TEXT 28
VERŠ 28
Tekstas
Verš
vyakta-madhyāni bhārata
avyakta-nidhanāny eva
tatra kā paridevanā
vyakta-madhyāni bhārata
avyakta-nidhanāny eva
tatra kā paridevanā
Synonyms
Synonyma
avyakta-ādīni — na počiatku neprejavené; bhūtāni — všetky, čo sú stvorené; vyakta — prejavené; madhyāni — uprostred; bhārata — ó, Bharatov potomok; avyakta — neprejavené; nidhanāni — po zničení; eva — je to tak; tatra — preto; kā — aké; paridevanā — nariekanie.
Translation
Překlad
Pradžioje visos sukurtos būtybės esti neišreikštos, tarpiniame būvyje jos įgyja išreikštą pavidalą, o po naikinimo vėl tampa neišreikštos. Tad ar yra dėl ko sielotis?
Všetky stvorené bytosti sú na počiatku neprejavené, v prechodnom štádiu sú prejavené a po zničení opäť neprejavené. Prečo teda nariekať, ó, potomok Bharatov?
Purport
Význam
KOMENTARAS: Jeigu teigsime, kad egzistuoja dviejų rūšių filosofai – tikintys esant sielą ir netikintys, tai ir vieni, ir kiti sielvartauti neturi jokio pagrindo. Tuos, kurie netiki sielos egzistavimu, Vedų išminties pasekėjai vadina ateistais. Tarkime, jog mes pripažįstame ateistinę teoriją – net ir šiuo atveju pergyventi nėra dėl ko. Net ir nepaisant to, kad siela egzistuoja atskirai, turime suvokti, kad prieš visatos sukūrimą materijos pradmenys esti dar neišreikšti. Kaip iš eterio atsiranda oras, iš oro – ugnis, iš ugnies – vanduo, o iš vandens – žemė, taip iš subtilaus neišreikšto būvio randasi išreikšti daiktai. Iš žemės sudaromi patys įvairiausi daiktai. Imkime, pavyzdžiui, daugiaaukštį dangoraižį, pastatytą iš žemės. Kai dangoraižis sugriaunamas, jis vėl praranda išreikštą būvį ir egzistuoja atomų pavidalu kaip buvo iš pradžių. Energijos tvermės dėsnis galioja kaip galiojęs, tiktai skirtumas toks, kad bėgant laikui daiktai įgauna išreikštą arba neišreikštą pavidalą. Tad ar verta sielvartauti dėl kokio daikto – ar jis būtų išreikšto pavidalo, ar būtų neišreikštas? Šiaip ar taip, net ir tai, kas neišreikšta, niekur neišnyksta. Pradmenys būna neišreikšti ir pradžioje, ir pabaigoje; jie įgyja išreikštą pavidalą tiktai tarpiniame būvyje ir materialia prasme tai nesudaro esminio skirtumo.
Sú dva druhy filozofov: jedni veria v existenciu duše a druhí nie. Ani jedni však nemajú dôvod nariekať nad mŕtvym telom. Tí, čo nasledujú zásady vedskeho poznania, nazývajú tých, ktorí v existenciu duše neveria, ateistami. Aj keby sme kvôli debate prijali ateistickú filozofiu, ani vtedy by sme nemali dôvod žialiť. Pred stvorením vesmíru sú hmotné elementy neprejavené a duša zatiaľ jestvuje oddelene, nezávisle od nich. Zo subtílneho neprejaveného stavu hmoty sa manifestuje vesmír, podobne ako sa z éteru tvorí vzduch, zo vzduchu oheň, z ohňa voda a z vody zem, z ktorej sa potom toho prejavuje veľa. Zoberme si napríklad mrakodrap, ktorý je postavený zo zložiek zeme. Keď ho zbúrajú, jeho prejavenie zanikne a opäť zostáva v podobe atómov. Zákon o zachovaní energie platí, rozdiel je len v tom, že veci sú niekedy prejavené, a inokedy nie. Ako teda môže byť prejavený, či neprejavený stav príčinou žiaľu? Skutočnosťou je, že v žiadnom prípade, teda ani v neprejavenom stave, nie je nič celkom stratené. Na počiatku i na konci je všetko neprejavené a len medzi týmito dvoma štádiami je všetko prejavené. Z materiálneho hľadiska tu nejde o nejaký podstatný rozdiel.
O jeigu mes pripažįstame „Bhagavad-gītoje“ pateiktą Vedų teiginį, kuris skelbia, kad materialūs kūnai ilgainiui suyra (antavanta ime dehāḥ) ir tik siela išlieka amžinai (nityasyoktāḥ śarīriṇaḥ), mes turime visada atminti, jog kūnas – tai drabužis, tad ar verta sielotis keičiant rūbą? Amžinos sielos požiūriu materialus kūnas faktiškai neegzistuoja, jo būtis – tarytum sapnas. Sapne mes galime skraidyti padebesiais ar sėdėti karietoje kaip karaliai, bet nubudę matome, kad mes nei danguje, nei karietoje. Vedų išmintis skatina pažinti save remiantis tuo principu, kad materialus kūnas neegzistuoja. Taigi ar tikime sielos buvimu, ar ne – abiem atvejais nėra priežasties sielvartauti dėl prarasto kūno.
Keď prijmeme záver vedskych písiem, ako ho nájdeme v Bhagavad-gīte, že hmotné telá sú pominuteľné a časom zanikajú (antavanta ime dehāḥ), zatiaľ čo duša je večná (nityayoktāḥ śarīriṇaḥ), musíme pamätať na to, že telo je ako odev, a že nad zmenou odevu netreba nariekať. Pre večnú dušu je existencia tela ako sen. V spánku sa nám môže snívať, že sa vznášame vo vzduchu alebo sa vezieme ako kráľ v prepychovom kočiari. No len čo sa zobudíme, vidíme, že sa nevznášame vo vzduchu, ani nesedíme v žiadnom koči. Vedska múdrosť poukazuje na pominuteľnosť hmotného tela a na tomto základe odporúča prijať cestu duchovnej realizácie. Jednoducho, nech veríme v existenciu duše, alebo nie, nemáme žiadny dôvod nariekať nad stratou tela.