TEXTS 1-3

VERŠE 1 – 3

Tekstas

Verš

śrī-bhagavān uvāca
abhayaṁ sattva-saṁśuddhir
jñāna-yoga-vyavasthitiḥ
dānaṁ damaś ca yajñaś ca
svādhyāyas tapa ārjavam

ahiṁsā satyam akrodhas
tyāgaḥ śāntir apaiśunam
dayā bhūteṣv aloluptvaṁ
mārdavaṁ hrīr acāpalam

tejaḥ kṣamā dhṛtiḥ śaucam
adroho nāti-mānitā
bhavanti sampadaṁ daivīm
abhijātasya bhārata

Synonyms

Synonyma

śrī-bhagavān uvāca — Aukščiausiasis Dievo Asmuo tarė; abhayam — bebaimiškumas; sattva-saṁśuddhiḥ — savo būties apvalymas; jñāna — žinojimo; yoga — apie ryšį; vyavasthitiḥ — padėtis; dānam — labdaringumas; damaḥ — proto suvaldymas; ca — ir; yajñaḥ — aukų atnašavimas; ca — ir; svādhyāyaḥ — Vedų raštų studijavimas; tapaḥ — asketiškumas; ārjavam — paprastumas; ahiṁsā — prievartos atsisakymas; satyam — teisingumas; akrodhaḥ — pykčio neturėjimas; tyāgaḥ — atsižadėjimas; śāntiḥ — ramumas; apaiśunam — nenoras ieškoti ydų; dayā — gailestingumas; bhūteṣu — visoms gyvosioms esybėms; aloluptvam — godumo nebuvimas; mārdavam — geraširdiškumas; hrīḥ — kuklumas; acāpalam — ryžtingumas; tejaḥ — energingumas; kṣamā — atlaidumas; dhṛtiḥ — tvirtybė; śaucam — švara; adrohaḥ — pagiežos neturėjimas; na — ne; ati-mānitā — šlovės siekimas; bhavanti — yra; sampadam — savybės; daivīm — transcendentinės prigimties; abhijātasya — gimusio; bhārata — o Bharatos sūnau.

śrī-bhagavān uvāca — Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol; abhayam — nebojácnosť; sattva-saṁśuddhiḥ — očista bytia; jñāna — v poznaní; yoga — spojenie s; vyavasthitiḥ — postavenie; dānam — dobročinnosť; damaḥ — ovládanie mysle; ca — a; yajñaḥ — konanie obetí; ca — a; svādhyāyaḥ — štúdium vedskej literatúry; tapaḥ — sebaovládanie; ārjavam — prostota; ahiṁsā — nenásilie; satyam — pravdovravnosť; akrodhaḥ — nehnevlivosť; tyāgaḥ — odriekanie; śāntiḥ — vnútorný pokoj; apaiśunam — nechuť k vyhľadávaniu chýb druhých; dayā — súcit; bhūteṣu — k všetkým živým tvorom; aloluptvam — nechamtivosť; mārdavam — miernosť; hrīḥ — skromnosť; acāpalam — pevná odhodlanosť; tejaḥ — sila; kṣamā — schopnosť odpúšťať; dhṛtiḥ — odvaha; śaucam — čistota; adrohaḥ — nezávislosť; na — nie; ati-mānitā — očakávanie pôct; bhavanti — sú; sampadam — vlastnosti; daivīm — transcendentálnej povahy; abhijātasya — toho, kto je zrodený; bhārata — ó, potomok Bharatov.

Translation

Překlad

Aukščiausiasis Dievo Asmuo tarė: Bebaimiškumas, būties apvalymas, dvasinio žinojimo gilinimas, labdaringumas, savitvarda, aukų atnašavimas, Vedų studijavimas, asketiškumas, paprastumas, prievartos atsisakymas, teisingumas, pykčio neturėjimas, atsižadėjimas, ramumas, nenoras ieškoti ydų, užuojauta visoms gyvosioms esybėms, godumo nebuvimas, geraširdiškumas, kuklumas, ryžtingumas, energingumas, atlaidumas, tvirtybė, švara, pagiežos bei šlovės siekimo neturėjimas – šios transcendentinės savybės, o Bharatos sūnau, būdingos dievotam, dieviška prigimtimi apdovanotam žmogui.

Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol: „Nebojácnosť, očista bytia, pestovanie duchovného poznania, dobročinnosť, nenásilie, pravdovravnosť, nehnevlivosť, odriekanie, vnútorný pokoj, nechuť k vyhľadávaniu chýb druhých, súcit so všetkými živými tvormi, nechamtivosť, striedmosť, skromnosť, pevná odhodlanosť, sila, schopnosť odpúšťať, odvaha, čistotnosť, nezávislosť a neočakávanie pôct — to sú transcendentálne vlastnosti, ktorými sa vyznačujú zbožní ľudia s božskou povahou, ó, potomok Bharatov.

Purport

Význam

KOMENTARAS: Penkiolikto skyriaus pradžioje buvo apibūdintas banjano medis, simbolizuojantis materialųjį pasaulį. Šalutinės jo šaknys lygintos su gyvųjų esybių veikla, palankia ir nepalankia. Devintame skyriuje buvo kalbėta apie dievotas asmenybes (devas) bei apie bedievius, arba demonus (asurus). Pasak Vedų, dorybės guṇos įtakojama veikla padeda gyvajai esybei žengti į priekį išsivadavimo keliu. Tokia veikla vadinasi daivī prakṛti – transcendentinės prigimties. Transcendentinės prigimties žmonės žengia pirmyn išsivadavimo keliu. Kita vertus, tie, kurie veikia valdomi aistros ir neišmanymo guṇų, neturi jokios galimybės išsivaduoti. Jie arba liks materialiame pasaulyje žmonėmis, arba eis į gyvūnų rūšis, ar dar žemesnes gyvybės formas. Šiame šešioliktame skyriuje Viešpats apibūdina transcendentinę ir demonišką prigimtį, nusako jų būdingas savybes, nurodo šių savybių pranašumus ir trūkumus.

Na začiatku pätnástej kapitoly bolo vysvetlené podobenstvo o posvätnom banyanovníku, ktorý symbolizuje tento materiálny svet. Jeho vedľajšie korene boli prirovnané k užitočným a škodlivým činom živých bytostí. V deviatej kapitole bolo vysvetlené, kto je deva, zbožný človek, a kto je asura, bezbožný človek alebo démon. Podľa Ved sú činy v kvalite dobra prospešné pre pokrok na ceste vyslobodenia. Nazývajú sa daivī prakṛti a sú svojou povahou transcendentálne. Tí, ktorí sa nachádzajú v transcendentálnej prirodzenosti, robia pokrok na ceste vyslobodenia. No pre tých, ktorí zostávajú v kvalite vášne a nevedomosti, to nie je možné. Buď sú nútení zostať ako ľudia v hmotnom svete, alebo zostupujú do ríše zvierat, ba dokonca aj do nižších životných foriem. V šestnástej kapitole popisuje Śrī Kṛṣṇa transcendentálne a démonské povahy, ich príslušné vlastnosti a ich klady a zápory.

Labai svarbus posmo žodis abhijātasya. Jis nurodo tą, kuris gimė turėdamas transcendentinių savybių ar dieviškų polinkių. Norintiems pradėti vaiką dievotoje aplinkoje Vedų raštai nurodo atlikti garbhādhāna- saṁskāros apeigas. Tėvai, norėdami susilaukti dieviškomis savybėmis apdovanoto vaiko, privalo laikytis dešimties žmonių visuomenės gyvenimo principų. Iš „Bhagavad-gītos“ mes jau sužinojome, kad lytinis gyvenimas, skirtas doriems vaikams pradėti, yra Patsai Kṛṣṇa. Lytinis gyvenimas pateisinamas, jei jis grindžiamas Kṛṣṇos sąmonės principais. Bent tie, kurie įsisąmonino Kṛṣṇą, neturėtų pradėti vaikų kaip katės ar šunys. Jiems dera vaikus pradėti taip, kad gimę vaikai galėtų išsiugdyti Kṛṣṇos sąmonę. Gimti panirusių į Kṛṣṇos sąmonę tėvų šeimoje – ypatingas privalumas.

Slovo abhijātasya sa vzťahuje na človeka zrodeného s transcendentálnymi alebo božskými vlastnosťami a je veľmi dôležité. Splodenie dieťaťa v zbožnej atmosfére sa vo vedskych písmach nazýva garbhādhāna-saṁskāra. Ak chcú mať rodičia dieťa so zbožnými vlastnosťami, musia sa riadiť desiatimi zásadami určenými pre civilizovaný ľudský život. V Bhagavad-gīte bolo vysvetlené, že pohlavný život určený na plodenie dobrých detí je samotný Kṛṣṇa. Pohlavný styk sa sám o sebe nezavrhuje, ak je v súlade so zásadami vedomia Kṛṣṇu. Ľudia vedomí si Kṛṣṇu by nemali plodiť deti ako mačky a psy, ale tak, aby sa po narodení mohli venovať vedomiu Kṛṣṇu. To by malo byť výsadou detí, ktorých otec a matka sú Kṛṣṇovi oddaní.

Socialinė institucija, vadinama varṇāśrama-dharma, kuri dalina visuomenę į keturis socialinio gyvenimo skyrius ir keturis skyrius pagal veiklos pobūdį, ar kastas – nesiekia suskirstyti žmonių visuomenę pagal gimimą. Toks suskirstymas turi atspindėti išsilavinimo lygį ir užtikrinti visuomenei taiką bei gerovę. Šiame posme suminėtos savybės pavadintos transcendentinėmis. Jos padeda žmogui žengti į priekį dvasinio pažinimo keliu į išsivadavimą iš materialaus pasaulio.

Varṇāśrama-dharma je spoločenské zriadenie, ktoré delí spoločnosť na štyri životné štádia a na štyri triedy alebo kasty. Toto rozdelenie sa nezakladá na zrodení jednotlivca, ale na jeho vlastnostiach a vzdelaní a jeho cieľom je udržovať mier a blahobyt v spoločnosti. Vyššie uvedené vlastnosti sú transcendentálne, to znamená, že pomáhajú jednotlivcovi v pokroku v duchovnom chápaní, pomocou ktorého sa môže vyslobodiť z hmotného sveta.

Varṇāśramos institucijoje sannyāsis – žmogus, atsižadėjęs pasaulio, laikomas visų socialinių luomų ir skyrių vadovu arba dvasiniu mokytoju. Brahmanas laikomas likusių trijų luomų – kṣatriyų, vaiśyų ir śūdrų – dvasiniu mokytoju, bet sannyāsis – viršiausias šios institucijos narys – yra taip pat ir brahmanų dvasinis mokytojas. Svarbiausia sannyāsio savybė – bebaimiškumas. Kadangi jis turi gyventi visiškai vienas, be jokios paramos ar garantijų ją gauti, jis turi pasikliauti tik Aukščiausiojo Dievo Asmens malone. Tas, kuriam kyla mintis: „Kas man padės, jei nutrauksiu visus ryšius su pasauliu“ – geriau tegu neatsižada pasaulio. Nereikia abejoti, kad Kṛṣṇa, Aukščiausiasis Dievo Asmuo, visada yra mūsų širdyje lokalizuotos Parāmātmos pavidalu, kad Jis viską mato ir žino, kas ir ką rengiasi daryti. Todėl reikia tvirtai tikėti, kad Kṛṣṇa, būdamas Parāmātma, pasirūpins Jam atsidavusia siela, ir galvoti: „Aš niekada nebūsiu vienišas. Net gūdžiausioje miško tankmėje su manimi bus Kṛṣṇa ir Jis visada saugos mane.“ Toks tikėjimas vadinasi abhayam, bebaimiškumas. Ši dvasios būsena būtina žmogui, atsižadėjusiam pasaulio.

Vo varṇāśramskej spoločnosti sa sannyāsī čiže človek v životnom štádiu odriekania považuje za duchovného učiteľa všetkých sociálnych tried a stavov. Brāhmaṇa je považovaný za duchovného učiteľa troch spoločenských tried, menovito kṣatriyov, vaiśyov a śūdrov, no sannyāsī, ktorý stojí na najvyššom stupienku v spoločnosti, je považovaný aj za duchovného učiteľa brāhmaṇov. Prvou vlastnosťou sannyāsīna je nebojácnosť. Keďže sannyāsī musí byť pripravený čeliť všetkému sám a nemôže sa spoliehať na pomoc alebo podporu druhých, musí závisieť iba na milosti Najvyššej Božskej Osobnosti. Ak má strach a myslí si: „Kto sa o mňa postará, keď sa vzdám všetkých záväzkov?“, potom by nemal prijímať životný stav odriekania, sannyāsa. Človek musí byť stopercentne presvedčený, že Kṛṣṇa alebo Najvyššia Božská Osobnosť v ňom neustále prebýva vo Svojej lokalizovanej podobe ako Paramātmā a že vidí a vie všetko, čo človek zamýšľa. Musí si byť teda istý, že Kṛṣṇa vo Svojej podobe Paramātmy sa dokonale postará o dušu, ktorá sa Mu odovzdá. Človek by si mal myslieť: „Nikdy nebudem sám. Aj keby som býval v tých najtemnejších končinách, Kṛṣṇa je neustále so mnou a vždy mi poskytne Svoju ochranu.“ Také presvedčenie sa nazýva abhayam, nebojácnosť, a pre človeka v stave odriekania je absolútne nevyhnutné.

Sannyāsiui taip pat reikia apvalyti savo būtį. Žmogus, atsižadėjęs pasaulio, turi laikytis daugybės taisyklių. Svarbiausia jų – griežtas draudimas artimai bendrauti su moterimi. Nuošalioje vietoje su moterimi sannyāsiui net kalbėti draudžiama. Idealus sannyāsis buvo Viešpats Caitanya. Kai Jis gyveno Puryje, bhaktės moterys negalėjo prie Jo net prisiartinti, kad išreikštų savo pagarbą. Jos turėjo lenktis iš tolo. Toks elgesys nėra moterų niekinimas – tai tik griežtas priesakas, įpareigojantis sannyāsį neturėti artimų ryšių su moterimis. Norint apvalyti savo būtį, reikia laikytis taisyklių, atitinkančių tam tikrą gyvenimo statusą. Antai sannyāsiui griežtai draudžiama artimai bendrauti su moterimis ir kaupti turtą juslėms patenkinti. Idealus sannyāsis buvo Pats Viešpats Caitanya. Jo gyvenimas rodo, kad Jis griežtai laikėsi įsipareigojimų dėl bendravimo su moterimis. Nors Jis laikomas kilniaširdiškiausia Dievo inkarnacija, kuri neatstumia net žemiausiai puolusių sąlygotų sielų, sannyāsio įžadų dėl bendravimo su moterimis Jis laikėsi griežtai. Viešpaties Caitanyos asmens palydovas Choṭa Haridāsa buvo vienas artimiausių Jo pasekėjų, tačiau kai jis kartą aistringai pažvelgė į jauną moterį, Viešpats Caitanya tuoj pat parodė Savo griežtumą ir nedelsdamas pašalino jį iš Savo asmens palydovų tarpo. Viešpats Caitanya pasakė: „Sannyāsiui, ar bet kuriam kitam, kuris bando ištrūkti iš materialios gamtos gniaužtų ir stengiasi pasikelti į dvasinę būtį, t.y. grįžti namo, atgal pas Dievą, dairymasis į materialias vertybes ar moteris geidžiant juslinių malonumų – jau vien žvilgtelėjimas jų pusėn turint tokių užmačių yra toks smerktinas, jog geriau nusižudyti, negu leisti įsiliepsnoti savyje nedoram troškimui.“ Toksai apsivalymo kelias.

Ďalším bodom je očista bytia. Existuje mnoho očistných zásad, predpisov a pravidiel, podľa ktorých sa musí sannyāsī riadiť. Najdôležitejším zo všetkých je pre sannyāsīna prísny zákaz dôverného kontaktu so ženami. Je mu dokonca zakázané čo i len hovoriť so ženou osamote. Śrī Caitanya Mahāprabhu bol ideálny sannyāsī. Keď žil v Purī, nesmeli sa k Nemu Jeho žiačky ani len priblížiť. Poradili im, aby Mu prejavovali úctu poklonou zo vzdialenejšieho miesta. To nie je známka nejakej nenávisti voči ženám. Je to obmedzenie dané sannyāsīnom, aby sa vyvarovali dôverného styku so ženami. Je nevyhnutné, aby sa človek riadil zásadami, ktoré platia pre jeho životný rád, ak chce očistiť svoju existenciu. Sannyāsī má prísne zakázaný akýkoľvek bližší vzťah so ženami a práve tak má zakázané vlastniť akékoľvek bohatstvo pre svoj vlastný zmyslový pôžitok. Śrī Caitanya Mahāprabhu bol ideálny sannyāsī a z Jeho života sa dozvedáme, že čo sa týka vzťahu k ženám, bol neobyčajne prísny. Hoci je prijímaný ako najliberálnejšia inkarnácia Boha, ktorá prijíma aj tie najpokleslejšie duše, On sám sa dôsledne riadil pravidlami a predpismi určenými pre sannyāsīna. Choṭa Haridāsa, jeden z Caitanyových najbližších žiakov, sa raz žiadostivo obzrel za jednou ženou a Śrī Caitanya bol taký prísny, že ho ihneď vylúčil zo skupiny Svojich blízkych nasledovateľov. Pán Caitanya povedal: „Pre sannyāsīna, alebo pre toho, kto sa snaží vyslobodiť z pút hmotnej prírody a povýšiť sa na duchovnú úroveň, vrátiť sa späť k Bohu, je pohľad na hmotné veci alebo na ženy s myšlienkou zmyslového pôžitku zavrhnutiahodný. Ten, kto pociťuje také nedovolené túžby, by urobil lepšie, keby spáchal samovraždu, než aby mal pôžitok zo zmyslových predmetov čo i len na úrovni svojej mysle, nehovoriac o priamom užívaní si.“ Toto je niekoľko očistných pravidiel.

Kita pozicija – jñāna-yoga-vyavasthiti, žinojimo gilinimas. Sannyāsio gyvenimas skirtas skleisti žinojimą šeimos žmonėms ir visiems tiems, kurie užmiršo savo tikrąjį gyvenimą – dvasinį tobulėjimą. Sannyāsis turėtų gyventi iš išmaldos, belsdamas į kiekvienas duris, tačiau tai nereiškia, kad jis – elgeta. Nuolankumas – taip pat viena transcendentinį lygmenį pasiekusio asmens savybių. Nuolankumas, ir tik nuolankumas, verčia sannyāsį belsti į kiekvienas duris ne tiek dėl išmaldos, kiek dėl to, kad susitiktų su šeimos žmonėmis ir pabudintų jų Kṛṣṇos sąmonę. Tokia sannyāsio pareiga. Jei sannyāsis išties yra padaręs pažangą ir gavęs dvasinio mokytojo paliepimą, vadovaudamasis logika ir išmanymu, jis turi skleisti Kṛṣṇos sąmonės mokslą. O jeigu jis nėra taip pažengęs, duoti sannyāsio įžadų neturėtų. Sannyāsio įžadus davęs, bet dar stokojantis reikiamų žinių žmogus privalo atsidėjęs klausytis, ką sako bona fide dvasinis mokytojas, ir gilinti žinojimą. Sannyāsis, pasaulio atsižadėjęs žmogus, turi būti bebaimis, pasižymėti tyrumu (sattva-saṁśuddhi) ir išmanymu (jñāna-yoga).

Jñāna-yoga-vyavasthiti znamená kultiváciu poznania. Úlohou sannyāsīna je šíriť poznanie hospodárom a všetkým tým, ktorí zabudli, že zmyslom života je duchovný pokrok. Sannyāsī chodí pod zámienkou žobrania od dverí k dverám, ale to neznamená, že je žobrák. Skromnosť je ďalšou vlastnosťou pravých transcendentalistov, a práve zo skromnosti chodí sannyāsī od dverí k dverám. Nie aby dostával milodary, ale preto, aby sa stretával s hospodármi a prebudil ich vedomie Kṛṣṇu. To je povinnosťou sannyāsīna. Ak je dostatočne pokročilý a dostal pokyny od svojho duchovného učiteľa, mal by pomocou logických argumentov šíriť vedu o Kṛṣṇovi. Ale ak nie je natoľko pokročilý, nemal by vstúpiť do životného štádia odriekania. Ak sa stal niekto sannyāsīnom bez toho, aby mal dostatočné poznanie, mal by sa plne oddať načúvaniu slovám pravého duchovného učiteľa, aby ho získal. Sannyāsī alebo človek v stave odriekania musí mať tieto vlastnosti: abhaya — nebojácnosť, sattva-saṁśuddhi — čistota a jñāna-yoga — poznanie.

Kita savybė – labdaringumas. Labdaringa veikla skirta šeimos žmonėms. Jie privalo dorai užsidirbti pragyvenimui ir pusę pajamų skirti Kṛṣṇos sąmonės propagavimui visame pasaulyje. Kitaip sakant, šeimos žmogus turi šelpti šioje srityje besidarbuojančias organizacijas. Labdarą reikia teikti tiems, kurie jos verti. Toliau bus aiškinama, kad labdara yra kelių rūšių: labdara iš dorybės, labdara iš aistros, ir labdara iš neišmanymo. Šventraščiai rekomenduoja dorybės guṇos labdarą, aistros ir neišmanymo guṇų labdara nerekomenduotina, kadangi tai tėra tuščias lėšų švaistymas. Labdara teiktina tiktai Kṛṣṇos sąmonės propagavimui visame pasaulyje. Tokia labdara priklauso dorybės guṇai.

Dāna znamená štedrosť, dobročinnosť. Byť štedrý, sa vyžaduje od hospodárov. Hospodár si zarába na živobytie poctivou prácou a polovicu svojho zárobku by mal použiť na šírenie vedomia Kṛṣṇu po celom svete. Mal by teda podporovať organizácie, ktoré boli založené pre tento účel. Je dôležité, aby boli obdarovávané pravé osoby. Jestvujú totiž tri druhy dobročinnosti: dobročinnosť v kvalite dobra, vášne a nevedomosti. V písmach sa odporúča dobročinnosť v kvalite dobra, zatiaľ čo takzvaná „dobročinnosť“ v kvalite vášne a nevedomosti sa neodporúča, pretože by to bolo iba zbytočné mrhanie peniazmi. Mali by sme byť štedrí k šíreniu vedomia Kṛṣṇu po celom svete — to je dobročinnosť v kvalite dobra.

O dama (savitvarda) būtina visiems pagal religijos principus gyvenančios visuomenės sluoksniams, tačiau ji ypač svarbi šeimos žmonėms. Nors šeimos žmogus ir turi žmoną, tačiau lytinį gyvenimą jis turėtų riboti. Lytinio gyvenimo, kurio paskirtis – pradėti vaikus, apribojimai būtini ir šeimos žmogui. Kas nenori turėti vaikų, kartu su žmona privalo susilaikyti nuo lytinių santykių. Šiuolaikinė visuomenė be saiko mėgaujasi lytiniu gyvenimu, saugodamasi nuo pastojimo kontraceptinėmis priemonėmis ar dar bjauresniais būdais, tuo norėdama išvengti atsakomybės už vaikų auklėjimą. Ši savybė ne transcendentinė, o grynai demoniška. Norint dvasiškai tobulėti, netgi jeigu esi šeimos žmogus, reikėtų riboti lytinį gyvenimą ir nepradėti vaikų, jei tuo nebus pasitarnauta Kṛṣṇai. Jei sugebėsi pradėti vaiką kuris įsisąmonins Kṛṣṇą, gali turėti kad ir šimtus vaikų, bet jei to padaryti nepajėgi, tai lytiškai santykiauti, teieškant juslinių malonumų, nevalia.

Dama — sebaovládanie. Toto je dôležitá vlastnosť nielen pre všetky duchovné rády, ale tiež pre hospodárov. Aj keď je hospodár ženatý, nemal by svoje zmysly zbytočne zamestnávať v pohlavnom živote. Usmernenia platia pre hospodárov aj v tejto oblasti. Jediným účelom pohlavného života je plodenie detí. Ak nechce mať človek deti, mal by sa pohlavného života zriecť. V dnešnej modernej spoločnosti sa používajú antikoncepčné prostriedky a ešte ďaleko horšie spôsoby, ako sa zbaviť zodpovednosti za dieťa. Také činy nie sú transcendentálne, ale démonské. Ak chce niekto pokročiť v duchovnom živote, musí sa ovládať v sexuálnom živote, aj keď je trebárs ženatý, a zrieknuť sa pohlavného života, ktorý nevedie k plodeniu detí vo vedomí Kṛṣṇu. Ak niekto dokáže plodiť deti, ktoré si budú vedomé Kṛṣṇu, môže ich mať hoci stovky, no nemal by holdovať sexu iba kvôli zmyslovému pôžitku.

Aukojimas – dar vienas principas, kurio privalo laikytis šeimos žmogus, nes aukoms reikia daug lėšų. Kitų socialinių sluoksnių atstovai, t.y. brahmacāriai, vānaprasthos ir sannyāsiai, pinigų neturi. Jie gyvena išmalda. Taigi aukų atnašavimas – šeimos žmogaus priedermė. Šeimos žmogus privalo atnašauti agni-hotros aukas – tai daryti įpareigoja Vedų raštai, tačiau dabar jos atsieina labai brangiai ir vargu ar šeimos žmogui įgyvendinamos. Pati geriausia auka, rekomenduojama šiam amžiui, yra saṅkīrtana-yajña – kartoti Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare/ Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare. Tai geriausia ir pigiausia auka. Bet kuris gali ją atlikti ir gauti didelę naudą. Taigi tie trys dalykai: labdaringa veikla, juslių suvaldymas ir aukų atnašavimas – skirti šeimos žmonėms.

Yajña — obeť si vyžaduje veľa peňazí, a preto ju majú vykonávať hospodári. Ostatné tri životné rády, menovito brahmacārīni, vānaprasthovia a sannyāsīni, peniaze nemajú a žijú z almužien. Vykonávanie rôznych obetí je preto úlohou gṛhasthov, hospodárov. Podľa vedskych písiem treba vykonávať obeť zvanú agni-hotra, no táto obeť je taká nákladná, že ju v dnešných časoch nemôže vykonávať nijaký hospodár. Najlepšia obeť predpísaná pre tento vek je saṅkīrtaṇa-yajña, alebo spievanie Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare. To je najlepšia a najlacnejšia obeť, ktorú môže vykonávať každý a mať z nej prospech. Takže tieto tri činnosti — dobročinnosť, sebaovládanie a vykonávanie obetí — sú určené pre hospodárov.

Studijuoti Vedas, svadhyāya – tai brahmacārių, t.y. mokinių, uždavinys. Brahmacāriams draudžiami bet kokie ryšiai su moterimis. Jie turi laikytis celibato ir mintis nukreipti tik į Vedų raštų studijas, gilinti dvasinį žinojimą. Tai vadinasi svādhyāya.

Svādhyāya — štúdium Ved je určené pre rád brahmacarya, študentský život. Brahmacārīni sa nesmú stýkať so ženami, musia žiť v celibáte, plne sa venovať štúdiu Ved a pestovať duchovné poznanie. To sa nazýva svādhyāya.

Tapas, asketiškumas, ypač rekomenduojamas tiems, kurie pasitraukė iš šeimos. Neturėtume visą gyvenimą būti šeimos žmonės, reikia nepamiršti, jog yra keturi socialiniai sluoksniai: brahmacarya, gṛhastha, vānaprastha ir sannyāsa. Pasibaigus gṛhasthos – gyvenimo šeimoje etapui, reikėtų nutraukti šeiminius ryšius. Jei gyvename šimtą metų, tai dvidešimt penkis metus reikia paskirti mokymuisi, dvidešimt penkis – gyvenimui šeimoje, dvidešimt penkis metus gyventi, atsisakius šeiminių ryšių, ir dvidešimt penkis – gyventi, atsižadėjus pasaulio. Tokias regulas numato Vedų religinė disciplina. Šeimos gyvenimo atsisakęs žmogus turi tramdyti kūną, protą ir liežuvį. Tai yra tapasya. Visa varṇāśrama-dharmos institucija skirta atlikti tapasyą. Nė vienas žmogus neišsivaduos, neatlikdamas askezės, ar tapasyos. Teorija, teigianti, kad savitramda nebūtina, kad pakanka vien filosofuoti ir viskas bus puiku, nerekomenduojama nei Vedų raštų, nei „Bhagavad- gītos“. Šias teorijas kuria apsimetėliai pamokslautojai, norintys pavilioti kuo daugiau pasekėjų. Apribojimai ir taisyklės atbaido žmones. Todėl tie, kurie dangstydamiesi religija mėgina prisivilioti pasekėjų, sužavėti aplinkinius, nekelia griežtų reikalavimų nei mokiniams, nei sau. Tačiau Vedos nepritaria tokiems metodams.

Tapas — sebaovládanie. Je veľmi žiadúce pre brahmacārīna a obzvlášť pre človeka v životnom štádiu vānaprastha. Nikto by nemal zostať gṛhasthom naveky. Mali by sme si uvedomiť, že život má štyri štádiá: brahmacarya, gṛhastha, vānaprastha a sannyāsa. Na konci životného štádia gṛhasthu by mal človek odísť do ústrania. V živote trvajúcom sto rokov by sme mali dvadsaťpäť rokov stráviť ako študenti, dvadsaťpäť ako hospodári, dvadsaťpäť v ústraní a zvyšok v odriekaní. To sú náboženské predpisy Ved. Muž, ktorý sa na konci životného štádia hospodára uchýli do ústrania, musí ovládať svoje telo, myseľ a jazyk. To je tapasya. Varṇāśramská spoločnosť je určená pre tapasyu. Bez sebaovládania nemôže nijaká ľudská bytosť dosiahnuť oslobodenie. Teóriu, že odriekanie nie je nutné, že človek môže pokračovať v špekulovaní a všetko bude v poriadku, neodporúčajú ani Vedy, ani Bhagavad-gītā. Takéto teórie šíria iba senzáciechtiví spiritualisti, ktorí sa snažia získať mnoho prívržencov. Akonáhle totiž príde na príkazy, zákazy a pravidlá, strácajú ľudia záujem, a preto tí, čo pod rúškom náboženstva verbujú nových prívržencov, nevyžadujú zrieknutie sa zmyslového pôžitku a ani oni sami nebývajú dvakrát zdržanliví. Vedy také chovanie neschvaľujú.

O paprastumo principo, kuris laikomas brahmaniška savybe, turi laikytis ne vienas kuris socialinis sluoksnis, bet visi āśramai: brahmacāriai, gṛhasthos, vānaprasthos, sannyāsiai. Reikia būti paprastam ir tiesiam.

Čo sa týka brāhmanskej vlastnosti ārjavam (prostota), človek sa musí riadiť zásadou jednoduchého života vo všetkých životných stavoch, či už ako brahmacārī, gṛhastha, vānaprastha alebo sannyāsī. Mal by byť prostý a priamy vo svojom konaní.

Ahiṁsā reiškia, kad nevalia sukliudyti nė vienos gyvosios esybės evoliucijai. Nors dvasinė kibirkštis neužgęsta net sunaikinus kūną, nemanykime, kad nėra nieko bloga užmušti gyvulį juslinių malonumų tikslu. Mūsų laikais žmonės priprato valgyti gyvulių mėsą, nors turi pakankamai grūdų, vaisių ir pieno. Taigi žudyti gyvulius nėra jokios būtinybės. Šis nurodymas skirtas visiems. Tik tada, kai nelieka kitos išeities, žmogus turi teisę užmušti gyvulį, tačiau pirmiausiai gyvulys paaukojamas. Ten, kur žmonija turi pakankamai maisto, siekiantieji padaryti pažangą dvasinio pažinimo srityje neturėtų naudoti smurto gyvulių atžvilgiu. Tikroji ahiṁsā reiškia „nesutrukdyti nė vienai gyvajai būtybei gyvenimo evoliucijos“. Gyvūnai taip pat evoliucionuoja, sielai pereinant iš vienos gyvybės rūšies į kitą. Užmušus gyvūną, jo evoliucija sustabdoma. Prieš laiką nužudytas gyvūnas – gyvoji būtybė, turėjusi tam tikrą skaičių dienų ar metų ištūnoti tame kūne, vėl turės sugrįžti į tą pačią gyvybės formą, kad nugyvenusi visas skirtas jai dienas pereitų į kitą gyvybės rūšį. Todėl nevalia stabdyti šios evoliucijos, siekiant patenkinti savo liežuvį. Tai vadinasi ahiṁsā.

Ahiṁsā znamená, že nik by nemal brániť v životnej ceste inej živej bytosti. Bolo by chybné myslieť si, že na zabíjaní zvierat nie je nič zlé, keďže duša neumiera spolu s telom. Ľudia majú dnes vo zvyku konzumovať zvieratá, hoci je dostatok obilia, ovocia a mlieka. Nie je nutné zabíjať zvieratá. To je príkaz pre všetkých. V prípade krajnej núdze môžeme zabiť zviera, ale predtým ho musíme obetovať. Tí však, ktorí chcú uspieť v duchovnom živote by za žiadnych okolností nemali páchať násilie na zvieratách. Existuje predsa toľko iných druhov potravy. Skutočné nenásilie znamená nebrániť nijakej bytosti v jej evolučnom cykle. Zvieratá prechádzajú evolučným cyklom a transmigrujú z jednej živočíšnej formy do druhej. Ak je teda nejaké zviera predčasne zabité, jeho pokrok sa zastaví. Musí sa ešte raz vrátiť do tej istej životnej formy, aby naplnilo zostávajúcu časť vymedzeného času, prv ako sa bude môcť povýšiť do iného životného druhu. Preto by sme nemali brániť evolučnému cyklu zvierat len kvôli uspokojeniu našich chuťových buniek. Tomu sa hovorí ahiṁsā.

Satyam reiškia, kad negalima iškreipti tiesos dėl asmeninių interesų. Vedų raštuose yra sudėtingų vietų, ir jų prasmę reikia sužinoti iš bona fide dvasinio mokytojo. Taip suprantamos Vedos. Śṛuti reiškia „klausytis, ką sako autoritetas“. Nevalia dėl asmeninių interesų kurti savas interpretacijas. Sukurta labai daug „Bhagavad-gītos“ komentarų, kurie klaidingai aiškina jos autentiškus tekstus. Būtina perteikti tikrąją jos žodžių prasmę, o tą prasmę reikia sužinoti iš bona fide dvasinio mokytojo.

Satyam — pravdivosť znamená, že človek nemá z osobných dôvodov prekrúcať pravdu. Vo vedskych písmach je mnoho ťažko pochopiteľných pasáží a ich zmyslu sa preto musíme naučiť od pravého duchovného učiteľa. To je spôsob, akým sa chápu Vedy. Śruti znamená načúvať autorite. Nikto by si nemal vytvárať vlastný výklad, vyhovujúci jeho osobným zámerom. Existuje mnoho komentárov Bhagavad-gīty, ktoré zastierajú pôvodný text. Musí byť vyložený pravý zmysel slova a tomu sa môže človek naučiť od pravého duchovného učiteľa.

Akrodha – tai pykčio sutramdymas. Mes turime išlikti pakantūs net tada, kai kažkas mus provokuoja, nes kai mus užvaldo pyktis, jis tuoj pat užteršia visą kūną. Pyktį gimdo aistros guṇa ar geismas, todėl transcendentinę būklę pasiekęs žmogus privalo sutramdyti savyje pyktį. Apaiśunam reiškia, kad nedera ieškoti kituose žmonėse ydų ar be jokio reikalo taisyti žmones. Be abejo, jei vagį pavadinsime vagimi, tai nebus trūkumų ieškojimas, tačiau apšaukti vagimi dorą žmogų – didelis nusižengimas tam, kuris siekia dvasinio tobulumo. Hrī reiškia, kad žmogus turi būti labai kuklus ir bjauriai nesielgti. Acāpalam – ryžtas. Tai reiškia, kad siekiant tikslo, negalima prarasti savitvardos ar pulti į neviltį. Jei pastangos nuėjo perniek – nesigailėk, priešingai, kantriai ir ryžtingai siek tikslo.

Akrodha znamená ovládnutie hnevu. Aj keď je človek vyprovokovaný, mal by to tolerovať, pretože hnev pôsobí nepriaznivo na celé telo. Hnev je produktom kvality vášne, a preto ho ten, kto je na transcendentálnej úrovni, musí vedieť ovládnuť.

Apaiśunam znamená nevyhľadávať chyby druhých alebo ich zbytočne nenapomínať. Nazývať zlodeja zlodejom nie je samozrejme vyhľadávaním chýb alebo ohováraním, no ten, kto chce pokročiť v duchovnom živote, by sa ťažko previnil, keby čestného človeka nazval zlodejom. Človek má byť vždy mierny, hrī, a mal by sa vyvarovať zlých skutkov. Nemal by sa rozčuľovať alebo strácať hlavu, ak mu nevyjde, čo si zaumienil. Ak v niečom neuspel, nesmie prepadať zúfalstvu, ale trpezlivo a odhodlane pokračovať ďalej. To sa nazýva acāpalam alebo pevná odhodlanosť.

Žodis tejas šiuose posmuose skirtas kṣatriyams. Kṣatriyas visada turi būti stiprus, kad pajėgtų apginti silpnuosius. Jis neturi dėtis nenaudojąs prievartos. Jei prievarta reikalinga, jis privalo ją panaudoti. Tačiau žmogus, pajėgiantis įveikti priešą, kartais atsižvelgdamas į aplinkybes gali parodyti kilniaširdiškumą ir atleisti nereikšmingus įžeidimus.

Slovo tejas sa vzťahuje na kṣatriyov. Kṣatriya musí byť veľmi silný, aby mohol ochrániť slabých. Nesmie sa vydávať za pacifistu. Ak je násilie opodstatnené, musí ho použiť. No človek, ktorý si dokáže podrobiť nepriateľa, môže v určitých prípadoch druhému odpustiť a prepáčiť menšie priestupky.

Śaucam – tai švara. Švarūs turėtų būti ne tik protas ir kūnas, bet ir poelgiai. Ypač ši savybė būtina verslo žmonėms, kurie neturėtų įsivelti į machinacijas juodojoje rinkoje. Nāti-mānita – nereikalavimas garbės, taikytinas śūdroms, darbininkų klasei, kuri anot Vedų priesakų yra žemiausia iš visų keturių klasių. Jiems nepridera pūstis ar siekti šlovės, jų pareiga – būti savo vietoje, gerbti aukštesniąsias klases vardan tvarkos visuomenėje.

Śaucam — čistotnosť znamená nielen čisté telo a myseľ, ale aj čisté spôsoby. To platí najmä pre obchodníkov, aby napríklad neobchodovali na čiernom trhu. Nāti-mānitā — nevyžadovanie pôct, platí najmä pre śūdrov, robotnícku triedu, ktorá je podľa Ved pokladaná za najnižšiu zo štyroch spoločenských tried. Zbytočná prestíž a pocta by im nikdy nemala stúpnuť do hlavy. Mali by zostať vo svojom spoločenskom postavení. Povinnosťou každého śūdru je preukazovať úctu vyšším triedam, aby mohol byť zachovaný spoločenský poriadok.

Visos išvardintos dvidešimt šešios savybės yra transcendentinės. Žmogus privalo puoselėti šias savybes, atsižvelgiant į savo visuomeninę padėtį ir veiklos pobūdį. Jų ugdymas net ir sunkiomis materialios būties sąlygomis padės visų klasių žmonėms pasiekti aukščiausią transcendentinio pažinimo lygmenį. Štai tokia jų puoselėjimo prasmė.

Všetkých dvadsaťšesť spomenutých vlastností je transcendentálnych a mali by sa rozvíjať v súlade s postavením jednotlivca vo varṇāśramskej spoločnosti. Zmyslom tohoto zriadenia je, aby sa každý jednotlivec v ktorejkoľvek spoločenskej triede a životnom štádiu mohol kultivovaním týchto vlastností napriek nepriaznivým materiálnym podmienkam povýšiť na najvyššiu úroveň transcendentálnej realizácie.