TEXT 36
VERŠ 36
Texte
Verš
hatvaitān ātatāyinaḥ
tasmān nārhā vayaṁ hantuṁ
dhārtarāṣṭrān sa-bāndhavān
sva-janaṁ hi kathaṁ hatvā
sukhinaḥ syāma mādhava
hatvaitān ātatāyinaḥ
tasmān nārhā vayaṁ hantuṁ
dhārtarāṣṭrān sa-bāndhavān
sva-janaṁ hi kathaṁ hatvā
sukhinaḥ syāma mādhava
Synonyms
Synonyma
pāpam: le vice; eva: certes; āśrayet: s’abattra; asmān: sur nous; hatvā: en tuant; etān: tous ces; ātatāyinaḥ: agresseurs; tasmāt: par conséquent; na: jamais; arhāḥ: digne; vayam: de nous; hantum: de tuer; dhārtarāṣṭrān: les fils de Dhṛtarāṣṭra; sva-bāndhavān: en même temps que des amis; sva-janam: des proches; hi: certes; katham: comment; hatvā: en tuant; sukhinaḥ: heureux; syāma: deviendrons-nous; mādhava: ô époux de la déesse de la fortune (Kṛṣṇa).
pāpam — neresti; eva — istotne; āśrayet — musíme vziať na; asmān — seba; hatvā — zabitím; etān — títo všetci; ātatāyinaḥ — zločinci; tasmāt — preto; na — nikdy; arhāḥ — zaslúžia si; vayam — my; hantum — zabiť; dhārtarāṣṭrān — Dhṛtarāṣṭrových synov; sa-bāndhavān — spolu s priateľmi; sva-janam — príbuznými; hi — istotne; katham — ako; hatvā — zabitím; sukhinaḥ — šťastní; syāma — stane sa; mādhava — ó, Kṛṣṇa, manžel bohyne šťastia.
Translation
Překlad
Nous serions en proie au péché si nous tuions de tels agresseurs. Il serait indigne de nous de faire périr les fils de Dhṛtarāṣṭra et nos amis. Quel en serait le profit, ô Kṛṣṇa, Toi l’époux de la déesse de la fortune ? Comment pourrions-nous être heureux après avoir donné la mort aux nôtres ?
Ak zabijeme týchto zločincov, upadneme do hriechu. Preto nie je od nás správne zabiť synov Dhṛtarāṣṭrových a našich priateľov. Čo by sme tým, ó, Kṛṣṇa, manžel bohyne šťastia, získali a ako môžeme byť šťastní, keď zabijeme svojich vlastných príbuzných?
Purport
Význam
Les Védas recensent six catégories d’agresseurs: 1) celui qui empoisonne autrui; 2) celui qui incendie une propriété; 3) celui qui attaque autrui avec des armes meurtrières; 4) celui qui s’empare des biens d’autrui; 5) celui qui occupe la terre d’autrui; 6) celui qui s’approprie la femme d’autrui.
Bien que l’homme du commun ait le droit de tuer de tels agresseurs, Arjuna, qui n’est pas un homme ordinaire, qui est d’une nature très vertueuse, souhaite agir saintement. Ce genre de sainteté toutefois, ne convient pas à un kṣatriya. Si le chef d’État qui se respecte doit avoir le caractère d’un saint, il ne doit pas pour autant être lâche. L’avatāra Rāmacandra, pour ne donner qu’un exemple, était si sage qu’aujourd’hui encore les gens voudraient vivre en Son royaume, le rāma-rājya. Jamais Il ne montra signe de couardise. Quand Rāvaṇa L’agressa en enlevant Sa femme, Sītā, Rāmacandra lui donna une leçon sans équivalent dans l’histoire du monde.
Arjuna doit évidemment tenir compte du caractère particulier de ses agresseurs. Il s’agit de son propre grand-père, de son précepteur, de ses amis, fils et petits-fils... Au vu de telles conditions, il ne lui semble pas qu’il faille prendre contre eux les mesures sévères prescrites pour les agresseurs ordinaires. D’autant que les Écritures enjoignent aux saints hommes de pardonner. En un mot, il lui semble plus important, conformément à la religion et à la sagesse, d’accorder le pardon plutôt que de tuer les membres de sa famille et ses compatriotes pour répondre simplement à des impératifs politiques. Leur mort n’amènerait qu’un bonheur temporaire. Les plaisirs de la royauté étant éphémères, devrait-il risquer sa vie et son salut éternel pour un si maigre profit ?
Arjuna donne à Kṛṣṇa le nom très révélateur de Mādhava, époux de la déesse de la fortune. Il veut faire remarquer à Kṛṣṇa que puisqu’Il est l’époux de la déesse de la fortune, Il ne devrait pas l’engager dans un combat qui sera finalement la cause de sa mauvaise fortune. Mais Kṛṣṇa n’est jamais cause d’infortune pour quiconque, et certainement pas pour ceux qui Lui sont entièrement dévoués.
Podľa vedskych písiem existuje šesť druhov zločincov: 1. ten, kto otrávi jedom; 2. ten, kto podpáli dom; 3. ten, kto zaútočí smrtonosnou zbraňou; 4. ten, kto plieni bohatstvo; 5. ten, kto okupuje cudziu krajinu a 6. ten, kto unesie vydatú ženu. Takých zločincov treba bezodkladne zabiť a ich zabitím sa nespácha hriech. Obyčajnému človeku sa môže zdať úplne prirodzené zabiť takých zločincov, lenže Arjuna nebol obyčajný človek. Mal povahu svätca, a preto chcel s nimi konať ako svätec a odpustiť im. Taká svätosť sa však pre kṣatriyu nehodí. Zodpovedný panovník by mal byť zbožný, ale to neznamená, že môže byť zbabelý. Napríklad Śrī Rāma bol taký zbožný, že si dokonca ešte aj teraz ľudia želajú žiť v Rāmovom kráľovstve (rāma-rājya). Ale Śrī Rāmacandra nikdy neprejavil žiadne príznaky zbabelosti. Démon Rāvaṇa bol zločinec, lebo uniesol Rāmovu manželku Sītu. Rāma mu dal také ponaučenie, aké v histórii sveta nemá obdobu. V Arjunovom prípade musíme zobrať do úvahy, že tu nešlo o obyčajných zločincov, ale o jeho príbuzných, učiteľov a priateľov. Arjuna preto usudzoval, že by sa s nimi nemalo konať ako s obyčajnými zločincami. Okrem toho má svätec odpúšťať. Nasledovanie týchto cnostných zásad bolo pre Arjunu prednejšie, než bojovať z nejakých politických dôvodov proti svojím príbuzným a priateľom. Nevidel žiadny zmysel v tom, aby zabíjal pre nejakú pominuteľnú telesnú radosť. Radosť, ktorú môže človeku také kráľovstvo priniesť, netrvá predsa príliš dlho. Prečo by teda mal riskovať svoj život a večnú spásu tým, že zabije svojich príbuzných? Arjunovo oslovenie Kṛṣṇu „Mādhava“, čiže manžel bohyne šťastia tu má určitý význam. Arjuna sa totiž obával, aby ho Kṛṣṇa nepriviedol k niečomu, čo by mu nakoniec prinieslo nešťastie. Kṛṣṇa však nikdy nikomu nešťastie neprináša, a obzvlášť nie Svojím oddaným.