Pevné presvedčenie, že človek dosiahne najvyššiu dokonalosť vedomím Kṛṣṇu, sa nazýva vyavasāyātmikā inteligencia. V Caitanya-caritāmṛte (Madhya 22.62) sa uvádza:

Viera znamená neochvejnú dôveru v niečo vznešené. Človek vedomý si Kṛṣṇu nemusí pri plnení svojich povinností konať vo vzťahu k hmotnému svetu s jeho záväzkami k rodinným tradíciám, k národu alebo k ľudstvu. Všetky naše skutky, dobré či zlé, nás opätovne zamestnávajú v ďalších hmotných činoch. Ak však láskyplne slúžime Kṛṣṇovi, nemusíme sa už ďalej namáhať a snažiť sa dosiahnuť dobré výsledky v našej činnosti. Všetky tieto činy sú na abolútnej úrovni, pretože už nie sú podriadené dualitám, ako je dobro a zlo. Najvyššou dokonalosťou človeka, ktorý si je vedomý Kṛṣṇu, je zrieknutie sa hmotného chápania života. Tento stav je možné automaticky dosiahnuť vďaka postupnému zameraniu mysle na Kṛṣṇu.

Rozhodnosť osoby vedomej si Kṛṣṇu sa zakladá na poznaní, že Vāsudeva alebo Kṛṣṇa je príčinou všetkých príčin (vāsudevaḥ sarvam iti sa mahātmā su-durlabhaḥ; Bg. 7.19). Keď zalejeme koreň stromu, voda sa automaticky rozšíri do konárov a listov. Podobne osoba slúžiaca Kṛṣṇovi preukazuje sebe, rodine, spoločnosti, krajine a ľudstvu tú najväčšiu službu. Ak je Kṛṣṇa s naším konaním spokojný, sú spokojné aj všetky ostatné bytosti.

Služba Kṛṣṇovi sa vykonáva najlepšie pod vedením pravého predstaviteľa Śrī Kṛṣṇu, duchovného učiteľa, ktorý pozná povahu svojho žiaka a môže ho zamestnať v činnostiach určených pre potešenie Kṛṣṇu. Keď sa človek chce odovzdať Kṛṣṇovi, musí Mu odhodlane slúžiť. Musí poslúchať duchovného učiteľa, Kṛṣṇovho predstaviteľa, a prijímať jeho pokyny ako svoje životné poslanie. Śrīla Viśvanātha Cakravartī Ṭhākura nás vo svojich modlitbách k duchovnému učiteľovi učí:

„Keď je duchovný učiteľ spokojný, je spokojná aj Najvyššia Božská Osobnosť. A ak duchovný učiteľ nie je spokojný, nie je možné pokročiť v duchovnom živote. Preto by som mal o ňom rozjímať a prosiť ho o milosť. Najmenej trikrát denne by som mal svojmu duchovnému učiteľovi vzdať pokorné poklony.“

Duchovná realizácia závisí od dokonalého poznania duše a jej odlišnosti od tela, a to nie teoreticky, ale prakticky. Toto poznanie umožňuje človeku prestať s konaním, ktoré vedie len k uspokojovaniu zmyslov a prejavuje sa v plodonosných činnostiach. Oproti tomu ten, ktorého myseľ nie je ovládnutá a zameraná na Kṛṣṇu, musí konať s ohľadom na plody svojich činov.