmaguriauti patys, užuot atidavę maistą skrandžiui, jiems ničnieko neišeitų. Centrinė kūrinijos figūra ir besimėgaujantis subjektas – Aukščiausiasis Viešpats, o gyvosios esybės tėra Jo talkininkės. Tarpininkaudamos jos patiria pasitenkinimą. Ryšys tarp Aukščiausiojo Viešpaties ir gyvosios būtybės yra toks, koks jis būna tarp šeimininko ir tarno. Jei visiškai patenkintas šeimininkas, patenkintas ir tarnas. Analogiškai, nors gyvosioms esybėms ir būdingas sugebėjimas kurti bei mėgautis materialiu pasauliu, kurį jos perėmė iš Aukščiausiojo Viešpaties, suteikusio išraišką kosminiam pasauliui, tenkinamas turi būti Aukščiausiasis Viešpats.

Čo je to vedomie? Vedomie znamená „ja som“. Ale čo som? Ak je moje vedomie znečistené, potom toto „ja som“ znamená, že „som pánom všetkého, čo vidím a všetko je určené k môjmu pôžitku“. Svet je v neustálom pohybe, pretože každá bytosť si myslí, že ona je pánom a tvorcom hmotného sveta. Hmotné vedomie má dva psychické aspekty. Prvý, „som tvorca a pán“ a druhý, „som užívateľ“. Ale v skutočnosti je tvorcom a užívateľom Najvyšší Pán. Živá bytosť je ako časť Najvyššieho iba pomocník. Je tvorená a užívaná. Napríklad časť stroja spolupracuje s celým strojom alebo časť tela s celým telom. Ruky, nohy, oči atď. sú rôzne telesné časti, ale nie sú užívateľmi. Užívateľom je žalúdok. Nohy podopierajú telo, ruky mu dodávajú potravu, zuby ju prežúvajú a všetky telesné časti participujú na uspokojení žalúdka, od ktorého závisí celé telo. Preto všetka potrava smeruje do žalúdka. Strom udržujeme pri živote tým, že zalievame korene a podobne udržujeme telo pri živote tým, že dodávame potravu do žalúdka. Ak chceme mať zdravé telo, musia všetky jeho časti spolupracovať, aby mu poskytli potravu. Podobne je Najvyšší Pán užívateľ a tvorca, a my, podriadené živé bytosti, by sme s Ním mali spolupracovať a snažiť sa Ho uspokojiť. Táto spolupráca nás v skutočnosti uspokojí práve tak, ako zásobovanie žalúdka potravou uspokojí všetky telesné časti. Ak si prsty na ruke budú myslieť, že môžu užívať potravu nezávisle a nemusia ju dodávať do žalúdku, dočkajú sa trpkého sklamania. Ústrednou postavou stvorenia a pôžitku je Najvyšší Pán a živé bytosti sú Jeho pomocníci. V tomto postavení si môžu užívať. Vzťah medzi Pánom a živými bytosťami je ako vzťah medzi pánom a služobníkom. Ak je spokojný pán, je spokojný aj sluha. Musíme sa teda snažiť potešiť Pána, a to aj napriek tomu, že máme sklon hrať sa na pánov a tvorcov a užívať si v tomto hmotnom svete. Tento sklon je v živých bytostiach, pretože je aj v Najvyššom Pánovi, stvoriteľovi hmotného sveta.

Taigi iš „Bhagavad-gītos“ sužinosime, kad išbaigtą visumą sudaro aukščiausiasis valdovas, pavaldžios gyvosios esybės, materialus kosmosas, amžinas laikas bei karma, arba veikla. Tekstas aiškina visas šias tiesas, kurios kartu paėmus sudaro išbaigtą visumą, ir toji išbaigta visuma vadinasi Aukščiausioji Absoliuti Tiesa. Išbaigta visuma ir išbaigta Absoliuti Tiesa – tai išbaigtas Dievo Asmuo, Śrī Kṛṣṇa. Visas apraiškas sukuria skirtingos Jo energijos. Jis Pats yra išbaigta visuma.

Z Bhagavad-gīty sa dozvedáme, že úplný celok sa skladá z Najvyššieho vládcu, ovládaných živých bytostí, hmotnej prírody, večného času a karmy alebo činností. Všetky tieto princípy sú vysvetlené v texte a všetky dovedna tvoria úplný celok, ktorý sa nazýva Najvyššia Absolútna Pravda. Úplným celkom a Absolútnou Pravdou je Absolútna Božská Osobnosť, Śrī Kṛṣṇa. Všetko je prejavom Jeho rôznych energií. On je úplným celkom.

Gītoje toliau kalbama, jog beasmenis Brahmanas taip pat yra pavaldus išbaigtam Aukščiausiajam Asmeniui (brahmaṇo hi pratiṣṭhāham). Brahmanas, kaip plačiau aiškina „Brahma-sūtra“, yra tarsi saulės spinduliai. Beasmenis Brahmanas – tai Aukščiausiojo Dievo Asmens švytintys spinduliai. Beasmenio Brahmano, kaip ir Paramātmos, pažinimas neatveria pilno absoliučios visumos vaizdo. Iš penkiolikto skyriaus sužinosime, kad Aukščiausiojo Dievo Asmens, Puruṣottamos, pažinimas pranoksta tiek beasmenio Brahmano, tiek Paramātmos pažinimą, kuris irgi yra nepilnas. Aukščiausiasis Dievo Asmuo yra vadinamas sad-cid-ānanda-vigraha. „Brahma-saṁhitā“ prasideda tokiais žodžiais: īśvaraḥ paramaḥ kṛṣṇaḥ sac-cid-ānanda-vigrahaḥ/ anādir ādir govindaḥ sarva-kāraṇa-kāraṇam. „Govinda, Kṛṣṇa, yra visų priežasčių priežastis. Jis – pirminė priežastis, įkūnijanti amžiną būtį, žinojimą bei palaimą.“ Beasmenio Brahmano pažinimas atskleidžia Viešpaties sat (amžinybės) aspektą. O Paramātmos pažinimas – tai sat-cit (amžino žinojimo) aspekto pažinimas. Tiktai pažinus Dievo Asmenį, Kṛṣṇą, pažįstami visi transcendentiniai aspektai: sat, cit ir ānanda (amžinybė, žinojimas ir palaima), įkūnijami išbaigto vigrahos (pavidalo).

Bhagavad-gītā vysvetľuje, že aj neosobný Brahman je podriadený Absolútnej Osobe (brahmaṇo hi pratiṣṭhāham). Brahma-sūtra prirovnáva Brahman k slnečným lúčom. Neosobný Brahman je žiarou Najvyššej Božskej Osobnosti a ako taký je neúplnou realizáciou absolútneho celku. To isté platí o realizácii Paramātmy. V pätnástej kapitole sa píše, že Najvyššia Božská Osobnosť, Puruṣottama, stojí nad neosobným Brahmanom i čiastočnou realizáciou Paramātmy.Najvyššia Božská Osobnosť sa nazýva sac-cid-ānanda-vigraha. Brahma-saṁhitā začína slovami: īśvaraḥ paramaḥ kṛṣṇaḥ sac-cid-ānanda-vigrahaḥ, anādir ādir govindaḥ sarva-kāraṇa-kāraṇam. „Govinda, Kṛṣṇa, je príčinou všetkých príčin. Je prvotnou príčinou a dokonalou podobou večného bytia, poznania a blaženosti.“ Neosobná realizácia Brahmanu je realizáciou Jeho aspektu večnosti (sat). Realizácia Paramātmy je realizáciou aspektov sat a cit (večného poznania). Avšak realizácia Božskej Osobnosti, Kṛṣṇu, je realizáciou všetkých transcendentálnych vlastností: sat, cit a ānanda (večnosti, poznania i blaženosti) v dokonalej podobe (vigraha).

Menkos nuovokos žmonėms Aukščiausioji Tiesa atrodo beasmenė. Tačiau visi Vedų raštai liudija, kad Aukščiausioji Tiesa – transcendentinė asmenybė. Nityo nityānāṁ cetanaś cetanānāṁ („Kaṭha Upaniṣada“ 2.2.13). Kaip mes, gyvosios būtybės, esame individualios asmenybės, taip ir Aukščiausioji Absoliuti Tiesa galiausiai yra asmenybė, o Dievo Asmens pažinimas atskleidžia visus Jo išbaigto pavidalo transcendentinius aspektus. Išbaigta visuma nėra beformė. Jei Dievo Asmuo – beformis arba už ką nors menkesnis, tai Jis negali būti išbaigta visuma. Išbaigta visuma privalo apimti visa, kas prieinama mūsų patyrimui, ir tai, kas nepatiriama. Antraip ji nebus išbaigta.

Menej inteligentní ľudia považujú Absolútnu Pravdu za neosobnú, avšak Najvyššia Pravda je transcendentálna osoba, čo potvrdzujú všetky vedske písma. Nityo nityānāṁ cetanaś cetanānām (Kaṭha Upaniṣad 2.2.13). My všetci sme individuálne živé bytosti s vlastnou osobnosťou, a podobne je osobou i Najvyššia Absolútna Pravda. Realizácia Božskej Osobnosti je realizáciou všetkých transcendentálnych vlastností v dokonalej miere. Úplný celok nie je beztvarý. Keby nemal podobu, alebo keby bol ukrátený o čokoľvek, čo existuje, nemohol by byť úplným celkom. Úplný celok musí obsahovať všetko, čo sa nachádza v medziach našej skúsenosti i všetko, čo je mimo nej; inak by nemohol byť úplný.

Išbaigtos visumos, Dievo Asmens, galios neribotos (parāsya śaktir vividhaiva śrūyate). „Bhagavad-gītoje“ taip pat aiškinama, kaip Kṛṣṇa veikia panaudodamas Savo skirtingas galias. Reiškinių, arba materialus pasaulis, kuriame gyvename, irgi pats sau išbaigtas, nes dvidešimt keturi pradmenys (jų laikino pasireiškimo rezultatas, sāṅkhyos filosofijos supratimu, ir yra mūsų materiali visata) tobulai pritaikyti tiekti visus būtinus resursus, reikalingus visatai palaikyti ir egzistuoti. Visatoje nėra nei pertekliaus, nei trūkumo. Ši apraiška turi aukščiausios visumos energijos nustatytą egzistavimo trukmę, ir kai baigsis jai skirtas laikas, ji bus sunaikinta pagal tobulą išbaigtos visumos tvarką. Mažiems išbaigtiems vienetams, t.y. gyvosioms esybėms, sudarytos puikiausios sąlygos pažinti visumą, o visi netobulumai matomi dėl nepilno visumos pažinimo. Taigi į „Bhagavad-gītą“ sudėta visa Vedų išmintis.

Úplný celok, Najvyššia Božská Osobnosť, vlastní neobmedzené energie (parāsya śaktir vividhaiva śrūyate). Bhagavad-gītā takisto opisuje, ako Kṛṣṇa disponuje Svojimi rozmanitými energiami. Tento javový alebo hmotný svet, v ktorom sa nachádzame, je sám o sebe úplný, pretože dvadsaťštyri prvkov, z ktorých sa podľa sāṅkhyovej filozofie dočasne prejavuje tento hmotný svet, je uspôsobených tak, aby mohli vytvárať všetko potrebné na existenciu a údržbu tohoto vesmíru. Nie je tu nič, čo by bolo zbytočné a ani tu nič nechýba. Toto vesmírne prejavenie má svoj vlastný limit, stanovený energiou úplného celku, a keď sa tento čas naplní, celý hmotný vesmír zanikne na základe dokonalého plánu úplného celku. Malé úplné jednotky, živé bytosti, majú všetky možnosti na to, aby realizovali úplný celok, a všetky formy nedokonalosti zažívajú len kvôli nedokonalému poznaniu úplného celku. Bhagavad-gītā teda obsahuje dokonalé poznanie vedskej múdrosti.

Visas Vedų žinojimas yra tobulas ir be klaidų, tai pripažįsta kiekvienas induistas. Pavyzdžiui, karvės mėšlas – gyvulio išmatos; pagal smṛti, Vedų nurodymą, prisilietus prie gyvulio išmatų reikia išsimaudyti, kad apsivalytum. Tačiau karvės mėšlą Vedų raštai laiko valančia priemone. Šiuo atveju galima įžvelgti prieštaravimą, tačiau šį nurodymą turime pripažinti, nes taip sako Vedos, ir mes neapsiriksime. Šiuolaikinis mokslas iš tiesų įrodė, kad karvės mėšlas pasižymi antiseptinėmis savybėmis. Taigi Vedų žinojimas tobulas, nes yra aukščiau bet kokių abejonių ir klaidų, o „Bhagavad- gītā“ – tai viso Vedų žinojimo esmė.

Vedske poznanie je dokonalé a neomylné a ako také ho Indovia prijímajú. Napríklad kravský trus je zvierací výkal, a podľa smṛti, vedskych pokynov, sa musí človek, ktorý sa dotkol trusu zvieraťa, okúpať aby sa očistil. Avšak vo Vedach sa píše, že kravský trus má očistné účinky. Niekto by mohol povedať, že tieto dva výroky si protirečia, ale napriek tomu ich ľudia prijímajú, pretože je to záver Ved; keď sa ním človek riadi, nemôže schybiť. Moderná veda časom zistila, že kravský trus má všetky antiseptické vlastnosti. Vedske poznanie je dokonalé, pretože je mimo rámec pochybností a omylov, a Bhagavad-gītā je esenciou vedskej múdrosti.

Vedų žinojimas įgyjamas ne tyrinėjimo būdu. Mūsų tiriamasis darbas netobulas, nes atliekamas netobulomis juslėmis. Mes turime perimti tobulą žinojimą, kuris, „Bhagavad-gītos“ tvirtinimu, perduodamas mums per paramparą (mokinių seką). Jį įgyti reikia iš patikimo šaltinio – asmenybės, kuri priklauso paramparai, prasidedančiai aukščiausiu dvasiniu mokytoju, Pačiu Viešpačiu, iš kurio žinojimas keliauja dvasinių mokytojų seka. Arjuna, Viešpaties Śrī Kṛṣṇos mokinys, sutinka su visais savo mokytojo žodžiais nesiginčydamas. Negalima dalį „Bhagavad-gītos“ teiginių pripažinti, o dalį atmesti. „Bhagavad-gītą“ reikia priimti jos neinterpretuojant, nebraukant ir be savavališkų pataisymų. Gītą reikia laikyti tobuliausiai Vedų žinojimą perteikiančiu veikalu. Vedų žinojimas yra gautas iš transcendentinių šaltinių, pirmąjį jų žodį ištarė Pats Viešpats. Viešpaties žodžiai – apauruṣeya, t.y. jie skiriasi nuo materialaus pasaulio gyventojo, turinčio keturias ydas, žodžių. Pirma jo yda – jis būtinai klysta. Antra – iliuzija neišvengiamai jam daro įtaką, trečia – jis linkęs apgaudinėti kitus, ketvirta – jis ribojamas netobulų juslių. Neatsikračius šių keturių netobulumų, neįmanoma perduoti tobulos informacijos, kurią suteikia visa apimantis žinojimas.

Vedske poznanie nemožno podrobiť výskumom. Naše výskumy sú nedokonalé, pretože skúmame veci nedokonalými zmyslami. Poznanie musíme prijať zostupnou cestou, prostredníctvom parampary (učeníckej postupnosti). Mali by sme prijímať poznanie z autorizovaného zdroja, od člena učeníckej postupnosti, ktorá začína najvyšším duchovným učiteľom, Pánom samotným, a pokračuje celým radom duchovných majstrov. Arjuna bol Kṛṣṇovým žiakom a prijal bez námietok všetko, čo mu Kṛṣṇa povedal. Nemali by sme prijímať iba určitú časť Bhagavad-gīty a inú odmietať. Nie. Musíme prijať Bhagavad-gītu bez interpretácií, bez úprav či zásahov do textu. Musíme ju prijať ako najucelenejší výklad vedskeho poznania. Vedske poznanie prichádza z transcendentálneho zdroja a prvé slovo vyslovil Pán samotný. Pánove slová sa nazývajú apauruṣeya, t.j. tie, ktoré nevyslovil žiadny pozemský tvor. Svetská osoba má štyri nedostatky: 1. nevyhnutne sa dopúšťa chýb, 2. prepadá ilúzii, 3. má sklon podvádzať ostatných a 4. má nedokonalé zmysly. Kvôli týmto štyrom nedostatkom nie sme schopní poskytnúť dokonalé informácie o všeobsahujúcom poznaní.

Vedų žinojimą perteikė ne tokios netobulos gyvosios esybės. Tas žinojimas buvo perkeltas į pirmosios sukurtos gyvosios būtybės, Brahmos, širdį, o Brahmā savo ruožtu jį paskleidė sūnums bei mokiniams tokį, kokį gavo iš Viešpaties. Viešpats yra pūrṇam – absoliučiai tobulas, ir Jam materialios gamtos dėsniai negali daryti jokios įtakos. Todėl žmogui turėtų pakakti išminties suprasti, kad Viešpats – vienintelis viso to, kas yra visatoje, savininkas, pirminis kūrėjas, sukūręs ir Brahmą. Vienuoliktame skyriuje į Viešpatį kreipiamasi žodžiu prapitāmaha, nes žodžiu pitāmaha – prosenis, kreipiamasi į Jo sukurtąjį Brahmą. Taigi mums nepriklauso niekas, galime imti tiktai tuos daiktus, kuriuos Viešpats skiria mums kaip mūsų pragyvenimui skirtą dalį.

Vedske poznanie sa nezachovávalo prostredníctvom takýchto nedokonalých bytostí. Bolo vložené do srdca Brahmu, prvostvorenej živej bytosti, a Brahmā ho v nezmenenej podobe odovzdal svojím synom a žiakom. Pán je pūrṇam, absolútne dokonalý, a je vylúčené, aby podliehal zákonom hmotnej prírody. Každý človek by mal byť natoľko inteligentný, aby pochopil, že Najvyšší Pán je jediným vlastníkom všetkého vo vesmíre, a že On je prvotným tvorcom a stvoriteľom Brahmu. V jedenástej kapitole je Pán oslovený ako prapitāmaha, t.j. stvoriteľ Brahmu, alebo praotca (pitāmaha). Mali by sme preto prijímať iba tie nevyhnutné veci, ktoré nám Pán vyhradil ako náš podiel, a nepovažovať sa za vlastníkov.

Yra daug pavyzdžių, kaip mes turėtume naudotis tuo, ką mums skiria Viešpats. Apie tai taip pat pasakojama „Bhagavad-gītoje“. Iš pradžių Arjuna nutarė, kad Kurukṣetros mūšyje jam kautis nedera. Toks buvo jo savarankiškas sprendimas. Arjuna pareiškė Viešpačiui negalėsiąs džiaugtis karalyste, įgyta giminaičių kraujo kaina. Toks sprendimas buvo padiktuotas kūno, nes kūną jis laikė pačiu savimi, o tuos, kurie susiję su kūnu – savo broliais, sūnėnais, pusbroliais, seneliais ir t.t. Vadinasi, jis norėjo patenkinti savo kūniškus poreikius. Viešpats paskelbė „Bhagavad-gītą“, norėdamas pakeisti tokį Arjunos požiūrį. Galų gale Arjuna ryžosi kovoti vadovaujamas Viešpaties; jis tarė: kariṣye vacanaṁ tava – „Nuo šiol veiksiu paklusdamas Tavo žodžiui.“

Existuje veľa príkladov, ako používať veci, ktoré nám Pán pridelil; dokonca aj v Bhagavad-gīte. Tesne pred bitkou sa Arjuna rozhodol, že nebude bojovať. Bolo to jeho slobodné rozhodnutie. Arjuna Pánovi prezradil, že by sa nemohol tešiť z kráľovstva, keby zabil svojich príbuzných. Jeho rozhodnutie sa zakladalo na telesnom koncepte života, pretože stotožňoval vlastné ja s telom a myslel si, že jeho príbuzní — bratia, synovci, švagrovia, starí otcovia atď. — sú s jeho telom spriaznení. A tak chcel uspokojiť požiadavku svojej mysle. Pán predniesol Arjunovi Bhagavad-gītu s cieľom zmeniť jeho hmotné chápanie. Arjuna sa nakoniec rozhodol bojovať pod Kṛṣṇovým vedením, keď povedal: kariṣye vacanaṁ tava. „Budem bojovať podľa Tvojich slov.“

Žmonės materialiame pasaulyje turėtų gyventi ne tam, kad rietųsi kaip katės ir šunys. Žmonėms turi pakakti išminties, kad jie suprastų žmogaus gyvenimo svarbą ir nesielgtų kaip paprasti gyvūnai. Žmogus privalo suvokti savo gyvenimo tikslą, o kaip tai padaryti, byloja visi Vedų raštai, kurių esmė išdėstyta „Bhagavad-gītoje“. Vedų raštai skirti žmonėms, o ne gyvūnams. Žudydami vienas kitą, gyvūnai neužsitraukia nuodėmės, bet jei žmogus, pataikaudamas savo nekontroliuojamiems pomėgiams, nužudo gyvūną, jis privalo atsakyti už gamtos dėsnių laužymą. „Bhagavad-gītoje“ išsamiai paaiškinta, kad veikla yra trijų rūšių ir atitinka tris gamtos guṇas: dorybę, aistrą ir neišmanymą. Maistas irgi yra trijų rūšių: dorybės, aistros ir neišmanymo guṇų. Apie tai plačiai rašoma „Bhagavad-gītoje“, ir jeigu mes tinkamai pasinaudosime jos patarimais, tai visas mūsų gyvenimas taps švaresnis ir galop įstengsime pasiekti buveinę, slypinčią anapus materialaus dangaus (yad gatvā na nivartate tad dhāma paramaṁ mama).

Ľudský život nie je určený na to, aby sme dreli ako osli. Mali by sme byť natoľko inteligentní, aby sme pochopili dôležitosť ľudského života a mali by sme odmietnuť žiť ako zvieratá. Mali by sme poznať zmysel ľudského života. Celá vedska literatúra dáva odpoveď na túto otázku a v Bhagavad-gīte nájdeme podstatu. Vedy sú určené pre ľudí, nie pre zvieratá. Zviera môže zabiť iné zviera bez toho, aby sa dopustilo hriešnej činnosti, ale keď človek zabije zviera len preto, aby uspokojil svoje neovládnuté chuťové bunky, musí niesť plnú zodpovednosť za porušenie prírodných zákonov. Bhagavad-gītā vysvetľuje, že podľa troch kvalít hmotnej prírody existujú aj tri druhy činnosti: činnosti v kvalite dobra, vášne a nevedomosti. Podobne existujú i tri druhy potravy: potrava v kvalite dobra, v kvalite vášne a v kvalite nevedomosti. Všetky tieto veci sú tu podrobne vysvetlené, a ak sa budeme riadiť podľa pokynov Bhagavad-gīty, očistíme svoj život a nakoniec dosiahneme cieľ, ktorý leží za týmto hmotným svetom, a ktorý sa nazýva sanātana-dhāma, večný duchovný svet (yad gatvā na nivartante tad dhāma paramaṁ mama).

Ta buveinė – amžinas, t.y. sanātana, dvasinis dangus. Mes matome, kad viskas materialiame pasaulyje laikina: atsiranda, kurį laiką egzistuoja, sukuria tam tikrus šalutinius produktus, vysta ir galiausiai išnyksta. Toks jau materialaus pasaulio dėsnis, ar imtume pavyzdžiu kūną, ar vaisių, ar dar ką nors. Tačiau turime žinių ir apie kitą pasaulį, esantį anapus šio, laikinojo. Tą pasaulį sudaro visiškai kitokia gamta, jis yra sanātana, amžinas. Vienuoliktame „Bhagavad-gītos“ skyriuje ir jīva, ir Viešpats taip pat apibūdinami kaip amžini, sanātana. Mes glaudžiai susiję su Viešpačiu, o kadangi sanātana-dhāma, t.y. dangus, sanātana Aukščiausiasis Dievo Asmuo bei sanātana gyvosios esybės kokybiškai nesiskiria, tai pagrindinis „Bhagavad- gītos“ tikslas yra atgaivinti mūsų sanātana veiklą, sanātana-dharmą – gyvosios esybės amžiną užsiėmimą. Laikinai mes atliekame tam tikrą veiklą, kurią galime išgryninti, jeigu atsisakę laikinos veiklos pradėsime veikti pagal Aukščiausio Viešpaties nurodymus. Tokia tyro gyvenimo esmė.

Môžeme vidieť, že v tomto hmotnom svete je všetko dočasné. Najprv nejaká vec vznikne, určitý čas trvá, rozmnoží sa, chradne a nakoniec zanikne. Taký je zákon hmotného sveta, a ten platí rovnakou mierou pre všetkých — pre ľudí, pre zvieratá, pre rastliny atď. Avšak za týmto hmotným svetom jestvuje ešte iný svet, o ktorom máme správy. Je odlišnej povahy než tento hmotný svet a nazýva sa sanātana, večný. Jīva (duša) a Najvyšší Pán sa v jedenástej kapitole takisto opisujú ako sanātana, veční. Medzi živými bytosťami a Pánom jestvuje dôverný vzťah a cieľom Bhagavad-gīty je prebudiť a obnoviť v nás tento zabudnutý vzťah, ktorý je naším večným poslaním, sanātana-dharmou, prirodzeným zamestnaním živej bytosti. Venujeme sa najrôznejším dočasným činnostiam, no tieto činnosti môžeme očistiť, ak sa preorientujeme od dočasných činností k tým, ktoré stanovil Pán. Tak dosiahneme úroveň pôvodnej čistej existencie.

Ir Aukščiausiasis Viešpats, ir Jo transcendentinė buveinė, ir visos gyvosios esybės yra sanātana, o gyvųjų esybių susijungimas su Viešpačiu Jo sanātana buveinėje – žmogaus būties tobulumas. Viešpats labai maloningas gyvosioms esybėms, nes jos – Jo vaikai. Viešpats Kṛṣṇa garsiai paskelbia „Bhagavad-gītoje“: sarva-yoniṣu . . . ahaṁ bīja-pradaḥ pitā – „Aš esu visų tėvas“. Žinoma, egzistuoja įvairių tipų gyvosios esybės, įvairi jų karma, bet cituotame posme Viešpats tvirtina esąs visų jų tėvas. Todėl Viešpats nužengia į žemę, kad padėtų puolusioms sąlygotoms sieloms pasitaisyti ir pakviestų jas atgal į amžiną sanātana dangų, kad sanātana gyvosios esybės atgautų savo amžiną, sanātana padėtį ir amžinai bendrautų su Viešpačiu. Siekdamas išgelbėti sąlygotas sielas Viešpats nužengia įvairiomis Savo inkarnacijomis arba atsiunčia Savo artimus tarnus kaip Savo sūnus, palydovus, ācāryas.

Najvyšší Pán, Jeho transcendentálne sídlo a živé bytosti sú sanātana, veční. Dokonalosť ľudského života dosiahneme navrátením sa do sídla a spoločnosti Najvyššieho. Pán je veľmi milostivý k živým bytostiam, pretože sú Jeho synmi. V Bhagavad-gīte Pán Kṛṣṇa hovorí: sarva-yoniṣu...ahaṁ bīja-pradaḥ pitā. „Som otcom všetkých.“ Samozrejme, že jestvujú rôzne druhy živých bytostí vzhľadom na rôzne druhy karmy, ale Pán hovorí, že je otcom všetkých. Preto zostupuje do hmotného sveta, aby napravil tieto pokleslé, hmotou podmienené duše a zavolal ich späť do večného duchovného sveta; večným živým bytostiam tak umožní obnoviť svoje večné postavenie vo večnej spoločnosti Najvyššieho Pána. Aby napravil podmienené duše, prichádza buď osobne, alebo posiela Svojich dôverných služobníkov — synov, spoločníkov, veľkých ācāryov a pod.

Todėl sanātana-dharma nėra kažkoks sektantiškas religinis judėjimas. Tai amžinų gyvųjų esybių amžinos pareigos amžino Aukščiausiojo Viešpaties atžvilgiu. Sanātana-dharma, kaip jau minėjome anksčiau, nurodo amžiną gyvosios esybės veiklą. Śrīpāda Rāmānujācārya žodį sanātana aiškina taip: „tai, kas neturi nei pradžios, nei pabaigos“. Tad kai mes kalbame apie sanātana-dharmą, pasikliaudami Śrīpādos Rāmānujācāryos autoritetu patikėkime, kad ji neturi nei pradžios, nei pabaigos.

Sanātana-dharma nepredstavuje nejakú sektársku vieru. Je večnou funkciou večnej živej bytosti vo vzťahu k Najvyššiemu. Ako sme už povedali, vzťahuje sa na večné postavenie živej bytosti. Śrīpāda Rāmānujācārya definuje slovo sanātana ako „to, čo nemá začiatok ani koniec“. Na základe jeho výroku musíme akceptovať, že sanātana-dharma nemá počiatok ani koniec.

Žodis religija turi kiek kitokią reikšmę, negu sanātana-dharma. Religija išreiškia tikėjimo idėją, o tikėjimas gali kisti. Galime įtikėti vieną kurį procesą, vėliau patikėti kažkuo kitu, tačiau sanātana-dharma nurodo veiklą, kurios neįmanoma pakeisti. Kaip negalima, pavyzdžiui, atsieti šilumą nuo ugnies, o skystumą nuo vandens, lygiai taip amžina gyvoji esybė yra neatsiejama nuo savo amžinų pareigų. Sanātana-dharma – amžina gyvosios esybės savasties dalis. Taigi kalbėdami apie sanātana-dharmą, turime pasikliauti Śrīpados Rāmānujācāryos autoritetu ir neabejoti, kad ji neturi nei pradžios, nei pabaigos. Tai, kas neprasideda ir nesibaigia, negali būti ribota, nes begalybės neįmanoma įsprausti į jokius rėmus. Kokio nors sektantiško tikėjimo išpažinėjas gali palaikyti sanātana-dharmą irgi ribota, tačiau įsigilinę į dalyko esmę ir pažvelgę į šią problemą šiuolaikinio mokslo požiūriu pamatysime, jog sanātana-dharma – tai viso pasaulio žmonių, teisingiau, visų gyvųjų visatos esybių reikalas.

Slovenský pojem náboženstvo sa líši od sanātana-dharmy. Náboženstvo v nás vzbudzuje predstavu viery, ale viera sa môže zmeniť. Môžeme vyznávať určitú vieru a časom prestúpiť na inú. Avšak sanātana-dharma označuje činnosť, ktorú nemožno zmeniť. Voda nikdy neprestáva byť tekutá a oheň nikdy neprestáva hriať. Večnú vlastnosť živej bytosti nemôžeme zmeniť. Sanātana-dharma je večnou súčasťou živej bytosti a podľa Śrīpadu Rāmānujācāryu nemá počiatok ani koniec. To, čo nemá počiatok ani koniec však nemôže byť sektárske alebo obmedzené nejakými hranicami. Napriek tomu si vyznávači určitej viery myslia, že sanātana-dharma je takisto sektárska. Ak však celú vec preskúmame hlbšie a z hľadiska modernej vedy, zistíme, že sanātana-dharma je záležitosťou a funkciou nielen všetkých ľudí na svete, ale i všetkých živých bytostí vo vesmíre.

Religinio tikėjimo, neturinčio ryšio su sanātana, ištakas galima atsekti žmonijos istorijos metraščiuose, tačiau sanātana-dharmos istorija neturi pradžios, nes ji – amžina gyvųjų esybių dalis. O kalbėdamos apie gyvąsias esybes, autoritetingos śastros tvirtina, kad gyvosios esybės nei gimsta, nei miršta. Gītoje teigiama, kad gyvoji esybė niekada negimsta ir niekada nemiršta, yra amžina ir nesunaikinama, o kai suyra jos laikinas materialus kūnas, ji pati gyvena toliau. Palietę sanātana-dharmos koncepciją, pamėginkime išsiaiškinti religijos sąvoką šio sanskrito žodžio šaknies pagrindu. Dharma yra tai, kas neatsiejama nuo tam tikro objekto. Šviesa ir šiluma – neatsiejamos nuo ugnies. Be šviesos ir šilumos žodis „ugnis“ netenka prasmės. Analogiškai turėtume aiškintis, kas esmingiausia gyvojoje būtybėje, kokia savybė yra neatskiriama jos dalis. Toji neatskiriama dalis, amžina savybė – tai jos amžinoji religija.

Rôzne náboženstvá môžu mať svoj historický počiatok, ale sanātana-dharma nijaký počiatok nemá, pretože je večnou súčasťou živej bytosti. O živých bytostiach sa v písmach hovorí, že nikdy nevznikli a nikdy nezaniknú. V Bhagavad-gīte sa píše, že živá bytosť sa nikdy nerodí a nikdy neumiera. Je večná, nezničiteľná a žije aj po zániku tohoto dočasného hmotného tela. Ak hovoríme o sanātana-dharme, mali by sme sa pokúsiť porozumieť konceptu náboženstva vo svetle sanskṛtského slova dharma. Dharma poukazuje na konštantnú vlastnosť určitého predmetu. Napríklad v prípade ohňa sú takýmito vlastnosťami teplo a svetlo. Bez tepla a svetla by slovo oheň nemalo význam. Podobne musíme nájsť základnú vlastnosť živej bytosti; vlastnosť, ktorá ju neustále sprevádza. Touto stálou vlastnosťou je jej večné náboženstvo.

Kai Sanātana Gosvāmis paklausė Śrī Caitanyos Mahāprabhu apie kiekvienos gyvosios būtybės svarūpą, Viešpats atsakė, kad gyvosios būtybės svarūpa, t.y. prigimtinis būvis – tarnauti Aukščiausiajam Dievo Asmeniui. Paanalizavę šį Viešpaties Caitanyos teiginį, tuojau pat pastebėsime, jog visos gyvosios būtybės nuolatos viena kitai tarnauja. Gyvoji būtybė tarnauja įvairiais būdais ir taip semiasi gyvenimo džiaugsmo. Pavyzdžiui, menkiau išsivystę gyvūnai tarnauja žmonėms kaip tarnas savo šeimininkui. A tarnauja šeimininkui B, B tarnauja šeimininkui C, C – šeimininkui D ir t.t. Analogiškai, draugas tarnauja draugui, motina – sūnui, žmona – vyrui, vyras – žmonai ir pan. Jei ir toliau analizuosime ta kryptimi, paaiškės, kad gyvųjų būtybių visuomenėje visi be išimties tarnauja. Politinis veikėjas, skelbdamas savo manifestą visuomenei, siekia įtikinti ją savo sugebėjimu tarnauti. Manydami, kad politikas deramai pasitarnaus visuomenei, rinkėjai atiduoda jam savo balsus. Paklusdamas amžinam amžinos gyvosios būtybės poreikiui tarnauti, parduotuvės savininkas tarnauja pirkėjui, amatininkas – kapitalistui, kapitalistas – šeimai, o šeima – valstybei. Taigi, matome, kad nė viena gyvoji būtybė neišvengia tarnavimo kitai gyvajai būtybei, tad galima drąsiai daryti išvadą, kad tarnystė neatskiriamai susijusi su gyvąja būtybe, yra jos amžinoji religija.

Keď sa Sanātana Gosvāmī spýtal Śrī Caitanyu Mahāprabhua, aké je prirodzené postavenie (svarūpa) každej živej bytosti, Pán mu odvetil, že je to služba Najvyššej Božskej Osobnosti. Analýzou tohoto Pánovho výroku môžeme ľahko zistiť, že každá živá bytosť neustále slúži inej živej bytosti, a že táto služba jej prináša určité potešenie. Zvieratá slúžia ľuďom ako služobníci svojmu pánovi. A slúži pánovi B, B pánovi C, C slúži pánovi D atď. Priateľ preukazuje službu priateľovi, matka sa stará o syna, žena slúži manželovi, manžel žene atď. Ak budeme v tomto rozbore pokračovať, zistíme, že niet bytosti, ktorá by niekomu nejakým spôsobom neslúžila. Politik predkladá ľuďom svoj program, aby ich presvedčil o svojej schopnosti slúžiť im. Voliči mu dávajú svoje hlasy v nádeji, že vykoná pre spoločnosť hodnotnú službu. Predavač slúži zákazníkovi a remeselník kapitalistovi. Ten zasa slúži rodine a rodina štátu. Ako vidieť, každá živá bytosť slúži iným živým bytostiam, z čoho môžeme jasne usúdiť, že služba je stálym sprievodným znakom živej bytosti a teda aj jej večným náboženstvom.

Nepaisant to, žmonės, priklausomai nuo laiko ir aplinkybių, teigia priklausą kokiam nors tikėjimui ir skelbiasi esą induistai, musulmonai, krikščionys, budistai ar dar kokios kitos sektos atstovai, nors šie įvardijimai su sanātana-dharma neturi nieko bendro. Induistas gali pakeisti savo tikėjimą ir tapti musulmonu, musulmonas – atsiversti į induizmą, krikščionis taip pat gali pakeisti savo tikėjimą ir pan. Tačiau tikėjimo pakeitimas neatšaukia gyvosios būtybės amžinos paskirties tarnauti kitiems. Ir induistas, ir musulmonas, ir krikščionis bet kokiomis aplinkybėmis yra kažkieno tarnas. Todėl išpažinti tam tikrą tikėjimą – dar nereiškia išpažinti ir savo sanātana- dharmą. Sanātana-dharma yra tarnystė.

Napriek tomu sa ľudia považujú za stúpencov určitej viery, obmedzenej časom a danými okolnosťami. Tvrdia, že sú hindovia, mohamedáni, kresťania, buddhisti alebo stúpenci iných siekt. Tieto označenia nie sú sanātana-dharma. Z hinda sa môže stať moslim a z moslima hind, kresťan môže konvertovať na inú vieru apod. Za žiadnych okolností však zmena náboženskej viery nemôže ovplyvniť večnú činnosť, t.j. službu iným. Hind, moslim či kresťan sú vždy niekoho služobníkmi. Takže partikulárny proces určitej viery nie je procesom sanātana-dharmy. Sanātana-dharma znamená preukazovať službu.

Iš tikrųjų su Aukščiausiuoju Viešpačiu mus sieja tarnystė. Aukščiausiasis Viešpats – aukščiausias besimėgaujantis subjektas, o mes, gyvosios esybės, esame Jo tarnai. Mes sukurti Jo džiaugsmui ir patys tampame laimingi, jeigu prisijungiame prie Aukščiausiojo Dievo Asmens amžino džiaugsmo akto. Kitaip laimės nepatirsime. Negalime būti laimingi atsiskyrę nuo Viešpaties, lygiai kaip ir bet kuri kūno dalis, atskirta nuo skrandžio, negali justi pasitenkinimo. Gyvoji būtybė negali būti laiminga, jei ji netarnauja Aukščiausiajam Viešpačiui su transcendentine meile.

V skutočnosti je to práve služba, ktorá nás spája s Najvyšším Pánom. Najvyšší Pán je zvrchovaný užívateľ a my, živé bytosti, sme Jeho služobníkmi. Naším poslaním je prinášať mu radosť, a ak budeme na tejto činnosti spolupracovať, budeme šťastní. Nejestvuje iný spôsob, ako byť šťastný. Nemôžeme byť šťastní nezávisle, podobne ako časť tela nemôže byť šťastná, ak nespolupracuje so žalúdkom. Živá bytosť nemôže byť šťastná, ak nevykonáva transcendentálnu láskyplnú službu Najvyššiemu Pánovi.

„Bhagavad-gītoje“ nepritariama įvairiausių pusdievių garbinimui bei tarnavimui jiems. Septinto skyriaus dvidešimtame posme teigiama:

Bhagavad-gītā neschvaľuje uctievanie rôznych polobohov. To sa píše v dvadsiatom verši siedmej kapitoly:

kāmais tais tair hṛta-jñānāḥ
prapadyante ’nya-devatāḥ
taṁ taṁ niyamam āsthāya
prakṛtyā niyatāḥ svayā
kāmais tais tair hṛta-jñānāḥ
prapadyante ’nya-devatāḥ
taṁ taṁ niyamam āsthāya
prakṛtyā niyatāḥ svayā

„Tie, kurių intelektą pasiglemžė materialūs troškimai, atsiduoda pusdieviams ir laikosi tam tikrų, jų prigimtį atitinkančių garbinimo taisyklių.“ Cituotame posme paprastai ir aiškiai pasakyta, jog tie, kuriuos valdo geismas, garbina pusdievius, o ne Aukščiausiąjį Viešpatį Kṛṣṇą. Vardą Kṛṣṇa mes vartojame ne kažkokia sektantiška prasme: kṛṣṇa – tai „aukščiausioji palaima“. Aukščiausiasis Viešpats, pasak śastrų, yra visos palaimos šaltinis ir lobynas. Visi trokštame malonumų. Ānanda-mayo ‘bhyāsāt („Vedānta-sūtra“ 1.1.12). Kaip ir Viešpats, gyvosios esybės turi pilnavertę sąmonę, todėl siekia laimės. Viešpats amžinai laimingas, ir jei gyvosios esybės bendrauja su Viešpačiu, Jam talkininkauja ir su Juo draugauja, tuomet ir jos patiria laimę.

„Tí, ktorí prišli o rozum pod vplyvom hmotných túžob, sa odovzdávajú polobohom a nasledujú určitý proces pravidiel a zásad uctievania, primeraný svojej povahe.“ V tomto verši sa jasne hovorí, že osoby ovládané žiadostivosťou uctievajú polobohov a nie Najvyššieho Pána, Kṛṣṇu. Keď používame meno Kṛṣṇa, nemáme na mysli nejaké sektárske meno. Kṛṣṇa znamená „najvyššia radosť“. Aj písma potvrdzujú, že Najvyšší Pán je zdroj alebo prameň všetkej radosti. Všetci hľadáme šťastie. Ānanda-mayo 'bhyāsāt (Vedānta-sūtra 1.1.12). Živé bytosti majú, podobne ako Pán, plné vedomie a túžia po šťastí. Pán je večne šťastný a ak sa živá bytosť spojí s Pánom, spolupracuje s Ním a vyhľadáva Jeho spoločnosť, bude takisto šťastná.

Į šį mirtingąjį pasaulį Viešpats nužengia, kad parodytų Savo kupinas džiaugsmo pramogas Vṛndāvanoje. Kai Viešpats Śrī Kṛṣṇa buvo Vṛndāvanoje, džiugesiu spinduliavo visa Jo veikla: draugystė su piemenukais, meilė piemenaitėms, Vṛṇdāvanos gyventojams ir karvėms. Visų iki vieno Vṛndāvanos gyventojų mintis valdė tik Kṛṣṇa. Kṛṣṇa net Savo tėvą Nandą Mahārāją atkalbėjo garbinti pusdievį Indrą, nes norėjo parodyti žmonėms, kad nėra jokio reikalo garbinti pusdievius. Žmonės turi garbinti tik Aukščiausiąjį Viešpatį, nes galutinis jų tikslas – sugrįžti į Jo buveinę.

Pán zostupuje do tohoto sveta smrteľníkov, aby vo Vṛndāvane vyjavil Svoje večné blažené zábavy. Počas Svojho pobytu vo Vṛndāvane sa stýkal s mnohými priateľmi — pastiermi kráv, pastierkami, vṛndāvanskými obyvateľmi a kravkami — a všetky Jeho činnosti boli plné blaženosti. Všetci obyvatelia Vṛndāvanu mysleli iba na Kṛṣṇu. V tom čase sa Pán Kṛṣṇa snažil odradiť Svojho otca, kráľa Nandu, od uctievania poloboha Indru, aby tak jasne ukázal, že ľudia nemusia uctievať nijakého poloboha. Jediné, čo je nutné, je uctievanie Najvyššieho Pána, pretože konečným životným cieľom je navrátiť sa k Nemu do Jeho sídla.

Viešpaties Śrī Kṛṣṇos buveinė aprašyta „Bhagavad-gītos“ penkiolikto skyriaus šeštame posme:

Popis tohoto sídla Pána Śrī Kṛṣṇu nájdeme v šiestom verši pätnástej kapitoly Bhagavad-gīty:

na tad bhāsayate sūryo
na śaśāṅko na pāvakaḥ
yad gatvā na nivartante
tad dhāma paramaṁ mama
na tad bhāsayate sūryo
na śaśāṅko na pāvakaḥ
yad gatvā na nivartante
tad dhāma paramaṁ mama

„Mano aukščiausiosios buveinės neapšviečia nei saulė, nei mėnuo. Nereikia jai nei ugnies, nei elektros šviesos. Kas ją pasiekia, tas jau niekada nebesugrįžta į šį materialųjį pasaulį.“

„Moje zvrchované sídlo nie je ožiarené Slnkom ani Mesiacom, ohňom či elektrinou. Kto ho dosiahne, ten sa nikdy viac nevráti do tohoto hmotného sveta.“

Šis posmas aprašo amžinąjį dangų. Žinoma, dangų mes suvokiame materialiai ir neįsivaizduojame jo be saulės, mėnulio, žvaigždžių ir t.t., bet šiuo posmu Viešpats teigia, jog amžiname danguje nereikalinga nei saulė, nei mėnulis, nei elektra, nei ugnis ar koks kitas šviesos šaltinis, nes dvasinį dangų apšviečia brahmajyoti – iš Aukščiausiojo Viešpaties sklindantys spinduliai. Su didžiausiu vargu mėginame pasiekti kitas planetas, tačiau suvokti Aukščiausiojo Viešpaties buveinę yra visiškai nesunku. Ji vadinasi Goloka, ir yra gražiai aprašyta „Brahma-saṁhitoje“ (5.37): goloka eva nivasaty akhilātma-bhūtaḥ. Viešpats amžinai gyvena Savo buveinėje Golokoje, tačiau priartėti prie Jo galime jau šiame pasaulyje, juk būtent tam Viešpats ir apsireiškia mums Savo tikruoju sac-cid-ānanda-vigrahos pavidalu. Jam apsireiškus šiuo pavidalu, mums jau nebereikia spėlioti, kaip Jis atrodo. Viešpats nužengia į žemę kaip Śyāmasundara – pasirodo toks, koks yra iš tikrųjų, kad padarytų galą visokiems prasimanymams apie Jį. Deja, menkos nuovokos žmonės išjuokia Jį, nes Jis ateina tarsi būtų vienas iš mūsų ir elgiasi kaip žmogus. Tačiau tai ne pagrindas laikyti Viešpatį vienu iš mūsų. Tik Savo visagalybės dėka Viešpats pasirodo mums Savo tikruoju pavidalu ir apreiškia Savo pramogas, kurios tiksliai atkartoja Jo buveinėje vykstančias pramogas.

Tento verš opisuje duchovný svet. My máme, samozrejme, skúsenosť s hmotným svetom a preto uvažujeme v jeho reláciách: Slnko, Mesiac, hviezdy atď. Avšak v tomto verši Pán hovorí, že v duchovnom nebi nie sú potrebné Slnko, Mesiac, oheň či elektrina, pretože celým duchovným nebom preniká brahmajyoti, žiara emanujúca z Najvyššieho Pána. S veľkou námahou sa pokúšame doletieť na iné planéty a pritom je také jednoduché pochopiť sídlo Najvyššieho Pána. Toto sídlo je známe ako Goloka a v Brahma-saṁhite (5.37) môžeme nájsť jeho opis: goloka eva nivasaty akhilātma-bhūtaḥ. Pán sídli večne vo Svojom sídle Goloke. Možno Ho však dosiahnuť aj z tohoto hmotného sveta, a to tým, že osobne prichádza a zjavuje sa vo Svojej skutočnej podobe ako sac-cid-ānanda-vigraha. Aby nedochádzalo k zbytočným špekuláciám ohľadom Jeho podoby, prichádza a zjavuje sa taký, aký je, vo Svojej pôvodnej podobe Śyāmasundaru. Niektorí menej inteligentní ľudia sa Mu posmievajú keď prichádza a zabáva sa ako obyčajná ľudská bytosť. To však ešte neznamená, že by sme Ho mali považovať za jedného z nás. Len vďaka Jeho nesmiernej sile môžeme byť svedkami toho, že sa pred nami zjavuje vo Svojej pôvodnej podobe a predvádza zábavy, ktoré sú verným obrazom zábav odohrávajúcich sa v Jeho sídle.

Akinančiame dvasinio dangaus spindesyje plaukioja nesuskaičiuojama daugybė planetų. Brahmajyoti šviesa sklinda iš aukščiausios buveinės – Kṛṣṇalokos, o toje šviesoje plauko nematerialios ānanda-maya, cin-maya planetos. Viešpats nurodo: na tad bhāsayate sūryo na śaśāṅko na pāvakaḥ/ yad gatvā na nivartante tad dhāma paramaṁ mama. Pasiekusiam dvasinį dangų nebereikia grįžti atgal į materialų pasaulį. Materialiame danguje, net jeigu mes nukeliautume į aukščiausią planetą (Brahmaloką), o ką jau kalbėti apie Mėnulį, atrasime tas pačias gyvenimo sąlygas: gimimą, mirtį, ligas bei senatvę. Nėra tokios planetos materialiame pasaulyje, kurioje negaliotų šie keturi materialios būties dėsniai.

V oslnivej žiare duchovného neba sa vznáša nespočetné množstvo planét. Brahmajyoti emanuje z najvyššieho sídla, Kṛṣṇaloky, a v tomto brahmajyoti sa vznáša nekonečne mnoho duchovných planét známych ako ānanda-maya alebo cin-maya. Pán hovorí: na tad bhāsayate sūryo na śaśāṅko na pāvakaḥ, yad gatvā na nivartante tad dhāma paramaṁ mama. Kto dosiahne tohoto sídla, nemusí sa viac vrátiť späť do hmotného sveta. Aj keď dospejeme na najvyššiu planétu hmotného vesmíru (Brahmaloku), o Mesiaci ani nehovoriac, nájdeme tam rovnaké utrpenie ako tu: rodenie sa, choroby, starnutie a smrť. Niet planéty v hmotnom vesmíre, ktorá by bola ušetrená od týchto štyroch princípov hmotnej existencie.

Gyvosios esybės keliauja iš vienos planetos į kitą, bet tai nereiškia, kad mes galime nuvykti į bet kokią mums patikusią planetą mechaninėmis priemonėmis. Jeigu mes norime patekti į kitas planetas, tam yra specialus metodas. Apie tai irgi kalbama: yānti deva-vratā devān pitṝn yānti pitṛ- vratāḥ. Tarpplanetinei kelionei įgyvendinti nereikia jokių mechaninių priemonių. Gītā moko: yānti devā-vratā devān. Mėnulis, Saulė bei aukštesniosios planetos vadinamos „Svargaloka“. Planetos yra trijų skirtingų lygių: aukštesnės, vidurinės ir žemesnės. Žemė priklauso vidurinių planetų sistemai. „Bhagavad-gītā“ mums nurodo, kad patekti į aukštesnių planetų sistemas (Devalokas) galima pasinaudojus labai paprasta formule: yānti deva- vratā devān. Pakanka garbinti norimoje planetoje viešpataujantį pusdievį, ir kelias į Mėnulį, Saulę ar bet kurią aukštesniąją planetų sistemą – atviras.

Živé bytosti môžu cestovať z jednej planéty na druhú, ale nie mechanickými prostriedkami. Ak chceme cestovať na iné planéty, mali by sme nasledovať predpísaný proces. Yānti deva-vratā devān pitṝn yānti pitṛ-vratāḥ. Mechanické prostriedky nie sú vhodné na medziplanetárne cestovanie. Inštrukcia Bhagavad-gīty znie: yānti deva-vratā devān. Mesiac, Slnko a vyššie planéty sú známe ako Svargaloka. Sú tri rôzne vesmírne oblasti: vyššie, stredné a nižšie planetárne systémy. Zem sa nachádza v stredných planetárnych systémoch. Bhagavad-gītā nás informuje, ako cestovať na vyššie planéty (Devaloku) veľmi jednoduchým spôsobom: yānti deva-vratā devān. Človek musí uctievať poloboha príslušnej planéty a tak môže dospieť na Mesiac, Slnko či iné vyššie planéty.

Vis dėlto „Bhagavad-gītā“ nepataria keliauti į jokią materialaus pasaulio planetą, kadangi pasinaudoję kokiu nors mechaniniu įtaisu, kelionėje užtrukę keturiasdešimt tūkstančių metų (kas gi nugyvens tokį amžių?) ir patekę į aukščiausią iš jų – Brahmaloką, susidursime su tomis pačiomis materialaus pasaulio bėdomis: gimimu, mirtimi, ligomis bei senatve. Bet tas, kuris siekia patekti į aukštesniąją planetą Kṛṣṇaloką ar bet kurią kitą dvasinio dangaus planetą, nepatirs tokių materialių sunkumų. Viena iš dvasinio dangaus planetų yra aukščiausia, ji vadinasi Goloka Vṛndāvana. Tai – pirminė planeta pirminio Aukščiausiojo Dievo Asmens Śrī Kṛṣṇos buveinėje. Apie tai pasakojama „Bhagavad-gītoje“, iš jos sužinome, kaip ištrūkti iš materialaus pasaulio ir pradėti tikrai palaimingą gyvenimą dvasiniame danguje.

Bhagavad-gītā nám však neradí cestovať na žiadne planéty tohoto hmotného vesmíru, pretože aj keby sme dospeli na Brahmaloku, najvyššiu planétu, čo by nám mechanickými prostriedkami trvalo približne 40 000 rokov (kto žije tak dlho?), našli by sme tam opäť len hmotné utrpenie v podobe rodenia sa chorôb, staroby a smrti. Keď sa však rozhodneme odísť na najvyššiu planétu v duchovnom nebi, Kṛṣṇaloku, alebo akúkoľvek inú duchovnú planétu, nebudeme konfrontovaní s vyššie uvedenými hmotnými útrapami. Existuje nekonečné množstvo duchovných planét a najvyššou zo všetkých je Goloka Vṛndāvan, večné sídlo Najvyššej Božskej Osobnosti, Śrī Kṛṣṇu. Všetky tieto informácie môžeme nájsť v Bhagavad-gīte, ktorá nás učí, ako opustiť tento hmotný svet a začať skutočne radostne žiť v duchovnom svete.

Penkioliktame „Bhagavad-gītos“ skyriuje piešiamas realus materialaus pasaulio vaizdas. Ten pasakyta:

V pätnástej kapitole Bhagavad-gīty môžeme nájsť skutočný obraz tohoto hmotného sveta:

ūrdhva-mūlam adhaḥ-śākham
aśvatthaṁ prāhur avyayam
chandāṁsi yasya parṇāni
yas taṁ veda sa veda-vit
ūrdhva-mūlam adhaḥ-śākham
aśvatthaṁ prāhur avyayam
chandāṁsi yasya parṇāni
yas taṁ veda sa veda-vit

Šiame posme materialus pasaulis palyginamas su medžiu, kurio šaknys viršuje, o šakos apačioje. Visi esame matę medį, kurio šaknys yra viršuje: atsistoję ant upės kranto ar prie bet kokio vandens telkinio, pamatysime jame aukštyn kojomis atsispindinčius medžius. Jų šakos leidžiasi žemyn, o šaknys kyla į viršų. Lygiai taip ir materialus pasaulis yra dvasinio pasaulio atspindys. Materialus pasaulis tėra realybės šešėlis. Šešėlyje nėra realybės ar substanciškumo, bet iš jo galime spėti apie realybės ir substancijos egzistavimą. Dykumoje nėra vandens, tačiau miražas suponuoja vandens egzistavimą. Materialiame pasaulyje nėra vandens, nėra laimės – realūs tikrosios laimės šaltiniai trykšta ten, dvasiniame pasaulyje.

V tomto verši sa hmotný svet prirovnáva k stromu, ktorého korene siahajú hore a vetvy dolu. Z vlastnej skúsenosti poznáme strom, ktorý má korene hore: keď stojíme na brehu rieky alebo vodnej nádrže, vidíme, že strom, ktorý sa odráža na vodnej hladine, je hore nohami. Korene siahajú hore a vetvy dolu. Podobne je tento hmotný svet odrazom duchovného sveta. Hmotný svet je iba tieňom skutočnosti. Tieň sám osebe nemá vlastnú podstatu alebo realitu, ale môžeme z neho usudzovať existenciu podstaty a reality. Na púšti nie je voda, ale fatamorgána vody napovedá, že čosi ako voda existuje. V tomto hmotnom svete nie je žiadna voda, žiadne šťastie, ale skutočná voda a pravé šťastie jestvujú v duchovnom svete.

Viešpats siūlo mums siekti dvasinio pasaulio tokiu būdu (BG 15.5):

Pán nám radí, aby sme sa do duchovného sveta premiestnili nasledujúcim spôsobom (Bg.15.5):

nirmāna-mohā jita-saṅga-doṣā
adhyātma-nityā vinivṛtta-kāmāḥ
dvandvair vimuktāḥ sukha-duḥkha-saṁjñair
gacchanty amūḍhāḥ padam avyayaṁ tat
nirmāna-mohā jita-saṅga-doṣā
adhyātma-nityā vinivṛtta-kāmāḥ
dvandvair vimuktāḥ sukha-duḥkha-saṁjñair
gacchanty amūḍhāḥ padam avyayaṁ tat

padam avyayam, „amžinąją karalystę“, gali pasiekti tik tas, kuris yra nirmāna-moha. Ką tai reiškia? Visi esame įvardijimų vergai. Vienas nori tapti „seru“, kitas „lordu“, trečias prezidentu, turtuoliu, karaliumi ar dar kuo nors. Kol juntame potraukį įvardijimams, tol būsime priklausomi nuo kūno, nes jie – susiję su kūnu. Bet mes nesame kūnai, toks suvokimas – pirmasis dvasinio pažinimo žingsnis. Mes susiję su trimis materialios gamtos guṇomis, tačiau per pasiaukojimo tarnystę Viešpačiui privalome ištrūkti iš jų įtakos. Jei nesame pasinėrę į pasiaukojimo tarnystę Viešpačiui, nepajėgsime atsispirti materialios gamtos guṇų poveikiui. Įvardijimus bei prisirišimus mums primeta geismai ir norai, polinkis viešpatauti materialioje gamtoje. Kol neatsisakysime polinkio valdyti materialią gamtą, tol neturėsime galimybių grįžti į Aukščiausiojo karalystę – sanātana-dhāmą. Prie šios amžinos, nesunaikinamos karalystės gali priartėti tik tas, kuris atsispiria apgaulingų materialių malonumų žavesiui ir tarnauja Aukščiausiajam Viešpačiui. Tokiam žmogui nesunku priartėti prie aukščiausios buveinės.

Večné kráľovstvo (padam avyayam) môže dosiahnuť iba ten, kto je nirmāna-moha. Čo to znamená? Všetci si potrpíme na určité označenia. Chceme sa stať „dr.“ alebo „PhDr.“, niekto iný chce byť prezidentom, boháčom, kráľom a pod. Dovtedy, kým nás priťahujú tieto označenia, lipneme na tele, pretože tieto označenia patria telu. Ale my nie sme tieto telá a realizovať to znamená urobiť prvý krok v duchovnej realizácii. Sme spútaní troma kvalitami hmotnej prírody, a preto sa musíme oslobodiť prostredníctvom oddanej služby Pánovi. Keď nás nepriťahuje oddaná služba Pánovi, nemôžu nás prestať priťahovať kvality hmotnej prírody. Označenia a hmotná pripútanosť majú svoj pôvod v žiadostivosti a túžbe vládnuť hmotnej prírode. Dovtedy, kým sa nezbavíme tejto túžby ovládať hmotnú prírodu, nemôžeme sa vrátiť do sídla Najvyššieho. Toto večné kráľovstvo (sanātana-dhāma) je nezničiteľné a môžu ho dosiahnuť iba tí, ktorí nie sú omámení falošným hmotným pôžitkom a oddane slúžia Najvyššiemu Pánovi. Človek s takýmito vlastnosťami môže ľahko dospieť do najvyššieho sídla.

Viename Gītos posmų (8.21) sakoma:

V Bhagavad-gīte (8.21) sa píše:

avyakto ’kṣara ity uktas
tam āhuḥ paramāṁ gatim
yaṁ prāpya na nivartante
tad dhāma paramaṁ mama
avyakto ’kṣara ity uktas
tam āhuḥ paramāṁ gatim
yaṁ prāpya na nivartante
tad dhāma paramaṁ mama

Avyakta – tai neišreikštumas. Net ir materialų pasaulį mes matome ne visą. Mūsų juslės yra tokios netobulos, kad regime tiktai dalį materialios visatos žvaigždynų. Iš Vedų raštų skaitytojas gali pasisemti nemaža žinių apie kitas planetas, o tikėti jomis ar ne, yra mūsų pačių reikalas. Vedų raštai, ypač „Śrīmad-Bhāgavatam“, aprašo svarbiausias planetas. Dvasinis pasaulis, esantis anapus materialaus dangaus, apibūdintas kaip avyakta – neišreikštas. Turime karštai siekti šios aukščiausiosios karalystės, nes iš ten nereikės grįžti į šį materialų pasaulį.

Avyakta znamená neprejavený. Určitá časť hmotného stvorenia je neviditeľná pre naše oči. Naše zmysly sú také nedokonalé, že nemôžu vidieť ani všetky hviezdy v tomto vesmíre. Z vedskych písiem môžeme získať mnoho informácií o rôznych planétach, ktorým môžeme alebo nemusíme veriť. Vo Vedach, špeciálne v Śrīmad-Bhāgavatame, sú opísané všetky významné planéty. Duchovný svet, ktorý je za hranicami hmotného vesmíru, sa tu označuje ako avyakta, neprejavený. Mali by sme túžiť dospieť do duchovného sveta, pretože len čo tam dospejeme, nebudeme sa musieť vrátiť do tohoto hmotného sveta.

Gali kilti klausimas kaip patekti į šią Aukščiausiojo Viešpaties buveinę? Į šį klausimą atsakoma aštuntame skyriuje. Ten pasakyta:

Môžeme si teraz položiť otázku, ako sa priblížiť k sídlu Najvyššieho Pána. Odpoveď nájdeme v ôsmej kapitole Bhagavad-gīty:

anta-kāle ca mām eva
smaran muktvā kalevaram
yaḥ prayāti sa mad-bhāvaṁ
yāti nāsty atra saṁśayaḥ
anta-kāle ca mām eva
smaran muktvā kalevaram
yaḥ prayāti sa mad-bhāvaṁ
yāti nāsty atra saṁśayaḥ

„Kas gyvenimo pabaigoje, atsiskirdamas nuo kūno, atsimena Mane, tas iškart pasiekia Mano būtį, tuo tikrai nereikia abejoti.“ (BG 8.5) Kas mirties akimirką galvoja apie Kṛṣṇą, tas eina pas Kṛṣną. Reikia visuomet prisiminti Kṛṣṇos pavidalą; kas Jį atmena mirties akimirką, tas tikrai pasiekia dvasinę karalystę. Mad-bhāvam nurodo aukščiausiąją Aukščiausiosios Būtybės būtį. Aukščiausioji Būtybė yra sac-cid-ānanda-vigraha – Jos pavidalas amžinas, kupinas žinojimo ir palaimos. Dabartinis mūsų kūnas nėra sac-cid-ānanda. Jis – asat, o ne sat, t.y. jis – laikinas, o ne amžinas. Jis kupinas ne cit – žinojimo, o neišmanymo. Apie dvasinę karalystę nežinome nieko, išsamių žinių neturime net apie šį materialų pasaulį, kur tiek daug mums nežinoma. Kūnas taip pat yra nirānanda – užuot teikęs džiaugsmą, jis sukelia kančią. Visas kančias, kurias patiriame materialiame pasaulyje, sukelia kūnas, tačiau tas, kuris palieka kūną galvodamas apie Viešpatį Kṛṣṇą – Aukščiausiąjį Dievo Asmenį, išsyk gauna sac-cid-ānanda kūną.

„Každý, kto v okamihu smrti opúšťa svoje telo a myslí pritom na Mňa, ihneď dosiahne Moje sídlo; o tom niet pochýb.“ (Bg.8.5) Človek, ktorý v okamihu smrti myslí na Kṛṣṇu, odíde ku Kṛṣṇovi. Musíme myslieť na Kṛṣṇovu podobu; ak opustíme telo, mysliac na túto podobu, dospejeme nepochybne do duchovného sveta. Slovo mad-bhāvam označuje zvrchovanú povahu Najvyššej Bytosti. Najvyššia Bytosť je sac-cid-ānanda-vigraha — večná podoba plná poznania a blaženosti. Naše súčasné telo nie je sac-cid-ānanda. Je asat, dočasné. Nie je cit, plné poznania, ale je plné nevedomosti. Nevieme nič o duchovnom svete a dokonca nemáme ani úplné poznanie tohoto hmotného sveta. Toľko vecí nám zostáva neznámych. Hmotné telo je teda nirānanda; namiesto blaženosti je plné utrpenia. Všetky útrapy v tomto svete zažívame kvôli telu, ale keď opustíme toto telo s mysľou upretou na Kṛṣṇu, Najvyššiu Božskú Osobnosť, získame duchovné telo, ktoré je sac-cid-ānanda.

Materialiame pasaulyje iš vieno kūno į kitą pereinama pagal tam tikrus dėsnius. Žmogus miršta tada, kai būna nuspręsta, kokios formos kūną jis turės kitą gyvenimą. Tačiau šį sprendimą daro ne gyvoji esybė, o aukštesniosios jėgos. Nuo to, kaip gyvename šį gyvenimą, priklauso, ar mes pakilsime, ar patirsime nuopuolį. Dabartinis gyvenimas – tai pasirengimas būsimajam. Jei deramai pasiruošime grįžti į Dievo karalystę šiame gyvenime, nėra abejonių – atsiskyrę nuo savo materialaus kūno, įgysime dvasinį, tokį kaip Viešpaties kūną.

Proces prijímania a opúšťania tela v tomto hmotnom svete sa deje podľa určitých pravidiel. Živá bytosť opustí telo a prijme nové po tom, čo vyššie autority rozhodnú, aký druh tela dostane v budúcom živote. Podľa činností, ktoré vykonávame v súčasnosti, sa buď povýšime alebo poklesneme. Tento život je prípravou na život budúci. Ak sme v tomto živote dostatočne pripravení na návrat späť domov, späť k Bohu, potom po opustení hmotného tela nepochybne získame duchovné telo podobné Pánovmu.

Anksčiau jau buvo aiškinta, kad yra skirtingų rūšių transcendentalistai: brahma-vādžiai, paramātma-vādžiai ir bhaktai; ir, kaip minėta, brahmajyoti, t.y. dvasiniame danguje, yra nesuskaičiuojama daugybė dvasinių planetų. Jų skaičius nepalyginamai didesnis už bendrą materialaus pasaulio planetų skaičių. Sakoma, kad materialus pasaulis sudaro tik ketvirtadalį visos kūrinijos (ekāṁśena sthito jagat). Tame materialiame ketvirtadalyje išsitenka milijonai ir milijardai visatų su trilijonais planetų ir saulių, žvaigždžių ir mėnulių. Bet materialus pasaulis – tik dalis visos kūrinijos. Didžioji kūrinijos dalis yra dvasiniame danguje. Kas trokšta įsilieti į Aukščiausiojo Brahmano būtį, tas tą pačią akimirką pereina į Aukščiausiojo Viešpaties brahmajyoti ir taip pasiekia dvasinį dangų. Bhaktas, norintis bendrauti su Viešpačiu, įžengia į Vaikuṇṭhos planetas, kurių yra nesuskaičiuojama daugybė, ir Aukščiausiasis Viešpats per Savo pilnutinius skleidinius – keturrankį Nārāyaṇą, žinomą Pradyumnos, Aniruddhos, Govindos ir kitais vardais, suteikia jam galimybę su Juo bendrauti. Todėl prieš mirtį transcendentalistai mąsto apie brahmajyoti, Paramātmą arba Aukščiausiąjį Dievo Asmenį, Śrī Kṛṣṇą. Visi jie įžengia į dvasinį dangų, tačiau tiktai bhaktas patenka į Vaikuṇṭhos planetas arba į Goloka Vṛndāvanos planetą, nes jis turi asmenišką kontaktą su Aukščiausiuoju Viešpačiu. Viešpats priduria: „Tuo nereikia abejoti.“ Privalome tvirtai tikėti Jo žodžiais. Negalima atmesti to, ko neaprėpia mūsų vaizduotė, nusiteikime kaip Arjuna: „Tikiu visu tuo, ką man pasakei.“ Žodžiu, kai Viešpats sako, jog tas, kuris mirties valandą mąsto apie Jį kaip Brahmaną, Paramātmą ar Dievo Asmenį, būtinai įžengia į dvasinį dangų, – nereikia tuo abejoti, nes nėra jokio pagrindo netikėti Jo žodžiais.

Ako sme už uviedli, sú rôzne druhy transcendentalistov — brahma-vādī, paramātma-vādī a oddaní. V brahmajyoti (duchovnom nebi) sa vznáša nespočetné množstvo duchovných planét, omnoho viac než v hmotnom vesmíre. Tento hmotný svet sa prirovnáva k jednej štvrtine celého stvorenia (ekāṁśena sthito jagat). Tento hmotný segment zahŕňa milióny a bilióny vesmírov s triliónmi planét, sĺnc, mesiacov a hviezd. Avšak celý hmotný prejav je iba fragmentom celého stvorenia. Väčšiu časť stvorenia predstavuje duchovný svet. Keď niekto túži splynúť s existenciou Najvyššieho Brahmanu, premiestni sa po opustení tela do brahmajyoti Najvyššieho Pána a tak dospeje do duchovného neba. Oddaný, ktorý túži po osobnej spoločnosti Najvyššieho Pána, dospeje na jednu z nespočetných vaikuṇṭhských planét, na ktorých vládne Najvyšší Pán vo Svojej úplnej štvorrukej expanzii ako Nārāyaṇa. Obyvatelia týchto planét Ho uctievajú pod rôznymi menami ako napr. Pradyumna, Aniruddha a Govinda a združujú sa s Ním. V okamihu smrti teda transcendentalista myslí buď na brahmajyoti, Paramātmu alebo Najvyššiu Božskú Osobnosť Śrī Kṛṣṇu. Niet pochýb o tom, že dospeje do duchovného sveta. Avšak iba oddaný alebo ten, koho s Pánom spája osobný vzťah, dosiahne vaikuṇṭhské planéty alebo Goloku Vṛndāvan. Pán nás o tom uisťuje slovami „o tom niet pochýb“. Mali by sme dôverovať týmto Pánovým slovám. Nemali by sme odmietať to, čo nekorešponduje s našimi predstavami. Vezmime si príklad z Arjunovho postoja: „Verím všetkému, čo vravíš.“ Preto keď Pán hovorí, že ten, kto v okamihu smrti myslí Naňho — či už ako na neosobný Brahman, Paramātmu alebo Najvyššiu Božskú Osobnosť — nepochybne dospeje do duchovného sveta, niet o tom pochýb. Otázka nedôvery je v tomto prípade nepodstatná.

„Bhagavad-gītoje“ (8.6) aiškinamas bendras principas, kaip įžengti į dvasinę karalystę – mirties akimirką mąstyti apie Aukščiausiąjį:

Bhagavad-gītā teda vysvetľuje základné pravidlo, podľa ktorého možno dosiahnuť duchovný svet prostým myslením na Najvyššieho v okamihu smrti:

yaṁ yaṁ vāpi smaran bhāvaṁ
tyajaty ante kalevaram
taṁ tam evaiti kaunteya
sadā tad-bhāva-bhāvitaḥ
yaṁ yaṁ vāpi smaran bhāvaṁ
tyajaty ante kalevaram
taṁ tam evaiti kaunteya
sadā tad-bhāva-bhāvitaḥ

„Kokį būvį žmogus prisimena palikdamas dabartinį kūną, tokiame ir atsiduria kitą gyvenimą.“ Pirmiausiai mes turime suprasti, kad materiali gamta – tai vienos iš Aukščiausiojo Viešpaties energijų apraiška. „Viṣṇu Purāṇa“ (6.7.61) taip apibrėžia Aukščiausiojo Viešpaties energijų rūšis:

„Každá bytosť dospeje práve do toho stavu bytia, na ktorý myslí, keď opúšťa telo. O tom niet pochýb.“ Najprv musíme pochopiť, že hmotná príroda je jednou z energií Najvyššieho Pána. Vo Viṣṇu Purāṇe (6.7.6) sa uvádzajú všetky energie Najvyššieho Pána:

viṣṇu-śaktiḥ parā proktā
kṣetra-jñākhyā tathā parā
avidyā-karma-saṁjñānyā
tṛtīyā śaktir iṣyate
viṣṇu-śaktiḥ parā proktā
kṣetra-jñākhyā tathā parā
avidyā-karma-saṁjñānyā
tṛtīyā śaktir iṣyate

Aukščiausiasis Viešpats valdo nesuskaičiuojamą daugybę energijų, kurių mes nesuvokiame, ir vis dėlto didieji išminčiai, išsivadavusios sielos, tyrinėjo ir suskirstė jas į tris tipus. Visų tipų energijos priklauso viṣṇu-śakti kategorijai, kitaip sakant, jos yra įvairios Viešpaties Viṣṇu galios. Pirmoji energija parā, transcendentinė. Kaip jau buvo aiškinta, gyvosios esybės irgi priklauso aukštesniajai energijai. Kitas, t.y materialias energijas, valdo neišmanymo guṇa. Mirties akimirką galime pasirinkti, ar liksime žemesnės energijos viešpatijoje, materialiame pasaulyje, ar eisime į dvasinio pasaulio energijos viešpatiją. Todėl „Bhagavad-gītā“ (8.6) sako:

Najvyšší Pán vlastní rozmanité a nespočetné energie, ktoré sa vymykajú naším predstavám; napriek tomu ich veľkí svätci alebo oslobodené duše analyzovali a rozdelili do troch hlavných skupín. Všetky tieto energie sú viṣṇu-śakti, rôzne energie Pána Viṣṇua. Prvou z nich je parā-śakti, transcendentálna energia. Hovorili sme, že aj živé bytosti patria do tejto skupiny. Existuje však ešte iná, materiálna energia, ktorá je v kvalite nevedomosti. V okamihu smrti môžeme zostať buď v nižšej energii hmotného sveta, alebo sa premiestniť do energie duchovného sveta.

yaṁ yaṁ vāpi smaran bhāvaṁ
tyajaty ante kalevaram
taṁ tam evaiti kaunteya
sadā tad-bhāva-bhāvitaḥ
yaṁ yaṁ vāpi smaran bhāvaṁ
tyajaty ante kalevaram
taṁ tam evaiti kaunteya
sadā tad-bhāva-bhāvitaḥ

„Kokį būvį žmogus prisimena palikdamas dabartinį kūną, tokiame ir atsiduria kitą gyvenimą.“

„Každá živá bytosť dospeje do toho stavu bytia, na ktorý myslí, keď opúšťa telo.“ (Bg.8.6)

Mes įpratę galvoti arba apie materialią, arba apie dvasinę energiją. O kaip atitraukti mintis nuo materialios energijos ir nukreipti į dvasinę energiją? Literatūra, kuri mūsų sąmonę užpildo materialia energija – laikraščiai, žurnalai, romanai etc. – labai plati. Mūsų mintis, kurios pastaruoju metu yra užvaldytos tokios literatūros, reikia nukreipti į Vedas. Tam reikalui didieji išminčiai ir paliko plačios apimties Vedų raštus – pavyzdžiui, Purāṇas. Purāṇos nėra fantazijos vaisius, tai istorijos metraščiai. „Caitanya-caritāmṛtoje“ (Madhya 20.122) yra toksai posmas:

Obyčajne sa stotožňujeme buď s hmotnou alebo duchovnou energiou. Ako vlastne preorientovať naše myšlienky od hmoty k duši? Je toľko literatúry, ktorá napĺňa našu myseľ hmotnými námetmi — noviny, časopisy, novely atď. Naše myslenie je momentálne absorbované v hmotných námetoch a preto by sme ho mali preorientovať na vedsku literatúru. Z toho dôvodu napísali veľkí svätci v minulosti toľko vedskych písiem, ako napríklad Purāṇy. Purāṇy nie sú obrazotvorným dielom; sú to historické záznamy. V Caitanya-caritāmṛte (Madhya 20.122) sa píše:

māyā-mugdha jīvera nāhi svataḥ kṛṣṇa-jñāna
jīvere kṛpāya kailā kṛṣṇa veda-purāṇa
māyā-mugdha jīvera nāhi svataḥ kṛṣṇa-jñāna
jīvere kṛpāya kailā kṛṣṇa veda-purāṇa

Užmaršios gyvosios esybės, ar sąlygotos sielos, pamiršo savo ryšį su Aukščiausiuoju Viešpačiu, jų mintys sukasi tik apie materialią veiklą. Siekdamas nukreipti jų minties energiją dvasinio dangaus link, Kṛṣṇa-dvaipāyana Vyāsa paliko plačios apimties Vedų raštus. Pirmiausia jis padalino Vedas į keturias dalis, po to paaiškino jas Purāṇose, o ne tokiems pagauliems žmonėms parašė „Mahābhāratą“, į kurios tekstą įtraukta „Bhagavad- gītā“. Tuomet visus Vedų raštus autorius apibendrino „Vedānta-sūtroje“ ir ateities kartoms „Vedānta-sūtros“ prasmę plačiau nušvietė jos komentare „Śrīmad-Bhāgavatam“. Mes visi turime užimti savo protą Vedų raštų skaitymu. Kaip materialistai neatsitraukia nuo laikraščių, žurnalų ir visokios materialistinės literatūros, taip ir mes turime neatsitraukdami skaityti tą literatūrą, kurią mums paliko Vyāsadeva. Tada mirties valandą įstengsime atsiminti Aukščiausiąjį Viešpatį. Tai vienintelis kelias, kurį siūlo Viešpats, o rezultatą Jis garantuoja: „Neabejok.“

Zábudlivé živé bytosti sú podmienené duše, ktoré zabudli na svoj večný vzťah k Bohu a teraz sú pohrúžené v materialistických činnostiach. Kṛṣṇa-dvaipāyana Vyāsa predložil veľké množstvo vedskych kníh, aby obrátil ich myslenie k duchovnému svetu. Najprv rozdelil Vedy na štyri časti a potom ich vysvetlil v Purāṇach a pre menej inteligentných ľudí napísal Mahābhāratu. Bhagavad-gītā je pôvodne súčasťou Mahābhāraty. Potom zhrnul celú vedsku literatúru vo Vedānta-sūtre, ku ktorej napísal prirodzený komentár, známy pod názvom Śrīmad-Bhāgavatam. Neustále by sme mali zamestnávať myseľ štúdiom týchto vedskych písiem. Tak ako materialisti zamestnávajú svoju myseľ čítaním novín, časopisov a rôznych materialistických kníh, mali by sme aj my neustále študovať dielo, ktoré nám zanechal Vyāsadeva; len tak budeme schopní myslieť na Najvyššieho Pána v okamihu smrti. To je jediná cesta, ktorú nám Pán odporúča a za výsledok ktorej ručí: „O tom niet pochýb“.

tasmāt sarveṣu kāleṣu
mām anusmara yudhya ca
mayy arpita-mano-buddhir
mām evaiṣyasy asaṁśayaḥ
tasmāt sarveṣu kāleṣu
mām anusmara yudhya ca
mayy arpita-mano-buddhir
mām evaiṣyasy asaṁśayaḥ

„Todėl, Arjuna nuolat atmink Mane, Kṛṣṇą, ir toliau kovok – vykdyk savo nurodytą pareigą. Man paaukojęs savo veiklą, į Mane nukreipęs protą bei intelektą, tikrai ateisi pas Mane.“ (BG 8.7)

„Preto na Mňa, ó, Arjuna, pri vykonávaní svojej povinnosti vždy mysli v Mojej podobe Kṛṣṇu a bojuj. Keď zasvätíš všetky činy Mne s mysľou a inteligenciou na Mňa upretou, určite ku Mne dôjdeš. O tom niet pochýb.“ (Bg.8.7)

Viešpats nepataria Arjunai mesti savo pareigos ir vien tiktai mąstyti apie Jį. Jokiu būdu. Jis niekada nepasiūlys to, kas neįvykdoma. Materialiame pasaulyje, kad pamaitintume kūną, reikia dirbti. Pagal veiklą, žmonių visuomenė skyla į keturis luomus: brahmanus, kṣatriyus, vaiśyus, śūdras. Brahmanų klasės atstovai, t.y. inteligentija, atlieka vienokį darbą, kṣatriyai, arba administratorių klasė – kitokį, prekijų bei darbininkų klasės linkusios atlikti savo specifines pareigas. Žmonių visuomenėje – ar tu esi darbininkas, prekijas, administratorius, žemdirbys, ar aukščiausios klasės atstovas – literatas, mokslininkas ar teologas – kad pragyventum, privalai dirbti. Todėl Viešpats pataria Arjunai ne atsisakyti pareigų, bet jas vykdant atsiminti Kṛṣṇą (mām anusmara). Jei jis nesipratins atminti Kṛṣṇą kovodamas už būvį, nesugebės Jo atminti ir mirties valandą. Tą pataria daryti ir Viešpats Caitanya. Jis sako: kīrtanīyaḥ sadā hariḥ – reikia stengtis be perstojo kartoti Viešpaties vardus. Viešpaties vardai ir Jo asmenybė yra viena ir tas pat. Tad Viešpaties Kṛṣṇos nurodymas Arjunai „atmink Mane“ ir Viešpaties Caitanyos paliepimas „visad kartok Viešpaties Kṛṣṇos vardus“ niekuo nesiskiria. Jie nesiskiria, nes Kṛṣṇa ir Kṛṣṇos vardas yra viena ir tas pat. Absoliučioje plotmėje nėra skirtumo tarp sąvokos ir ja nusakomo objekto. Todėl kartodami Viešpaties vardus turime išmokti atminti Jį visada, dvidešimt keturias valandas per parą, ir taip organizuoti savo gyvenimą, kad niekada jo nepamirštume.

Śrī Kṛṣṇa neradí Arjunovi, aby sa zriekol svojich povinností a iba Naňho myslel. Nie. Pán dáva iba praktické rady. Aby sme v tomto hmotnom svete udržali pri živote svoje telo, musíme pracovať. Ľudia sa podľa svojich činností dajú zaradiť do štyroch spoločenských tried — brāhmaṇov, kṣatriyov, vaiśyov a śūdrov. Brāhmaṇi alebo inteligencia sa vyznačujú určitými činnosťami, kṣatriyovia, vodcovia, vykonávajú svoje špecifické činnosti a obchodníci a remeselníci nasledujú zasa svoje povinnosti. Každý člen ľudskej spoločnosti — robotník, kupec, úradník alebo farmár, či dokonca príslušník najvyššej triedy, ako napríklad spisovateľ, vedec alebo teológ — musí pracovať, aby zostal na žive. Z toho dôvodu Pán Arjunovi hovorí, že sa nemusí zriekať svojich povinností, ale Naňho pri ich vykonávaní myslel (mām anusmara). Ak sa nenaučí myslieť na Kṛṣṇu počas ťažkého zápasu o prežitie, nebude schopný na Neho myslieť ani v kritickom okamihu smrti. Śrī Caitanya Mahāprabhu s tým súhlasí a dodáva: kīrtanīyaḥ sadā hariḥ. „Každý by mal neustále ospevovať Pánovo sväté meno.“ Pánovo sväté meno a Pán samotný sa od Seba nelíšia. Preto Kṛṣṇov pokyn Arjunovi „vždy na Mňa mysli“ a pokyn Pána Caitanyu „neustále spievaj sväté meno Pána Kṛṣṇu“ sú totožné. Nie je tu rozdiel, pretože medzi Kṛṣṇom a Kṛṣṇovým menom nie je žiadny rozdiel. Na absolútnej úrovni nie je rozdiel medzi oslovením a oslovovaným. Vedomiu Kṛṣṇu by sme sa mali venovať dvadsaťštyri hodín denne, tým, že neustále spievame Kṛṣṇove sväté mená a zariaďujeme si každodenné činnosti tak, aby sme na Neho mohli stále myslieť.

Kaip tai įgyvendinti? Ācāryos pateikia tokį pavyzdį. Jeigu ištekėjusi moteris susižavi kitu vyru, arba vedęs vyras pajunta potraukį kitai moteriai – vadinasi jų jausmas labai stiprus. Tokį stiprų potraukį turintis žmogus nuolat galvoja apie mylimąjį. Moteris, besiilginti savo meilužio, net ruošdamasi namuose svajoja apie judviejų susitikimą. Iš tikrųjų visus darbus ji nudirba geriau nei paprastai, kad tik vyras ko neįtartų. Panašiai ir mes nuolat turime atminti aukščiausią mylimąjį, Śrī Kṛṣṇą, ir tuo pat metu puikiai atlikti savo materialias pareigas. Tam būtinas stiprus meilės jausmas. Jei turime stiprų meilės jausmą Aukščiausiajam Viešpačiui, galime atlikti savo pareigą ir kartu atminti Jį. Bet tokį meilės jausmą turime ugdyti. Pavyzdžiui, Arjuna nepaliaujamai galvojo apie Kṛṣṇą: jis buvo nuolatinis Kṛṣṇos palydovas ir kartu – karys. Kṛṣṇa nepataria Savo mokiniui atsisakyti kovos ir, pasitraukus į mišką, atsidėti meditacijai. Kai Viešpats Kṛṣṇa apibūdina Arjunai yogos sistemą, šis prisipažįsta nepajėgsiąs jos praktikuoti.

Ako to urobiť? Ācāryovia uvádzajú nasledujúci príklad. Keď sa vydatá žena zamiluje do iného muža, alebo keď sa ženatý muž zamiluje do inej ženy, potom je toto puto veľmi silné. Žena neustále myslí na svojho milého a muž na svoju milú. Žena rozjíma nad svojimi schôdzkami s tajným milencom a zároveň si plní svoje domáce povinnosti. V skutočnosti ich vykonáva omnoho dôkladnejšie, aby si muž nič nevšimol. Podobne by sme mali aj my myslieť na najvyššieho milenca, Śrī Kṛṣṇu, a zároveň si svedomite konať svoje povinnosti. Vyžaduje si to však silný pocit lásky. Ak máme silnú túžbu milovať Najvyššieho Pána, môžeme pokračovať v našich činnostiach a súčasne myslieť na Pána. Musíme však vyvinúť túto silnú túžbu milovať. Arjuna bol napríklad neustále pohrúžený v myšlienkach na Kṛṣṇu; bol jeho stálym spoločníkom a súčasne bol postavený do úlohy bojovníka. Kṛṣṇa mu neradil, aby sa vzdal boja a odišiel do lesa meditovať. Keď Kṛṣṇa oboznámil Arjunu so systémom yogy, Arjuna ho odmietol s odôvodnením, že je preňho veľmi ťažký.

arjuna uvāca
yo ’yaṁ yogas tvayā proktaḥ
sāmyena madhusūdana
etasyāhaṁ na paśyāmi
cañcalatvāt sthitiṁ sthirām
arjuna uvāca
yo ’yaṁ yogas tvayā proktaḥ
sāmyena madhusūdana
etasyāhaṁ na paśyāmi
cañcalatvāt sthitiṁ sthirām

„Arjuna tarė: O Madhusūdana, yogos sistema, kurią Tu apibūdinai, atrodo man neįgyvendinama ir neparanki, nes protas labai nepastovus ir nenustygsta vietoje.“ (BG 6.33).

„Arjuna riekol: Ó, Madhusūdana, yogový systém, ktorý si mi opísal, mi pripadá nepraktický a príliš zložitý, pretože myseľ je nepokojná a vrtkavá.“ (Bg.6.33)

Bet Viešpats sako:

Pán na to odpovedal:

yoginām api sarveṣāṁ
mad-gatenāntar-ātmanā
śraddhāvān bhajate yo māṁ
sa me yukta-tamo mataḥ
yoginām api sarveṣāṁ
mad-gatenāntar-ātmanā
śraddhāvān bhajate yo māṁ
sa me yukta-tamo mataḥ

„Iš visų yogų tas, kuris su didžiu tikėjimu visad gyvena Manyje, galvoja apie Mane ir tarnauja Man su transcendentine meile, yra artimiausiai susijęs su Manimi yogos ryšiais ir visų aukščiausias. Tokia Mano nuomonė.“ (BG 6.47) Taigi tas, kuris visad mąsto apie Aukščiausiąjį Viešpatį, tuo pačiu metu yra didžiausias yogas, nepranokstamas jñānis ir neprilygstamas bhaktas. Toliau Viešpats sako Arjunai, jog kaip kṣatriyas, Arjuna negali atsisakyti kovos, o jeigu jis kausis atmindamas Kṛṣṇą – atsimins Jį ir mirties valandą. Kad taip įvyktų, reikia visiškai atsiduoti Viešpačiui, tarnaujant Jam su transcendentine meile.

“Za najvyššieho zo všetkých yogīnov považujem toho, kto je so Mnou najdôvernejšie spojený prostredníctvom yogy, kto na Mňa neustále myslí a s veľkou vierou Mi oddane a láskyplne slúži. To je Môj názor.“ (Bg.6.47) Čiže ten, kto neustále myslí na Najvyššieho Pána, je najväčším yogīnom, filozofom a najväčším oddaným zároveň. Pán ďalej Arjunovi vysvetlil, že ako kṣatriya by nemal zanechať boja, ale že ak bude bojovať s mysľou upretou na Kṛṣṇu, bude Naňho schopný myslieť aj v okamihu smrti. To si však vyžaduje úplné odovzdanie sa transcendentálnej láskyplnej službe Pánovi.

Iš tikrųjų mes veikiame ne kūnu, o protu bei intelektu. Jeigu protas ir intelektas bus nuolat užimti mintimis apie Aukščiausiąjį Viešpatį, savaime Jam tarnaus ir juslės. Pati juslių veikla nepasikeis, bent jau išoriškai, bet pasikeis sąmonė. „Bhagavad-gītā“ moko, kaip protą ir intelektą priversti nuolat mąstyti apie Viešpatį. Pasinėrimas mintimis į Viešpatį atveria kelią į Jo karalystę. Jei Kṛṣṇai tarnauja protas, juslės norom nenorom Jam irgi tarnaus. Tai tikras menas, ir tame slypi „Bhagavad-gītos“ paslaptis – visiškas pasinėrimas į Śrī Kṛṣṇą mintimis.

V skutočnosti konáme pomocou mysle a inteligencie, nie telom. Ak sú myseľ a inteligencia neustále pohrúžené v myšlienkach na Najvyššieho Pána, zmysly ich budú prirodzene nasledovať. Na prvý pohľad sa môže zdať, že činnosti zmyslov sa nemenia; avšak vedomie sa mení. Bhagavad-gītā nás učí, ako zamestnať myseľ a inteligenciu myslením na Pána. Tento proces nám nepochybne umožní premiestniť sa do Pánovho sídla. Ak myseľ slúži Kṛṣṇovi, zmysly ju v službe automaticky nasledujú. To je veľké umenie a jedno z tajomstiev Bhagavad-gīty: úplné sústredenie myšlienok na Kṛṣṇu.

Šių dienų žmogus padėjo daug pastangų, kad pasiektų Mėnulį, bet visiškai nesistengia tobulėti dvasiškai. Jei prieš akis dar liko penkiasdešimt gyvenimo metų, paskirkime šį trumpą laiko tarpą praktikai, kurios esmę sudaro Aukščiausiojo Dievo Asmens atminimas. Ta praktika yra pasiaukojimo procesas:

Moderný človek sa zúfalo snaží doletieť na Mesiac, zato sa však vôbec nepokúša povýšiť duchovne. Ak niekomu zostáva ešte päťdesiat rokov života, mal by tento krátky čas využiť na kultiváciu vedomia Kṛṣṇu, oddanej služby:

śravaṇaṁ kīrtanaṁ viṣṇoḥ
smaraṇaṁ pāda-sevanam
arcanaṁ vandanaṁ dāsyaṁ
sakhyam ātma-nivedanam
śravaṇaṁ kīrtanaṁ viṣṇoḥ
smaraṇaṁ pāda-sevanam
arcanaṁ vandanaṁ dāsyaṁ
sakhyam ātma-nivedanam

(„Śrīmad-Bhāgavatam“ 7.5.23)

(Śrīmad-Bhāgavatam 7.5.23)

Minėti devyni pasiaukojimo tarnystės būdai, kurių lengviausias – śravaṇam, t.y. išgirsti „Bhāgavad-gītos“ mokymą iš dvasiškai susivokusios asmenybės lūpų, paskatina žmogų susimąstyti apie Aukščiausiąją Būtybę. Susimąstymas perauga į nuolatinį Aukščiausio Viešpaties atminimą ir, palikus dabartinį kūną, padeda įgyti dvasinį kūną, tinkamą bendrauti su Aukščiausiuoju Viešpačiu.

Týchto deväť spôsobov oddanej služby, z ktorých śravanaṁ, načúvanie Bhagavad-gīte z úst sebarealizovanej osoby, je najjednoduchšie, obráti naše myšlienky k Najvyššej Bytosti. Tak budeme schopní neustále myslieť na Kṛṣṇu a po opustení tohoto tela získame duchovné telo, prostredníctvom ktorého sa budeme môcť združovať s Najvyšším Pánom.

Toliau Viešpats kalba:

Pán ďalej hovorí:

abhyāsa-yoga-yuktena
cetasā nānya-gāminā
paramaṁ puruṣaṁ divyaṁ
yāti pārthānucintayan
abhyāsa-yoga-yuktena
cetasā nānya-gāminā
paramaṁ puruṣaṁ divyaṁ
yāti pārthānucintayan

„Kas medituoja Mane, Aukščiausiąjį Dievo Asmenį, nenukrypdamas mintimis į nieką kitą, nuolatos atmena Mane, tas, o Arjuna, neabejotinai ateis pas Mane.“ (BG 8.8)

„Kto na Mňa neustále myslí ako na Najvyššiu Božskú Osobnosť, kto na Mňa spomína a koho myseľ neodbieha od cesty oddanej služby, ó, Arjuna, ten ku Mne určite dospeje.“ (Bg.8.8)

Tai nėra itin sudėtingas metodas, tačiau mokytis jo reikia iš patyrusio asmens. Tad vijñānārthaṁ sa gurum evābhigacchet: reikia kreiptis į asmenį, kuris jau turi praktinės patirties. Mintys nuolat blaškosi nuo vieno objekto prie kito, todėl reikia stengtis kaskart susikoncentruoti į Aukščiausiojo Viešpaties Śrī Kṛṣṇos pavidalą arba į Jo vardo garsą. Nors proto prigimtis nerami, jis blaškosi šen ir ten, nusiraminimą jis gali atrasti Kṛṣṇos vardo garse. Todėl reikia medituoti paramaṁ puruṣam – Aukščiausiąjį Dievo Asmenį dvasinėje karalystėje, dvasiniame danguje, ir tokiu būdu Jį pasiekti. Priemonės ir keliai galutinei pažinimo pakopai, galutiniam tikslui pasiekti yra nurodyti „Bhagavad-gītoje“, o durys į šį žinojimą atviros visiems. Niekam neužginta įeiti. Visų klasių žmonės gali prisiartinti prie Viešpaties Kṛṣṇos, galvodami apie Jį, nes kiekvienas gali klausytis ir galvoti apie Kṛṣṇą.

Nie je to ťažký proces; musíme sa však učiť od realizovanej osoby. Tad vijñānārthaṁ sa gurum evābhigacchet: musíme vyhľadať osobu, ktorá má praktické skúsenosti. Myseľ ustavične odbieha tu a tam a preto by sme ju mali ovládnuť a upriamiť na podobu Najvyššieho Pána, Śrī Kṛṣṇu, alebo na Jeho zvukové zastúpenie v podobe svätého mena. Myseľ je prirodzene vrtkavá a nepokojná, ale možno ju upokojiť zvukovou vibráciou Kṛṣṇovho mena. Mali by sme teda meditovať nad paramaṁ puruṣam, Najvyššou Božskou Osobnosťou v duchovnom kráľovstve, v duchovnom svete, a tak k Nemu dospieť. Tento konečný cieľ a spôsob, ako ho dosiahnuť, je opísaný v Bhagavad-gīte a dvere sú otvorené pre každého. Každý má šancu. Člen každej sociálnej triedy sa môže priblížiť ku Kṛṣṇovi tým, že na Neho myslí a počúva o Ňom.

Toliau Viešpats sako (BG 9.32–33):

Pán ďalej hovorí:

māṁ hi pārtha vyapāśritya
ye ’pi syuḥ pāpa-yonayaḥ
striyo vaiśyās tathā śūdrās
te ’pi yānti parāṁ gatim
māṁ hi pārtha vyapāśritya
ye ’pi syuḥ pāpa-yonayaḥ
striyo vaiśyās tathā śūdrās
te ’pi yānti parāṁ gatim
kiṁ punar brāhmaṇāḥ puṇyā
bhaktā rājarṣayas tathā
anityam asukhaṁ lokam
imaṁ prāpya bhajasva mām
kiṁ punar brāhmaṇāḥ puṇyā
bhaktā rājarṣayas tathā
anityam asukhaṁ lokam
imaṁ prāpya bhajasva mām

Taigi Viešpats sako, kad net prekijas, puolusi moteris, darbininkas ar net žemiausios padermės žmonės gali pasiekti Aukščiausiąjį. Tam nereikalingas itin išvystytas intelektas: kiekvienam, kuris praktikuoja bhakti-yogą ir Aukščiausiąjį Viešpatį laiko gyvenimo summum bonum, aukščiausiu objektu bei galutiniu tikslu, kelias pas Viešpatį į dvasinį dangų yra atviras. Sekdamas „Bhagavad-gītos“ tiesomis žmogus gali savo gyvenimą padaryti tobulą bei kartą ir visiems laikams išspręsti visas gyvenimo problemas. Tokia „Bhagavad-gītos“ esmė.

Pán hovorí, že dokonca aj vaiśyovia, śūdrovia, pokleslé ženy alebo ľudia nízkeho pôvodu môžu dosiahnuť Najvyššieho. Nemusíme byť veľmi inteligentní. Dôležité je, že každý, kto prijíma zásady bhakti-yogy a Najvyššieho Pána ako summum bonum, ako najvyšší cieľ, môže dosiahnuť Najvyššieho Pána v duchovnom svete. Ak si osvojíme zásady predložené v Bhagavad-gīte, môžeme zdokonaliť naše životy a vyriešiť všetky životné problémy. To je zhrnutie a podstata celej Bhagavad-gīty.

Baigiant reikia pasakyti, kad „Bhagavad-gītā“ – transcendentinis kūrinys, kurį reikia skaityti labai atidžiai. Gīṭa-śāstram idaṁ puṇyaṁ yaḥ paṭhet prayataḥ pumān – jeigu tinkamai laikomasi „Bhagavad-gītos“ nurodymų, galima atsikratyti visų gyvenimo negandų ir rūpesčių. Bhaya-śokādi- varjitaḥ. Žmogus atsikratys visų baimių dabartiniame gyvenime, o kitas jo gyvenimas bus dvasinis („Gītā-māhātmya“ 1).

Na záver môžeme povedať, že Bhagavad-gītā je transcendentálne dielo, ktoré vyžaduje pozorného čitateľa. Gītā-śāstram idaṁ puṇyaṁ yaḥ paṭhet prayataḥ pumān: kto úprimne nasleduje pokyny Bhagavad-gīty, môže ukončiť všetky životné ťažkosti a problémy. Bhaya-śokādi-varjitaḥ. Môže sa zbaviť strachu už v tomto živote a jeho budúci život bude duchovný. (Gītā-māhātmya 1)

Gītā turi ir kitų privalumų:

Má to však ešte jednu výhodu:

gītādhyāyana-śīlasya
prāṇāyāma-parasya ca
naiva santi hi pāpāni
pūrva-janma-kṛtāni ca
gītādhyāyana-śīlasya
prāṇāyāma-parasya ca
naiva santi hi pāpāni
pūrva-janma-kṛtāni ca

„Jeigu žmogus skaito Bhagavad-gītą labai nuoširdžiai ir rimtai, Viešpaties malone jis nesusilauks atoveikio už savo praeities piktadarybes.“ („Gītā- māhātmya“ 2). Baigiamojoje „Bhagavad-gītos“ dalyje (18.66) Viešpats Śrī Kṛṣṇa garsiai pareiškia:

„Keď niekto číta Bhagavad-gītu veľmi pozorne a s úprimnosťou, Pánovou milosťou ho neovplyvnia reakcie za minulé hriešne činnosti.“ (Gītā-māhātmya 2) V poslednej kapitole Bhagavad-gīty (18.66) Pán dôrazne hovorí:

sarva-dharmān parityajya
mām ekaṁ śaraṇaṁ vraja
ahaṁ tvāṁ sarva-pāpebhyo
mokṣayiṣyāmi mā śucaḥ
sarva-dharmān parityajya
mām ekaṁ śaraṇaṁ vraja
ahaṁ tvāṁ sarva-pāpebhyo
mokṣayiṣyāmi mā śucaḥ

„Atmesk visų atmainų religijas ir tiesiog atsiduok Man. Aš išgelbėsiu tave nuo atoveikio už visas nuodėmes. Nesibaimink.“ Tad Viešpats prisiima visą atsakomybę už tą, kuris atsiduoda Jam, ir išperka atoveikį už visas to asmens nuodėmes.

„Zanechaj všetky druhy náboženstiev a jednoducho sa Mi odovzdaj. Ja ťa oslobodím od všetkých následkov za hriešne činnosti. Neboj sa.“ To znamená, že Pán osobne zaštíti každého, kto sa Mu odovzdá a ochráni ho pred všetkými reakciami za hriešne činnosti.“

mala-nirmocanaṁ puṁsāṁ
jala-snānaṁ dine dine
sakṛd gītāmṛta-snānaṁ
saṁsāra-mala-nāśanam
mala-nirmocanaṁ puṁsāṁ
jala-snānaṁ dine dine
sakṛd gītāmṛta-snānaṁ
saṁsāra-mala-nāśanam

„Galima rūpintis švara kasdien nusiprausiant vandeniu, tačiau žmogus, bent sykį nusimaudęs šventuose kaip Ganga Bhagavad-gītos vandenyse, visiškai nusiplauna materialaus gyvenimo nešvarybes.“ („Gītā- māhātmya“ 3)

„Človek sa môže čistiť denným kúpeľom, ale ak sa čo len raz okúpe v posvätných vodách Bhagavad-gīty, očistí sa od všetkých nečistôt hmotného života.“ (Gītā-māhātmya 3)

gītā su-gītā kartavyā
kim anyaiḥ śāstra-vistaraiḥ
yā svayaṁ padmanābhasya
mukha-padmād viniḥsṛtā
gītā su-gītā kartavyā
kim anyaiḥ śāstra-vistaraiḥ
yā svayaṁ padmanābhasya
mukha-padmād viniḥsṛtā

Kadangi „Bhagavad-gītą“ paskelbė Aukščiausiasis Asmuo, nėra jokio būtinumo skaityti kokius nors kitus Vedų raštus. Reikia tik įdėmiai ir reguliariai klausytis „Bhagavad-gītos“ ir ją skaityti. Mūsų laikais žmonės yra taip įsitraukę į žemišką veiklą, kad visų Vedų raštų perskaityti tiesiog nepajėgtų. Bet tai ir nebūtina. Pakanka vienos „Bhagavad-gītos“, nes ši knyga – visų Vedų raštų esmė, o svarbiausia, ją paskelbė Aukščiausiasis Dievo Asmuo („Gītā-māhātmya“ 4).

Keďže Bhagavad-gītu predniesol samotný Najvyšší Pán, nemusíme čítať iné vedske písma. Stačí, keď budeme pravidelne a pozorne počúvať a čítať Bhagavad-gītu. V tomto veku sú ľudia natoľko pohrúžení v svetských činnostiach, že nie sú schopní študovať všetky vedske písma. To však nevadí. Táto jediná kniha, Bhagavad-gītā, celkom stačí, pretože je esenciou Ved a vyšla z úst Najvyššej Božskej Osobnosti. (Gītā-māhātmya 4)

Pasakyta:

As it is said:

bhāratāmṛta-sarvasvaṁ
viṣṇu-vaktrād viniḥsṛtam
gītā-gaṅgodakaṁ pītvā
punar janma na vidyate
bhāratāmṛta-sarvasvaṁ
viṣṇu-vaktrād viniḥsṛtam
gītā-gaṅgodakaṁ pītvā
punar janma na vidyate

„Kas atsigeria Gangos vandens, tas gauna išsigelbėjimą, tad ką kalbėti apie tą, kuris ragauja Bhagavad-gītos nektarą? Bhagavad-gītā – tai saldžiausias Mahābhāratos nektaras, ją paskelbė Patsai Viešpats Kṛṣṇa, pirminis Viṣṇu.“ („Gītā-māhātmya“ 5)

„Bhagavad-gītā“ pradžią gauna iš Aukščiausiojo Dievo Asmens lūpų, o Ganga, kaip žinoma, išteka iš Jo lotosinių pėdų. Žinoma, nėra skirtumo tarp Aukščiausiojo Viešpaties lūpų ir Jo pėdų, tačiau pažvelgę iš šalies suprasime, kad „Bhagavad-gītā“ svarbesnė ir už Gangos vandenį.

„Každý, kto pije vodu z Gangy, sa oslobodí. Čo potom povedať o tom, kto pije nektár Bhagavad-gīty? Bhagavad-gītā je najlahodnejším nektárom Mahābhāraty a plynie z úst samotného Pána Kṛṣṇu, pôvodného Viṣṇua.“ (Gītā-māhātmya 5) Bhagavad-gītā vychádza z úst Najvyššej Božskej Osobnosti a o Gange sa hovorí, že pramení pri Pánových lotosových nohách. Medzi ústami a nohami Najvyššieho Pána nie je rozdiel, avšak pre naše postavenie je nektár Bhagavad-gīty omnoho dôležitejší než voda Gangy.

sarvopaniṣado gāvo
dogdhā gopāla-nandanaḥ
pārtho vatsaḥ su-dhīr bhoktā
dugdhaṁ gītāmṛtaṁ mahat
sarvopaniṣado gāvo
dogdhā gopāla-nandanaḥ
pārtho vatsaḥ su-dhīr bhoktā
dugdhaṁ gītāmṛtaṁ mahat

„Gītopaniṣada, Bhagavad-gītā – tai visų Upaniṣadų esmė, ji yra nelyginant karvė, o Viešpats Kṛṣṇa – tai melžiantis ją piemenėlis. Arjuna – lyg veršelis, o nektariškas Bhagavad-gītos pienas – gėrimas, skirtas didiems išminčiams ir tyriems bhaktams gerti.“ („Gītā-māhātmya“ 6)

„Táto Gītopaniṣad, Bhagavad-gītā, je drahokamom všetkých Upaniṣad a je ako kravka, ktorú dojí známy pastierik Śrī Kṛṣṇa. Arjuna je ako teliatko a podobne ako veľkí učenci a oddaní aj on pije lahodné mlieko Bhagavad-gīty.“ (Gītā-māhātmya 6)

ekaṁ śāstraṁ devakī-putra-gītam
eko devo devakī-putra eva
eko mantras tasya nāmāni yāni
karmāpy ekaṁ tasya devasya sevā
ekaṁ śāstraṁ devakī-putra-gītam
eko devo devakī-putra eva
eko mantras tasya nāmāni yāni
karmāpy ekaṁ tasya devasya sevā

(„Gītā-māhātmya“ 7)

(Gītā-māhātmya 7)

Mūsų dienomis žmonės trokšta turėti vieną šventraštį, vieną Dievą, vieną religiją ir vieną bendrą reikalą. Todėl ekaṁ śāstraṁ devakī-putra-gītam: tebūnie vienas vienintelis šventraštis, kuris būtų bendras visam pasauliui – „Bhagavad-gītā“. Eko devo devakī-putra eva: tebūnie vienas Dievas visam pasauliui – Śrī Kṛṣṇa. Eko mantras tasya nāmāni: ir tebūnie vienas himnas, viena mantra, viena malda – Jo vardo kartojimas: Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare/ Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare. Karmāpy ekaṁ tasya devasya sevā: tebūnie vienas bendras visų reikalas – tarnauti Aukščiausiajam Dievo Asmeniui.

V súčasnosti sa ľudia veľmi snažia, aby mali jediné písmo, jediného Boha, jedno náboženstvo a jednu činnosť. Ekaṁ śāstraṁ devakī-putra-gītam. Nech je teda Bhagavad-gītā spoločným písmom pre celý svet. Eko devo devakī-putra eva. Nech je Śrī Kṛṣṇa jediným Bohom. Eko mantras tasya nāmāni. Nech je spievanie Jeho mien – Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare – jedinou hymnou, jedinou mantrou a jedinou modlitbou. A nech je tu iba jediná činnosť – oddaná služba Najvyššej Božskej Osobnosti (karmāpy ekaṁ tasya devasya sevā).

Mokinių seka

Postupnosť duchovných učiteľov

Evaṁ paramparā-prāptam imaṁ rājarṣayo viduḥ „Šis aukščiausias mokslas buvo perduodamas mokinių seka, ir taip jį patirdavo šventieji karaliai . . .” („Bhagavad-gītā” 4.2). „Bhagavad-gītā, kokia ji yra“ perteikta tokia mokinių seka:

Evaṁ paramparā-prāptam imaṁ rājarṣayo viduḥ (Bg.4.2).

Bhagavad-gītā — taká, aká je, k nám prichádza prostredníctvom tejto učeníckej postupnosti:

1. Kṛṣṇa
2. Brahmā
3. Nārada
4. Vyāsa
5. Madhva
6. Padmanābha
7. Nṛhari
8. Mādhava
9. Akṣobhya
10. Jaya Tīrtha
11. Jñānasindhu
12. Dayānidhi
13. Vidyānidhi
14. Rājendra
15. Jayadharma
16. Puruṣottama
17. Brahmaṇya Tīrtha
18. Vyāsa Tīrtha
19. Lakṣmīpati
20. Mādhavendra Purī
21. Īśvara Purī, (Nityānanda, Advaita)
22. Lord Caitanya
23. Rūpa, (Svarūpa, Sanātana)
24. Raghunātha, Jīva
25. Kṛṣṇadāsa
26. Narottama
27. Viśvanātha
28. (Baladeva), Jagannātha
29. Bhaktivinoda
30. Gaurakiśora
31. Bhaktisiddhānta Sarasvatī
32. A. C. Bhaktivedanta Swami Prabhupāda

1. Kṛṣṇa
2. Brahmā
3. Nārada
4. Vyāsa
5. Madhva
6. Padmanābha
7. Nṛhari
8. Mādhava
9. Akṣobhya
10. Jaya Tīrtha
11. Jñānasindhu
12. Dayānidhi
13. Vidyānidhi
14. Rājendra
15. Jayadharma
16. Puruṣottama
17. Brahmaṇya Tīrtha
18. Vyāsa Tīrtha
19. Lakṣmīpati
20. Mādhavendra Purī
21. Īśvara Purī, (Nityānanda, Advaita)
22. Lord Caitanya
23. Rūpa, (Svarūpa, Sanātana)
24. Raghunātha, Jīva
25. Kṛṣṇadāsa
26. Narottama
27. Viśvanātha
28. (Baladeva), Jagannātha
29. Bhaktivinoda
30. Gaurakiśora
31. Bhaktisiddhānta Sarasvatī
32. A. C. Bhaktivedanta Swami Prabhupāda